ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

POZNÁMKY:

Čas tratí — čas platí

Odtlačené podľa Národných novín XIV, č. 70, 71, 72, 73, 74, 76 a 77 z 19., 21., 23., 26., 28. júna a z 3. a 5. júla 1883, Ss XII, I. vydanie 1929, str. 5 — 53. Ďalšie vydania 1939 a 1948.

Škultéty (v spomenutom článku) píše: „V lete, v júni, od Martina Kukučína (tak bol podpísaný už i na prvej) prišla nová práca: Čas tratí, čas platí. Už celá povesť. Jestli črta Na hradskej ceste ukazovala ešte začiatočníka, hoci pozoruhodného, povesť ,Čas tratí, čas platí‘ bola už práca celkom zrelá; i šla do tlačiarne bez priloženia redakčného pera.“

Ani pri tejto práci si nemožno overiť redakčný postup, lebo pôvodný rukopis je neznámy a zachovaný koncept (úryvky zo štyroch variantov) svedčí práve o tom, koľko autor prácu zdokonaľoval. Prvý variant (bez nadpisu — 4 stránky) má inú expozíciu než v uverejnenej práci. Vystupujú v ňom postavy s inými menami: Paľko Krámsky (Paľko Zrebnický), Katka Repkovie (Žofka Machnatých), Miško Chvojan (Janko Kusan) a iné:

I.

Na nižnom konci našej dediny stojí hodný dom, ktorý na oboch koncoch je opatrený izbami na bývanie. V oboch izbách sa teraz svieti. Svetlo prechodí riedkymi záclonami na ulicu, zo zadnej chyže ale ide matné svetlo maličkej lampy.

Pre domom sú dve záhradky, teraz ovšem už snehom zaviate. Medzi nimi je ale vydláždený chodník, ktorý do pytvora vedie. Pod velkým, vydláždeným priedodmím zvykli tu i tu večierkom si posedeť.

V zadnej izbe, bez záclon, stojí pri varštati svojej Palko Krámsky stolársky majster. Drží v rukách dlhý spust, ktorým kraj na jednej doske pílne hobluje. Rukávy vysúkané na žilovatých rukách. Plátená zásterka od brady až niže kolien siaha, [ktorou je na] tkanicami okolo hrdla a pásu je pripevnená.

Palko odložil spust na bok, dosku odprešoval a postavil do kúta k varštati, sadol si na varštať, tak že jedna noha mu visela dolu a druhá opierala sa na zem. Siahol vyše pása za zásterku a vyňal odtial mechúr aj malú fajočku; vyklepal o dlaň popol a spodok, a vysypúc z mechúra niečo doháňu na dlaň medzi dvoma prstami držiac mechúr druhou rukou z dlane dohaň do fajočky pchal, keď bol najprv korene, kus špagatu a iné prídavky z neho pečlive povyberal.

Palko bol ešte chlap dosť šumný. Postava prostrednia, [vlas] dosť plecitá, vlasy, černé, ako aj fúzy pod nosom, na čele už síce jest pár vráskov, no ona preca je len mladá, nos tupý, a pery dosť hrubé. Nebol on muž ideálne krásny, nuž ale preca len [bol dosti] nebol zasi špatný. No a keď si už tliacu fajočku do zubov vstrčil, to celá tvár iný príjemnejší výzor dostala. Oči mu vtedy len tak horely rozkošou. On púšťal dym zvolna, aby tým lepšie môhol tú passiu zažiť.

Milý naš Palko len na varštati sedí a složiac ruky do lona o čomsi premieta, lebo jeho oko meravo spočíva v kúte na psíkovi, ktorý tam sa vyťahuje a ospalo zíva.

Práve teraz do izby vstúpila i stará [D] Tereza, matka Palkova. Palko, keď počul jej tichý krok vytrhnul sa zo snenia, a pošupnúc si klobúk na (ine) pravé ucho, hobloval zasi inú dosku ďalej.

Pani Tereza vzala kúdel sadla [pod] na stoličku a chytila sa do pradenia. Jej bolo tu nudno, nemohla sa reči zdržať; [vzdor pokroci] jej syn miloval ale práve tichosť, on málokedy pretrhnul mlčanie.

