E-mail (povinné):

Félix Kutlík:
Marko

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Jozef Vrábeľ, Jozef Rácz, Viera Studeničová, Lenka Zelenáková, Daniela Kubíková, Veronika Ptačinová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 65 čitateľov


 

VI.

„Sergej, Sergej,“ bôľne vraví Dukič, „vidím, že i blaženosť je napustená jedom. Veď Sabina na mňa tak účinkuje, že to musím uveriť. Moja najväčšia túžba, aby som Sabinu mohol nazvať svojou, skoro sa vyplnila, no len preto, aby ma sužovala. Či nevieš, prečo ma nenávidí? Či nevieš, prečo rozmnožuje moje bôle?“

„A to nevieš uhádnuť, Dukič?“

„Od istého času nerozumiem sebe; ako by som teda rozumel vzdychom, citom a túžbam druhého srdca? Stál som nad priepasťou, aby som sa v nej zničil a tu ma ona zastavila; moril ma nepokoj a ona ho utíšila. A keď som už rozprestrel ramená, aby som ju ako svoju ženu privinul k srdcu, aby som úplne ožil jej láskou, vzďaľuje sa odo mňa a nenávidí ma. Hovorila, že je Gabriela, nech teda bude Gabrielou, nech bude Perou, ale vädne a musí vädnúť, lebo musí pociťovať veľkú bolesť vo svojom srdci. Prečo mi nič neporadíš, Sergej, aby som vedel, ako z nej urobiť pozemšťanku Sabinu? Priznám sa ti, že moje nevyplnené túžby ma vedú k zúfaniu a musia ma usmrtiť. Vieš, chcem žiť, ale len so Sabinou! Koľko ráz si mi hovoril, aby som ešte za jeden, za dva, za tri dni bol spokojný a že potom sa vyplnia moje túžby? Čakal som a žiadal, aby sa tie dni čím skorej minuly, aby som Sabinu mohol svojou pomenovať. Nešťastný som. Myslel som, že keď sa pár dní minie, že sa stanem šťastným, a predsa, keď minuly, stal som sa nešťastnejším!“

„Dukič.“ tešil ho Sergej, „dnes sa tvoje túžby vyplnia.“

„Dnes?“

„Áno, dnes! Keď slnko nastúpi štvrtú časť svojej púti a muezín v Stambule bude k modlitbe volať veriacich, vtedy už budú tvoje túžby vyplnené. Idem k nej a poviem jej to. Vieš, že ma poslúcha ako svojho otca. Mám ti však oznámiť smutnú novinu. Posádka zasa nemá potravy a hlad je zlý učiteľ.“

„Ak nám ty, Sergej, nezaopatríš potravu, nuž pomreme od hladu. Ako posiaľ, azda i teraz nám všetko zaopatríš.“

„Tvrdá je to práca, Dukič. Zbadal som, že hajdúsi na mňa striehnu; preto sa neopovážim z hradu vystúpiť s niekoľkými subašmi.“

„Tvrdé sú to tie hajdúske hlavy! Hľadajú nebezpečenstvo a v ňom si svoju slávu zakladajú. Sergej, neboj sa hajdúchov; nepúšťaj sa však s nimi do boja, lebo večná škoda je vylievať kresťanskú krv. Z mojich subašov si vezmi koľkých len chceš. Ak sa azda vrátiš na Turbicu, nájdeš ma pri Sabininom boku. Choď teda ešte ku Sabine. Nehovor s ňou prísne, lebo ona je útla a nemocná. Choď, Sergej môj!“

Sergej sa vzdialil a hneď vyhľadal Gabrielu. Sedela v sieni a dívala sa na svoje milé kraje. Je bledá, utrápená. Vše sa jej z ňadier vydral bôľny vzdych a von oknom letel ďaleko, ďaleko na voľný Balkán; vše sa jej zjavil červený rumenec na tvári, ktorý ako chytro sa zrodil, tak i chytro umieral.

Sergej vstúpil do siene.

