ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kto vie o ňom, kto vie o ňom? —
Čierne rúcho, bledé líce,
oči plačom zčervenelé,
z ulice tak do ulice
chodí žena po dni celé. —
Ani slýchu, chýru po ňom!
Kázali mu ísť do vojny,
do krvavej, ľudomornej — —
a on taký bol pokojný!
takej duše bol pokornej!
Neublížil ani brúčku,
neznal hnevu, neznal zlosti,
ceľoval jej bielu rúčku,
srdce plné snov, ľúbosti. — —
Kto vie o ňom, kto vie o ňom?
Čierne rúcho, bledé líce,
oči plačom zčervenelé,
z ulice tak do ulice
chodí žena po dni celé,
kde kasárne, kde paláce,
páni zlatom šňorovaní,
ruky vzpína k ním prosiace,
spytuje sa v sužovaní:
kto vie o ňom, kto vie o ňom?
Páni zlatom šňorovaní
lebo nemo plecom kývnu,
lebo veľmi zamestnaní
tvár ukážu chladnú, divnú; —
ani slýchu, chýru po ňom!
Letia týždne i mesiace,
no od neho není zvesti — —
vyschly oči už slziace — —
srdce ztrplo od bolesti.
Kto vie o ňom, kto vie o ňom?
V chráme Božom kľačí, prosí
sladké Božské smilovanie — —
v chrám i dcérku s sebou nosí,
snáď tej kynie milosť Páne.
Ó, Boh, Ten je milostivý,
On je láska, On dobrota: — —
v svete ľudia bojochtiví! — —
boje: jejich to robota!
Zpupni! čo stvárate vojny!
čo smýšľate mordy, zhuby?
zloduch zdrapil vás opojný,
skrz vás ničí, skrz vás hubí.
Zhnusily sa rodom boje — —
veď by ľud bol rád pokojný,
obrábal by pole svoje — —
veď je život prácehojný,
veď my ľudia brat sme bratu — —
v pokoji by boli živí,
nedali sa mordom, katu —
keby nie tí bojochtiví!
Kto vie o ňom, kto vie o ňom?
Za mužom sa morí žena,
za oteckom plače dcéra,
konca není však súženia,
bôľ im srdce sviera, sžiera — —
ani slýchu, chýru po ňom!
Hej! ja poviem, kto vie o ňom:
o ňom vie ten ker tŕňový,
v ktorom mladý mrtvý leží — —
o ňom potok vie krvavý,
ktorý blízko pri ňom beží.
Kto vie o ňom, kto vie o ňom?
O ňom vedia čierne chmáry,
čo ponadeň nebom tiahnu
a po jeho bledej tvári
tôni závojami šľahnú. — —
Kto vie o ňom, kto vie o ňom?
O ňom vedia víchry divé
čo ponadeň zúria, dujú,
piesne hviždia smutné, clivé
a vlasy mu rozčuchujú. — —
Kto vie o ňom, kto vie o ňom?
O ňom vedia dážde, pľuty,
čo sa naňho dúškom valia;
kto sa tu nad ním uľutí,
keď mu múly tvár zakalia? — —
Kto vie o ňom, kto vie o ňom?
O ňom vedia čierne vrany,
ktoré nad ním poletujú;
jaké strašné jeho rany!
a tie víchry jako dujú! —
Kto vie o ňom, kto vie o ňom?
O ňom vedia stepí dravce,
o ňom vie i mesiac nemý;
o ňom vedia červy, mravce,
čo sa plazia tam po zemi. — —
Kto vie o ňom, kto vie o ňom?
O ňom vie i snežík biely,
čo naň tak tichunko padá; —
druhí o ňom nezvedeli — —
kto pod snehom brata hľadá? — —
Ani slýchu, chýry po ňom!