ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na sivej, víchrovzdornej veži,
v nejž zasutých sto vekov leží,
v jejž kútoch stoletia zaspaly,
sa staré zvony shováraly,
hromovým hlasom vyzváňaly;
prastaré zvony, velikáni — —
hlas jejich duní v tmavej bani
a hučí mesta ulicami,
kde ľud sa hrnie zástupami — —
a hučí, zvučí šírym poľom,
nesmiernym žiaľom, smútkom, bôľom.
Zo zvonov kvíľby v šír sa lejú,
hlaholov vlny vzduchom chvejú,
plynie to kvílenie z vysoka,
že slza tisne sa do oka — —
hrmí to, zvučí, hučí plače
z tej starej vežovej pavlače,
hrmí to, zuní, duní, výska,
až národu sa srdce stíska; —
staré sa zvony shovárajú
a rozhorčeno vyzváňajú:

,Počuješ, brate ľudu vravy?
ide o naše staré hlavy!‘

„Počujem z dola nárek, stony:
I zvony idú brať, i zvony!“

,Nemajú v svojej zlosti, jede
ku mordovaniu už dosť mede,
nuž idú sobrať i nás zvony‘ — —

— „by padly ešte milliony!“

— I zvony idú brať i zvony! —

,Počuješ nárek ľudu, žien?
ach, predsa ľutujú nás len!‘

„Ľud miluje nás verne, verne —
no tie bezcitné duše, čierne!“ — —

,My, čo od vekov neustále
hlas náš dvíhame k Božej chvále‘ —

— „zloducha teraz máme sláviť
a rody vraždiť, plieniť, dláviť?“

Žien, detí nárek, starcov stony:
— „I zvony berú nám i zvony!“ —

Tie zvučia, hučia, vzduch sa trase
pri kvílenia ich hromohlase.

,My, čo k modlitbe ľud voláme,
čo zomretých oplakávame,
čo lomievame hromy, blesky‘ —

— „my šíriť máme pekla vresky?!“

— I zvony idú brať i zvony! —

,Nás, čo stražíme ľudské strechy,
nás, čo sme plné sladkej techy,
nás, čo hojíme rany, bôle — —

— „v ukrutné rvať chcú vraždy pole!“

,Náš hlas pri svätom krste detí,
radostne vozvýš k Bohu letí:
Tvor ejhľa k chvále Hospodina!‘ —

— „my vraždiť máme toho syna?“

— Ó, nechajte nám naše zvony! —

,My, čo sme pokoj v duše lialy,
čo tíšily sme srdcia v žiali‘ — —

— „nás vrhnú v žhavé ohňov výhne,
v nich hlas náš na veky zatíchne!“ —

,Ten hlas, ten hlahol krásnozvučný,
sťa nebies chór anjelov hlučný‘ —

— „čo vzduchom zázračne sa vlnil
a ľudu sluch slasťami plnil“ —

— Ó, naše milé, drahé zvony! —

,Tie zbožné, posvätné hlaholy,
čo po rodnom sa lialy poli‘ — —

— „íchž tiché stráne, Tatier skaly
v radostnom chvení odbíjaly.“ —

,Keď slniečko sadá za hory,
povstanú našich zvukov sbory‘ —

— „v dolinách sladký mier nastane,
keď zavznie zvonov: Anjel Páne!“

— Ó, nechajte nám naše zvony! —

,Ó, či vás srdce nezabolí,
keď sladké nikdy viac hlaholy
neuslyšíte, bo zomreme?

— „na večné veky utíchneme?“

— O, milé naše, sladké zvony! —

My, čo videly pokolenia,
pradedov deje, túžby, snenia‘ —

— „sto vekov zierame s vyšavy
na tvorby, borby, ľudské hlavy“ —

— O neberte nám naše zvony! —

,Čo by sme ešte tisíc rokov
sledovať mohli ľudstva krokov‘

— „pravnukov sdieľať straste, slaste:
v ohnivé chcú nás vliať prepaste!“ —

— Nesmiete brať nám naše zvony! —

,V ohnivej zničiť chcú nás láve —
v kej zkrsnúl hrozný cieľ ten hlave?‘ —

— „čo sme vám, zlostní, ublížili?
hľa, ľud za nami plače, kvíli!“ —

— Ó, nechajte nám naše zvony! —

Húfy sa ľudu k veži shukly —
počuť ich plač i nárek, stony:
„Nedáme si my naše zvony!“ — —
— Z veže ich shodili na skaly,
tie posledný raz zazvučaly
a zaplakaly
a bôľom pukly. —