„Kde si tak dlho, pobratim? Bála som sa o teba, tak ako sa matka bojí o svoje nemocné dieťa.“

„Posestrima,“ vraví Sergej, „čím sa viacej blížime k cieľu, tým musíme podstúpiť viacej úzkostí. Práve teraz som sľúbil Dukičovi, že sa dnes vyplnia jeho túžby, že mu prisľúbiš manželstvo, ak sa stane kresťanom. Teraz hneď odídem so subašmi z hradu. Subaši sa nikdy viac nevrátia na Turbicu; príde sem len Marko, hajdúsi a ja. Raduj sa, Gabriela! Markovi oddáš Dukiča a Turbicu. Čo urobí s Turbicou, neviem, čo s Dukičom, nemôžem ani uhádnuť.“

„Verím, že Marko omilostí Dukiča na moju prímluvu, hoci mám divnú predtuchu. A čo sa stane so mnou, Sergej? Či ma Marko uzná za hodnú svojej lásky? Či mnou neopovrhne? Mne sa zdá, že nijaká moc a násilie nemôže srdce nakloniť.“

„Ako veríš, že Marko omilostí Dukiča, tak i ja verím, že sa staneš Markovou nevestou. Dnes večerom ťa zasa Dukič navštívi, lebo som mu sľúbil, že ho už nebudeš trápiť. Pred jeho návštevou sa vrátim s Markom a potom sa všetko rozrieši.“

„Či sa nebojíš o mňa, Sergej, keď ma tu nechávaš samotnú?“

„Dukič ťa lepšie stráži, ako by som to ja mohol urobiť. — I mňa len preto ku tebe pripustí, lebo verí, že jedine ja ťa nakloním jemu. On ti neublíži, lebo ťa pokladá za sväticu.“

„Choď teda, pobratim. Túžobne budem očakávať teba i Marka. Len skoro, skoro sa ponáhľajte, lebo kto vie, čo sa môže prihodiť; kto vie, čo väzí v Dukičovi — — a bola by som nešťastná, keby Marko neprišiel, keby si, pobratim môj, nemohol svoj sľub vyplniť. Pre Boha, ponáhľajte sa; moje modlitby vás budú sprevádzať. Ak by ma Marko nechcel a mnou opovrhoval, nuž nechaj ma mojim úzkostiam, neprichádzaj s ním na Turbicu, lebo môj život sa chytro skončí. Žiť a mrieť viem len s ním! Duša moja, ktorá už veľmi mnoho pretrpela, tam potom nájde svoj odpočinok, kde sa všetci stretneme.“

„Gabriela, hovoríš, ako by si už umierala! Keď sa budeš za mňa, za Marka a za seba modliť, iste sa šťastne navrátime. Nedávno si spomenula, akú mi dáš odmenu. Buď spokojná, bude to dobrá odmena; tvoje šťastie bude i mňa blažiť. Všetko sa nám dobre darí; kde je dobrý začiatok, tam i odpočinok po práci býva sladký. Čas sa míňa, musím už ísť. S Bohom, Gabriela!“

„S Bohom, Sergej!“

Sergej vystúpil na dvor, kde ho subaši očakávali. Spokojne s nimi vystúpil z hradu a zastavil sa pri blízkom háji.

„Subaši,“ vravel im Sergej, „viete, kde je dubnický priesmyk, viete, kde leží Janica: tam sa stretneme u starostu. Musíte sa náhliť, lebo Janica je ďaleko od Turbice a hajdúsi sa všade potulujú. Ja prejdem horou do Janice, aby som mohol vypátrať, kde sú hajdúsi, lebo sa nesmieme s nimi stretnúť. Ako doposiaľ sa nám vydarila každá výprava, tak i táto sa nám musí vydariť, a ak nie, nebudeme mať čo jesť. Teda napred!“

Subaši sa chytro vzdialili. Sergej sa díval za nimi.

„Boh mi je svedkom, že čo robím, z povinnosti musím urobiť,“ hovoril si Sergej. „Lepšie im je, keď ich umoria hajdúske gule ako hlad. Veď som ich dosť dlho krmil, nech ich už raz aj hajdúsi nakrmia. Chudáci, počudujú sa, keď ich v priesmyku hajdúsi uvítajú.“

Sergej vstúpil do hory, kde sa zastavil a načúval.

„Azda som hluchý,“ vraví sám sebe, „že nič nepočujem! Či vari dnes hajdúsi bojujú jatagánmi? Ej, to je milý boj! Ani gusliar tak nepreberá prstami po strunách ako hajdúch ostrým jatagánom. Či ozaj Marka najdem tam vyššie medzi skalami? Prv musím vedieť, čo sa stalo so subašmi a potom vyhľadám harambašu.“

Sergej si ľahol na zem a načúval. Mŕtvo a ticho je v hore, ako by všetko so Sergejom načúvalo.

