ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Sergej prisľúbil Gabriele, že ju každodenne bude navštevovať na Devinej skale. Táto skala leží blízko Turbice, obtočená húšťavou; podobá sa bremenu, ktoré shodil pútnik, ako by ho už ďalej nevládal niesť.

Ľudia si rozprávajú, že táto skala je pomníkom nezdarnej dcéry, ktorá prvá z Bulhariek oddala svoje telo Turkom a dušu diablovi. Keď sa potom od Turkov vrátila do rodičovského domu, brat ju zabil, hoci sa i vyhovárala, že ju Turci zajali a poškvrnili; matka ju pochovala v neposvätenej zemi tu pod skalou. Naskoršie niekto ku skale postavil kríž; a keď shnil, postavil zasa niekto na jeho miesto nový. Preto si ľud vravieva:

„Azda tú devu Boh prijal na milosť, keď jej hrob sa krížom okrašľuje.“

Pritom všetkom devy sa bály tohoto miesta a za celý svet by ho neboly navštívily.

Gabriela, ktorá azda zabudla na poveru, i teraz sedí pri Devinej skale pod sv. krížom.

„Tak dnes, alebo nikdy,“ vraví si. „Dlho trpím a raz by som sa už mohla aj radovať. Prečo ma páli srdce, keď mu nemôžem spomôcť? A tá horkosť, tá láska, čo sa v srdci nasbierala, je strašná. Prečo milujem, keď si lásku ošklivím? Prečo sa ženiem za láskou, keď viem, keď cítim, že budem nešťastná? Hádam to preto, aby ma láska aspoň umorila, keď ma neobživila. A čo smrť? Tá lásku usmrtiť nemôže!… Dobrý Sergej! Ty si za mňa mnoho obetoval, keď si opustil hajdústvo a obetoval si sa mojej láske. Či nebudem podobná deve, čo pod skalou odpočíva? Neznáme dievča, azda i teba láska k Turkom zaviedla. Ty si šťastná, ty už — nežiješ!“

V húšti dačo zašuchotalo. Sergej vystúpil z krovia.

„Už si prišiel, pobratim?“

„Predsa raz! Bál som sa, že ťa tu nenajdem.“

„Dávno ťa očakávam. A čo teraz?“

„Nuž teda vypočuj ma, Gabriela. Dnes Marko môže mať i Turbicu i Dukiča.“

„Dnes?“

„Áno. Dukič je zmätený, ba azda i niečo horšieho. Blúznil a blúzni za Sabinou; poslal ma, aby som ju vzkriesil a jemu odovzdal. Za odmenu dostanem Turbicu a ty — Dukiča. Áno, Markovi oddáš Dukiča, ja Turbicu a Marko bude tvojím. Keď i túto obeť neprijme, ja sám…“

„Nehovor, Sergej, nehovor! Veď Marka milujem a — čo by som sama mala zahynúť, ochránim ho pred nebezpečenstvom.“

„Si netrpezlivá, Gabriela! Vieš, že Sabinu nemôžem vzkriesiť; no Dukič verí, že ju vzkriesim. Nemýlil sa, lebo je i druhá Sabina —“

„A tá je?“

„Ty, Gabriela. Ty sa celkom ponášaš na Sabinu, ako by si jej bola z oka vypadla. Dukič, ktorý i tak dlho Sabinu nevídaval, uverí, že ty si Sabina. V tejto domnienke ho ukolembáš, aby sme mohli dosiahnuť svojho cieľa. Keď Turbicu zaujmeme, prebudíme Dukiča zo sna. Či mi rozumieš?“

„Že si mojím pobratimom, prijímam tvoju radu. A teraz čo?“

„So mnou pôjdeš na Turbicu.“

„A kedy sa vrátime?“

„Hádam dnes alebo zajtra, ak bude vôľa božia.“

„Poďme, prichystaná som. Božia rodička chráň moju nevinnosť! Alebo Marka, alebo smrť. Poďme; moju nevinnosť stráži božia ruka; Dukič alebo bude činiť pokánie, alebo zomrie, a ja — Markom opovrhnutá — s ním!“

Odišli.

*

Dukič vo svojej izbe netrpezlivo očakával Sergeja a Sabinu. Taký bol roztržitý, že ani nezbadal, keď sa Sergej zjavil s Gabrielou v jeho sieni.

„Kyaja, tvoju túžbu som vyplnil,“ hovoril Sergej.

