ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Práve zapadalo slnko, keď Marko a Sergej zastali blízko Turbice.

„Ešte sú nie tu naši hajdúsi,“ hovorí Marko a sadá si. „Či sa im niečo zlého prihodilo, že sa na dohovorený čas nedostavili ku hradu? Čo myslíš, Sergej?“

„Mne sa zdá,“ vraví Sergej, „že už prídu. Vieš dobre, že ovce nerobia také veľké kroky, ako by sme práve teraz my chceli. Naposledok, ak chceš, i my sa dostaneme do hradu, ale čo tam dvoja urobíme s toľkými subašmi? Subaši očakávajú potravu, a ak im nepriženieme ovce, ľahko sa vzbúria a naše úmysly nám prekrižujú. Len aby sme neskoro neprišli, lebo čakanie mučí Gabrielu!“

„Azda sa len neoneskoríme! Dukič vari len bude mať s Gabrielou strpenie, keď mu ešte ani dnes nevyzná svoju lásku a nesľúbi mu ruku?“

„Čo urobíme s Turbicou, Marko?“

„Keby bola v našej moci, nuž by som ti to mohol povedať.“

„Ale predsa, čo s ňou vykonáš?“

„Turbica musí zhoreť, lebo v nej bola Sabina väznená a načo máme tieto hniezda trpeť v Bulharsku? Či v nich nehniezdia Turci, či nás z nich nekynožia?“

„Čo vykonáme so subašmi?“

„Nech si idú k prorokovi!“

„Nuž a Dukič?“

„Ak sa bude kajať zo svojich hriechov, ak bude pravoverným Bulharom, nuž nech ostane žiť! Mne sa však zdá, že z hada nikdy nebude holubica.“

„Nuž a Gabriela?“

„Keď len mňa chce mať, aby ju zármutok opustil, nech sa splní jej túžba. Azda mi to nebude zazlievať nebohá Sabina, že jej priateľka sa stane mojou nevestou.“

„Marko môj, hodná je Gabriela tvojej lásky! Keby som jej len mohol zvesť, že je Markova, čím skorej oznámiť! Marko, počuješ bľakot oviec? Naši idú!“

„Sergej, bež im v ústrety a pohnite sa sem rýchlejším krokom.“

Sotva to Marko vyslovil, už sa hajdúsi zastavili pred harambašom a vopred seba hnali asi tridsať oviec.

„Bratia,“ hovorí Sergej; „na moje volanie subaš na hrade otvorí bránu a vy pokojne ovce vženiete do hradu. Pokorne sa držte a navlas musíte vyplniť rozkazy.“

*

V sieni pri okne stojí Gabriela. Pred ňou je náruživý Dukič.

„Teda si bez citu, Sabina!“ vraví jej Dukič. „Keby som vo svojom srdci nedusil večitú lásku k tebe, nežobral by som od teba smilovanie. Keby som oheň, čo má páli, tak ako teba prosil, aby ma nepálil, nuž nepálil by ma tak, ako ma páli tvoja neláska; keby som divokú hladnú zver tak prosil ako teba, aby mi neublížila, nuž nenapadla by ma. Len ty chceš byť horšou od ohňa a divej zveri. Žiadaj si odo mňa, čo chceš, a ja ti žiadosť vyplním — len ma ľúb! Žiadaj neslýchanú kajúcnosť a budem sa kajať, s povedomím, že ma ľúbiš. Už som ti sľúbil, že sa vrátim ku Kristovmu krížu, a ty predsa opovrhuješ mnou. Sabina — ty nevieš ľúbiť!“

„Myslíš, kyaja, že láska sa dá vynútiť? Darmo chceš od slávika, aby na božie hody spieval; darmo prosíš livádu,^[11] aby sa v zime kvietkami odievala; darmo hľadáš i v tomto srdci lásku.“

Tieto slová zronily Dukiča.

Červenal sa a bledol. Vnútorný pokoj ho opustil.

„Teda načo si sem prišla, Sabina, aby si ma azda umučila?“ s prudkým hnevom zvolal Dukič. „Čo si neostala v chladnom hrobe, keď si už hádam v ňom ležala? Či ťa mám ešte raz usmrtiť? Či si nie spokojná s jednou smrťou? Oj, beda mne, beda tebe!“

Tieto náruživo povedané slová vypočula Gabriela celkom pokojne.

Myslela si, že keď sa Sergej nevrátil na dohovorený čas, že sa mu niekde niečo zlého prihodilo; nedúfala už v nijaké oslobodenie z Turbice a s Dukičom žiť nechcela.

Nešťastná deva! Mala ešte hroznejšie myšlienky!

„Čo, keby ma Sergej chcel oklamať?… Keby ma chcel vydať tomuto nevercovi, renegátovi… Keby ma Marko nemiloval?“

Takéto myšlienky sa rojily v jej hlave. Sem tam behala po sieni a rukou si zakrývala svoje krásne oči.

Zrazu zastala pred Dukičom:

„Chceš ma usmrtiť?! Myslíš, že je pre mňa smrť trestom. Chcela som si vydobyť srdce, ktoré je oproti mne také chladné ako moje naproti tebe. Chcela som ťa svojmu milencovi odovzdať ako kajúceho kresťana a získať ho týmto skutkom, ale nemôže sa tak stať. Mal zajať aj Turbicu, ktorú som mu chcela so Sergejom oddať. Teraz vidím, že moje túžby sa nemôžu vyplniť, lebo môj miláčik ma nechce, opovrhuje mnou, tebou i tvojou prekliatou Turbicou.“

Marko a Sergej vstúpili do hradu.

