Poklad

V nedeľu ráno vstal Stacho, a nestačil sa umyť, keď mu žena začala:

„Či vieš, že je dnes nedeľa, a ja nemám čo variť? Vieš, že od mesiaca naše deti nevideli chleba? Vieš, že posledné zemiaky vybrala som z jamy?“

„Viem, viem. A čo mám robiť? Nepracujem ako kôň? Či azda pijem, či márnim? Nebol som v krčme od Hodov, hrdlujem ako nádenník. Som čistý, spravodlivý; dávam Bohu, čo je božie, a kráľovi, čo je kráľovo.“

„A nemáme čo jesť! Pozri na Kuchynku! Keď sa narodil náš Janko, boli ste jednakí gazdovia, a teraz?“

„Kuchynka sa stal boháčom, mal šťastie.“

„Rozum mal. Ale ty ho nemáš!“

„Boh mu požehnal…“

„Láry-fáry!“ zlostne pretrhla ho utrápená žena. „Ja viem iné… poklad našiel. To je istá, istotná pravda; počula som to od strynej Veroniky. Poklad našiel. Ale ty nehľadáš, neusiluješ sa; myslíš, že ti šťastie samo príde. Dávno som ti hovorila, že sa na Hrádku zlato presúša. Od nebohej tetky Kataríny som to počula. Ale ty nehľadáš, neposlúchaš. Kuchynka poslúchol a našiel… Len sa spýtaj starého Lukáča — ten ti povie!“

Stacho sa namrzel na ženine reči, odpľul a vyšiel do poľa. Keď žena jazyčí, mlčanlivé pole poteší. Tam je ticho.