„Ešte idú subaši, ešte nie sú v priemyku. Teraz zasa zastali, azda niekoho zbadali. Hádam sa len nevrátia. Aha, už sa osmelili, zasa idú napred. Sú to dobrí junáci, len škoda, že sú Turci!“

*

Marko i s hajdúchmi sedel pod skalou, hajdúskym to domom. Hajdúsi o všeličom sa rozprávali a Marko ich načúval.

Horou zaznel strážcov hlas.

„Teda predsa idú subaši z Turbice?“ zvolal Marko. „Dobrý je to junák ten Ivan, že vidí až na Turbicu a ešte aj to, čo sa pod ňou deje. Zdá sa mi, bratia, že subaši sa vlečú k dubnickému priesmyku. Sergeja mi priveďte živého!“

Strážcov hlas ozval sa i po druhý raz. Hajdúsi sedeli však pri Markovi ako prikutí.

„Či som nehádal dobre, že subaši idú ku priesmyku?“ vraví Marko. „Napred hajdúsi! Subaši už budú v priesmyku!“

Hajdúsi sa už pripravili a ako divé srny, keď ich niekto splaší, leteli k priesmyku.

Marko ostal v hajdúskom ležisku. Harambaša sa len zriedka zúčastní na podobných malých útokoch.

Náš Sergej ešte stále leží na zemi.

„Či sa prach v dieferdanoch obrátil na popol,“ spytuje sa sám seba, „že hajdúsi nestrieľajú na subašov? Azda sa niekde inde dnes potuľujú.“

Vtom sa ozvaly horou výstrely. Sergej vyskočil.

„Tak predsa. Ako dlho strieľa sto hajdúchov na niekoľkých subašov. Iste dávno nemali takú korisť, preto sa s ňou zabávajú.“

Sergej stúpal horou tak spokojne, ako by sa v jeho blízkosti nič nedialo. Kto vie, o čom premýšľa, kto vie, čo cíti? Azda porovnáva svoje voľné hory s Turbicou, lebo nič nevidí, nič nepočuje.

Sergej sa zastavil a díval sa hore k vysokej skale. Sotva jeho oči zastaly na skale, hneď zaskočil za blízky strom: „Dobre vyzerám, keď zpod skaly hajdúch na mňa cieli. A kde do hroma sa ten Ivan vydriapal? Svätá pravda, že by nikto nehľadal strážcu na takej skale.“

Sergej vše vykukol zpoza stromu a pozoroval na skale sediaceho strážcu Ivana.

„Ak sa len hnem,“ hovorí Sergej, „už na mňa mieri. Takto nič nevykonám a len vzácny čas márnim.“

Zaskočil za druhý strom. S ním naraz i strela doletela k stromu.

„Na česť hajdústva, Ivan dobre strieľa,“ vraví si Sergej. „Ej, Ivan! Hanbiť sa budeš, že tvoje gule stromy ráňajú.“

Marka poplašila Ivanova rana. Vstal a blížil sa pod skalu k Ivanovi.

„Ivan!“ volal Marko. „Či na orlov alebo šajtana strieľaš?“

„Harambaša,“ odpovedá Ivan, „strieľam na šajtanovho sluhu, na subaša. Vidíš ho tam za dubom, učupeného pri strome? Zasa sa pohýna. Ej, druhá strela ho lepšie vyhľadá.“

„Nestrieľaj, Ivan!“ volá Marko. „Či nepoznáš Sergeja?“

„Škoda druhej strely,“ vraví Ivan; „za prvú sa vždy budem hanbiť.“

Sergej ako by bol počul rozhovor, vystúpil zpoza stromu a spokojne sa blížil ku Markovi.

„Mám strieľať?“ spytuje sa Ivan Marka.

„Nepočul si, čo som povedal?“ zahrmel Marko.

Sergej už stál pred ním.

„Pekný si ty subaš,“ posmešne víta Marko Sergeja. „Iste má z teba radosť ten pekelný prorok a všetci šajtani. Istotne si prvý a posledný z hajdúchov, čo neverne zradil svojich súdruhov a oddal sa šajtanovi.“

„Marko,“ smele odpovedá Sergej, „bez výsluchu harambaša neodsudzuje hajdúcha. Myslím, že poznáš hajdúsky zákon, lebo si harambašom. Okrem rúcha i dnes som hajdúchom. Ak ma chceš bez súdu odsúdiť, nuž odsúď; len ma neubíjaj slovami.“

„Lepšie poznám zákon, ako ty svoje povinnosti. Hovor teda, ale sa neospravedlňuj!“

Sergej povedal všetko to, čo my už vieme.

