J. W. Goethe v svojej výmarskej pracovni. Do okien hľadí smutný jesenný večer. 74-ročný básnik zamyslený sedí v leňoške. Pred ním v hustnúcom šere defilujú jeho lásky, až po devätnásťročnú belasookú Ulriku. Neskôr Vojvoda.
SBOR:
Jesene zvon
znie napokon,
bolestný ston.
Hruď reže švist,
šuchoce list:
na zvlhlej zemi
sneh chryzantémy
dokvitne skoro
a môžeš ísť!
Von z tela — von,
znie chladno zvon,
v sen ukolíše
ten jeho tón.
Hlaholí z hmly,
kým zháraš mdlý:
Tam tvoje svety,
rozkošné kvety!
Kto vyčarí ich,
keď uvädli?!
GOETHE (zdvihne hlavu):
Hej, zvädli — cvalom času pošliapané!
I cez hmly rokov sladko spomnúť na ne.
Hlávkami nežno kývajú mi z diali.
Ba jak by rúčky za mnou vystierali…
Viem, vrhal som ich búrnych citov na val
a bral som od nich vždy viac, než som dával —
tou smädnou vášňou medonosnej včelky.
keď doznievali kroky v mrku šerom
a šiel som ďalej lásky Ahasverom…
Hej. Mariánske… Karlove vy Vary!
Dnes? Čujem, som vraj konár schnúci, starý,
čo márne zbiera miazgu, nevyženie!
Nerozvije sa bujno — do zelene
a nerozvonia kvetom lipy mamne…!
Už divne zraky spočívajú na mne,
i doma… Veru blýska búrka dravá,
vraj prežil svoje — na kvet nemá práva!
Syn vyhráža sa. Nevesta? Jak vandal…
Ak nepochopím, bude z toho škandál,
odídu všetci! Nuž ja — čo ja? Bežte!
Hoc naposledy — rád by skvitnúť ešte,
a ešte raz sa vzchopiť, zdvihnúť čelo,
pretaviť poklad lásky v krásne dielo!
Tak požiť si — i mimo ľudských zvykov…
Preto šiel vzácny posol za Ulrikou —
opýtať sa jej, či mi srdiečko dá?!
A už by mal i tu byť vojevoda!
No ktovie, jak…? A najmä — čo spraví mať?
Lepšie, si chvíľky šťastia pripomínať!!
(Zjaví sa Ketchen, temperamentná, pekná dcéra vinárnika z Lipska. Na zdravej tvári pýr mladosti, v očiach oheň, v ruke pohár červeného vína.)
GOETHE:
Ach, Ketchen! Prvá veľká ľúbosť moja,
a prameň vášne, však i — nepokoja!
Iskrivý oheň vínka červeného!
Hej, neraz som si dúškom uhol z neho,
až skypela krv, jak sa v ten čas stáva,
a vážne sa mi zakrútila hlava
na pohľad tvoj, v ňom nadír, jak i zenit…
Pamätáš, Ketchen? Hneď som sa chcel ženiť!
Rozbehli sme sa — museli však vracať,
ja v devätnástich rokoch a ty v dvadsať,
po kvetnej lúke šli sme opojení…
Len naša ľúbosť! Svet? Ten nemal ceny!
Ty skvela si sa medzi nami cnosťou,
a ja ťa týral hlúpou žiarlivosťou,
I s kamarátmi pobil som sa radom.
Chcel som ťa mať — mať len ja, prvý z malých,
vyprázdniť na dno opojných pier kalich,
i zhorieť s tebou ruží na oblaku…
Takú som ťa znal, jak ťa vidím — takú —
len pahreba a pôvab, zlatá vôľa!
Takou si bola, duša! Takous’ bola,
hotová cez plot raja do záhrady!
Tu pobadal som, že som ešte mladý,
i etikety pokyn — zemevládcu,
žes’ meštianka len. Kým ja? Synom radcu!
Nuž — iný strhal kvety tvojho venca.
Mne? Ostali len — Launy zaľúbenca[3] —
a rozpomienok chvíľa vzácna, sladká…
Odpusť mi, Katka! A prijm’ vďaku, Katka!!
(Ketchen sa vzdiali. Vstúpi Friderika Brionová, farárska dcéra zo Sessenheimu. Nežná, útla blondínka, veľkých, belasých očí. Ozve sa hlahol zvonov.)
