ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Amor incipit ab ego;^[1] i ja, chcejúc svoje rozpomienky písať, začínam od seba a hovorím len o sebe, a to preto, že som si s kritikmi už raz prsty popálil, keď sme my v Pohľadoch a proti nám náš dobrý statočný Lichard v Slovenských novinách kritizovali a polemizovali. Potom ale zas navlas vyrátané litery a to, čo stojí čierne na bielom, tranžírujúce kritiky nemecké nenávidím. Životopis zas Sládkovičov písať nechcem, aby som si menu vlastnému neuškodil, bo chcejúc opísať charakter muža naslovovzatého, jeho vnútorný vývin, tak ako to napr. Bulwer^[2] a Scott vo vykresľovaní postáv, hlavné úlohy v ich umeleckých dielach zastupujúcich, vždy robia, musel by som osobu jej maličkosti poznať. O strýkoch, strynkách, ujcoch a tetkách, bratoch a sestrách písať sa mi tiež akosi nepáči. A podľa obyčaje doterajšej, nikdy nerobiť, čo sa mi nepáči, ani teraz by som riadky svoje nepísal, keby mi to len pokoj dalo. Ale sa mi o Ondrejkovi našom často sníva, obzvlášte keď večierkami básne jeho čítavam, a tak zas len sebeckými príčinami hnaný cítim sa nútený dačo o ňom prehovoriť, obzvlášť ale preto, že som musel už toľko ráz sčiastky preceňovania, sčiastky podceňovania jeho pôsobilosti básnickej opravovať.

Keď teda o sebe začínam, nech mi to nikto nemá zazle preto, že nechcem nič inšie hovoriť, len to, čo sám chcem, cítim a myslím, bo je to cit môj, myšlienka moja, a keby sa komu nepáčila, nech si robí pre seba, čo chce, ja mu iste na závade stáť a oproti nemu polemizovať nebudem. A ja chcem byť monarchom myšlienok a citov mojich a kňazom na kancli.

Toľko na dorozumenie.

Neraz sme sa hádali s naším nebožkým Ľudovítom Štúrom o básnictve vôbec a slovanskom zvlášť, keď písal pojednania „O národných piesňach a povestiach plemien slovanských“. Neraz sme sa poharkali, keď som mienku od neho celkom odchodnú vyslovoval; hádkam ale nebolo konca-kraja, keď som spis jeho, pôvodne po slovensky písaný, do češtiny prekladal, počnúc tak systematicky zložený beh myšlienok jeho od punkta do punkta pretriasať. Ačkoľvek Štúr v posledných časoch žitia svojho nikdy mienku moju nezaznával, predsa v ohľade tomto si nedal povedať nič. On chcel raz mať vedu a umenie slovanské hotové, a hľadal ho i tam, kde ho nebolo.

Vystav princíp, a o následky z neho pochádzajúce a z neho odvodiť sa môžuce sa nestaraj.

Štúr bol človek myšlienky, človek ideí, ktorému, ako aj ináč človeku nepraktickému, nikdy nešlo o to, čo z vyslovených zrniek myšlienkových pôjsť a z nich odvodiť sa môže. Jemu nikdy nešlo o následky, bo jeho úlohou bolo len vždy kriesiť život, nie ale z chladného stanoviska vedy pretriasať to, čo by malo byť práve z tohto stanoviska pravdivého bez rozdielu mienok jednotlivcov, časov, národov a jednotlivých odvetví vedy a umenia. Kollár nás vo svojej Talianskej ceste a v Staroitálii slovanskej, len zo samej zaľúbenosti k národu svojmu mnoho ráz Slovanstvo vetriac i tam, kde ho nebolo, poblúdil na zácestia, aby len národu svojmu akú-takú znamenitosť v predošlosti mohol zaistiť. — Apeniny mu boli apeniny = vápeniny, kdežto slovo to podľa Zeusovej^[3] gramatiky keltskej, str. 77, pochádza z keltského „cenn“ = caput, britského „pen“ a tak „Alpes penninae“.

Tak chcel Ľudovít Štúr Slovanstvo vyperiť, dokazujúc, že ono má umenie nielen samorastlé, ale i hotové, zjavujúce sa v piesňach a povestiach národných. Pretože je básnictvo najvyššie odvetvie umenia, tak mal byť i národ slovanský na najvyššom stupni stojacím len preto, že jeho národná pieseň až podnes trvá a má vyššie značenie, viac pohyblivosti, viac elastiky ako pieseň iných súčasných národov. Štúr ale zabudol, že aj iné národy majú národnú pieseň a že nie je všetko slovanské, čo je národné.

Moja mienka bola vždy tá, že pieseň a povest národná síce charakterizuje názor sveta, spôsob myslenia, cit, letoru, ruch duše istého národa a že vždy musí byť základom umenia národného, ale predsa preto — nikdy nie je umením. Toto bol vždy zásadný rozdiel medzi náhľadmi Štúrovými a mojimi o poézii vôbec a o slovanskej obzvlášť.

Zo zásady tejto vychádzajúc, tvrdieval som i tvrdím, že piesne a povesti prostonárodné sú nič inšieho ako krásny vodopád, ktorý hoci sa i ženie zo skaly na skalu, predsa potiaľ len výlučne božím modelom zostane, pokiaľ ho tvoriaci a pretvárajúci duch človeka štetcom svojím dokonale nevykreslí; bo o umení len tam hovoriť možno, kde uvedomenosť ľudská tvorí svety alebo v prírode nachádzajúce sa alebo skutočné, obrezávajúc z nich všetko, čo súzvuku krásy prekáža, a dodávajúc to, čo súzvuk tento prírodou daných živlov vyvýšiť a zvelebit môže, tak pretvárajúc, že zo všetkého toho nové dielo povstať musí.

Práve ako keď vlastnú vedu mať chceme, musíme mať vlastných vedomcov: tak i keď vlastné umenie mať chceme, musíme mať vlastných umelcov, a všetko národ náš nekonečne mnoho prác, nekonečne mnoho potu stáť musí, a pokiaľ si umenie v potu tvári nestvoríme sami, iste nám ho ani národná pieseň, ani národná povesť nedá. Že sú ale veda a umenie nielen zovnútorným znakom hýbavosti a elastičnosti ducha daktorého národa, ale spolu aj žriedlom všetky stránky života občerstvujúcim, že sa nimi nielen um zvelebuje a vyvyšuje, ale spolu i cit i duša zušľachťuje, aby sa povoľným istým letom nad pozemskosť vznášať mohla, dokazovať netreba.

Teda každý vedec a každý opravdivý umelec, už v ktoromkoľvek odbore umenia, je životohýbajúcim faktorom nielen ľudu svojho, ktorého sa pýchou stáva, ale i ľudstva v ľude svojom, skrz ľud svoj, ktorý on zušľachtil a zúšľachťovať bude i potom, keď sa to dobré ligotavé božie slniečko i tisíce rokov nad prachom jeho nezabudnuteľným bude zažiarovať a zatemňovať.

Ale práve preto je veda a umenie žulová skala, na ktorej buduje si národ slovenský chrámy k službe človečenstva, k službe božej, ktorá ale pozostávajúc z rozličných, od seba síce rozdielnych, ale predsa do jedného zvarených zrniek; potrebuje mnoho, mnoho jednotlivcov, mysliteľov, cítiteľov k utvoreniu svojmu. A tak, keď kto len zrnko k základnej skale tejto priniesol, takže sa zrnko toto stane podstatným a pritom od iných živelných čiastok nerozlučným jej tvorivom: vissuto a assai, vissuto a assai!! (žil dosť, žil dosť!!) — ako aj ten Ondrejko náš, ktorého la fronda dell alloro, non langue mai, non langue mai (ktorého vavrínový veniec nezvädne nikdy, nezvädne nikdy).

