ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na vršku stojí vodca zpupno-hrdý,
o meč svoj päsťou opretý;
zrak jeho zamračený, hrozno-tvrdý
nesie sa diaľne vo svety,

kde zôkol-vôkol vršku milliony
vojsk stojá, sťaby hustý les —
hostinu smrti vyčkávajú ony,
keď boja vyrúti sa bes;

na hlave šišak v šír sa bliští zlatý,
orol tam krýdla rozstiera — —
na čo to? — orol lietkom rozvýš vzňatý
nech v svoju ríš’ sa poberá!

Na prsách rady, hviezdy jagotavé,
lesk nimi niekdy preletí,
sťa svedectvo o jeho moci, sláve — —
— to?! — hračky — čačky pre deti!

A vodca ziera nepriehliadne voje,
nesmierna pýcha zkrsne v ňom:
„Kto mocnejší na svete jak ja, kdo je?
ja vládnem ohňom, šrapnelom!“

Tu pozre v bok. Hah! smrť tam zuby cerí,
odetá v dlhý, biely plášť
„Ja mocnejšia som, — zkúsi, kdo neverí —
ztrpnú raz majstri rodo-vražd!

Dvoch svetov hrozná, veliká som brána —
za mnou je večný pokoj, mier — —
prečo nie pred mnou mier i pokoj Pána?! —
no ľud sa žerie jako zver!“

A ejhľa čo to? — či i smrť je márna,
sťa tvor — čo čačky zavesil?
hľadže! — i ona chce byť hviezdožiarna?
na prsách bliští sa jej — rýľ!