ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vítaj nám, vítaj, deň zlatej svobody!
Srdcia sa tebe tešia a radujú,
keď oči naše v tieto slávne hody
už nad Slovenskom žiar tvoju spatrujú,
veď v jase tvojom náš slovenský národ
vidí nádejný žitia svojho zárod.

Ach, smutné časy národ náš prežíval
a celý vek mu plynul bez činnosti,
pocit života v ňom sa neozýval
a nemal dejov svojej minulosti;
ba tisícročie nad ním preletelo
a slnce šťastia sa mu nezaskvelo.

V ťažkej duševnej nemoci chorľavel
a liek so žiadnej neprichodil strany,
nie že by sa bol zotavil, ozdravel,
lež sa množily stále jeho rany;
žiara osvety mu nevychádzala,
ba s roka na rok väčšmi zapadala.

Slúžil za podnož cudziemu národu,
ten mlaďou jeho množil svoje šiky,
Slovák nebadal, jakú veľkú škodu
trpí, súc hnaný len na zlé chodníky;
v mori cudzoty mládež sa topila,
a svojmu rodu sa len odcudzila.

Lež jako Mojžiš a Áron vyviedli
ľud izraelský z Egypta poroby,
tak i Slovákom dvoch vodcov priviedly
k oslobodeniu tie najnovšie doby;
Bol to Masaryk a Štefánik k tomu,
čo voľnosť dali slovenskému domu.

Ich pričinením vo víchriciach bojov
slovenský národ obdržal svobodu,
oba osobnou pôsobnosťou svojou
k tomu priviedli celú štvordohodu,
Čechoslovákov že v ochranu vzala
a potom im i samostatnosť dala.

Žiaľ, že Štefánik len z výšky vozdušnej
voľné Slovensko spatril svojim okom,
priam ako Mojžiš, keď s vrchu Oréba
pozrel po celom priestranstve širokom
tej niekdy krásnej zasľúbenej zeme,
jak zo Svätého Písma o tom vieme. —

Dnes, keď pamiatku tej našej svobody
v nadšení ducha si pripomíname,
keď čestné miesto i medzi národy
už v tomto čase pripravené máme,
ďakujme Bohu za dar jeho moci
a prosme i diaľ od neho pomoci.

Bože, daj zdaru našej domovine,
naše Slovensko nech len šťastím vzkvitá,
v Československej spanilej krajine
dávaj nám vždycky požehnané letá!
I sláva vlasti našej nech sa množí
a nech v nej trvá mier a pokoj boží!

1920