V priestrannej svetlici elegantná Nataša Puškinová. Sedí pred zrkadlom a zabraná sama do seba, upravuje si vlasy. Neskôr priateľ básnikov, Alexander Turgenev — Sáša.
SBOR:
Čuj sudby krok!
Hľaď vozvysok!
Mrak proti mraku —
na soka sok!
Pra prastará
sa rozhára
a blýska búrkou
hra, dravá hra!
Ó, chvíľa hlúpa:
smrť kradmo stúpa,
závory večných
dvier otvára!
úsmevy žien.
Deň — a žiaľ — z kvetov
len lom a plen!
Kde slávny um?
Hľa, krvi šum —
na snehu bielom!
Stíš vzlyky — stlum!
Koľký svár — boje
pre očí dvoje?
Z plameňa — popol!
Dych sivý z — dúm!
(Vstúpi Alexander a, uvidiac Natašu, prekvapený zastane.)
NATAŠA (ponorená do seba):
Tys’ D’Anthes? Počkaj chvíľočku.
len čo sa obzriem po očku!
Však — raz-dva — chvatom ihravým
si účes upravím.
Vieš, doňho sa mi vpechorí
ten všetečník, náš Grigorij,
a hneď máš hlavu strapatú.
A k tomu čo sa nastenká —
Mária, Taša, Sašenka!
Hej, s deťmi vera starostí,
nestačím ani na hostí.
Len trápiť chcú — sa zabávať!
ALEX (napodobni D’Anthesa hlasom):
Celkom tak, jak ich drahá mať!
NATAŠA (zamestnaná ďalej so sebou):
Á! Čo to vravíš? Že by ja?!
ALEX:
No, je to ženská mánia!
U jednej viac, u druhých mieň.
Najviac však vždy u pekných žien,
čo žiť si rady vyvolia —
z obdivu svojho okolia.
A biedne sú — a nešťastné,
ak plameň čara vyhasne,
čo chcú riecť sukní šušotom
o sebe! Čo dnes k tomu ty?
NATAŠA:
Ach, aký ste len mrzutý,
pán D’Anthes? Či nie?
ALEX:
Ale som!
Najmä keď nie som D’Anthesom…
NATAŠA (obzrie sa prudko):
A ktože?
(Skočí zo stolca.)
Sáša!
(Spľasne rukami.)
ALEX:
Sáša — hej!
Prišiel som v chvíli nevhodnej?
Odpusť mi! V duši primnoho —
a z vás tu nikde nikoho!
Len deti. Gríša malunký
a dievčatá a pestúnky.
Z dvier idem radom na dvere
a nikde otca, matere.
NATAŠA:
Som! (Obráti sa k nemu nadureno.)
ALEX:
Aká krásna! čipková!
Len prisadnúť si kdes’ na trón.
Či prísť má ktosi a ja — slon?
Či starosť len, žes’ taká — mať?
NATAŠA:
Nie! Ale tak ma oklamať!
ALEX:
Ba! (Usmeje sa jej do očí.) Život dámy náhodou
len vojka drobných podvodov!
Myšlienky — smevy medové.
Lež komu patria, boh to vie!
I teraz — nech ma porantá,
vyčkávaš…
NATAŠA:
Koho?
ALEX:
De Anth’a!
NATAŠA:
Nie pravda!
ALEX:
No-no, premilá,
veď si to presne trafila,
jazýček na tom závislý,
koho má žena na mysli!
Reč, ako strom po ovocí…
NATAŠA:
No, veď sme predsa švagrovci,
nie?
ALEX:
V návštevách niet úspory!
Už celé mesto hovorí
o hre v tej vašej rodine…
NATAŠA:
Veru mi blíži nevinne.
Keď niekdy švagor nazrie sem,
neraz sa ani nedozviem,
mám predsa s deťmi robotu!
Keď prídu s tým, už niet ho tu…
To len čo má ktos’ na mňa zlosť.
A on? Je samá galantnosť,
No, pravý Francúz — od špiku!
Len vtipom niekdy pokúša.
ALEX:
No, a čo na to Kaťuša,[7]
ju — miesto ísť kams’ k súboju —
pred oltárom vzal za svoju?
Čo tá?
NATAŠA:
Môj bože presvätý,
však nič — ó, pranič netratí!
Čo patrí jej, i — ostáva!
veď láska neraz — otrava!
Kto by jej?
ALEX:
Čo máš z toho ty?
NATAŠA:
Nuž vieš, to žene lichotí,
keď manželstva deň všedný je,
na dvorných pár slov — ožije.
Vám, mužským, ťažko riecť o tom:
žijete iným životom!
