E-mail (povinné):

Félix Kutlík:
Marko

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Jozef Vrábeľ, Jozef Rácz, Viera Studeničová, Lenka Zelenáková, Daniela Kubíková, Veronika Ptačinová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 65 čitateľov


 

II.

Medzi hustým krovím vykonáva belinský potôčik svoju púť. Vlnka s vlnkou šteboce, vlnka sa s vlnkou ihrá a tak letom svoju púť odbavujú. Niekde tieto samopašnice i strom, keď mu korienky podmyly, kváču za konáre, ba i usmrťujú. Počkaj len vlnôčka, veď i na teba príde rad! Vtáčik sa z teba napije, rybka ťa zamúti, slnko ťa vysuší. Potom i ty budeš tichou, smutnou.

Nad potôčikom sedí dievča a smutne sa díva na hravé vlnky. Azda im závidí ich zábavu, lebo v jej očku sa zjavuje slza? Azda sa i jej sníva o sestričkách, aby sa s nimi mohla zabávať? Vlnky sa len ihrajú a dievča len ďalej dumá. Na strome bôľne hrkúta holub, ako by jej hovoril, že i on je nešťastným. Deva v jeho bôli svoj bôľ nachádza a v jej smutnom srdci sa rodia bôľne žiale. So stromu jej do lona padá žltý lístok — jeden za druhým.

„Vidím, že si zvädol, odpadol, umrel,“ vraví deva. „Vravíš mi, že umrem i ja. Ja však ešte chcem žiť!…“ prudko zvolalo dievča a rúčkou si podoprelo smutnú hlávku. „Áno, chcem žiť Markovi a milovať Marka!… Prečo mi na sedjanke[4] hovoril o láske, díval sa do mojich, očú? Prečo mi vravel, že mám oči, líca a srdce ako Sabina, ale že som nie Sabinou? Prečo ma ranil, keď ma nechce uzdraviť? Žiaľ ho priviedol k nám, v mojich rečiach si hľadával liek. Vidím, že Boh ma Markovi stvoril. Vie to aj Marko, ale lásku ku mne udúša vo svojom bohatierskom srdci. I Sabina, keď sme ešte spolu spievaly a spolu sa hrávaly, vravievala: I tebe by som, Gabriela, dopriala takého junáka, ako je môj Marko!? Vtedy som poznala, že mám ľúbiť Marka; a ľúbila som ho so Sabinou. Sabina padla, teraz Marka menujem svojím. Či môžem zato? Či nesmiem ľúbiť? Sľúbil mi pobratimstvo, čo je pre mňa istá smrť! Chcem viacej, chcem Marka. A moje túžby nechcú sa, nechcú vyplniť!“

„A keď sa vyplnia, Gabriela?“ spýtal sa človek, ktorý z húšťavy sa k nej priblížil.

„Ty si to, Sergej, pobratim?“

„Ako vidíš, ja som,“ vravel Sergej a sadol si ku deve.

„Sergej môj, ďakujem ti, že si ma podľa dohodnutia vyhľadal. Ver mi, že mnoho trpím. Pobratim môj, prijmi na znak môjho uznania moju srdečnú vďaku!“

„Za nič neďakuj svojmu pobratimovi. Čo plní, to mu prikazuje svätý zákon. Teda — tu som. Možno, že by ťa bol i skorej vyhľadal, ale hajdúch nemá času na návštevy, lebo ustavične ho viaže zákon ku svojej družine. Teda tu som. Vyvolila si ma za pobratima a verím, že sa vo mne nesklameš. Môj dieferdan a kyndžal vždy sú ti k službám, Gabriela! Nebol by som sa vytvoril z kruhu hajdúchov, keby som nemienil od istej záhuby ratovať teba a Marka. Bez harambašovho[5]povolenia som sa vzdialil z Balkánu a tým som si podpísal smrť. To je mnoho; svedkom mi je Matka Božia! Ale musím ti pomôcť, lebo vädneš a žiaľ nemá lieku. Viem, že tvoje srdce sa dá povzbudiť k životu len Markovou láskou, a preto pristúpime k práci. Marko, dobrý to junák, veľký náš harambaša, nech ho živí Matka Božia, azda i chce i nechce Gabrielu. On myslí, že už musí umrieť a preto vyhľadáva nebezpečenstvo; z každého však vychádza ako slávny buren.[6] Len Turbicu chce s Dukičom dostať a nedbá, čo ho to bude stáť i vlastný život. Bude ťa azda milovať, keď mu za veno prinesieš Turbicu.“

„Ja, Sergej? Ako to myslíš?“

„Ty mu odovzdáš Turbicu s mojou pomocou. Čiastku z tej práce odovzdám tebe, lebo si mojou posestrimou. Počuj teda. Pôjdem na Turbicu a stanem sa subašom svojho priateľa z detstva, kyaju[7]Dukiča.“