A viete, vy dobrí vrstovníci moji, kto je to ten Ondrejko? Iste uhádnete, keď hovorím o umení. Píšuc toto, pozerám na obrázok v izbe mojej visiaci, kde nitriansky biskup, už neviem či Kluch,^[4] či Wurum,^[5] rozostiera ramená proti drotárovi, kamarátovi mladosti svojej, k nemu v núdzi prišlému so slovami: „O, drahý Ondrejko môj“ — i spomínam si pritom postavu jednu ľúbu mladosti mojej, a to je ten — Ondrejko náš.

Je to Ondrej Sládkovič.

V časoch, keď sa hýbe a tvorí život verejný, keď ľudí skoro každý deň dačím novým prekvapuje a ich obzvlášť k činnosti na poli občianskeho života vyzýva, rado sa zabúda na géniov tichých, v prsiach svojich chovajúcich žriedla tokov životných a vylievajúcich ich bez každého nároku na uznanie, ku ktorému skoro, ale len efemérne, prichádzajú hýbatelia života občiansko-verejného. Čím ale neskoršie k uznaniu prichádzajú, tým je ono trvácnejšie, ako u bylín, kde jedny krátky čas k vyrasteniu svojmu, druhé ale storočia k tomu potrebujú, ale zas z druhej strany storočia trvajú, kde tie prvšie dnes povstávajú, ale i dnes hynú. Dych géniov nie efemérnych, vládnuť majúcich dušami ľudskými na dlhé časy bez zmeny, neustále zahrieva národy, ľudstvo tiché bez toho, žeby kto pomyslel, odkiaľ by životná tá potrava — ktorou sa duch jeho zosilňuje — pochádzala. Géniovia takíto sú ako to slniečko božie, ktoré vždy v jednom a v tom istom spôsobe vychádza bez toho, žeby kto pomyslel, ako sa všetko hýbe, ako pučí, ako všetko rastie pod vplyvom životonosnej — ticho, bez lomu vychádzajúcej — žiary jeho.

Tak zahrieva slovenské srdcia a mysle naše dychom medoústým svojím náš tichý Ondrej Sládkovič a bude i vtedy duše potomkov našich zahrievať, keď časy žitia nášho preletia nad hlavami našimi, bo slová piesní jeho sú vodou živou.

Že je tomu tak, preukážem hneď, vysloviac najprv všeobecnú zásadu: najlepším znakom toho, že spevec do živého preráža, je ten, keď sa naňho svet odvoláva, jeho spôsoby hovoru, reči, jeho myšlienky prijíma a ich nasledovať hľadí. Len jeden hlas je na Slovensku, že je náš Sládkovič medzi teraz žijúcimi básnikmi slovenskými prvý, a vidno, ako sa mladšie pokolenie usiluje dostihnúť výšku jeho, pasúc sa na ňom a dostávajúc ruch od neho. Nejeden raz som si pomyslel, čítajúc v našich časopisoch rozličné básničky: Ale veď dych reči tejto je dych Sládkovičov a duša jeho musela vliezť do duše druhého, a odtiaľ, radujúc sa sama nad sebou, vykúka a pozerá na nás očami cudzími. To ste i vy, vrstovníci moji, iste zacítili. — Keď chceme porovnať vplyv Sládkovičových piesní na mládež našu a na nás samých s vplyvom iných výtečných spevcov, mimovoľne nám napadnúť musia čierne a sivé oči. Blesk čiernych očí sa silou a mocou vbíja do sŕdc ľudských, vábivosť sivých očí vábiacou a lákajúcou farbou svojou vpíja duše iných do seba.

Pieseň Tomášikova „Hej, Slované“ dvíha v časoch dnešných prsia tisícov i na Balte, i nad Vislou, i nad Vltavou, i nad Dunajom neznajúc, že to jednoduchý, chudobný luteránsky kňaz v Chyžnom ich žilky pohybuje, ktorý ich prinútil k adoptácii zápalu svojho; „Od Uralu k Tatrám na temeno“ a tomu podobné zaspieval náš Kollár a nekonečné vrstvy slovanských plemien zohrievajú, rozohňujú obrazotvornosť svoju na plamenných výlevoch velikána tohto; kto chce bujarosť pučiaceho sa života slovenského znázorniť, iste mu budú, ako mušky v lete, poletovať na mysli piesne Sama Chalupku „Na Kráľovej holi“ a „V Likave na zámku“; keď chcete mať humor slovenský, nikdy posiaľ nevyhýňate menám „Tesnošil, pán z Chudobíc, Attila, Vŕzgal, Lesebuch, Bendeguz“, naším posiaľ, vskutku neviem prečo, ešte neoceneným Jánom Chalupkom tak z malokramárskeho slovensko-kocúrkovského (i toto je meno ním samým vytvorené) života opísané, akoby mu z oka vypadlo. Takíto mužovia nás nútia obojostrým mečom génia svojho ich nasledovať.

Inšie však je Sládkovič.

Hoci má síce čierne oči ako trnky, predsa nás on nenúti prijať básnické výlevy duše svojej ako tí predošlí, ale vpíja dušu našu do seba, že ani nevieme, kde sa mimovoľne podievame, čítajúc výtvory tichej, beznáročnej psyché pôvodcu Maríny a Detvana.

A to je ten Ondrejko náš.

To je kamarát môj! — preto vám o ňom budem rozprávať, čo viem, vrstovníci moji.

Známe vám je krupinské víno? — Mne je síce nie, a preto sa vás to pýtam. Hovorí svet, že vraj ním deti strašia, keby sa im plakať zachcelo, a keby som ešte z rétoriky nevedel, že „contraria juxta se posita magis elucescunt“,^[6] neviem, ako by som vám mal oznámiť, že sa Ondrejko náš v Krupine narodil. Aby som ale našich dobrých a hodných Krupinčanov neurazil, povedať musím, že tu len o víne hovorím, dobre znajúc, že i pieseň národná, ktorej som ja nekonečným priateľom, Krupinu spomína:

Jánošík vám je známy a znáte, čo v ňom ľud náš vidí; čo my v Ondrejkovi vidíme, vieme my.

Česť teda Krupine, bo je predmetom národných piesní, a zvlášť česť jej, že je kolískou medoústeho Ondreja Sládkoviča.

Žil totižto v Krupine chudobný učiteľ normálnonárodnej miešanej školy, menom Ondrej Braxatoris, narodený v Garamsegu 1782, umrevší 1845, ktorý, ako je to obyčajne u luteránskych kňazov a učiteľov, nemohol hovoriť, že ho pán boh nepožehnal — na dietkach. Ondrej Braxatoris mal s manželkou Teréziou Bartholomeidesovou sedemnásť detí, t. j. jedenásť chlapcov a šesť dievčat, v ktorých rade ôsmemu dali meno otca, a to je ten — Ondrejko náš.