ALEX:
Práve dosť,
roznietiť v dome oheň — zlosť!
Snom mačičky, čo pri krámku
si robí nárok na slamku,
a mrzutou je, nešťastnou,
ak niet, kto by sa ihral s ňou.
Tvoj D’Anthésovi — jak viem zdiaľ —
zakázal vstup… Čo?
NATAŠA (zvesí hlavu):
Za-ká-zal!
Bez príčiny…!
ALEX:
A čo letí
po Petrohrade?
NATAŠA:
Klebety!
ALEX:
Eh, z ničoho nič nevzniká!
A ty máš muža — básnika!
Kým tamten šašo — pre ženy,
na poklad Ruska zverený!
jeho máš v diele posilniť!
keď bôľ ho trápi premnohý,
hmly zahnať z jeho oblohy!
Ustlať mu v mäkkom náručí,
nech srdce sa mu rozzvučí —
a duša jeho zakvitá
čarovnou hudbou varyta,
čo letí svetom… V tom tvoj diel!
NATAŠA:
No, dobre! Len bys’ uvidel,
jak neraz všetko nič mu je!
ALEX:
Ej, nevrav! Veď ťa zbožňuje,
a pôjde, nech zve potreba,
pred hlaveň smrti pre teba —
zameniť lásky oheň v — čin…!
NATAŠA (rezignovane):
Ach, je on pravý Onegin:
Len nedostižné v beh ho pudí.
Chlad s ohňom sa mu stretá v hrudi.
Čuj, jak len vraví Taťane!
(Vezme knihu zo stola a číta.)
„Raj blaha pre mňa nezakvitol.
To duše mojej cudzí sad.
Vlôh vašich ja by nevystihol
a nie som hoden vašich vnád.
Uverte (svedomie znať núka),
nám manželstvo by bolo muka.
Veď jakkoľvek by ľúbil vás,
privyknúc, odľúbim sa vraz.
Rozplačete sa — sĺz tok skĺže,
však nehne sa mi srdce preň.
Je to len olej na oheň.
Súďte vy sami, čo za ruže
nám chystá Hymen pohodný —
a, môže byť, na mnoho dní!“[8]
ALEX (siahne po knižke; ona si ju odtiahne):
Ó, to sú slová, ako v básni!
Taťana nie je Nataša!
NATAŠA
Poet sa neraz pravdou zasní…
Čuj ďalej, jak sa ohláša!
(Číta.)
„Čo horšieho sa v svete nájde,
jak dom, kde biedna ženuška
pre zlého muža v nenálade —
vo dne i v noci samučká?
Kde nudný muž, jej cenu znajúc
jednako sudbu preklínajúc,
vždy chmúrny je a zamĺkly,
i srdí sa a zažiarli?
Ja taký som!“…[9] a pravdu píše!
Jak neutrácať v láske spon?
ALEX:
Eh, nevieš zmerať orla výše!
Daj! (Vezme jej knihu.) Prečítam ti tam, kde on:
NATAŠA (sadne si do kresla):
Tak, prosím, čujme!
ALEX:
„Chladnokrvno
necieliac, postoj sokovia,
postupom tvrdým, ticho, rovno
o štyri kroky obnovia.
To štyri stupne v chlad mohyly.
Tu Eugen pištoľ svoju v chvíli,
neustávajúc v pošine,
on prvý mĺkvo naddvihne.
Päť ešte krokov… sklonia šiju.
I Lenský, prihnúc ľavý zrak,
tiež počne cieliť… No, vtom — jak
Onegin strelí… už i bijú
hodiny večné… Bledne škraň
a poet mlčky púšťa zbraň.“[10]
a klesá. Zašarený zor
smrť zobrazuje, nie však muku.
Tak zvoľna po úbočí hôr
lavína zaiskrí sa v behu
na slnku… zjagá krištáľ snehu…
Vtom Eugen z chladu výrony
sa k mládencovi nakloní.
Ohliada, zve ho. Márne blázni.
Viac niet ho. Mladý spevec ten
našiel svoj nekonečný deň.
Zadula búra a kvet krásny
sa v rannej žiare prestal chvieť.
Plam oltárny — hľa, musel stlieť!“[11]
Tak čo?
NATAŠA:
Nuž román spoločenský…
A Onegin — on!
ALEX:
Odpusť, Lenský,
pre svoju lásku. To tvoj muž,
Nataša! Slávny poet náš!
A ty ho ešte nepoznáš?
Tú dušu, samý vznet a cit,
nechápeš? Nevieš pochopiť?
Kde je, keď jaksi prázdno kol?
