E-mail (povinné):

Félix Kutlík:
Marko

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Jozef Vrábeľ, Jozef Rácz, Viera Studeničová, Lenka Zelenáková, Daniela Kubíková, Veronika Ptačinová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 64 čitateľov


 

III.

V nádhernej sieni na Turbici nudí sa Dukič, mladý kyaja, neverný poturčenec. Rukou si podopiera hlavu a meravo sa díva k oknu, k modrým výšinám neba. Na jeho tvári sa ešte neminula čerstvá stopa kresťanstva, ako by nechcela ustúpiť prorokom posvätenej bledosti. Len čierne oči sa blýskajú, ako svojvoľné hromy nad Balkánom; často sa v nich zjaví zármutok ako čierňava, ktorá vládne nad celým Dukičovým srdcom.

„Letím do priepasti,“ mrmle si Dukič, „a nemôžem dopadnúť. Zrada ma vyzdvihla; Sabinu som vlastne ja shodil do priepasti. Pokým som nenazrel do jej svodných očú, pokým mi bol známy matkin pohľad, bol som šťastný a spokojný. Čo sa búriš, srdce, veď Sabinu ti nemôžem dať!“ bôľne zvolal Dukič. „Čo ma nazývaš vrahom,… keď som sám zavraždený? Čo mi vo sne dávaš dieferdan, ktorým Sabinu strieľavam? Čo ma v noci búriš jej plačom, keď spokojne chcem spať? Viem! Chceš ma zmiasť a tvoja žiadosť sa vyplní… Oj, tie jej spokojné oči, tie líčka ružami posiate, tá vzdorovitá hlávka, tá jej reč, anjelskej podobná: všetko to bolo mojím, všetko som stratil! Či ozaj mi Sabina, keď sa usmievala, odpustila môj vražedný hriech? Či ma neprekliala šajtanom?[8] Nie, to neurobila, veď bola kresťankou! Ale ja som sa sám preklial, sám som sa ubil!… Preklial a — hyniem, ubil a — neumieram, ranil a — nemám nádeje sa vyliečiť. Sám som si pod Turbicou žiadal hrob a ten hrob sa mi už otvára. Je to strašný hrob, hrob vierou neposvätený! Prečo ma len Marko necháva žiť? Všade ubíja, všade pod jeho údermi padajú Turci; len mňa si zachováva k poslednej pomste. Azda vie, že padnem i bez jeho úderu? Nie, pôjdem na Sabinin hrob, tam nech ma zabije!… Ale ako sa len dostať z hradu? Otcových subašov, ktorí ma mali oslobodiť z Turbice, zničil a mňa a mojich tu moril hladom. Odkedy Sergej, priateľ mojej mladosti, vstúpil ku mne do služby, odtedy všetko máme. Azda i Sergeja poslal ku mne Marko, aby ma uspokojoval a jemu zachránil ku pomste… Ale utíš sa vražedné srdce, musíš žiť! Žiť? Ako mám žiť, keď žije Marko a Sabinu nemôžem ani jemu ani sebe vzkriesiť?! A keby som ju i vzkriesil, či by ma povedomie, že s ním žije, že je jeho nevestou, neusmrtilo? Mám sa azda priznávať ku krížu, ku tomu krížu, ktorý ma desí, ktorý som zavrhol? A či by to moje plazenie sa Marka udobrilo? Keď on žije, ja nemôžem žiť, keď ja žijem, on žiť nesmie! A zasa len vraždiť, zasa sa mám vydávať nebezpečenstvu? I tak je biedny môj život, musím ho ukrátiť! Idem ťa hľadať, nebezpečenstvo; i ty ma hľadaj a zvoľ si ma za korisť! Nech padajú na mňa všetky údery, nech raneného ubijú, a to je všetko, čo sa mi môže stať, lebo som zaprel Krista a svoj národ!“

Dukič skočil, opásal si kyndžal a vybehol na dvor medzi svojich subašov, ktorí si drievkami vykladali budúcnosť. Kyaja bol bledý a ani lúče slnka neohrialy jeho tvár. Keď subaši zazreli kyaju, preľakli sa, lebo videli, že sa k nim blíži ranený lev.

„Ja vám vyzradím váš budúci los!“ zvolal. „Dnes pôjdete vraždiť Bulharov a ešte dnes budete so mnou hosťami u šajtana. To bude zábava! Hahaha!… Neľúbi sa vám moja žiadosť? Čo sa nesmejete, že si v povraždených Bulharoch vyšlete sluhov do edenu? Čo nejasáte, že sa dnes stretnete s prorokom? Čo nevýskate, že vás dnes budú hurisky v raji objímať?… Bedári! Vidím, že je vám milšia Turbica ako prorokov raj, milší život ako smrť za proroka. Na alagonov! Hurráh, Allah s nami!“

Subaši sa rozutekali po maštaliach. Len jeden nepohnute stál pri Dukičovi.