Keď malý Ondrejko pomaly rásť začal, dali ho do školy doma, lebo vraj „od mladi sa tŕň ostrí“; ale ako si zas u nás každý starostlivý otec myslí, že veru tej maďarčiny a nemčiny tiež treba, tak vám poslali i Ondrejka do Perovčian (Perötvény) ku kalvínskemu farárovi Keméň Lajošovi v Hontianskej stolici, potom ale, dobre v tej maďarčine podkovaný, prišiel do škôl gramatikálnych v kláštore piaristov krupinských. Dali ho potom do školy do Štiavnice, kde požíval učenie Burkharda, Košániho, Bolemana a Rojku,^[7] kde druhoročným primánom súc,^[8] povolaný bol za učiteľa do Lazian (Ledény) v Honte a potom sa po trištvrteročnom tamojšom učiteľskom úradovaní naspäť vrátil do štiavnickej školy.

Odbaviac tu filozofické štúdiá, odobral sa do Požunu, kde strávil roky 1841 a 1842.

Tu som ho po prvý raz poznal.

Bol on o rok v behu školskom starší odo mňa, ale preto sme predsa v Požuni za dva roky dýchali jedno a to isté povetrie i zhrievali sme sa na žiare ducha Ľudovíta Štúra, okolo nás roznietenej.

Viete dobre, vrstovníci moji, že sa žiaden muž slovenský nemôže a nesmie takým veľkým počtom výtečných slovenských odchovancov chváliť ako Ľudovít Štúr, ktorého budenie a ustavičné namáhanie priviesť v dušiach mládeže spočívajúce iskričky k plameňu životodarnému a živototvornému, čo vám je všetkým tak ako mne známe. I náš Ondrej Sládkovič dostal v Požuni smer budúceho žitia, oddaného slovenskej poézii, hoci sa nedá z druhej strany zas zaprieť, že už i otec jeho Ondrej Braxatoris bol údom banskej slovenskej spoločnosti a tak spoluzakladateľom požunskej slovenskej katedry, na ktorej teraz, žiaľbohu, rozťahuje sa líška dravá.^[9] Otec Sládkovičov bol krem toho spisovateľ v odbore histórie, elementárky školskej, gramatiky, záhradníctva atď.; bol on Slovák až do smrti činný a v ten čas nevídane horlivý. Horlivosť takáto bola, pravda, za detstva nášho len negatívna, t. j. že otec a priori nekváril a neutláčal v dietkach svojich cit, pre národnosť slovenskú prebudiť sa možný.

Keď v tých časoch niekto dačo robil za národnosť slovenskú, robil to viac z prirodzeného pudu; povedať možno, že len od kollárovských čias slovenskosť upovedomená bola, t. j. že kto Slovákom súc, vlastne vedel, čo chce. Neviem, nakoľko v rodinnom domácom živote sám otec v Sládkovičovi cit národnosti vzbudzoval, znajúc ale osobne i jedného z bratov jeho, myslím, že som v predchádzajúcom tvrdení mojom nepravdu nehovoril, a i vtedy nie, keď som hovoril, že Ondrejko náš vlastne len od Štúra v Požuni dostal smer budúceho žitia slovenského. Z našej generácie zostali skoro len sami Štúrovci odchovanci verní idei, za ktorú za mladi zahoreli.

Ale poďme ďalej k Ondrejkovi.

Prišiel do Požuna so svojimi dvoma kamarátmi, Štefanom Launerom^[10] a Jánom Benkom,^[11] medzi nami alias Beník menovanom. Beník bol šuhaj dobrý, ale slabý; Launer mal sivé oči, plavé vlasy, širokú lebku, bol malý, rázny, vytrvalý v každom ohľade, ale pritom neústupný a zlostný, že sa nám vždy vlasy ježili, keď sa proti nám za dačo postavil. Launer bol osobnosť zvláštna. Bol Slovák vždy horlivý, vytrvanlivý, ale sa s nikým zo Slovákov zniesť nemohol. On mal na sebe všetky chyby cholerického temperamentu. Aspoň ja som typ letory cholerickej s jej dobrými a temnými stránkami, no u nikoho istotnejšie zvýraznený nepoznal ako u Launera. Bol on „ein Geist der stets verneint“,^[12] t. j. ustavičná, večná opozícia. Hádam nikto nebol z nás usilovnejší v značení prednášok Štúrových, najmä z ohľadu na porovnávajúcu mluvnicu jazykov slovanských so sanskritom, ako on, ale sa tiež zas nikto so svojimi vrstovníkmi tak ustavične nepoharkával ako on. On chcel byť vždy prvý, hoci aj iní vlastné povedomie o svojich osobách mali, a jemu para nevystačila ich prevýšiť. O jeho neznesiteľných, v Halle na najvyšší stupeň vystupňovaných letorových vlastnostiach budem rozprávať ďalej, a teraz len to poviem, že univerzitné štúdiá skončil v Halle, stal sa suplentom na evanj. gymnáziu v Štiavnici a písal potom roku 1848 v opačnom duchu ako národovci slovenskí: slovenské proklamácie proti rakúskej vláde a proti Paskievičovi,^[13] ktoré som ja na vlastné oči na evanj. fare v Slatine videl a čítal. Zomrel v Sarvaši; keby ale bol žil, iste by on, a nie Nemessányi,^[14] bol býval náčelníkom strany svätojánskej (alebo inými slovami hovoriac maďarónskej, ale len slovenskej nie) na národnom slovenskom zhromaždení, držanom dňa 6. a 7. júna 1861 v Turčianskom Svätom Martine pod lipami — vlastnou rukou môjho starého otca sadenými.

Toľko o Launerovi.

Poznali sme teda v Požuni štiavnický trojlístok: Ondreja Braxatorisa, Štefana Launera a Jána Beníka, i držali sme ich za „bonos latinos“.^[15] Čo ale Ondrej Braxatoris nevykonal? Bol usilovným údom Ústavu slovenského, pilne donášal práce, keď naňho poriadok prišiel, ba čo viac, prvotiny múzy jeho sa už v ten čas objavili.

Prvý raz sa objavilo meno „Ondrej Sládkovič“, a nie ako predtým Braxatoris, v prvom ročníku Nitry z roku 1842, kde od neho čítame Hlas k Nitre, Potechu a Ctibora.

Boli to, ako hovorím, prvotiny, práce v Ústave požunskom čítané, a nikto si ich vtedy veľmi nevšímal zato, že šuhajci Ústavu slovenského v zatemnení a prevýšení vrstovníkov svojich najväčšiu ambíciu hľadali, a tak v Ústave samom práce čítavali, ktoré sa Sládkovičovým vyrovnať mohli.

Ondrejko nebol v Ústave žiadnym hodnostárom; nemal nároky žiadne, a predsa sme ho všetci radi mali, hoci sa už vtedy mládež slovenská na dve stránky rozpadúvať začala. Štúr chcel totiž znova usporiadať Ústav, i pôsobil na mládež, aby si stanovy Ústavu paragrafovala, takže by tam žiaden úd Ústavu nič ľubovoľne meniť nemohol. Nepáčilo sa to ale mnohým, vetriacim v tom všetkom akýsi nátlak pre mládež; povstali teda dve strany: štúrovská a antištúrovská, o rok gemerskou od nás pomenovaná. Sládkovič neprislúchal k žiadnej, a súc tichý, beznáročný, bol obľúbený u všetkých vrstovníkov, keď medzitým Pyladesa^[16] jeho, Launera, mnohí viac vystáť nemohli.

Hádky tieto a podobné neboli nové.