„Palko je to bieda s tou našou Katrenou, na všechsvätých ju odpraviť musíme. Ona mi v práci nič nepoľahčuje, ba omrzlosť mi všade robí. Nemôže sa človek s ničím na ňu spustiť. Včera mi zabila hrniec, dnes ale, keď som varila večeru [do zápražky z nepozornosti] precedila mlieko cez obyčajný vecheť. Ja som jej to dohovárala, a ona sa chcela vyhovoriť s tým, že nedovidí dobre a že sa na vecheť nazdala, že je to cedilko.“

Palko na matkine slová sa pod jeden kútik usmial. Bol to smiech potutelný a takrečeno škodoradosť sa javila v ňom.

„Pre také pletky, mama, by sa neodslúžilo starú Katrušu [odbaviť] odpraviť. Viete, že tá už dávno je u nás, a nikdy nič nezpreneverila.“

„To je pravda, to jej povedať nemôžem, lež ona preci svojou hlúposťou mnoho škody porobí. Človek s riadom pri nej ani nestačí. Palko, veru by sa mi už zišlo, čo by ma mladšie ruky v práci vymenily. Vidíš i ja som už stará, a keď sa vyvalím, ktože potom bude ti poriadok v dome viesť?“

Palko sa zamračil. Vytiahol z fajočky hodný kotúč, až to v nej len tak zvrelo, potom si odplul, a hobloval ďalej.

„S tým mi, mama, ani na oči nechoďte, viete, že to už teraz pozde, kým som bol mladý, prečo ste mi nechcely to privoliť, k čomu ma teraz nahovárate?“

„Lebo som môj syn videla, že ty si si nevyvolil takú, ktorá by tebe slušala. Prečo si si nevzal hneď ako tvoj otec chcel Žofku Horských? Môhol si mať i dobrú ženu i dačo s ňou do vena dostať.“

„Katka Repkovie nebola tiež na zevrhnutie. Prečo ste vy nepriali svojmu synovi? Ale nechajme mama to na pokoji, to už vec zabudnutá.“

Syn odložil hoblík a [sadol] vyšiel von z izby. Jeho matka zostala tedy samotná. Ona pochodila tiež z dobrej familie, veď ináč by sa za nebohého Ezechiela Krámsky ani nebola dostala. Ten držal na rod a címer. Sám on pochodil zo starodávnej [fam] zemianskej famílie, mal pekné sedenia, hodný dom, paholkov koľko len chcel mať, môhol dostať za darmo, keď ích len pred lapačkou ochránil. Dvoch synov poslal preč z domu, tí sú už inde osadení a šťastní. Najmladší Palko sa tiež vyučil remeslo, stolárstvo, i vandrovku vyzkúsil, ale sa navrátil potom k rodičom, privyknul gazdovskej práci, a teraz je v lete gazdom, keď ale odbaví prácu v poli je zasi stolárom. On si to veľmi chváli, že je dvojitým človekom, no keby remeslo pilne prevodil a gazdovstvo nechal, alebo na opak, iste by mu veci lepšie išly. Takto je len polovičkárom. Keď otec jeho zomrel nechal dom v poriadku, bez dlhov, v maštaliach plno statku, v sypárňach plno zbožia. Teraz i statok zrednul, sypárne sa pomaly vyprázdnily, dvor zpustnul, pilier na parkane sa už vyvalil, a druhý tiež tak urobiť zamýšľa; vôbec zo všetkého sa dá súdiť, že po smrti pána Ezechiela ide všetko dolu vŕškom.

II.

Na konci druhom dediny našej stojí úhľadný domec. Vráta, dverce a podstena svedčia o tom, že tu poriadok panuje. Vo dvore všetko musí stáť na svojom mieste. I tá hnojovica netečie dolu dvorom, ako to, bohužial v naších obciach z husta vidieť môžeme, každá vec má vykázané miesto.

V izbe na lavici pri stole sedí šedivý muž. Na koleniech drží belovlasého chlapčeka, predňou rukou tríma jeho ruku a tou ukazujúc vo šlabikári, prvé známosti zdeluje svojmu najstaršiemu vnukovi. Malý Miško veru nerád by sa dal druhému učiť, on svojho [otca] starého otca ešte i nad matku miluje. Preto s radosťou podrobil sa i tejto nehode, a pilne pozoruje na tie písmeny.