„Mŕtva ožila,“ šeptal. „Azda môj úder ani neusmrti] Sabinu.“

Dukič pristúpil ku Gabriele.

„Nie!“ zvolal Dukič, „bola si mŕtva, si mŕtva, veď si bledá ako Balkán, keď ho sneh priodeje svojím bielym studeným rúchom. Prosím ťa, odpusť mi moje viny! Nazri len do tohoto srdca, ktoré ťa nikdy neprestane ľúbiť; nájdeš tam svoj obraz. Nikdy, nikdy, prisahám Bohu, nikdy ťa viacej nevrátim Markovi, čo by som jeho i seba hneď mal zabiť. Sabina, prečo nehovoríš? Či mi odpúšťaš? Či som azda v edene, tam, kam som teba mienil dostať?“

„Dukič,“ riekol Sergej, „nediv sa, že s tebou nehovorí. Vidíš bledosť na jej tvári. Musí si oddýchnuť, aby jej to prešlo. Nuž a moja odmena, Dukič?“

„Vezmi si Turbicu, staň sa kyajom; to je všetko, čo ti môžem dať. Sabinu mi necháš. A či odpúšťaš, či si mi odpustila viny a hriechy, Sabina drahá? Si azda Pera,^[9] ktorá nemá reči, keď nehovoríš?“

„Nie som ja Sabina, ale Gabriela,“ odpovedala.

Sergej sa na ňu významne pozrel a povedal:

„Never, Dukič, ona je Sabina; je chorá, slabá a nevie, čo hovorí.“

„Vďaka, večná vďaka,“ s radosťou hovoril Dukič. „Nie si Sabina, verím ti, lebo si bola v edene, kde je každá Bulharka Gabrielou. Ale odíď odo mňa, ak nesmieš milovať. Či máš horúce srdce? Vieš, ja chcem milovať! Aj, prijmi toto srdce, večne ranené!…“

Kyaja váhavo podišiel ku Gabriele.

„My devy voľného Balkánu vieme liečiť srdcia,“ vraví Gabriela, „i keď sme samy ranené. Moje srdce — posvätené láskou — hľadá lásku: ono nechce raniť. Láskou sa vinie i k mužskému srdcu, lebo s ním má byť spojené na zemi v dychtení a vo svätej viere pravoslávnej. A ty Dukič? Odpadol si od tej viery, ktorá jedine môže spasiť tvoju dušu — a všetky viny svojim nepriateľom odpúšťa. Ako môžeš žiadať, aby sa moje srdce spojilo s tvojím tvrdým? Ty vieš vraždiť, ja milovať. Lásku hľadám, ale tú u teba nenájdem.“

„Všetko nájdeš, veď viem i plakať, i modliť sa, i veriť!“ zvolal Dukič. „Ježíš, ktorý videl moju neveru, skloní sa i ku mne a smiluje sa i nado mnou. Vidíš, že som ti porozumel. Srdce, ktoré musí zhynúť bez tvojej lásky, ti porozumelo. Či chceš byť tvrdšou ako Spasiteľ, ktorý hriešnikov prijímal na milosť?… Sabina!… Ale dosť… Sergej vravel, že si chceš odpočinúť. Tu je moja sieň, oddýchni si, aby som potom mohol nájsť u teba svoj pokoj. Poď Sergej!“

Sergej pozrel na Gabrielu, a ona z pohľadu všetko vyrozumela.

Dukič a Sergej sa vzdialili.

*

Dukičovo chovanie podivne účinkovalo na Gabrielu. Videla pred sebou vraha svojej priateľky; videla, že ľutoval svoje hriechy; videla ho žobrať o nádej na kajúci život, o nádej na lásku.

V jej duši sa chcel utvoriť obraz, že ju Sergej zradil. Pamätala, že jeho láska nenašla u nej porozumenia.

„Dukič musí žiť!“ zvolala Gabriela. „Marko je kresťanom, preto vie odpúštať viny, musí odpustiť. Či, keď Boh odpúšťa hriechy, ľudia by si nemali odpúšťať? Vyprosím mu milosť u Marka a od Boha nech si sám vyprosí. Nechže sa splnia moje túžby. Nežiadam nič nemožného.“

Gabriela si sadla na bohatý koberec a o diván oprela svoju hlávku. Po krátkej chvíľke začaly jej očká mihať, a tvár spokojnosťou žiarila. Zaspala. Len nevinný človek, len bulharská deva môže tak spokojne zaspať. Bulharka verí, že zemské túžby sa shodujú i s vyššími cestami.