ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Domovom hajdúchov je voľný Balkán, kde junáci nešťastného národa sa pripravujú k bojom. I Markovi hajdúsi si dnes spokojne v skalách odpočívajú a z dlhej chvíle sa s boka na bok prevaľujú. Zle je deťom bez matky, horšie je však hajdúchom bez harambašu. Ten mŕtvy pokoj, tie pusté skaliská zle účinkujú na hajdúcha. A keď si k tomu pomyslí, že sa polmesiac skvie nad krížom, že deti, devy, starci a ženy sú sužované od divokých Turkov a oni pri tom hlivejú; či je teda div, že hajdúsi nie sú spokojní so svojím vodcom, ktorý ich nevedie na ukrutného Turka?

A Markovi hajdúsi neboli so svojím vodcom spokojní. Ležali v tráve pod skalami, spali a zívali.

„Nech som psom, ak dlhšie vydržím tento biedny život,“ hovoril jeden z nich. „Ležíš tu biedne ako Turek v háreme; zívaš ako líška za hroznom; odháňaš muchy, a mal by si Turkov zabíjať. Čo len toľko dumá nad tým hrobom, keď i tak Sabinu nevzkriesi? Dukič zabil Sabinu a ona zasa Marka. Čo si nevezme Gabrielu, veď je ako by Sabine z oka vypadla?“

„Ivan,“ ozval sa mladý hajdúch, „mne sa zdá, že tvoje srdce by zaslúžilo harambašovo olovo. Hajdúch, ktorý nie je spokojný so svojím harambašom, ani inšie nezaslúži.“

„Niko,“ odpovedal mu Ivan, „svrbí ťa chrbát a môj dieferdan ti ho pomastí. Či si žiadam pokoj, keď šomrem na harambašu? Či sa ukrývam za sukňu, keď vidím Turka? To iste ty robievaš.“

„Nie som ti rovný vekom,“ vravel Niko, „ale hajdúchom som ako ty a dieferdan nosím ako ty.“

„Svätá pravda,“ zvolali hajdúsi.

„Vidíš teda, Ivan, že sa za sukne neukrývam,“ uspokojene vraví Niko. „Keď ti tvoju Milevu vzal Turek, či si hujákal? Keď ťa Turka jatagán poškrabal na hlave, či si vravel, že ťa hlava nebolí?“

„Svätá pravda!“ zvolali hajdúsi.

„Tak teda, Ivan môj, pobratim, nediv sa, že Marko ešte vždy cíti svoje bolesti. Neboj sa, Turci nám nezutekajú! A či si ich včera pod Skadrou nemal dosť i bez Marka?“

Ivan bol zahanbený, a aby sám seba ospravedlnil, mrmlal si popod nos:

„Veď je to svätá pravda, lenže harambaša má s hajdúchmi ísť na Turka. Čo je to za otca, čo s deťmi nepracuje?“

„Ivan,“ volá jeden z hajdúchov, „ty nie si matkou, ani otcom, ani sestrou, ani bratom mojej sestry Gabriely a predsa ju Markovi prisľubuješ. Či sa azda vysmievaš z mojej biednej sestry, že ju len tak ako Turek slovami kopeš? Krásne je tvoje srdce, keď si nectíš lásku našich sestier. A koho by maly milovať, ak nie svojich rodných bratov, hajdúchov?“

„Simeon,“ vraví Ivan, „mne sa zdá, že som sa dnes niekde potkol, keď s ničím, čo spomniem, nie ste spokojní. A či Turkyňu prisudzujem nášmu harambašovi, keď mu prajem tvoju sestru Gabrielu? Či je nie Sakičovka hodná Dukiča?!“

„Hodná je nášho harambašu,“ zvolali hajdúsi a tým hádku skončili. Simeon sa uspokojil, napravil si fez, potom opasok s bambitkami a zatíchol.