Pri velkej peci na lavici sedí asi 26 ročná ženská. Ona má kúdel a vreteno velmi dovedne vrtí, až ono [sa] ustavične sa vrtiac až k zemi dôjde, a na túto sa oprúc ešte i na nej pár kotrmelcov urobí. Teraz priadka [usúkanú] upradenú tenkú nitku na [velký palec] prsty [pravej] lavej ruky posvíja, a tak od pravej dostanúc vreteno túže teraz naň okrúti. Práca to dosť nudná, no naše ženičky nemohly by už bez nej ani vyžiť. Pilne na prácu si dohliada, a len leci-kedy hodí okom na svojho [vnu] syna, sediaceho na kolenách starého otca.

Táto priadka je gazdiná domu, Katka Repkovie, teraz už žena Michala Chvojan. Za mladších časov milovala Palka Krámskych, no keď ju presvedčili o tom, že jeho byť nemôže, podala ruku driečnemu Miškovi. Práve bola mládež držala tanec o všechsvätých, ked terajší jej muž prišiel z vojny. Samo sebou sa myslí, že na [non] tanci on chybeť nesmel. Bolo tu obdivovania! Každý sa ho mal načo pýtať. On ale najradšej sa okolo dievčat vrtel, a z tých najviac pozeral na krásnu Katku Repkovie. Vzdor mnohému odhováraniu si ju vzal za ženu a ona teraz sa šťastnou byť cíti u svojho muža. Na Palka, svojho predošlého milenca už celkom zabudla. S ním sa málokráť zišla, vôbec ho obchodí, ačpráve on nerobí jej žiadne výčitky za jej nevernosť.

Michal Chvojan je ale milovania hodný muž. V dome vedie vojenský poriadok, preto ho v obci vzdor jeho mladosti za richtára vyvolili.

Starý Chvojan složil šlabikár, a [p] odtisnul ho na kraj stola. Chlapec pozrel na starého otca, a prosil ho, aby mu už teraz rozprával rozprávku o loktibrade. To bola jeho zamilovaná rozprávka. Starý muž hovoril jednoducho, ale plinno, takže chlapček každé slovíčko porozumel a s úľubou počúval rozprávku, ktorú už nejeden raz mu jeho starý otec rozprával. Za tieto rozprávky ten chlapec tolme svojho starého otca miloval a slepo poslúchal. Pod jeho rukou chlapec sa všetkému chytro naučil.

Katka pod kachlami, keď otec už dokončil sa nespokojno pohla, a riekla, ale ňaňo, kde je ten náš Mišo? Už by mal byť doma. Ja sa bojím či sa mu dačo tam nestalo?

„O toto sa ty tolme nestar, vieš že si ten nedá ublížiť. Toho sa zlodeji a cigáni velmi boja, a jemu by ani mak [nič] neurobily, vedia, že on má tvrdé vojenské ruky.“

*

V druhom variante (3 1/2 stránky) s definitívnym názvom Čas tratí — čas platí, postavy už majú mená ako v uverejnenej práci. Expozícia však ešte ostáva z prvého variantu:

*

Keď by si šiel dolu Pazderanmi, slovenskou to dedinkou — teda ti do očú padne na samom nižnom konci stojací dom. Bol on kedysi krásny i biely, no zub času ponechal stopy svojej tvrdej práce na ňom. Krov zo šindlov, kde tu už i papršlek sa prekradne až na pôjd, medzi staré hrnce a múčnice, predre sa cezeň i kvapočka dážďa jedna za druhou v istých pravidelných medzerach kvapkajúc na drevenú, hlinou omazanú poval. Čo by si sa pustil do hádania, kedy ten dom bol postavený, to by si sotva na skutočnosť a pravdu prišiel. Krov bol už od sto rokov hore, veď šindol už zhnil a na ňom bujne prekvitajú machy rozličnej jakovosti, ani v muzeume nejakom, jeden popri druhom. [Čo drevo] Šindol by už bol dávno vypovedal služby, keby nebol mach takrečeno druhý krov tvoril.

Tento dom je residenciou Pavla Zrebnický, zamäna od kosti.

Krížom cez dom vedie dlhý pitvor, po oboch stranách jeho sú dvere do pár izieb a jednej kuchyne. V najkrajnejšej z tamtých je bývanie terajšieho majitela jeho.

Keď vstupuješ vo velký pitvor, tedy pri dverách pitvornych ti padne do očí dosť hodný zvonec. Týmto zvoncom starý Ezechiel Zrebnický svoju čeliadku svolával, ktorá tu po dvore, zas neďaleko po humne a maštaliach roztratená bola. Jeho syn Pavol to už nepotrebuje, on len plecom mrdne a stará Katrena — jediná to slúžka v dome — je už tu.