GOETHE (zadumaný, spočiatku nezbadá prišlú):
Ťažko to vytrieť, čo raz ducha zajme!
Hľa, hlahol zvonov ako v Sessenheime…
kraj romantický, napojený vôňou…
Ba ozaj, či sú doma u Brionov,
a starostlivá mama Brionová?
A čo sa mňa tak najcitnejšie týka,
čis’ i ty doma, drahá Friderika,
rumenná ruža, uschovaná v stráni,
nadýchla sviežou zorou na svitaní?
Ach!
(Zbadá ju.)
Niekdys’ bola bližšie k môjmu boku.
No, takú mám ťa v duši… modrookú,
plavučkých vláskov, útlunkého tela!
Jak z rannej zory skvitlá… zduchovnelá,
letmý sen môjho nevďačného srdca!
Hej, Grétka z Fausta… Mária ty — z Götza!
Tri mesiace a idyla nám hasne,
ostávajú ti iba tklivé básne,
na ktoré z lásky dal som svoju značku…
Prišli nám na um niekdy — pri mesiačku,
čo sypal zlato duší našich na tmy,
keď sme už boli iba kamarátmi!
No, čo tam?! Ale v pamäť vždy mi vkročí
tá trpká slza tvojich modrých očí,
keď dotkol som sa z koňa rúčky malej,
a neviem prečo — hnal som do tmy ďalej…
pred tvojou čistou dušou, z nej kvet vzniká…
Oh, odpusť, drahá! Vďaka, Friderika!
(Friderika sa vzdiali. Zjaví sa Lotti Buffová, neprístupná Kestnerova snúbenica.)
GOETHE:
Azda i za trest — popod cudzie ploty
som túlal sa čas… Ty vieš, milá Lotti!
I hnevom iste zbroneli ti líca.
Priateľa bolas’ verná snúbenica,
len ja si nikam s búrnym srdcom rady!
Eh, vytrpel si za to Werther mladý…![4]
Dravá to bolesť! Človek sám sa súži,
i keď vie, jednej neulomí z ruží.
Inému patrí celý ker, i s prsťou!
Mne? Obloha len, zatiahla hmlou hustou,
cez ňu, ak niekdy, slabunký kmit zsvieti…
Vieš, mal som ťa rád. Ba i vaše deti!
Na tebe smädné spočinulo oko,
keď vtáčatkom si vzlietla — privysoko.
vychutnať radosť, jak i krutú bolesť,
čo vystrieda sa zavše v žitia zmätku…
I tebe — drahá Lotti — na pamiatku!
(Lotti odchodí. Zjaví sa sedemnásťročná, krásna Lili Schönemannová z Frankfurtu n. M.)
GOETHE:
Tu rodný Frankfurt! Úsmev šťastia? Žena,
len krv a mlieko — jar to vtelesnená!
Čarovná Lili, sníček nedosnitý —
v kruh pamäti — hľa, práve vchodíš i ty!
teba som ľúbil láskou opravdovou.
Už prístav kynul! Iné bolo hore
vpísané v hviezdach… Poď ja zas na more…
No vrátil som sa čarom tvojho vznetu,
uzrel som chvieť sa tvoju siluetu,
zažil som báj, keď čul som znieť tvoj hlások,
a neviem prečo — strach ma pojal z lások!
Ušiel som zasa — ušiel o večierku
a nestavil sa, iba v Heidelberku —
o tebe sniť! O moci krásnej ženy…
Nie! Nechcel som byť medveď zamrežený!
Jak otec fantil, tak sa stalo… Skrátka,
keď luterán ja, a ty reformátka!
Hoc nedostalo sa mi daru z neba,
než — keď mi, drahá, ponúkalo teba!
(Lili sa vzdiali. Vchodí malá, elegantná dáma, Charlotta von Stein.)
GOETHE:
A potom Výmar… Hviezda v cestu zletí:
ty Charlotta, ty, matka siedmich detí!
Milenka bolas’ lepšia ako mama:
len samý vtip a elegantnosť samá!
Však vedela si srdcu vždy prísť na chuť,
rozjasniť čelo, ducha k práci nadchnúť.
Aj držalas’ ma v cviku, dosť i tuhom,
bol som ti milým, trochu však i sluhom.
Lež — ak si si čo nahútala — ver’ tu,
Pre slávny Olymp neprebranou znôškou!