„Teda Gabriela je na Turbici?“ spytuje sa napokon Marko.

„Tam ťa očakáva, aby ti oddala Turbicu a kajúceho Dukiča.“

Marko sa mlčky i so Sergejom vrátil k hajdúskemu táboru. Hajdúsi sa už tiež vrátili od priesmyku, a ako by ich Sergejova prítomnosť zneucťovala, sklonili svoj zrak k zemi a onemeli.

„Vidím, že sa hneváte,“ chlácholí ich Marko, „že som sa medzi vás vrátil so Sergejom. Povedzte svoju žiadosť, veď azda viete hovoriť.“

„Harambaša!“ prudko zvolal Ivan, „kto by sa nehneval na neverného hajdúcha, ktorý zneuctil hajdústvo, vieru a našu slávu?… Nech umrie!“

„Svätá pravda!“ zvolali všetci hajdúsi.

„Vaša vôľa je naším zákonom,“ odpovedá Marko. „Ale aby bez súdu nebol hajdúch odsúdený, musím vám predložiť tieto otázky. Pýtam sa vás, čo si zaslúži človek, ktorý nám chce odovzdať Turbicu?“

„My si ju sami vydobyjeme,“ nevrle vykrikujú hajdúsi a svoje dieferdany dvíhajú dohora.

„Dobre, keď tak chcete, dobre,“ odpovedel Marko. „Čo si zaslúži človek, ktorý subašov poslal do dubnického priesmyku, aby vám pripravil zábavu?“

„To neospravedlňuje Sergeja od zaslúženej smrti,“ zádumčivo odpovedajú hajdúsi.

„Keď tak myslíte, nuž dobre,“ odpovedal Marko. „Čo si zaslúži človek, ktorý prosí milosť pre Dukiča v mene Gabriely?“

„Marko!“ vraví jeden u hajdúchov. „Na tú otázku si sám odpovedaj, lebo Dukič zabil tvoju nevestu. Čo sa nás týka, my mu prisudzujeme smrť.“

„Svätá pravda!“ zvolali hajdúsi.

„Ukrutní ste, bratia, ako by ani Bulharka nebola každého z vás matkou,“ hnevá sa Marko. „Čo si zaslúži človek, ktorého svätá povinnosť pobratimstva vyviedla z nášho kruhu, ktorý v mene svojej posestrimy prosí pre Dukiča milosť a on sám je ešte i dnes hajdúchom?“

Hajdúsi sa dívali k zemi, lebo boli zahanbení. Najmä zákon pobratimstva,[10] ktorý sbratrených vyvoláva z bratského kola do nebezpečenstva, mocne účinkoval na nich.

„Vidíte, bratia, oľutovali ste svoj prenáhlený výrok,“ udobruje sa Marko, „lebo všetci, ako zahanbená deva sa dívate k zemi. Nikdy neopovrhujte slovami harambašovými, lebo je vaším radcom a otcom. Sergej, harambaša nemá tajností, preto všetko vyrozprávaj svojim bratom, ako si mne vyrozprával.“

„Pravý hajdúch je náš Sergej!“ zvolali hajdúsi, keď im všetko povedal. Všetci sa k nemu priblížili a vybozkávali ho, lebo ho urazili a teraz ho chceli udobriť.

„Vy ste deti, bratia!“ vraví Sergej naposledok. „Nuž odpúšťam vám váš výrok smrti, lebo sme všetci bratia a hajdúsi.“

„Nech žije hajdústvo,“ volali hajdúsi a ich radostný výkrik sa preháňal horou ďaleko, ďaleko.



[10] Pobratimstvo a posestrimstvo je starobylá a posvätná obyčaj Srbov, Černohorcov a Bulharov a podobá sa manželskému sväzku. Dvaja mládenci, často mládenec s devou, prisahajú si pred oltárom v prítomnosti kňaza dobrovoľné večné priateľstvo a vernosť. Pobratim pobratimovi alebo posestrime a naopak ostávajú si verní v priateľstve až do smrti a jeden druhého neopúšťajú ani v najväčšom nebezpečenstve, čo by z toho i najohavnejšia smrť nasledovala. Pobratim musí strážiť svoju posestrimu ako vlastnú sestru, často sa stará o jej vydaj a krvave sa pomstí nad neverou alebo zradou posetrimy kvôli inému.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.