Aby zvonec ten neonemel, o to sa pilne starajú parobci z Pazderian. Keď sa totiž v této končiny svojej viesky dáko zatárajú v nektorú nedelu večer, okrem prehaňania sa po ceste nemajú lepšej zábavky jako zvoniť na Palkovom zvonci. Keď ale zbadajú že tento sa už k ním blíži, hybaj, poberú sa v nohy a sú už tam. V takýto čas si prísne umieni zvonec zo steny dolusniať, — a zas ho len tam nehá.

Za starodávna bol tento dom veselý, obzvlášte v sviatok pred večerom. Tu sa pred dom do zahradky vyniesla dlhá stolica s operadlom, a páni súsedia pod širokým krovom v príjemnom chládku si fajkali a o všeličom sa radili. A teraz? Smutno, ba desno to tu! Nevidíš tej starej, dobrej tváre, ani čižiem s ostrohami, ani mentieky cifrovanej, odvšadial ten istý hnusný zápach špiritusu a cesnaku.

Vstúpme najkrajnejšimi dvermi z pitvora do izby. Tá je len tak do poly osvietená malou lampou, ktorá na drôte z povaly visí. Skoro v kúte postavená stolárska varštať na stene povešané hoblíky a iné stolárske nástroje, naproti dverom stôl, pár stoličiek dve postele a — dosť. No ešte nie! Na stene visia dva staré obrazy, oba na plátne. Čo predstavujú? Asnáď nejakú tvár ľudskú. Koho? to by ani maliar nevedel povedať, keby hneď sem prišiel.

Pri varštati si hobluje náš Palko Zrebnický. Dlhým spustom hobluje kraj dosky, až stružliny odfrkujú na bok, stružliny sťa stužky dlhé, pekné, žlté.

Po malej chvíli vyhoblovanú dosku chytil pán majster a hore koncom [odložil] postavil do kúta. Čo to hobluje? Môž’ byť nejakú postel.

Spust už tiež medzi iným náradím visí, na prvom mieste medzi hoblíkmi, veď on je ím všetkým generálom. Palko vytiahol z poza plátenej dlhej zásterky fajku aj iné veci potrebné ku fajčeniu a napchal si do fajočky a fajčil.

Zprvu len tak pozvolne leci-kedy pustil belasí riedky dym. [Nohy] Vysadnul na varštať, nohy dolu zvesil, ruky vložil v lono a pozeral [na svoj] do kúta, sťa by niečo tam pozorovať chcel.

Čo [roz] bolo predmetom jeho premietania? Snáď o tom rozmýšlal, kam ty peniaze vynaloží, ktoré za urobenú postel utrží? [To by bolo veľmi ťažko uhádnuť]

„No, to dobre náš Palko stojí, povieš milý čitateľu, keď nemôže peniazom miesta nikde nájsť.“ Nuž ale neni to celkom tak, jak si ty myslíš. On má miesta pre peniaze a to nie dosť lež i moc. Tu richtárovi, tu do berného úradu, tam zas notárovi. Kam prvej? No neni to ťažké thema? Pádnych dôvodov i pro i contra dosť a dosť, takže tu veľmi ťažko sa rozhodnúť. I našmu Palkovi svietilo sa už potom navlhlé čelo, od ťažkého dumania, potom ale klobúk potisnul na pravé ucho, fajku vzal v ľavú ruku a mohutne na prostred izby odplul, a zas len fajčil ďalej až to v jeho zapekačke len tak škvrčalo.

Fajočka, fajočka, ty si len dobrá vec! Hodno ťa veru uctiť. Ty si mnohým smrtelníkom jedinou jích potechou. A náš Palko? hja, i ten od mlady až dosial len s ňou trávil šťastné [ho] i nešťastné hodiny života.

Nuž a či rodiny nemal? Ženu deti a tak ďalej? veru náš Palko ešte tak ďaleko neprišiel, ačpráve má už dobre vyše päť a tridsiatich, „a už aj sotvy kedy ta príde“ dokladá s povzdychom jeho pani matka Thereza a so vzdychom jej prisviedčajú matky na vydaj súcich, uzretých dievčat.

Volky, nevolky som vyzradil, že Palko Zrebnický je starý mládenec. No a to nie náhodou, lež z tuhého úmyslu a skalopevného presvedčenia sa ním stal, a jako taký chce aj kosti svoje do hrobu složiť. Odkial ale ten nebezpečný [zvlášť pre dievčatá] úmysel k nemu prišiel? Nuž [] zklamaním. [jedneho] On bol zklamaným od jednoho dievčaťa.