NATAŠA (zmäteno):
Odišiel a nič neriekol.
Ja neviem…!
(Hodiny bijú. Na chodbe rastie vrava.)
SBOR:
Žas v oku, žas,
čo skrslo vraz!
Na perách sinie
mráz, smrti mráz!
Zakvíli dom,
i kto je v ňom.
Ozve sa tiahlo —
bim — bomi — bom…
Pre rozmar púhy
hasne jas dúhy,
Joj, obidvom!!!
(Do izby vnesú smrteľne poraneného básnika Puškína. Zložia ho na pohovku v bezvedomí.)
NATAŠA (vykríkne zúfalo):
Aľoša!
(Zosutí sa na kolená a zaplače.)
ALEX (odhalí sa a zjaví sa Ahasver):
Plač, eh, nestvoro!
Nariekaj — všetko neskoro!
Už padá čierna opona
a muž ti iste dokoná,
pre rozmar tvoj, čo krv strebe,
pre flirt, v čom sváru zárodky,
pre hlúpe, drobné lichôtky,
z nich žiješ, ako iných stá!
Márne ti sudba prichystá
dar najkrajší. Čo poet? Nik!
Jazdecký viac ti dôstojník,
hoc prázdny je jak rajnica!
No vyvolá pýr na líca
a obraznosť ti rozsvieti.
Zabudneš pri ňom na deti,
v mužovi vidíš skuhroša.
A teraz reveš!
NATAŠA (zastonie):
Aľoša!!
AHASVER:
Hej, zvi ho, keď sa tratí v diaľ,
nemým zrak a chladným sval.
Keď tiene smrti nad ním čnú —
zrieť v slzách pani šľachtičnú?
Jaj, koľká nežnosť! Čo, kým žil!
Ver’ iné si ten zaslúžil!
Kraj hľadal, kde ťa objíme —
Na Kavkaze, či na Kryme?
I v Michajlovke[12] — rad po rad,
až po osudný Petrohrad…
V kvet kľakol s žhavým smädom včiel.
Telo hej, ducha — nenašiel,
a poznal v modle zakrátko —
márnivé ženské zvieratko!
Hoc uviedol ťa, jak svoj skvost,
v najprvšiu ruskú spoločnosť,
k nohám ti skladal ducha dar…
I teraz — všetko vie už cár:
za stratu muža — teš sa, teš! —
päťtisíc rubľov dostaneš
ročne… A deti ešte viac!
A zabudneš ho o mesiac!
Vyžiješ z jeho pokuty…!
To dal ti on! Čo jemu ty?
Smevy, čo život spustošia?
Eh, bestia!
NATAŠA (s nárekom):
Ó, Aľoša!!
AHASVER:
Si jak hmla — chladná, nestála.
Čos’ k tvorčej moci pridala?
Len trpkosť, čo sny rozženie,
pekelné, čierne trápenie,
tých hadích očí žravý svit!
Bez teba mohol väčším byť,
vyvážiť duše tajomstvá
pred zraky vášho potomstva,
rozviť sa ružou, slnkom vzplať,
nie náhle za mrak zapadať!
Dnes? Jasná nádej — chiméra!
Pre teba muž tvoj umiera
a poklad Ruska — stratený,
bo krásna si, však — bez ceny!
Nie D’Anthés pre pruh tvojich bŕv —
ty, ty, ty cedíš jeho krv…
Tys’ vyhnala ho z domu von…
tys’ rozkývala smrti zvon…
ty, z Eviných dcér najhoršia!!
NATAŠA (zaúpie):
Aľoša, bože, Aľoša!!!
(Zamdlie.)
AHASVER (zastane nad ňou):
Lež! Lepšie, viac ni nepovstaň!
Len zhubou hojná tvoja dlaň!
V tom moje pevné názory!
PUŠKIN (zastonie):
Na-ta-ša!
AHASVER (prekvapený:)
Kto tu hovorí?
Ty? (Nahne sa k umierajúcemu básnikovi.)
Sveta tohto krátky hosť?
Nemals’ jej dosť? Nemáš jej dosť??
Zrak nie viac tvoj! Tkvie výš
a výš…
Už ani nevieš, čo vravíš!
Márne jej všetko: ver, jak ver —
tu vyhral som ja, Ahasver!
A ak mi zbudne na to čas,
ešte sa zídem s tebou raz…
pod skalným, modrým pohorím
pri mori… Tam ťa pokorím!!
O autorovi
Martin Rázus
básnik, prozaik, dramatik, publicista, politik — kritik pomerov 1. ČSR, kňaz
Galéria obrázkov
Obrázok
