Piesne svobody

Na strmej skaline hradieb šedé múry
Slávneho Trenčína do vysoka čnejú,
Nad nimi mnohokráť mrákavy a chmúry,
Ba i blesky hromu rachotia a znejú:
Viac než tisíc rokov tie hradby tu stoja.
Dávno zašlé doby ony dobre znajú
A svedkami boly nejednoho boja,
Svoje slávné časy verne pamätajú.

Podobne jako ten hrad a tá skalina
I národ slovenský na tej zemi stojí,
Ktorú dnes už jak svoj majetok spomína
A i celý kraj ten si vlastní a svojí:

Ten slovenský národ od vekov v nevôli
Tu na tejto zemi, v tejto svojej vlasti,
Za podnož sa dostal — proti svojej vôli, —
Cudzincom a znášal, trpel mnohé strasti

Velikej Moravy po žalostnom páde,
Po smutnom skončení ríše Svätopluka,
Po tej nehanebnej jeho brata zrade,
Nad Slovákom vládla vždycky cudzia ruka.
Ten národ slovenský len tak z Božej vôle
Tu na tejto zemi trval a živoril,
Nebol vzdelávaný nikdy v žiadnej škole,
Priam že svojou rečou slovenskou hovoril.

Lež nápor divých hôrd odrážal zmužile
A zacítil nával Hunov i Avarov,
Len príchod Maďarov škodil jeho sile,
Šťastnejšie však zvládal návštevu Tatarov:
Všetky tieto pliagy národ náš preniesol,
Bár samostatnosti nemal ani vtedy,
Ale preto v smutnú ničotu neklesol,
Hoci ho morily aj storaké biedy.

Kus samostatnosti Trenčiansky Matúš Čák
Na Slovensko naše bol doniesol na čas,
A hradby trenčianske, ktoré staval Slovák,
Ožily na jeho mohutný, silný hlas:
I prúdil sa rezký na Slovensku život,
Zámky našich krajov životom dýchaly,
Lež toto prúdenie, hýbanie a kyvot
Smrťou Čák Matúša razom koniec vzaly.

Za tým prichodili sem výbojci smelí,
I domáce vojny rad-radom vznikaly,
Bočkay i Bethlen, Rákóczy, Tököli, —
Tí všetci do boja Slovákov volali.
A Slovák len válčil a vždy cudzím slúžil,
Vlastným telom chránil cudzincov životy
A hoc za svobodou zlatou vždycky túžil,
Ale sa nedožil nikdy jej dobroty.

Prišla pritom — čujte! — i „prešovská jatka“,
Tam dvadsiatim pánom kat hlavu na kláte
Zoťal, telá štvrtil, — úbohé chúďatká,
Tak mučil Karafa, — z dejín i to znáte:
Prišly ďalej — čujte! — i „prešporské súdy.“
Nimiž ľud slovenský vyše dvesto kňazov
Utratil, a týchto preúbohých ľudí
Na galeje hnali bez všetkých ohľadov.

Zábleskom svobody v minulom století
I Slovák sa začal ku voľnosti hlásiť,
Hurban, Hodža a Štúr — tie slovenské deti
Vyviedli do boja so zhubci zápasiť:
Po boji Slovákom brieždiť sa počalo,
Lež hviezda nádeje len málo svietila,
Slovo sľubu, čo nám Slovákom dalo,
Vierolomná Viedeň nikdy nesplnila.

A národ slovenský tiež aj toto prestál,
Nebol preto zlobou zlomený, zničený,
Lež zloduch ho ešte pokúšať neprestal,
Konečne na reč mu bol útok spravený:
Ano, na reč milú, na reč drahú, sladkú,
Na tú mluvu našu od otcov zdedenú
Na jazyk vrahovia nám hodili kladku
Nechcejúc z nej počuť ani len ozvenu.

Našu Slovenčinu k smrti odsúdili
A slovenské slovo utláčali všade,
Útlé dietky, mládež kruto maďarčili,
Netrpeli v žiadnom Slováka úrade:
Mládež študujúcu zo škôl vytvárali,
Keď sa v slovenčine súkromne cvičila,
Bez inteligentov Slováci zostali,
Povedomosť v ľude tiež sa nešírila.

Desno, smutno bolo v slovenskom národe,
V tom válka svetová do víru ho vzala,
Nepripisuje sa to žiadnej náhode,
Že ho ruka zlostná tam vždy vopred hnala:
V nej národa nášho junač, mužstvo bodré
Tyranmi v boj hnané nevinnú krv lialo:
Ale Bohu chvála! — dopadlo to dobre,
To válčenie zlatú svobodu nám dalo.

Úklady sa našim vrahom nezdarily,
Jejich zlostné plány Boh v nivoč obrátil,
Jak Maďar tak Nemec darmo sa bratrili,
I jeden i druhý moc svoju utratil:
Jamy, čo Slovanom na hroby kopali,
Sami do nich padli, nech tam spočívajú;
My k životu znovu slávne sme povstali,
Tí za svoje skutky už odplatu majú.

Pán Váhu a Tatier — Trenčiansky Matúš Čák
V neznámej mohyle sladko odpočívaj,
Že národ slovenský a v ňom každý Slovák
Je človek svobodný, o tom krásne snívaj:
A tvoje túžby dnes už skutkom sa staly,
I ty k Čechom láskou vrelou si horieval,
A vzájomnosť s nimi, bár to šlo pomaly,
V každom svojom diele mužne si sohrieval.

Dnes Čech so Slovákom ruka v ruke kráča,
Jako vlastní bratia, tak sa podporujú,
Moje slová to, ver, opísať nestačia,
Jak jeden druhého vzájomne milujú:
Hoj, na láske tejto budúcnosť stavajme,
Československá vlasť naša len tak vzkvete.
Čo sme nadobudli, to spoločne hájme
A národ náš šťastný bude tu na svete!

Už slnko svobody nad Slovenskom svieti
Slovenské zástavy vozduchom plávajú,
Svoju slovenskú reč tie slovenské deti
Vo škole, v úradoch voľne užívajú:
S jazyka nám kladky i putá odpadly,
Odsúdenci k smrti veselo si žijú,
Na Slovensku nové už časy zavládly,
Všetkým nám za národ srdcia verne bijú.

Na pamiatku našej slovenskej svobody
Do zeme slovenskej dnes sadíme lipy!
V ňádrach povedomosť tá nech sa nám rodí,
Že z mrtvých vstávame a život v nás kypí
Žime teda, bratia! žime, sestry drahé!
Tej Československej vlasti našej k sláve!
Boh mocný nech nám v nej dáva roky blahé!
A vzďaluje od nás zápletky krvavé!