Starý mládenec. Tak zvláštny to zjav. On sa ti dievčat aj ostatného sveta stráni, utiahnuc sa, jako slymák v jaseň do škrupiny. Niektorý zas svoj svobodný stav používa k neviazanosti, sbierajúc až do staroby kvietky radostí, patriacich len mladému veku.

Zrebnický nebol by [sluh] sa hodil ani do jednej z týchto dvoch kategórií; možno, že chcel ešte jednu kategoriu starých mládencov vynajsť, alebo svojmu stavu sa zpreneveriť.

Vzdor [svojmu] jeho skalopevnému úmyslu, neutratil ešte u žien všetek kredit. Ešte sa také tetky tu i tu našly, ktoré ufaly ho môcť ešte oženiť.

Keď na nášho Palka pozreme, hneď sa nám zapáči tá jeho tvár, na ktorej svieti dobrosrdečnosť a nerozhodnosť. Krátke husté vlasy, hrubý fúz, oholená tvár to všetko priaznivý robí dojem. Rukávy vysúkané, ruky žilnaté mocné, zástera od brady až niže kolien to nám predstavuje remeselníka. Jaj ale keď by sme lampu ďalej ku prostred izbe potiahli, a na nohy mu zasvietili, tu by sme videli, že na nich sú obuté — krpce.

No, už je darmo; na nohách má krpce. Hej, keby to tak starý Ezechiel Zrebnický videl, ten by tomu dal krpce nosiť. Ba či sa v hrobe neobráti!

Sedí si Palko, sedí na tej varštati. Okolo neho tichosť.

Rozmyšla, premieta, ani nepočuje ľahké vŕzgnutie dvier. Počul iba slabé zapretie. Neobzrel sa nikam, len ta do kúta hladel. Krok nepočuť žiadny, len slabý šuchot; tu [sa] Palko pozre bokom a už vidí tam svoju mamu Thereziu.

Bere do ruky kúdel, ktorá bola dosial o postel opretá, prisadne ju, vezme vreteno a chytá sa do svojej roboty.

Ruky jej lentak mihajú, vreteno len tak hviždí, keď ho zasúka a dlhé niti samy sa z kúdele vynorujú a jedna za druhou povstávajúc, rastú.

Therezka — tak ju totiž pre jej malý zrast v dedine volajú — nebola ženou záhalky ale práce. Vstávala do dňa, robila do noci ešte i cez večer. Darmo postáť si ešte ju nik nevidel. [Lež] Sedieť a priasť bez slova ju tiež hrozne nudilo, ona potrebovala ustavičné pohybovanie sa, alebo pri sedení neprestajný rozhovor.

Syna len preto nemohla vystáť, že ten nerád mnoho hovoril. On každé slovo na vážkach odmeral. Mnoho mlčal, a často sa zadíval a zadumal. Darmo ho ona chcela od toho odučiť, nebolo inej pomoci, ako sa mu znovu a novu prihovárať.

I teraz sa ona prihovorila Palkovi, ktorý ešte vždy len do kúta hladel.

„Paľko, ja tú Katrenu zo služby odpravím, akonáhle príde všechsvatých. Už sa tá do služby celkom nehodí, je už pristará prihlúpa a prihluchá, takže keď jej niečo kážem idem o hrdlo prísť.“ Keď to povedala pozrela na Palka, ktorý len pri prvých slovách odvrátil na čas od kúta oči, potom ale zas len ta hladel. Nepreriekol ani slovíčka.

Keď my začneme rozhovor, a keď iný ani len neodpovedá, to nás veľmi zroní, a hovor nemôže ísť od ruky. No starú Therezu to ani ako mak nemýlilo, ona už znala obyčaj synovu. Preto len hovorila ďalej. „Ja veru je Palko, ako dub hluchá, celkom tak, ako keby ti bola z oka vypadla.“

„Prečo že mi mala z oka vypadnúť?“ pozrel konečne Palko na mamu.

„Nuž lebo i ty akosi zostávaš pri mne hluchý a nič nehovoríš,“ odsekla Thereza.