Už po odchode Červenákovom^[17] do Nemecka začali sa v Ústave deliť na dve stránky; v čele jednej stál Hurban, v čele druhej Fontáni alebo ináč Pramenický, u nás pre jeho maličkosť vulgo Pramienčok menovaný. Každý kortešoval pre svoju stranu; rezký duch Hurbanov prelomil všetko. Vzory poľské a ruské mali vtedy u mládeže veľkú váhu, podľa čoho obracali sa vtedy i sympatie na tú, lebo onú stranu, t. j. k pozitivizmu a takzvanému liberalizmu. V tých časoch zničilo sa mnoho kníh poľských; akého asi mohli byť obsahu — uhádnete.

Všetko ale to bolo zo samej horlivosti slovenskej; bol to výpuk snahy vznešenej za zvelebenie národa svojho, len náhľady o spôsobe boli rozličné. Keď dospelí ľudia driemkali, hýbala sa, neobzerajúc sa na nich, mládež samorostle, i tvorila si samostatne, od nich neodvisle cesty života.

V čase, keď dualizmus tento v Ústave i skutočne najavo vystúpil t. j. nasledujúceho roku, bol už náš Ondrejko za horami, za dolami.

V Ústave prijala sa predsa naostatok zásada formulovania stanov; ale ako to formulovať? — Neviem viac, kto vtedy pero viedol, len to viem, že schádzali sme sa k cieľu tomuto na Drevenej ulici u Eduarda Škultétyho.^[18] Bolo tam hádok! Teraz pochopiť neviem, čo všetko mladí šuhajci pohovorili a ako si tak vážne počínať mohli. Najtvrdší oriešok ale bol určenie pôsobnosti výboru. Na otázke: „Čo je výbor?“ sme si celých osem hodín lámali hlavu, až sme sa naostatok povadili, a to tí, obzvlášť ale Ján Gáber, nám do ruských absolutistov a knutárov nadávali, my zas Gemerčanom do poľských sebevoľníkov a odporcov všetkého poriadku. — Naostatok sa dobrý náš priateľ Francisci, ako zapisovateľ Ústavu, t. j. hlavný úradník a predseda gemerskej strany, potkol povediac: „Vidíte! Výbor je kvet a druhí sú masa Ústavu.“ Roj včiel nehučí tak, ako zahučali to počuvší vrstovníci naši. Obe stránky mali predtým rovný počet hlasov; teraz ostali Gemerčania sami. Ústav sa teda zriadil v smere prísnom, disciplína, ktorú škola nepoznala, v Ústave sa zaviedla a vplývala mocou svojou na mládež i vtedy, keď táto do Levoče vyvandrovať musela, a práve v Levoči v ohľade tomto do najkrajnejšieho extrému prešla.

Spomínam toto, lebo všetko to súvisí s Marínou Sládkovičovou.

Sládkovič na týchto bojoch podiel nebral, súc roku 1843 u Ondreja Lukáča v Hodruši vychovávateľom.

Potom šiel na univerzitu do Halle, kde celý rok strávil. Tu sme my len boli dobrí kamaráti! Chudobní — že až hanba — sme každý len pár zlatých so sebou priniesli a hľadeli sme, ako len vyjsť s takou štipkou. Ondrejko náš si ale z toho nič nerobil. Dal si ušiť široký šlafrok, ktorý som ja potom odkúpil a po polročnom modlikaní chudáka nášho Bajka Šuleka^[19] — v Komárne v kazematách 1848 zomrevšiemu — som mu ho prečachroval, nakúpil si kníh, čo sa mu páčili, najmä Daubove^[20] teologické diela, kúpil si šesť pekných maľovaných fajok a — keď vrecko ostalo prázdne, pomyslel si, že však človek nemusí jesť. Nemajúc teda viac peňazí, žil Ondrejko náš na samej káve, lebo tam porcia kávy, z troch šálok pozostávajúca, len trištvrte strieborného groša stála. Šlo to tak asi za týždeň, potom sa ale začal omykávať, keď sme ho požiadali, aby dakde s nami išiel. Keď sme ďalej doňho dobiedzali, nuž sa zasmial a naostatok povedal: „No nechže vám je, ale len raz, viac nie.“

Toto „viac“ bolo, pravda, viac a zo dňa na deň viac, takže sa zas znovu jedávať naučil a chodil s nami k Erfurtovi do knajpy nás si veľmi obľúbivších a na svoj slovanský pôvod sa rozpamätajúcich Pomorancov. Ťah tento charakteru jeho preto značím, aby geniálnosť jeho i v maličkostiach vystúpila.

Sládkovič usilovne čítaval a bol usilovný v každom ohľade.

Ešte sa však na dva charakteristické výjavy z jeho akademického života rozpamätúvam.

Launer a Benko prišli skôr do Halle ako on. Prvý podľa svojej zlej cholerickej povahy chcel mať z Beníka sluhu, a tento chudák sa ním aj skutočne stal — kým sme my do Halle neprišli. Potom sa pripojil k nám desiatim Slovákom a nechcel byt inší ako my. Launer sa hneď prvý deň príchodu so mnou povadil hovoriac, ako sa s ním opovážim hádať o hegelizme, keď som ešte ani len týždeň v Halle nedýchal, on že sa ale s tým už celý rok zapodieva. Launer chcel potom, aby sme Beníka pre jeho lásku do „Verschiessu“^[21] dali. My sme to neurobili, a náš Ondrejko sa celou silou zaujal slabšieho kamaráta mladosti svojej, dobrého Beníka, a práve preto sa hádam s cholerickým Launerom viac nezhováral ako my. — I Launer i Benko ležia už dávno pod zemou; trávka trávička rastie nad ich prachom a my sa rozpamätávame na nich, bo hoc rozličné letory a cesty ich života, predsa mali obaja srdce slovenské.

Druhé, čo by som mal spomenúť zo života hallského, je, že Sládkovič len tu vlastne prijal určitý ráz svojej poézie.

Keď som ja išiel cez Prahu do Nemecka, poznal som sa v Prahe s Jelagínom, Rusom, vracajúcim sa z ciest po Európe, ktorý mi prisľúbil, že ma v Prahe navštívi. Splnil slovo a došiel do Halle spolu so sestrencom Chomjakova Valujevom.^[22] Tu sme pár dní spolu prežili, vymieňajúc si vzájomne svoje myšlienky. Jelagín je osobnosť prostá, flegmatická, idúca svojou cestou a nestarajúca sa o mienky ľudí nachádzajúcich sa okolo neho, ako o tom aj u nás známe pojednanie „O české histórii Fr. Palackého v Praze 1849“ svedčí; Valujev je zas osobnosť vrtká, viac sangvinickej letory, ktorá by sa každému, komu verí, zdôveriť chcela. Tak nám napr. Valujev, hoci šuhaj iba dvadsaťdvaročný, čítaval pojednania svoje cirkevno- dejepisné, spytujúc sa na našu mienku. Rezultát týchto priateľstiev bol, že sme si skrz tieto známosti ruské knihy z Moskvy objednali. Chomjakov nám všetkým poslal svoje dramatické diela a k tomu ešte asi šesťdesiat výtlačkov svojich drobnejších básničiek do daru; ja som chce mať Sreznevského^[23] Záporožskuju starinu, ktorú nebolo možné už dostať; Sládkovič ale dostal celého Puškina, a myslím, že génius jeho poézie nastúpil nie po materiálnej, ale formálnej ceste Puškinovho vzoru následkom bližšieho sa zoznámenia s plodmi tohto najpoprednejšieho slovanského básnika.

