ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Národov duša mierna, pokojná; —
štátnici tajní,
falošným modlám slúžiaci, prajní
radia sa: o moc, lstivo, premúdre!
húf mocných radcov o šable udre:
„Nech bude vojna!“

Na palác-streche
Satan sa zrechtal: che-che-che-che-che!

Strhnúl sa povyk, plač, nariekanie,
shon ľudu i rúk zalamovanie,
stál srdcolomný nárek i vzlyk:
„Berú nám otcov! berú nám synov!“
— Svetový požiar čiou je vinou? —
„Kto chce z vás vojnu?“ — „Nikto, nik, nik!“

Che-che-che-che-che!

Vlasť lepšie bude kvitnúť bez vojny!
Hrdinskí radci — nejdú sa biť!
Ľud — ten ľud biedny, mierny, pokojný
v chalupách svojich ticho chce žiť.
No berú synov, no berú otcov!
Počuvaj vodcov!

„Rušaj mordovať! — pušky sa chyť!“
Vodcovia velia:
„Na nepriateľa!“
,Veď nám to blížny, veď nám to brat!‘
Mĺč, vlastizrádca!
na strom ťa prvý obesí kat!

Che-che-che-che-che!

Obetuj oko, obetuj ruku,
smrtelnej guli rozotvor hruď,
pretŕp boľastí pekelnú muku,
krvežížnivým mordárom buď!
Dedinou smutná rukuje púť. —

Na chalúp streche
ktosi sa rechce: che-che-che-che-che!

V pošmúrnych nociach
z tmavých kasární
mest ulicami
i veľmest hlučných boulevardami
junáci švárni,
šediví muži
pochodom smutným rukovať musia;
batohy vlečú — žiaľ v sebe dusia —
až sa nad nimi srdce ti úži
a dlažbou dupoce pochodu krok —
tam v diali smrť čaká — ukrutný sok!

Na preohromnej kasárne streche
ktosi sa rechce: che-che-che-che-che!

Zahviždí rušeň — dým sa vyvalí,
zasyčí rušeň — v paru sa halí,
durkne i pohne sa ohromný vlak
a iskry sype do noci tmavej,
jakoby z výhne pekelnej, žhavej
a ženie nocou ohnivý drak
a ženie besno; — —
vo vozňoch tesno
napchatí ľudia — vlečú ich v boj!
nechali ženu, žalostnú matku,
vezú ich nocou sťa zver na jatku,
ký cieľ tým bojom? — Beda vám! — Joj!

Na vozňov streche
ktosi sa rechce: che-che-che-che-che!

Dediny stlely — spálené mestá —
pošmúrne komíny trčia len v výš — —
pohoreniská ľudské sú hniezda,
rumy a ssutiny ľudská je skrýš.

Che-che-che-che-che!

Šrapnele, delá,
krvavé telá,
granáty, bomby
pobitých, zdusených tiel hekatomby —
hltavé ohne — dusivý plyn —
výmysel pekla — hrozný to čin —
ranených kvíľba — žalostný ston —
zomierajúcich desivý skon.
A kde sú oni? — Velia len, hej, na pohon!
No svete v výkonoch tvojich sa pýš!

Na shoreniskách v pekelnej teche
ktosi sa rechce: che-che-che-che-che!

V barakov sieni,
v chorôb ranených strašlivej plieni,
ó, trápov lože!
— pomáhaj Bože!
ten čo mu odťali obidve nohy
— jakože pohne sa z miesta úbohý?! —
k tomu, čo šrapnel mu vystrelil oko —
— ó, jak’ to bolí v mozgu hlboko! —
prerečie: Brate!
načo a začo a prečo tie vraždy?
spiera sa oproti šialbe tej každý! —
nám proti vôli
vraždia nás na hroznom bojišťa poli.

Nad lôžkom v pekelnej teche
ktosi sa rechce: che-che-che-che-che!

V širej dvorane,
čelá si oprúc o pokorné dlane
v trude dlia oni;
ťažké im dumy na hlavy padly,
ťažké im žiale srdce obsadly,
ťažké im z hrude derú sa stony;
meravo k zemi upretý zrak
v ňom sa zrkadlí ľútosť i ľak,
svedomie hrýzie cit nepokojný,
„Načo ste vzbúrili strašlivé vojny,
keď svätý pred okom kríža vám znak?!“

V dvorany kúte v pekelnej teche
ktosi sa chechtá: che-che-che-che-che!

Uprostred chrámu posvätnej siene
zbožnosti kahanček triasavo plá —
po stenách šerých letiace tiene,
kadidla ovzdušie priestorom vlá —
kájajú, modlia sa, skrúšeno, zbožne:
„Odpúsť nám, ó, Pane,
hrozné krve prelievanie
nikdy, nikdy také peklo
na svete nevzplane —
pokoj svätý, večný
utvoriť, ó pomož
Bože nekonečný!“
No ľudstvo ukáž, že je to možné!

Vo chrámu posvätnej sieni
tam kde zlosť ľudská zmení sa, zmení,
neslyšať viacej v pekelnej teche:
che-che-che-che-che. —