„Keď vy raz začnete, tam je už zbytočne druhému pokračovať, vy to stačíte i za troch. Ba ja som i rád, že vy máte [aspon] na koho kričať, aspon potom mňa ušetríte svojím jazykom.“

„Pekne, pekne. No veď ťa ja nebudem dlho tu mrzeť, ale potom budeš moje chodníky oplakávať, keď už mňa tu nebude. Ja ti nebudem dlho zavadzať.“

„Ale kto vám hovorí, že mi zavadziate? Keď sa vám slúžka nepáči, zavolajte si druhú, a ja nemusím o nej tu počúvať, to sa mňa ani netýka. Nuž ale odpraviť by ju bolo škoda, ona je tu už viac rokov, ako mama, vy,“ doložil Palko.

„Ja nedbám. Nechže ma už i vyprovadí z tohto domu, ta kde mi bude lepšie, kde nájdem odpočinok. Keď mňa tu nebude, potom budeš spomínať za mnou, iba vtedy zkušiš, čo to znamená zlá slúžka v dome. Počkaj, keď ti tak mlieko precedí do pareníka, kde už kyslo na dnešní chlieb, keď ti tak krú vyleje na smetisko ako minule pri zakálaní, potom zvieš, čo znamená tvoja mať.“

Palko teraz už na čas venoval pozornosti slovám matkiným. Ba kde tu sa i usmieval.

„Aha, to preto boly té jadernice také divné, že krvy v nich nebolo. Nuž ale ako sa to stalo?“

„Vieš, že ja musím [sa] do druhého domu sa schovať, ked zakáľame, lebo sa na to dívať, ba ani kvikot počúvať nemôžem. Keď by ho videla na zemi ležať a kvičať, to by som ho zaraz poľutovala, a tu by iba vady na mňa bolo dosť, tedy radšej utečiem vše v taký čas preč. Mysku s krvou držala Katrena. Keď už bola myska plná, mäsiar povie: ,vylejte‘ Katrena to nepočula. Tu jej ukiaže posunkom, aby krv preliala do hrnca. Katrena konečne porozumela, a chcejúc ukiazať svoj vtip, chytro vyliala krv na smetisko.“

Tu sa Palko pustil v hlasitý smiech. Therezka ale ešte dosial nahnevaná bola na nezručnú Katrenu, kedykolvek na to si pomyslela, vždy ju to ešte mrzelo.

„Nuž ale toto je všetko ešte málo. Ztŕpnul by si, keby ti tak porátala všetek riad, ktorý ona do roka potlčie, ani sama je nie zaň hodná.“

„Ale mama, nech hrnčar tiež má dáky zárobok, veď ľala on jej je vari stríčnym bratom, preto mu tak žičí.“

„Žičí, ale z tvojho vrecka; ona čriepky chytro posbiera a do mizdierky pohádže. Ja som to iba zavčerom zbadala. Je tam črepov už veľká hŕba. Ty s celou varštaťou nezarobíš toľko, koľko ti tá potom neskoršie, keď už mňa nebude, potlčie riadu v kuchyni.“

„Hja, potom bych musel ešte jednu mladšiu slúžku pri Katrene držať. Ju by [ju] už bol hriech odpraviť, po toľkoročnej službe.“

„No len no, Palko, [p] nepredkladaj že si toľko. Dve slúžky držať môže dajeden pán ale ty nevystačíš na ne robiť. Radšej si zaopatri gazdinú — najlepšie by bolo, čo slúži za darmo — tá ťa potom opatrí.“

„Ako to myslíte mama?“

„Nuž vezmi tuto z dievčat dajedno za ženu. Kým ešte žijem, aby som videla ťa zaopatreného, lebo ja sa bojím, že po mojej smrti ty o všetko prídeš. Ožeň sa!“

Palko zakrútil smutne hlavou. Jej rada mu nebola k chuti.

„Ožeň sa Palko, čím skôr. Prečo nechceš o tom ani počuť?“ pýtala sa Thereza.

„To vy lepšie viete, nežli ja. Keď som mal chuť k ženbe, vtedy ste vy s nebohým tatom nechcely o tom počuť. No povedzte prečo?“

„Vieš ty dobre príčinu. Môhol si si dievča iné vybrať, z dobrej familie a nie sedliačku. Vieš, že vtedy bola veľká novina: zemanovi si vziať sedliačku; teraz by ti to ušlo. Ja nedbám, keď ináče nechceš, vezmi si i sedliacke dievča.“

„Nech psom tráva rastie, keď kone podochnú, mama, smial sa Palko. Načo mi už teraz žeňba, keď ma tá nechala, ktorú som chcel? Keď ste ju vy s nebohým otcom (nech mu Pán Boh hriechy odpustí!) od mňa odstrašili? Ja sa ženiť nebudem. Dajte mi už s tým svätý pokoj!“ Tu Paľko nahnevaný obliekol kabát a išiel von.

