ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Voľakedy boly časy
Veľmi ťažké pre Slováka,
Ale sa už pominuly
Budiž Bohu za to vďaka:
Že jak Slovák tvrdo robil —
Ani nechcem pripomínať,
V pánštine a služebnosti
Sily musel si napínať.

Pri tom poroba duševná
Tiež bola pre neho desná,
V nej sa Slovák za tisíc liet
Nemohol prebudiť zo sna:
Ba smrť odnárodnenia už
Čo chvíľa ho zničiť mala,
Bo pre reč a mluvu jeho
Jama vykopaná stála.

Len pochovať a pohrobiť
Tú reč Slovákovi sladkú.
Národ slovenský sa v ten čas
Nachodil v hroznom úpadku:
Ale tieto bludné veky
Zvrtla jedna šťastná chvíľa,
Národ slovenský z mŕtvych vstal
A mluva jeho ožila.

Tú šťastnú chvíľu, Slováci,
Napíšte si do pamäti
A každý Slovák nech ju dnes,
Ako sa patrí, zasvätí!
Je to deň dvadsiatyôsmy
Október — pamätný pre vlasť,
Keď sa písal rok po Kristu:
Tisícdeväťstoosemnásť.

V tento deň sa stroskotaly
Kráľov a cisárov tróny
A staly sa svobodnými
Ľudu veľké miliony.
Tak na rumoch starých štátov
Svobodné obce povstaly
A v tom sme i my Slováci
Tiež svoju vlasť obdržali.

Slovensko je tá naša vlasť,
Tá naša milá otčina:
Od Tatier až po ten Dunaj
Ozýva sa Slovenčina;
Čech a Slovák dvaja bratia
V československej krajine:
Daj im šťastia, požehnania
Svetovládny Hospodine!

1919