„Nuž a ty Sergej?“ prihovára sa Dukič subašovi, „čo nejasáš, že so mnou budeš vraždiť svojich bratov? Tak jasaj ako ja; veď opovrhneš biednym životom a slávna smrť ťa očakáva!“

„Kyaja,“ začal Sergej, „ty si rozhorčený! Bledneš a hneváš sa. Ak si o mojej náklonnosti presvedčený…“

„Som, ale čuš! Chcem mordovať a s tým musíš i ty súhlasiť. Bolí ma všetko, vieš — všetko. Aj ty ešte chceš rozrývať moje srdce?!“

„To nie! Ale ty musíš žiť!“

„Ja ešte žiť?… Veď žijem, ale takýto život nechcem ďalej žiť. Keď si mi naklonený, keď si ma ochránil pred hladom, ochráň i dušu, ak ju mám a ak sa ešte dá vyliečiť pred zahynutím!“

„Poď teda do siene a uvidíš, že tvoje túžby vyplním. I tak som ti už mnoho dobrého vykonal a všetko to prijmi za dôkazy mojej náklonnosti k tebe.“

Sotva Sergej dopovedal, už sa subaši zjavili na dvore, aby s kyajom mohli opustiť hrad. Smutne pozerali k zemi, lebo Dukičove reči ich boly prestrašily.

Kyaja, keď zazrel subašov, vzdialil sa so Sergejom a subašom nevydal nijaký rozkaz.

„Teda hovor, Sergej,“ začal Dukič, keď sa zastavili v hradnej sieni. „Nerozširuj reči, ale všetko mi nakrátko, čo máš a čo chceš, vyrozprávaj!“

„Povedz mi, kyaja, čo ťa tak mohlo rozhnevať?“

„Moje srdce a Sabina, ktorú som zavraždil. Nie je to dosť?… Či ma môže inšie znepokojovať? Vzkries Sabinu a vyliečiš ma; inšie nechce biedny Dukič, inšie nežiada. Túto moju túžbu mi však nikto na svete nevyplní.“ Tak hovoril v zúfalosti Dukič.

„Nikto? A keby sa dala vyplniť tvoja túžba?“

„Dala by sa? Sergej môj, potom, potom…“

„Dáš mi odmenu?“

„Chceš Turbicu? Chceš zlato? Chceš?! Nuž povedz mi, čo chceš, všetko ti dám.“

„Turbicu a zlato nechcem od teba za Sabinino vzkriesenie; to sú pre mňa pletky bez ceny… Či budeš kresťanom a hajdúchom?“

„Ak vyplníš moju túžbu, hocičím budem. Keď nie inšie, tak vzdialim sa od sveta a so svojou Sabinou budem v utiahnutosti žiť nový, kajúci život!“

„A staneš sa kresťanom z presvedčenia?“

„Z presvedčenia.“

„A nie pre Sabinu?“

„I pre Sabinu, ale chcem byť kajúcim kresťanom — a Bulharom, lebo to bola vôľa i mojej zomierajúcej matky!“

„Pristávam na tvoj sľub. Verím, že ho nezrušíš, keď ti vrátim Sabinu. Buď však spokojný, lebo nepokoj ťa môže usmrtiť. A ty musíš žiť!“

„Len teraz sa tomu teším, priateľ môj a vysloboditeľ, že žijem a budem žiť. Choď teda, Sergej. Na dvore ťa očekávajú subaši; leť mi s nimi pre Sabinu.“

Sergej sa vzdialil a Dukič v sieni snil o svojej Sabine. Veril v možnosť, že mu Sergej vzkriesi z mŕtvych Sabinu, lebo azda nezomrela, ale bola len poranená a Marko ju dal zdanlivo pochovať. Hodil sa na pohovku a snil ťažký sen. Snívalo sa mu, že odprosuje Sabinu. Odvrátila sa od neho a on v zajakavom plači prejavuje svoj žiaľ. Chytil kyndžal a prebodol neľútostivú Sabinu. Dukič sa prebudil a zvolal:

„Bože, už i vo sne vraždím Sabinu? Čo zo mňa bude? Či tak tresceš moje veľké previnenie?“



[8] šajtan — zlý duch, diabol





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.