*

Tretí variant (22 1 hárka — podpis na konci) je už konceptom uverejnenej práce. Autor rukopis zrejme ešte ďalej prepracúval, svedčí o tom aj úryvok zo štvrtého variantu (1 1 hárku — Žofka nad mŕtvou matkou vysvetľuje, ako ich rozchod zavinili rodičia).

Poznámky k úprave textu

Pri úprave textu sme vychádzali z prvého publikovaného vydania, lebo na vydania Ss, ktoré stierajú mnohé osobitnosti Kukučínovho jazyka a sú vo svojich zásadách nejednotné, Kukučín sám nevplýval. Texty, ktoré vyšli až po autorovej smrti, uverejníme podľa rukopisov. Základný text sme porovnali s vydaniami Ss, ktoré vyšli za života autorovho a so zachovanými konceptmi, ktoré nám boli v ojedinelých prípadoch východiskom pri úprave nezrozumiteľného alebo nesprávneho textu. Všetky zásahy sú vyznačené v poznámkach.

Toto vydanie, ktoré je určené pre širšiu čitateľskú verejnosť, nemôže si nárokovať rešpektovanie všetkých zásad vedeckého vydania, hoci v určitej miere musí prizerať aj na tieto požiadavky, lebo vedecké vydanie v najbližšom čase nevyjde. Stručné poznámky nemajú preťažovať text čitateľského vydania, ale chcú poskytnúť najpotrebnejšie údaje i pre odborného záujemcu.

Jazyk Kukučínových prác sme sa usilovali priblížiť dnešnému čitateľovi zo stránky pravopisnej, hláskoslovnej i tvaroslovnej. Do základného textu sme zasahovali len minimálne. Zriedkavé a výnimočné zásahy do syntaxe sú iba tam, kde bol text nezrozumiteľný. Minimálne sú aj zásahy lexikálne, ktoré sú iba v prípadoch, ktoré z hľadiska dnešného čitateľa nadmieru archaizujú text (najmä spojky) a nie sú nijako charakteristické pre Kukučínov štýl. Všetky tieto zásahy uvádzame v poznámkach. Slová i väzby, ktoré sú charakteristické pre Kukučína i jeho časy, hoci sa z dnešného hľadiska považujú za nesprávne, ponechávame, aby sme nenarušili autorov štylistický zámer a celkový charakter Kukučínovho jazyka. Hláskoslovné a tvaroslovné odchýlky od dnešnej normy ponechávame iba tam, kde možno sledovať autorov zámer — zväčša ide o zachovanie niektorých nárečových zvláštností.

Všeobecnú úpravu možno zhrnúť takto:

Podľa Pravidiel slovenského pravopisu z roku 1953 upravujeme: Hláskoslovie (bľadý, bľach, krú, sňah, bolasť, žleb) upravujeme podľa dnešného úzu, keď nemá u autora štylistickú funkciu.

Písanie i/y: poslední raz — posledný raz, tovaryš — tovariš, poriadky sa porobily — poriadky sa porobili, rýnok — rínok, krýdlo — krídlo, svätiňa — svätyňa, drychnať — drichmať.

Písanie predpôn s, z a predložiek s (so), z (zo): sviezť sa — zviesť sa, ztadiaľ — stadiaľ, ztratil — stratil, shŕknuť sa — zhŕknuť sa, zpýtať sa — spýtať sa, nesnesie — neznesie, vschodiaci — vzchodiaci, nesnesiteľný — neznesiteľný, sosústredený — zosústredený.

Odstraňujeme vokalizované predložky podľa dnešného úzu: ku jatke — k jatke, ku vrátom — k vrátam, ku pustému miestu — k pustému miestu, ku svojej — k svojej, ku prostrednému — k prostrednému, ku domu — k domu, ku vážnosti — k vážnosti.

Písanie cudzích slov upravujeme podľa dnešného úzu: reliquie — relikvie, massa — masa, chiffon — šifón, massívny — masívny, sympathie — sympatie, loyalny — lojálny, zephir — zefyr. Dvojtvary armarija, almarija; armarijka, almarijka sa zjednocujú podľa dnešného úzu na almarija, almarijka.