Celučký Výmar rozkopla si nôžkou,
keď zablysli tie tvoje oči umné
a prinieslas’ sa bytom rovno ku mne!
Ja uchlácholil dušu tvoju citnú —
v kraj odišiel som, citróny kde kvitnú,
s vedomím, že muž nevylezie sväte,
kde rúčka tvoja rozloží raz siete.
No, nič! Lež spomeň na chvíľočku onú,
keď robilas’ mi scény pre Coronu,
najkrajšiu dámu Lipska, jej pier škoda!
Vieš, milenkou ju mal sám vojevoda.
Nuž užili sme všetkého, jak načim.
Aj žehnám ti, bo za mnoho ti vďačím!
(Charlotta ustúpi. Do osvetleného kruhu vojde prostunká, vľúdna Kristínka Vulpiová. V ruke drží zložený hárok papieru. Žiadosť bratovu.)
GOETHE:
A človek nevie, čo mu sudba chová.
Prišla si, prostá Kristka Vulpiová,
za brata prosiť od pera a v núdzi…
A my sme zaraz prestali byť cudzí.
Tú tvoju žiadosť nepustil som z mysli
a viac sme sa už ani nerozišli!
a žili sme si pre seba a sami.
Len detí pribúdalo, niečo trudu.
Gazdovalos’ mi verne, dievča z ľudu,
osemnásť rokov… Kým my v lásky čare,
nepohlo sa ni lístka vo Výmare.
Len keď som našiel zdravie z tvojho daru
a viedol som ťa z vďaky ku oltáru —
dať deťom meno, vyplniť ti túžbu
za toľkoročnú vzácnu, vernú službu,
dvor zhíkol hrôzou… pamätáš sa, Krista?
Preds’ láska naša bola ozaj čistá,
hoc nevedel som zniesť ni toto puto.
No, keď je človek básnik, odpusť mu to!
Pre také tvory viazanosť? Nie! Zmena!
Takou je, chúďa, básnikova žena!
Ty si i bola, Kristka moja milá,
malas’ ma rada, aj si odpustila.
A ak ma Pán Boh pustí v svoje nebe —
za hrobom, duša, prisadnem si k tebe!
(Kristina odchodí. Po nej ukáže sa niekoľko pekných ženských: Mina Herzliebová, Bettina Brentonová, Silvia von Ziegesar, Marianne Mayer. Idú tíško jedna za druhou, zastanú chvíľku v osvetlenom kruhu. Napokon vyjde poetka Marianne Willemerová-Sulejka; s ňou písal Goethe básnickú knihu orientálskej múdrosti West-oestlicher Divan. Básnik zamyslený dlho hľadí na zjavenia, akoby spomínal.)
GOETHE:
No, život plynie ďalej veletokom
a pestré kvety stŕha rok za rokom!
Hľa, Mina… Betti… nová žitia strana…
Silvia… áno… švárna Marianna…
Sulejka… jej duch vonný, nežnučký van…
Napísali sme spolu bájny Divan!
A srdce k srdcu v tlku vždycky smelšom,
sladili sme si život láskou — veršom!
Intelekt žiaril z jasného ti čela…
Hej, duša drahá, tys’ mi rozumela!
Vďaka ti! I vám, družky krásne, mnohé,
obláčky svitu mojej na oblohe!
Len škoda, už tu večer… život šedým…
Von mesiac v splne, a ja? — Sám tu sedím!
SBOR:
Dosť — ó, dosť máš!
Rozkoše čias
k ústam si prihol,
iným ju dáš!
I svätý žih
chvíľ tvorivých…
U nôh sa zvije
melanchólie
šedivý závoj,
mrazivý dych!
(Vstúpi Ulrika von Levetzov, devätnásťročná krásavica, štíhlej postavy, gaštanových vlasov, belasých očí a krojených perí. Na hrdielku má v dvoch radoch červené granáty.)
GOETHE:
Či je tu ktos’? Ach, mariánska víla?!
Hej, duša milá, tys’ mi porobila,
čo som ťa zhliadol po maminom boku
pôvabne sviežu, bystrú, modrookú!
Čo bolo — je tam! V srdci známe chvenie…
Azda sa suchý konár rozzelenie,
zakvitne…! Duša zmĺkla rozospieva
na slnku tvojho čara, krásna deva!
keď si šla ciestkou, pieskom vysypanom,
čo zrak, to údiv — za prelestnou pannou,
A keď si vtisla svoje drobné piatky,
závisťou kvetné zachveli sa hriadky…
A jak si vedľa sladko zštebotala,
rozzvučala mi srdce slov tých škála!
