Poklad

Stacho zalomil rukami, keď videl, čo sa robí s bohatým Kuchynkom. Už mu nezávidel, lebo uznal bol svoju nehodnosť, pokoril sa a začal pracovať s pevnou dôverou neklesať pri nezdare. Podržal to nemnoho, čo mal, ba ešte rozmnožil. Škrich nebol prázdny, v priečinku belela sa múka. A keď sa dedina očistila od strašných hostí z mestečka, išiel so ženou a deťmi na cintorín, na hrob starého Lukáča, pomodliť sa tichý „Otčenáš“.

On ho naučil nájsť poklad: pokoru, spojenú so sebadôverou.

„Tu leží náš dobrodinec,“ hovoril svojim, „starý, krivý Lukáč. Krivý bol chodom, ale rovný dušou a čistý svedomím. Nech mu je zem ľahká!“