Ondrejko nás po ročnom pobyte v Halle roku 1844 zanechal; náš starý, až posiaľ už v druhom šťastlivom manželstve žijúci chýrečný „viksie“ Schreiber odviezol jeho „bagážiu“ na železnicu, rozžehnali sme sa a nezišli sme sa viac, len raz v Rybároch pod Sliačom, kde som z Halle príduceho u Petra Bezegha za poldruharočného pedagógia navštívil a potom na sjazde slovenskom v Martine, kde mi vyholený kňažko príde oproti i ma „Janko môj!“ oslovil takým hlasom, že mi až podnes, keď si naň pomyslím, srdce radosťou skáče. Bol to Ondrejko môj. I môj biely Gusto,^[24] sused jeho, čo si podľa terajšej módy, keď si ľudia (ako napr. spod Salatína, spod Urpína, ba čo viac aj u všetkých nemaďarónskych Slovákov zlopovestný autor classicus Šlechetín)^[25] do pánbohvie čoho nadávajú a si, sit venia verbo,^[26] bez sankcie kráľovskej všelijaké predikáty vymýšľajú,^[27] meno „Pohronský“ voľakdesi vynašiel, objal ma tam a povedal tiež svoje podobne srdečné „Janko môj!“ — Pravda, obidvaja skoro po dvadsaťročnom nevidení sa.

Pod Sliačom v Rybároch teda vo voľných hodinách kochal sa Sládkovič v citoch svojich mládeneckých, zahrúžiac sa, ani nevediac ako, do bujarej obrazotvornosti mládenectva vlastného a to, čo mu pokoj nedalo, čo duša jeho snila, vylial prúdom až posiaľ neustále ľuboovlažujúcim útlejšie city slovenskej mládeže svojej myslivej víle pohronskej — Maríne.

Bol práve rok 1845, keď som sa z Halle navrátil a účastnil sa na tatrínskom zhromaždení v kaplánke nášho dobrého, rázneho mikulášskeho Hodžu. Môj dobrý starký poctivý otec, (ktorého nástupcom je p. Ján Čajak, známy inkvizítor španielský a sudca — spolu so seniorom Plchom^[28] v Petre — nášho Hodžu), bol kňazom v Svätom Jáne v Liptove, v dedine asi hodinu cesty od Mikuláša vzdialenej. Prichádzal som teda častejšie do Mikuláša a bol som prítomný na nejednom rozhovore u nášho Hodžu v kaplánke o slovenských záležitostiach. Keď sa neskoršie národovci na tatrínskych zhromaždeniach častejšie schádzať začali a porady sa systematicky odbavovali, dali nám vďačne a srdečne dobrí a statní mikulášski občania hospodu; ja som potom býval u Štefku, na ktorého si spolu s mojím Jankom Majerom,^[29] keď sa zídeme, s vďačnosťou spomínam.

Chcem ale opísať rozpomienky svoje na Ondreja Sládkoviča — zaplietol som sa zas do kamarátstva; odpustite to, vrstovníci moji, lebo Majera Janka tiež tak rád vidím ako dych dávajúci život životu môjmu.

Schádzali sme sa teda pred tatrínskym sjazdom v kaplánke nášho drahého Miška Hodžu;^[30] brat jeho Ondrej bol kaplánom. Tento, teraz už zať spomenutého Plcha, dal nám čítať rukopis Ondreja Sládkoviča, za tým cieľom do Mikuláša zaslaný, aby ho Tatrín vydal. — Bola to Marína.

Mládež bola v Mikuláši početne zhromaždená.

Mládež táto pozostávala z väčšej čiastky z vysťahovalcov požunských a ich levočských spoludruhov.

Ona si, vedená Franciscim, v Levoči vytvorila život nový. V Požuni súc napájaná Štúrovým rigorizmom, neznajúcim iného žitia ako žitia za národ slovenský, utvorila si v Levoči spodok „bratstva“, ktorého účelom mala byť skromnosť, striezlivosť a bezženstvo, aby sa šuhajci výlučne len jedinému cieľu, pôsobiť za národ, obetovať mohli, súc z každého ohľadu neodvislými. Zo stanoviska tohto vychádzajúc, pozeralo s pohrdlivosťou nejedno oko na nás, čítajúcich také „lascívne“ veci, ako boli tie v Maríne vyložené, napr.

Toto, pravda, bolo našej vtedajšej mládeži všetko mrzké, neslovanské.

Marína bola, hoci jediná doteraz čisto-lyrická podarená báseň slovenská, v očiach mládeže hriechom oproti duchu slovenskému a oproti budúcnosti slovenskej, lebo vraj kto je za národ opravdivo zaujatý, takými vecami sa zapodievať nemá. Môj priateľ Minich v Modre mi koľko ráz rozprával, čo sa vtedy v Levoči o takýchto veciach narozprávalo.

Keď bola teda Marína tak odsúdená, chytil som sa ju zastávať ja; pozerala, pravda, na mňa vtedajšia mládež milosrdným a ľútostivým okom, držiac ma za poblúdeného. Idúc ďalej potom od Maríny, zaplietli sme sa i do iných podobných hádok: o tanci, kartách, láske, mládenectve, miernosti, obzvlášť ale o — u nás skutočnom spoločenskom živote a o tom, či je to vraj hodno sa doňho vžiť a v ňom pôsobiť. Nahovorili sme sa, namudrovali, ba čo viac i vypotili pritom dosť. So mnou nestál nikto, len nebožký Kučera^[31] a náš Miško Hodža. Časová, efemérna horlivosť prerazila všetko, a my sme tam stáli sami, pozerajúc na hlavy, kývajúce nad nami a nad zblúdenosťou našou. — O tom všetkom nezná Ondrejko až podnes ani zbla. On zablúdil tiež, lebo písal — Marínu.

Ale hľa! Tak sa časy menia! Šuhajci sa predsa poženili, mužský vek so sebou iné náhľady doniesol, matkanie mládeneckej snivosti prešlo vo vytriezvenú povedomú zaistenosť vôle — a tí sami sa v našich novinách ozvali, aby sa piesne Sládkovičove zobrali pre — Marínu.

Čítajúc to, zas som len hlavou pokrútil mysliac: Nie, bračekovci, pre predtým tak neocenenú Marínu, ale pre — Detvana.

Náš Ondrejko Sládkovič bol 23. mája 1847 povolaný za kňaza na Hrochoť v Zvolenskej stolici, kde si 15. septembra tohože roku vzal za manželku Antóniu Júliu Sekovičovú^[32] z Garamsegu, s ktorou mu pán boh sedem detí požehnal, z ktorých podnes ešte päť žije: Cyril, Miloš, Ondrej, Oľga a Elena.^[33]

Na Hrochoti som nikdy nebol, ale sa mi zdá, že to bude dedina tichá, od sveta vzdialená, blízko zbojníckej Poľany hory a Detvy ležiaca, bo tu vytvoril Ondrejko náš Detvana, kde mu divá, ale rýdza príroda, tak ako Tassovi^[34] ospevujúcemu Tankréda v oslobodenom Jeruzaleme anjel, čo má písať, do ucha šepkal, tiež šeptala a šuchotala.

Šuchotala a šepotala mu teda tá božia príroda do ucha: čo je ľud náš v zárodku bujarej prirodzenosti svojej, a duch tichý, snivý, nenáročný v nakresľovaní vetra nad zbojníckou Poľanou horou, i v jednoduchých spevoch mladušiek spozoroval istý súcit, istý súzvuk, ktorý bol vstave zatriasť dušou jeho tichou snivou, že vejúce, vlniace sa vetry nad zbojníckou Poľanou horou budú šumieť nad hlavami ľudskými i tam, kde ich niet, i budú si zahrávať vlasmi šuhajcov slovenských nielen teraz, ale aj potom, keď nás už viac nebude.

