E-mail (povinné):

Svetozár Hurban Vajanský:
Poklad

Dielo digitalizoval(i) Imrich Bajmóczy.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 110 čitateľov


 

IV.

Smutný stál na medzi a pozeral po zelených oziminách. Všetka bieda zaľahla na jeho dušu. Prišli mu na um všetky nezdary, a i to, ako klesal vnútorne, ako si nedôveroval, ako oslabol na duchu i vôli, keď sa mu niečo nepodarilo. Videl a začal šípiť, že nemá v sebe vnútornej opory. A žena ho ešte viac múti. Pozrel ponad oziminy k rumom.

Naľavo, na vysokom skalisku, čnel Hrádok, rumy jeho leskli sa v rannom slnku ako opravdivé striebro. Bieda a tieseň tak morili dobrého Ďurka, že nevdojak začal rozmýšľať o ženiných rečiach. Zahľadel sa na rumy hradu a akási mocná túžba ťahala ho ta, skadiaľ Kuchynka mal svoj blahobyt… Možno, že je predsa niečo na tom — ktovie! Za mladi slýchal podobné veci. Ako ťažko je biediť, aký strašný mu je prázdny dom, pustá komora! V škrichu niet už ani prachu po raži, a do múčnej truhly polož sa v čiernom kabáte, nezamúči sa ti.

Ale Kuchynka má všetkého hojnosť. Kuchynka, hriešnik, rozpustilec! Len nedávno videl ho ísť z krčmy pod perom, ako sa hovorí. A on, triezvy Stacho, je ako ošumelý strom, nešťastný, Bohom zabudnutý. Ľuďom sa bojí do očí pozrieť, hoci je čistý a temer svätý životom.

„Dobrý deň!“ zavolal niekto za jeho chrbtom.

Bol to krivý Lukáč. Opieral sa o barlu a ťažko dýchal.

„Pán Boh daj i vám!“

„Eh, si mladý človek,“ riekol Lukáč a zakašľal, „a predsa sa opúšťaš, krčíš sa ako remeň v ohni. Stojíš ako stĺp, hľadíš na staré múry, ani ľudí nevidíš! Čo je to, Ďurko?“

Stachovi začalo byť voľno pod jasným božím nebom, v slobodnom poli, v prítomnosti starého Lukáča. Narovnal sa, zbodrel. Zo slova na slovo prišiel na svoje trápenie. Začal sa žalovať ako na spovedi. Lukáč sadol na medzu, položil častým potrebovaním vyhladenú barlu na trávnik a počúval, pokašliaval a časom krútil šedivou hlavou.

„Nevydržím ďalej,“ dokončil Stacho svoju žalobu, „pôjdem svetom, kade ma oči povedú. Veď už nič neosoží. Ani práca, ani pilnosť, ani sporivosť. Veď ma všetci znáte: neleňoším, nepijem, nekartujem, nekradnem, nikoho neurážam, nehreším, som spravodlivý, usilovný — ale všetko je nadarmo. Nič sa mi nedarí. Hyniem. Otec, pomôžte, poraďte… Žena mi hlavu píli, deti mám otrhané… Nevydržím!“

„Hm, hm… ťažká vec!“ riekol Lukáč a zvraštil starú tvár.

„Veď ste poradili Kuchynkovi… On podľa vašej rady stal sa tým, čím je. Pomôžte! Iste našiel poklad — ukážte!“

„Áno, áno,“ riekol starý Lukáš,“ on našiel poklad, i ty ho nájdeš. On našiel poklad razom, ale ho už pomaly zas tratí. Tratí ho, ako som videl, už i nie pomaly, ale hurtom…“

Stachove oči zasvietili. Lukáč razom premenil hlas, začal veľmi hlasno, ako nejaký hnevlivý kazateľ:

„Čo si to povedal? Že neleňošíš, že nepiješ, nekradneš, že si spravodlivý?“

Starec zakašľal. Stacho utajil v sebe dych.

„Ach, syn môj, ako sa mýliš! Ty leňošíš, kradneš, si nespravodlivý, hrešíš každú minútu! Si nehodný, aby slnko božie svietilo na tvoju tvár! Pravda, nepiješ v krčme, ale piješ jed, horší ako Židov špiritus. Jed, ktorým sa opíjaš, to je tvoja pýcha, tvoja namyslenosť, a poklad, ktorý obohacuje, to je pokora a mocná viera.“

„Ja že kradnem, ja že hreším?!“ zavolal Stacho a hnevno pozrel na starca.

„Áno, ty kradneš, ty si nehodný, aby božie slnko svietilo na tvoju tvár!“ opätoval Lukáč a zberal sa z medze, berúc pod pazuchu vyhladenú barlu.

,,Postojte!“ celý zničený zvolal Ďurko. Slzy mu udreli do očí.

,,Áno, kradneš, syn môj, leňošíš a hrešíš! Okrádaš Pána Boha, lebo si myslíš, že si pilný a užitočný. Namýšľaš si, že si nevinný, spravodlivý, čistý. Diabol v tebe sedí, diabol. A práve preto, keď ťa stihne nehoda, šomreš a tratíš sebadôveru a vieru v Boha!“ obrátil sa starec ešte raz, odchádzajúc a pokašliavajúc, a krivkal k dedine. Barla mu vŕzgala pod pazuchou.

Stacho ostal na medzi ako primrazený. Slnko zachádzalo za oblak, rumy hradu pomaly tratili svoj strieborný lesk a mäkký tieň ľahol na oziminy. Tak tratilo sa v Stachovi hrdé povedomie neviny a čistoty a v dušu jeho vstupovala pokora s vierou v Boha a vlastnú silu.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.