„A ako sa volá človek, ktorému si chcela mňa s Turbicou odovzdať?“ pýta sa kyaja.

„Marko,“ rázne odpovie Gabriela.

„Vidím, že si had, ktorý ma chcel uštipnúť,“ dupal Dukič.

A keď všetky svoje city premohol, zvolal:

„Či je nie blázon, kto sa dá hadovi uštipnúť?“

Vzal si do ruky dýku.

„Takúto odmenu zaslúži si tvoje srdce!“ a vrazil dýku do pŕs nešťastnej Gabriely.

Gabriela klesla k zemi…

„Zlostné hadisko,“ besnil sa Dukič, „ani len nezasipíš?“

A Dukič vrazil dýku i druhý raz do polomŕtvej Gabriely.

„Bože!“ zvolá Gabriela a — nebolo jej viacej…

Dukič sa naklonil k nej a hovoril:

„Škoda života, večná škoda! Hľa, len mŕtve môžem ľúbať. Živé devy môjho rodu nemôžem a nesmiem ľúbať. Azda ma moja nešťastná mať prekliala, že ma každá bulharská deva nenávidí a nemiluje preto, že som renegátom!“

Vo dverách sa zjevil Marko so Sergejom.

„Nuž teda,“ vraví si Dukič, nezbadajúc vstúpivších, „keď nie živú, teda aspoň mŕtvu ťa budem ľúbať!“ a pobozkal Gabrielu.

„Ty mŕtve ľúbaš, Dukič?“ prudko zvolal Marko, ako anjel pomstiteľ.

Dukič vstal a meravo sa pozrel na Marka.

„Tu si ju máš,“ vraví vo svojom besnení, „svoju mŕtvu nevestu! Obživ si srdce, ktoré len teba milovalo a mňa nenávidelo.“

„Sklamal som sa v tebe, poturčenec,“ vraví Marko, „keď som myslel, že z teba, šajtana, môže sa stať kajúci hriešnik. Len dvíhaj tú krvavú dýku! No viacej nebudeš vraždiť moje nevesty. Sergej, choď a urob, čo som ti prikázal.“

Sergej sa vzdialil.

*

„Subaši,“ zvolal Sergej, keď vyšiel na dvor, „pochytajte ovce a všetky ich oderte v maštali. Nech je každý z vás dnes mäsiarom; tejto noci budeme hodovať!“

Subaši sa na jeho rozkaz vzdialili a pustili sa v maštali do práce. Sergej zavrel za nimi dvere.

„Upražíte sa,“ vraví Sergej a podpálil budovu.

„Hajdúsi, bratia, vyjdite z hradu a očakávajte Marka a mňa pred bránou.“

Hajdúsi poslúchli.

*

Sergej sa vrátil k Markovi.

„Svätá Matka,“ zvolal, keď sa priblížil k Dukičovej sieni. „Pri maštali je pracháreň, zhynieme všetci.“

„Aman, aman,“^[12] prosí Dukič Marka, keď sa Sergej vrátil do siene.

„Nepýtaj si aman, podlý pes!“ zúri Marko. „Údery, ktoré si mi dal, tak horia v mojom srdci, že ti nemôžem dať aman. Budem ťa trápiť, aby si umieral a nemohol umrieť!“

„Marko,“ napomínal ho Sergej; „maštaľ horí a hneď sa zapáli i pracháreň. Poď a osloboď sa!“

„Nie, Sergej!“ pokojne vraví Marko. „Musím sa pomstiť, lebo bez Gabriely nemôžem žiť. Dosť som žil a môžem i umrieť. Sergej vyplň moju poslednú žiadosť. Vezmi mŕtvu Gabrielu a pochovaj ju pri Sabine. Počúvaj svojho harambašu, svojho brata. Tak Sergej, ty si naozajstný junák.“

Sergej vzal do náručia Gabrielu.

„Pozdrav bratov hajdúchov,“ vraví ešte Sergejovi. „Sláva hajdústvu!“

Sergej odišiel a šťastne sa dostal z hradu; pred hradom ho očakávali hajdúsi.

„Poďte ďalej!“ volá Sergej.

„Kde je harambaša?“ pýtajú sa ho hajdúsi.

„Len poďte a vzdiaľte sa od Turbice, to je rozkaz harambašov,“ odpovie im Sergej.

Turbica stála v plameni.

*

Vrátime sa ešte k Markovi.

„Ty, Dukič, so mnou nesmieš umrieť. Bráň sa!“

Marko zdvihol svoj kyndžal a hnal sa na zradcu.

„Takto umrieš, Dukič, ty pes, čo si zapredal Krista a svoj národ!“ vraví Marko a kyndžal lietal nad hlavou Dukičovou.

„Ba nesmieš takto zomrieť, ty podliak!“ a obkrútil mu povraz okolo krku a vliekol ho ku stene, aby ho obesil.

„Takto zomierajú zradcovia a vrahovia!“

Sotva Marko dopovedal, ozval sa v hrade hrozný lomoz. Turbica vyletela do povetria…

*

Na belinskom cintoríne sú dva nové hroby.

V jednom leží Sabina, v druhom Gabriela, dve nevesty — Markove.