Tak, hľa, človeka zaženie osud na dedinku tichú, pánu bohu za chrbtom ležiacu, aby vsal do seba sokolovým okom reč božstva v jednoduchosti prírody hovoriacu, i hnaný géniom svojím hlásal ako v útrobách ľudu, z každého ohľadu svetom zaznaného, hýbe sa ruch mocnou prírodou chovaný, v budúcich časoch to sľubujúci, čo mu teraz úškľabky múdrosti ľudskej odškriepiť chcejú. Príroda je ale silnejšia ako úškľabky doktrinárov. Svetu je teraz fígeľ, pravda, všetko; vierolomnosť, úlisnosť, násilie, spôsobnosť k ich prevedeniu sa v terajších časoch tak v Európe, ako v Amerike za najvyššiu múdrosť drží, a najmenej sa pritom, pravda, právo ľudské a národné bohom dané do ohľadu berie, len keď je forma pritom zachovaná. Ale fígeľ platí len na okamženie. Len ruch životný má výlučne istú budúcnosť, bo ho, ako prúd podzemnej vody, keď sa hnaný zákonmi prírody na povrch zeme domáha, nikto, a čo by to bola najsilnejšia ruka a najmúdrejšia hlava človeka, zastaviť nemôže. I u nás máme veštcov, čo všetko to predpovedajú, čo má z ľudu nášho pôjsť. Kollár hovorí: „Co z nás Slávů bude o sto roků?“ a náš Sládkovič:

Detvan je báseň klasická.

Zrodila sa ona v Hrochoti a vandrovala zas, ako Marína, bez sna, bez odpočinku tak dlho po svete, že prišla, už neviem ako, i do rúk mojich v Modre, až konečne našla u nášho rezkého Hurbana nielen priateľské objatie, ale aj ostro vtipné ocenenie, ktorý ju v piatom ročníku Nitry 1853 vydal.

Detvan bude vzorom epického básnictva slovenského na dlhé časy, tak ako Marína dlho zostane vzorom lyriky slovenskej. Keď Ľudovít Štúr v pojednaní svojom povedal, že sa u nás príroda s duchom ľudským v básnictve objíma, mal úplnú pravdu, a Sládkovič to v básňach svojich aj úplne previedol. Príroda žije v človeku a človek v prírode. V Maríne vidíš citmi slovenskými kraje vychované; v Detvanovi je Martinko náš ako zbojnícka Poľana hora, a toto je nášho pevca „ľúba rodinná postava“. Marína sa síce ligotá ako vychádzajúca zora, ale Detvan, Martinko je pravzor slovenskosti v kolíske svojej. Práve on ukazuje zárod budúcnosti, a je ako to „ovum mundanum“,^[35] klbko, z ktorého sa má špeciálny človek Slovák vyvinúť. Človek Slovák, hoc maličký, má nielen Slovanstvu, ale i svetu v jednoduchosti svojej svietiť — „ako i ten Martinko náš“.

Nechcem ja tu síce Ondrejkovi nášmu daromné ovácie robi5; bo na čo by to bolo? Ale len pripomínam, že on sám nemyslel na to, ako ľúba „spevca rodinná postava“ obrazotvornosti jeho predstavuje bujarú myseľ slovenskú. Slovák sa, pravda, v slovanskom živote porovnať môže s najmladším bratom povestí našich prostonárodných, ani neznajúcim, že je dobrým, krepkým, druhých hrdinskou mysľou svojou prevyšujúcim.

Bujarosť Martina je bujarosť národa slovenského, ako sám náš básnik spieva:

Martin v Detvanovi nevie o svojej sile, bujarosti; on ide neznajúc kde, tak ako Eschilbachov^[36] Parsival, nezná, čo ho poháňa, ale predsa ide za ťahom srdca svojho. Zakrepčí si nevediac prečo, zahudie si na fujare nevediac prečo:

a hlasy fujary, čo pohybujú „mladé vrcholce javorov“, rozliehajú sa po dolinách a zvestujú im, čo sa prúdi v prsiach Martinkových.

Odrazu vidí sokola, čo chce zdrapiť zajačka zajka, a ľúto mu je i toho chudáka — zajka. Vidíte, to je temperament slovenského národa. I Martinko vyšiel pre svoju dobrotu na psotu! — Len zato, že mu bolo ľúto zajka, musel nechať rodnú svoju Poľanu, svoju milenú strojnú Elenu, čo hádam až podnes za ním plače — svoju Detvu a kraj rodný, ktorý dýchal prsami jeho.

Martin musel ísť len za to, že mu ľúto bolo zajka, na vojnu, a viete, že je to u nášho ľudu v jeho predstavovaní najhoršie, práve tak, ako keď ženským nadáva, že je vojenka. Martin cíti celou dušou, že to nezaslúžil, ale vie, nutnosťou silený, že i šedivého otca, i plačúcu matku, i zlomenú a zdrúzganú Elenu svoju, i ideál jeho — zbojnícku Poľanu horu zanechať musí, ale by si dal „radšej hlavu zoťať“, ako by mal byť na špatu sveta a seba. On si je sám najprvším sudcom, a preto myslí, že by sa stal špatou pred sebou a pred celým svetom, keby zanechal svoj pôvodný typus a to, čo ho tešievalo, t. j. svoju vlastnú dušu. On sa nebojí kráľa, ale mu slobodne vypráva, čo si žiada, zovnútorne valašku, fujaru, huňu, opasok — vrkoče. A vrkoče tieto majú zvláštny význam.

Telo ľudské je nielen telo, ale spolu výraz duše. Týmto sa delí telo ľudské od zvieracieho. Čiastky tela sú mimickým výrazom ducha; keď sa pred dákym koríme: snímame klobúk a kloníme sa; keď chceme komu ukázať lásku našu: tisneme ho na prsia; keď sme sa dobre najedli: hladíme sa po bruchu. Najvyššia čiastka tela je hlava a na nej vlas. Chtiac sa pred bohom pokoriť, hádzali kňazi našich predkov pohanskoslovanských vlastné odrezané vlasy do ohňa na znak pokory pred bohom; teraz slúžky, keď sa deťom vlasy strihajú, nedávajú tieto vyhodiť na smetisko, ale ich spália, aby vraj deti hlava nebolela. Mytologický to pôvod.

Preto si Martinko radšej chce dať celú hlavu zrezať, ako vlas svoj, t, j. pokorí sa pred nutnosťou, ale okrasu bohom mu danú, ani kráľovi popustiť nechce. Nie je to typ rýdzoslovenský?

Moment vnútorný v prosbách Martina je zas:

Jeho Elena je psyché jeho, je génius jeho, a tá by ľúbiť nemohla, nesmela „takú ovcu ostrihanú“, čo si dala vziať dumu samostatnosti mužskej. Mohla a musí zniesť nutnosť zákona, ale nezniesla by dobrovoľné poníženie sa „takej ovce ostrihanej“.

Elenka mladá je práve ako Martin „spevca rodinná postava“, a ačpráve som deti Ondrejkove nikdy nevidel, predsa som presvedčený, že dieťa svoje Elenu najradšej má, bo je to „spevca rodinná postava“.