Písanie veľkých písmen upravujeme podľa dnešného úzu: hody — Hody, štedrý večer — Štedrý večer, všechsvätých — Všechsvätých.

Pri podstatných menách upravujeme rod v prípadoch, kde nejde o autorov štylistický zámer: obyčajov — obyčají, pri cepách — pri cepoch, pahrab — pahreba, v šatoch — v šatách, každého jara — každej jari, ale nechávame rod z autorovho nárečia, ak je charakteristický pre autorov jazyk, napr. šop, bochnička, obluka ap.

Skloňovanie upravujeme podľa dnešného úzu: Danielovi Bertan — Danielovi Bertanovi, nemáš vyššieho forum — nemáš vyššieho fóra, prse — prsia, susedi — susedia, krve — krvi, dvagrošník — dvojgrošník, jednoho — jedného ap.

Prídavné mená píšeme podľa dnešného úzu: zasleplý — zaslepený, osamotnelý — osamelý, chlebänský — chlebiansky, svevoľný — svojvoľný, opravdový — opravdivý, bľadý — bledý, veliký — veľký, netrpelivý — netrpezlivý, zodpovedajúcny — zodpovedajúci.

Časovanie slovies upravujeme podľa dnešného úzu: videť — vidieť, pozreť — pozrieť, odbehnul — odbehol, nemohúc — nemôžuc, musejú — musia, vnišlo — vošlo, blazneje — blaznie.

Príslovky, spojky a predložky píšeme podľa dnešného úzu: za každým — zakaždým, v tom — vtom, chladnokrevne — chladnokrvne, tedy — teda, keďby — keby, k vôli — kvôli, náružive — náruživo, spravedlive — spravodlivo, pyšno — pyšne, úzkostlive — úzkostlivo, zvedave — zvedavo, mile — milo ap.

Jotáciu jako, jakýsi, jakoby, jaký, jich, ujistiť odstraňujeme podľa dnešného úzu na ako, akýsi, akoby, aký, ich, uistiť. Spojku jak opravujeme, keď je vo význame ak, ináč nechávame jak, lebo môže mať štylistickú funkciu.

Podľa dnešného úzu upravujeme: tedy, netrpelivý, veliký ap. na teda, netrpezlivý a veľký.

Kvantitu opravujeme podľa dnešného úzu: súsed — sused, naších — našich.

Slovo hrúza tam, kde nemá osobitné štylistické podfarbenie, opravujeme na hrôza rovnako ako drúbež — drôbež, dúverný — dôverný.

Dvojtvary rímsky, rýnsky sa zjednocujú na rýnsky.

Podľa dnešného úzu upravujeme odseky.

Interpunkciu upravujeme podľa dnešného úzu, ale zbytočne nenarúšame pôvodinu.

Okrem týchto všeobecných zásad, podľa ktorých sme text upravovali, uvádzame všetky konkrétne zásahy zväčša lexikálne a syntaktické, aby sa podľa nich dala rekonštruovať pôvodná podoba textu.

Čas tratí — čas platí

pred domami svojich miliniek Nn/70 — pred domami svojich mileniek 34, na každý mal vykázanú robotu Nn/70 — no každý mal vykázanú robotu 34, Teraz stoja popri druhom Nn/71 — Teraz stoja jeden popri druhom 40, azdaj Nn/71 — azda 43, od pestele Nn/73 — od postele 54, akonáhle Nn/73 — len čo 55, krú Nn/73 — krv 56, Nemáš dajakej súcej známej, čo by navarila? Anička po krátkom zdráhaní sa pristala Nn/74 Nemáš dajakej súcej známej, čo by navarila?“ „Ach, nuž zostaň ty, kým sa ja vrátim,“ rozhodla Julka. „Však ak by sa mame šlo niečo stať, pošlem zaraz niekoho po teba. Na cudzieho by som sa nechcela spustiť, potom by som všetko v neporiadku našla.“ Anička po krátkom zdráhaní sa pristala (Chýbajúci text je doplnený podľa rukopisného konceptu, stránka nie je označená) 61, s plačom ju nevykúpiš Nn/76 — plačom ju nevykúpiš 62, to isté môže povedať Nn/76 — to isté môže sa povedať 65, púsť Nn/76 — púšť 66, Ačpráve Nn/77 — Hoci 69, Poneváč Nn/77 — Pretože 69.