„Neviem, ako dnes privítame Marka,“ hovoril Niko, „a sami neviete, že ho s hanbou musíme uvítať. Verte mi, nežiadam si dožiť sa jeho príchodu.“

Hajdúsi sa pozreli na seba a zvolali:

„Prečo by sme mali s hanbou uvítať Marka?“

„Či sme včera nezbili Turkov pod Skadrou? Prečo by nás teda zahanbil náš harambaša? Hovor, Niko!“

Všetci hajdúsi sa pozreli na Nika.

„Nuž a Sergej,“ vraví Niko.

Všetci porozumeli.

Zamlčali sa a nehovorili ani slova.

„Bratia!“ zvolal Simeon napokon, „viem čosi o Sergejovi a môžem vám to povedať.“

A všetci hajdúsi, ako by sa mali ratovať od smrti, pozreli sa na Simeona.

„Moja sestra Gabriela,“ vraví Simeon, „ponúkla Sergejovi pobratimstvo, ktoré prijal a od nás sa vzdialil. Prečo si ho vyvolila za pobratima, to už nie je ani moja, ani vaša starosť. Azda vzniklo medzi nami nedorozumenie a preto nás Sergej zanechal. Nech nás od nedorozumenia chráni Matka Božia.“

Simeon dokončil a všetci hajdúsi sa prežehnali.

„Hnevá ma,“ vraví Ivan, „že harambaša nehľadá útechu v nás a nezabúda v boji na svoje žiale.“

„Zle je, zle, bratia!“ riekol jeden z hajdúchov. „Keď som na Blatníku stál na stráži, Sergeja som videl odchádzať na Turbicu.“

„Smrť mu!“ zvolali hajdúsi. „Smrť tomu, kto naše hajdústvo poškvrnil.“

„A keď som i druhý raz stál na stráži,“ pokračoval, „a vy ste pod Skadrou, Sebou a kade inde chodili, videl som Sergeja, ako so subašmi vystúpil z hradu a s veľkou korisťou sa tam vrátil. Mysleli sme, že Turka na Turbici umoríme hladom; neverný hajdúch nás oklamal a chová tých pekelných Turkov.“

„Smrť mu!“ svorne zvolali všetci hajdúsi.

Marko sa práve vtedy hore horou blížil ku svojim rozhnevaným druhom.

Keď ho strážca uvidel, silným hlasom skríkol:

„Harambaša!“

Hajdúsi prestali hovoriť a premýšľať.

Jeden si ľahol trávou k zemi, druhý si rukou podoprel hlavu, tretí obdivoval svoj dieferdan, všetci v rozpakoch očakávali harambašu.

Keď sa Marko priblížil ku svojim kamarátom, zarazil sa, že ho neprivítali s obyčajným výkrikom: Živio, harambaša!

Pomyslel si, že sa im musela prihodiť veľká nehoda a znepokojene priblížil sa k ich ležisku.

„Čo za zlý duch vás ovial, pobratimci,“ spytuje sa ich Marko. „Či vás zbil Turčin, že hľadíte do zeme ako pop do knihy? Či ste ma azda shodili s harambašovstva a nechcete mi povedať svoj výrok?“

Túto poslednú výčitku hajdúsi nemohli strpieť. Ako na povel všetci sa pozreli na Marka.

„Kto by teba shodil s vodcovstva?“ zvolal najsmelší Niko. „Harambaša, stalo sa nám veľké nešťastie! Sergej nás zradil a sedí v Turbici.“

Marko odpovedal pokojne, ako by ho táto zvesť ani nemrzela:

„A či pre jedného hajdúcha padne hajdústvo? Či pleva, ktorá sa odlúči od zrna, neletí vetrom. Prečo ľutujete plevu?“

„Živio náš harambaša!“ zvolali uspokojení hajdúsi, do výšky vyhodili svoje fezy a dieferdanmi krútili kolesá nad hlavami.

„Junáci,“ riekol Marko, „aby sa neverný hajdúch nemohol ukrývať na Turbici, zajtra na ňu udreme.“