Ako hovorím, Martin sa podrobí osudu, ale robí to s hrdou povedomosťou: „Hej, bisťusvetu! Ani kráľovi!“ — a zas:

Ako sme už vyššie povedali, básnik sám hovorí, že je v Martinkovi znázornený život slovenský, i zrovnáva sa veľmi so životom Starogrékov v epických básňach opísaných. U Homéra koľko ráz vidíme Grékov v žalosti i v radosti slzy prelievať, ba čo viac, i najväčšieho hrdinu Achilla pýta sa matka: „Decko moje, čo plačeš?“ — Prečo by i ten Zajko syn slobodnej prírody nemal žiť, prečo ho má kto druhý prenasledovať zato, že je bojácny? — A len zato, že dobrosrdečný, citom svojím sa riadiaci, bujarý syn Detvy tento zákon prírody obhajoval, t. j. že mu tak na srdci bolo, keď sokola „vraha chudáčika zajaca“ zabil, musí konečne slúžiť, práve tak ako kráľovič Marko^[37] len zato, že ho, nechtiaceho nepravdu hovoriť, otec preklial.

Toto sú, pravda, všetko prípady a formálnosti, ale v nich leží hlboká pravda.

V tom sa znázorňuje ráz. Človek chce dačo, čo je pravdivé, podujať, ale ho pritom logika zovnútorne uznaného práva a zovnútorná zákonitosť myšlienok tak ďaleko privedie, že naostatok sám uznať musí: čo sa mi stalo, právom sa mi stalo. — Nie je všetko zlato, čo sa blyští; nie je všetko pravda, čo sa právne koná —

Keď Sládkovič v každej slohe Maríny svojej, ako Mickiewicz hovorí, „kus svojej duše zostavil“, tak je iste v Detvanovi kus duše slovenskej znázornený, a nikto z nás nezná skutočnosť slovenského žitia tak opísať ako Sládkovič, lebo ho hádam, vyjmúc Hollého, ktorý čo viac znal, ako sa v každej obci slovenskej richtári volia, nikto tak neprenikol ako on. Ján a Samo Chalupka to, pravda, tiež dobre uhádli, lenže v inom smere.

Plastické líčenia ľudu slovenského, jeho žitia, jeho dýchania, jeho odevu, ba čo viac, i pohybov tela v jeho rozkoši a v jeho žiali, je hlavnou zásluhou Sládkovičovou, a to zas len v Detvanovi. V Maríne on vylieval viac-menej city svoje vlastné; v Detvanovi, v básni epickej, maľuje on ľud svoj, ľud náš. Že obrazy Sládkovičove ľudu nášmu z oka vypadli, uvidíte, keď si prečítate hajduchovanie:

Martinov odev a podobu:

Jeho tanec:

Gajdy:

Usnutie, sen:

Poľanu:

Koliby, valachov, mesiačik a vatru:

Zoru, noc, cválanie, drumblence:

Dačo krásnejšie neznám, a celý predmet je čo? — Drumbľa. Vidieť z toho, ako sa svet v duši skutočného básnika odbleskuje, keď má za rod svoj úprimný cit; i drumble sú mu peknými, ako tá strojná Elenka mladá, ačpráve by sa cudzí len zasmial nad takým slávnym inštrumentom — drumbli. Ale by sa iste smiať prestal, čítajúc a spolu porozumejúc opis jej Ondrejka nášho, a pomyslel by si, z akých asi elementov záleží tá — drumbľa, a ako je to možné, že kultúra svetská doteraz ešte neocenila a všeobecne do úžitku neuviedla — drumbľu.

Dych tej Eleny by som sám rád pocítil; dobre tomu človeku, ktorý má, ako Martin, takú Elenu, ale nemôžeme ju nájsť — nikde-nikde, a čo by si si nohy až po kolená zodral. Nájdeš ju ale tam, kde ju hľadať máš — v Detvanovi Ondrejkovom.

Ale čo ďalej potom:

Vohľady, sobotný večer, predstenia, kde „pod stenou sedí Elenka mladá“, kde i voňačka nechybuje, sú krásne líčenia.

Pozrite ďalej na tých Cigánov! Tých verbovancov!

Či ste kedy počuli vy, ktorí z vašich detských verbovancov a ich Cigánov poznáte, dačo podobného? Ľudovít Štúr si zaľúbil Kráľa zvlášť pre jeho v Nitre uverejnenú pieseň „Dvanásti na krčme muzikanti hrajú“; ale či je to tam tak opísané ako tu?

Naschvál som uviedol viacej príkladov, aby ste z toho videli, že v Sládkovičovej duši sa každá, na život slovenský sa vzťahujúca maličkosť odbleskla, a že medovými ústami vraví to, čo nepochopujú filozofi terajšieho sveta.

Či nemá teda pravdu básnik náš, o Detvanovi hovoriac: „V ňom duša tvoja je zmaľovaná“? On si je toho ale aj na iný spôsob vedomý, bo i ďalej sám hovorí:

Prečítajte si k tomu v Maríne 284, 286, 290.

Pravda je to, že je v Detvanovi každá sloha zlato znázornená, na duši postavy rýdzeho Slováka sa odblyšťujúca; ale predsa je nie jedinou zásluhou básnika, že v jednoduchej postave Martina v zovňajšom vylíčení hýbania sa a dýchania slovenských prírody synov v celej básni je vymaľovaná.

Sládkovič totiž nielen maľuje a líčí, čo vidí a čo čuje, ale spolu i oceňuje svet, obzvlášť slovenský, menovite ale snahy duševné a krásu, ktorá sa so skutočnosťou borí.

Vskutku obraz nás samých!! Ako čo by Rafael tie trpiace roztratené tváre slovenských ľudí bol namaľoval, alebo ich Feidias zo slonovej kosti vystrúhal.

Danteho „Divina comedia“ a Goetheho „Faust“ práve tým nabývajú ceny vo svete a v básnictve, že nebo a peklo, dušu a hrudu, dobré a zlé tak nielen líčia, ale aj oceňujú, že človek potom nevie, či má skutočnosť a či tú skutočnosťou hýbajúcu silu pred očami. Tam máš síce len isté konštelácie, isté výjavy, ako zjavuje sa človek v živote; ale básnik ti ukazuje na sklené dvierka, ktorými do duše ľudskej národa a ľudstva sa pohliadnuť môžeš. Taktiež i Komenský v „Labyrinte sveta“, taktiež i Sládkovič.

Keď sa Sládkovič už dosť narozprával, namaľoval, nalíčil poznamenania svoje, dodáva a ukazuje, čo sa vo všetkom tom zrkadlí a hľadať má.

V skutkoch, v živote, v duši, nie viac v krútňavách, Váhoch, Hronoch, sokoloch, orloch, Tatrách, Kriváňoch, ako predtým v móde bolo, má sa duch slovenský hľadať. Jeho postavy sú, pravda, nie kráľovia, nie podlízaví dvorania, nie páni, nie osoby vyššieho stavu v palácoch, zámkoch a veľkých mestách žijúci, ale len jednoduché deti zbojníckej Poľany, hory, ľudia prirodzení, bez každej kultúry, krem tej, ktorú im dal bezprostredne pán boh, a vo všetkom len dobrého svojho génia nasledujúci.

Martin a Elena sú teda na každý spôsob pravzorom, a tak v nich ukazuje Sládkovič, kde treba kľúč hľadať k rozuzleniu životnej otázky Slovenska. V samom sebe a v dobrom géniovi vlastnom. V ľude.

