Poklad

Kuchynkovi veľmi dlho zle išlo: čo začal, všetko mu krivo vypálilo. Ak kúpil voly, iste ich musel lacnejšie predať; keď postavil stodolu, zhorela mu nepoistená; vzišiel mu bujný jačmeň, krúpy ho zbili, a tak ďalej.

Starý, krivý Lukáč krútil svojou šedivou hlavou, keď sa ho radil Kuchynka. Lukáča sa všetci radievali. Bol to múdry, „vyčítaný“ starec, písal dedinskú kroniku, znal otcov, dedov, strýcov, ujcov, svákov, deverov, tetky, zolvice celej dediny so všetkými príhodami rodinnými, so všetkým, čo sa stalo od pol stoletia. Všetci sa ho radili, ale málokto poslúchal na jeho rady.

Možno, Kuchynka poslúchol, lebo razom sa mu začalo dobre dariť. Všetko išlo ako po masle. Žrebec zarehtal v jeho stajni, šesť tučných kráv vyháňal na pašu, dom rozšíril, stodolu pokryl škridlou: slovom, šťastie len tak spŕchlo na neho. Dlžoby poplatil tak ľahko, že sa sám počudoval. Dcéry vydal, len tak šustlo; brali ich ako hladné včely cudzí med — mohli si vyberať. Syn dostal prvú dievku dediny… A to všetko stalo sa za čas pomerne dosť krátky. Zo zadĺženého, advokátmi a exekútormi prenasledovaného človeka stal sa pevný, hrdý sedliak. Radosť bola pozrieť na jeho mocné, hladké kone — stálo ich šesť v stajni. A Kuchynka si dožičil, neskrblil, niekedy i veselým spevom zaznel jeho dvor, a v dedinskej krčme neraz počastoval všetkých gazdov.