„Sergej.“

„Neboj sa!“ s úsmevom povedal. „Každý deň večerom ma budeš očakávať na Devinej skale, kde ti budem o Dukičovi a Turbici donášať zvesti. Pri Skale budeš bezpečná, a neboj sa, lebo pri nej stojí kríž, ktorý posväcuje i prekliate miesta. Ak ťa na Skale každý deň nenavštívim, nech ťa to neznepokojuje, lebo pôjde o mnoho, o tvoje šťastie. Keď padne Turbica, i Marko padne do tvojho náručia. Ešte dnes odídem na Turbicu. Ešte som sa na cestu nepripravil, preto musím odísť. Zdá sa mi, že sama tu dlho nebudeš sedieť. Azda ťa navštívi sám Marko. Nuž a teraz s Bohom! Matka Božia s tebou!“

„S Bohom, pobratim,“ a Gabriela podala rúčku odchádzajúcemu Sergejovi.

Práve vtedy Marko vystúpil z cintorína. Pevným krokom sa blížil tam, kde Gabriela samotná sedela.

„Ozaj, či Gabriela i dnes dumá nad potokom?“ spytuje sa cestou sám seba. „Čo s ňou robiť? Nemôžem milovať priateľku svojej nevesty, lebo mal som žiť len so Sabinou. Ale má pre mňa byť Gabriela nešťastnou? Má pre mňa i ďalej vädnúť ako kvieťa na brehu potôčka? Bohorodica, nakloň jej srdce inému junákovi, len nech pre mňa nehynie! I tú obeť by som Gabriele priniesol, aby bola mojou druhou nevestou; ale nie som Turkom, len jedna duša ma očakáva u Boha. A keď umrie v zármutku? Azda ju tak ubijem? Mám ubiť kresťanku? Nie, nie!“

Takto premýšľajúc, priblížil sa ku Gabriele. Deva držala si v rukách ubolenú hlávku. Domyslíte si, aká nešťastná je deva, keď ju láska sužuje. Ak nič iné, takáto smrtonosná láska musí obmäkčiť mužské srdce. Ťažké je však obetovať sa láske druhého!

„Gabriela,“ zvolal Marko, keď k nej pristúpil. „Gabriela, nedívaš sa na zelené hory, na spevavé vtáčky a rybky v potoku? Čím sa znepokojuješ, keď tak bôľne vzdycháš?“

„Ty si tomu na vine, Marko,“ šeptala a začervenala sa ako pivonka.

„Nuž a prečo, deva smutná?“

„Trýzniš moju dušu; si ukrutný, Marko!“ hovorila, ako by sa bola zo sna prebudila.

„Ja?“ a celkom sa k nej priblížil.

„Sto ráz som ti to dala znať a predsa to nechápeš? Nehnevaj sa, že ťa náruživo milujem… Nehnevaj sa, že ti vyznávam city a túžby svojho srdca! Umierajúci môže svoje posledné túžby vyzradiť, Marko! Smiluj sa nad týmto srdcom a vysloboď ho svojím dieferdanom od nevýslovných múk beznádejnej horúcej lásky! Ty ľúbiš, lenže ľúbiť nechceš; ty raníš, lenže usmrtiť nechceš; len život nikomu nedávaš!“

„Usmrťujem, keď som usmrtený? Gabriela, Gabriela moja, ty slovami blúdiš, ty ľúbiš —“

„Povedz, či som nehodná tvojej lásky? Či si neprekáral nebohú Sabinu, že i mňa ľúbiš? Prečo to teraz nehovoríš? Či si mi často nevravieval, že som druhá Sabina? Prečo ma teda nemiluješ? Marko, dosvedčím ti, že som hodná tvojej lásky. K nohám ti položím Dukiča a Turbicu; potom ma azda budeš milovať!“

„Sám si vydobyjem Turbicu a zajmem Dukiča, veď som harambašom!“

„Tak som stratená! Odháňaš ma. Ale nebeskú radosť po tomto časnom živote bude ti kaliť duša, ktorá pre teba zahynie. Chceš moju smrť? Vieš, ako uvädne fialka, ako zhynie, keď nemá vlahy? Tvoja neláska ma, Marko, usmrtí!“

„To nie!“ zvolal Marko.

Tento výkrik Gabriela azda už nepočula, lebo utekala ako zmätená.

„Odišla,“ hovorí si zadumaný Marko rozochvelým hlasom. „Nechcela ma vypočuť. Či mám s ňou žiť, či bez nej mám letieť do náručia istého zahynutia? Bože, čo mám robiť?“



[4] sedjanka — bulharské večerné zábavy

[5] harambaša — vodca hajdúchov

[6] buren — hrdina

[7] kyaja — námestník bašov





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.