Ja cítil som príliv onej sily,
jak vo Frankfurte u prekrásnej Lili,
jak v Lipsku, i jak v tichom Sessenheime.
Ba v Mariánskych najmä… najmä… Najmä!!
Čo zo slávy, ak človek nahnitý strom?
Radšej by bol dnes chudým koncipistom,
len nech by hlavu v lono tvoje zložil!
Svieža krv iste vprúdila by do žíl,
a pohli by, jak na svete vždy bolo,
ružové prsty ozubené kolo…!
Za tú moc — mladosť sviežu, živú, žhavú,
dal by ti všetko — všetku svoju slávu,
len cítiť znova, žiť sa oddá! Oddá!
Hej, Ulrika! (Počuť klopať.) No, bližšie! Vojevoda?
(Vojvoda vojde v cestovnom odeve. Básnik vstane, ide mu v ústrety.)
GOETHE (nervózne):
Tak čo? Čo?
VOJVODA (zastane, pohodí rukou):
Milý priateľ, márna túha!
Len uzrieť dá sa, nie však lapiť — dúha!
GOETHE (sklamane):
Ach! (Klesne do leňošky.) A ja myslel, bude mojím svetlom!
Poslednou hviezdou v srdci, prudko vznetlom…!
Bol si s ňou?
VOJVODA:
Áno!
GOETHE:
Kto ju odhovoril?
VOJVODA:
Mať!
GOETHE:
Pätnásť rokov tomu, jej som dvoril!
A keď to človek dobre nevykoná,
teraz, hľa, sa ti vypomstí zas ona!
Veď Ulrika ma počúvala zbožne…
Tá žeby? Oh, jaj — to ver’ nie je možné!
Maznali sme sa skoro líčkom k líčku,
jak by som mal len rokov polovičku.
A naraz takto! — „Stratil som sa sebe,
hoc miláčkom som bohov predtým bol.
Vyskúšali mu, Pandor dali nebe,
bohatých na dar, ešte viac na bôľ.
I požehnaním zasypali pery,
i ničím ma a krušia na ívery!“[5] —
Prečo to? Povedz!
(Vojvoda strhne náličnicu. Zjaví sa Ahasver).
AHASVER (ironicky):
Ty to nevieš vari?
GOETHE (prekvapene):
Netuším!
AHASVER (uškrnie sa):
Ozaj? Nono, už si starý!
Pretlelo v popol niekdy žiarne líce.
Od havrana ta letia holubice.
Čo ešte čakáš lások po kúpeli?
Však ženy len ti sily rozomleli!
Pre tie ťa, bratku, viním! Aj dnes viním!
Ľúbosti času musíš nechať iným!
GOETHE:
Oh, aké reči? Čo to tu len čujem?
(Vyskočí z leňošky.)
Tys’ ten Žid bludný? No, vedz, protestujem!
Nezmysly táraš: Veto! Veto!! Veto!!!
Nech žien niet, chlape, Goetheho tiež nieto!!
Z nich sily prameň!
AHASVER:
Mdlý si, a to vravíš!
GOETHE:
Mdlý, a že ja? No, stav sa so mnou! Stavíš?
Bôľ cítim, jak by bodli v srdce dýkou,
pre žiaľ ten hrozný krásnou za Ulrikou,
lež v duši už mi nové sily žijú:
napíšem ešte celú trilógiu
o utrpení!![6]
AHASVER (ironicky):
Len si plánov nakuj!
GOETHE
Čo, vysmievaš sa, chlape?
(Otvorí mu dvere.)
Marš von!
Pakuj!
Prekliaty bludár, všade si a zmijou,
hruď ľudskú tráviš pustou negáciou
krásy a sily!!
AHASVER (zo dverí):
Óvé, nový tu pech!
Hoc tebe, básnik, uznám — úspech! Úspech!!
No, Johann Wolfgang, raz síl poznáš stratu.
Len poďme ďalej ešte — na Rus svätú!!
O autorovi
Martin Rázus
básnik, prozaik, dramatik, publicista, politik — kritik pomerov 1. ČSR, kňaz
Galéria obrázkov
Obrázok