Keď ale Sládkovičove postavy nie sú veľkí páni, a ich obydlia nie paláce, ich reči nepatrné: myslíte, že vylíčenie ich života, ich duše je ľahké? Naopak, práve ťažšie, ako čo by boli mali vzorov na svete hockoľko. Cena básnikova záleží v tom, keď uhádne, čo je to vlastne, čo ospevuje; ospevovať ale skromnú jednoduchosť, a v nej predsa veľkosť nachádzať, je oveľa ťažšie, ako opísať to, čo samo sebou kričí. Goetheho „Hermann a Dorothea“ mi tu prichodí na myseľ. Že domáci, jednoduchý každodenný, a predsa taký významný život slovenský posiaľ vlastne žiadneho pevca nenašiel, čo by ho v jeho ďalších rozmeroch bol nalíčil, je svätá pravda; odtiaľ teda aj uzatvárať nutno, že je z tohto ohľadu Sládkovič originál, a prvý, ktorý sa v odbore tomto blahodarne najlepšie pokúsil a úlohu svoju čestne previedol.

A previedol to Ondrejko náš hladko, plynne, prirodzene; nemáš tam neskutočných uhlastých výrazov a scén, ani byronovských zúfalých postáv; dych prírody je dych ľudí nevykumštovane vyobrazených:

Však ja chcem len povedať, že Sládkovič spolu oceňuje život, oceňuje svet; tak hovorí o ľude slovenskom.

Ale povedzte mi len, ľudia boží, či sa vám pri každom slove, čítajúc to, v oku nezajarabatie?

A k tomu vám on len hodí slovo napravo, naľavo ti to tam našmýka, a už máte osobu, obraz, scénu, myšlienku hneď nakreslenú, a to tak drasticky, že sa vám pritom v očiach zaiskrí.

O silách duševných v človeku pôsobiacich 40 — 43, a starcovi 98, pri vohľadoch u Elenky 174 — 205, o lepších citoch v prsiach šuhaja 221, 222, o budúcnosti ľudu slovenského atď.

Teraz ale naostatok predsa len musím povedať atď. atď. a dať smutné vale, ale celkom, prehŕňaniu sa už z toľkorázového čítania známych mi zvukov úst Sládkovičových, ktoré ma i teraz vždy zachvátia, a ako vidíte, vrstovníci moji, i teraz mi tiež ich čítajúcemu pokoja nedajú, takže som prinútený vám toľko a toľko ráz pred oči zrkadielko postavovať, v ktorom ja na Ondrejka pozerám. V zrkadielku tomto ja vidím vždy Sládkoviča ako najšpecifickejšieho básnika slovenského, a myslím si potom, že vyjmúc Kollára, v svojich sonetoch nad všetkými horujúceho velikána, kde sa za slovami jeho Petrarca a Dante neskrýva, t. j. v slovách veštby slovanskej, nikto u nás v básňach svojich tak slovansky nedýchal ako Sládkovič.

Pravdaže, máme i Hollého, ale Hollý sa za vzormi grécko-rímskej poézie, ako obzvlášť jej formami, tak a natoľko pred vlastným národom zabarikádoval, že sa piesne jeho medzi ľud nikdy neprederú, navzdor tomu, že hádam nikto v samorýdzej láske srdca svojho tak hlboko nepozoroval ľud svoj a s ním tak opravdive spolu necítil ako on. Sedával starký na brehoch Váhu, tak ako v Mlieči, dňami, aby sa s pltníkmi o obyčajach ľudu nášho pozhovárať mohol; a predsa v dielach svojich, hoci celkom z duše slovenskej pochádzali, nedokázal hovoriť po slovensky. Ba i tá pasovačka v Selanke Pomil a Bazák „a o zem mykne Bazáka“ musí byť koniec hexametru, a

je už celý hexameter. — Kollár tiež zas len pre formy, nie síce klasické, ako Hollý, ale talianske, nikdy v mase ľudu vlastného nevzkriesi oduševnenie, ako napr. Béranger^[39] u Francúzov. Sládkovič, tretí v rade našich výtečníkov básnických, z tohto ohľadu najďalej prišiel; Puškin účinkoval naňho, teda Slovan. Tak Sládkovič i ďalej do duše ľudu vnikne ako predošlí, hoci po stránke formálnej ani jeden, ani druhý, ani tretí. Tak ako Mickiewicz, obzvlášť v takzvaných baladách a Tadeuszovi, nezdá sa byť priateľom národnej piesne.

A predsa tá pravda pravdou ostane, ktorú som už pred mnohými rokmi v Pohľadoch vyslovil, že každý národ má svoj vlastný typ i v spôsoboch poézie, a ako vlastné druhy poézie, tak i vlastné metrum. Každý národ má svoj špecificky vlastný beh myšlienok a obrazotvornosti; isté tóny i isté zostavenie slov, isté metrum viac lahodí uchu jeho ako niečo iné. Má národ každý istý muzikálny takt, ktorý síce aj inostranným príjemný byť môže, ale predsa na cudzej pôde pre zneodpovedavosť istej muzikálnej vlastnej sympatie sa do sŕdc ľudu vlúdiť, ich obživiť, obkriepiť a zvelebiť nezdolá. Jedným slovom: Neudrie ti do nôh, a žilky pritom nezaihrajú. Pominulého leta hrali v Lipsku šaštínski Cigáni; keď hrali nôty naše, bol som ja vo vytržení, veľké, valné publikum ale mlčalo; páčilo sa mu to síce veľmi, ale mu do toho nebolo nič; keď ale začali tudlitum, tudlitum, honcelcom, honcelcom: nuž nastal náramný tleskot, a ja som neznal, či som ja blázon s mojimi mladými priateľmi Krajcom a Krmanom,^[40] a či to valné publikum. Ale nasmiali sme sa na tom dosť; ani my, ani publikum nemalo pravdu alebo čo ja práve za pravdivé držím, mali sme pravdu obaja. Spomínam si tiež tu na molové tóny národných piesní našich a ako sa duša mužov, žien, detí, mládencov, pannien i vtedy istou neznámou rozkošou naplňuje, keď si po stráňach a chrastiach dobytok pasúc a spievajúc práve v tónoch týchto, citom svojím, ani nevediac ako, odľahčujú. Neraz, vezúc sa na pltiach po Váhu dolu Považím a počujúc toto, som si pomyslel: Prečo je ten molový tón u nás taký obľúbený? — Je to snivosť indická? A či aj partské národy, ktorých odev naše ženičky, idúc do kostola, až posiaľ na hlavách nosia, a ktorých obľúbenú bielu farbu na kabaniciach, širiciach a skoro na celom mužskom odeve u nás najčastejšie vidieť, účasť na tom majú?

Prečo majú Nemci, Francúzi, (videl som Francúzov valzer tancovat ako — teľce na ľade, hoci kvadrilu a menuet s takou gráciou tancovali, až radosť) Poliaci, Srbi, Česi, Slováci, Španielci atď., každý zvláštny tanec? Nikto ti s takou chuťou nezatancuje mazúrku ako Poliak, kolo Srb, polku Čech — a náš frišký — alias dobre po slovensky „čárdaš“ menovaný — sa ti inde tancovať ani neopovážia, a mrdnú plecom, keď ho len spomenieš.

To tak jedno s druhým súvisí.

Keď si vlastnú domácu, rodnú pieseň zanechal, stratil si kus duše vlastnej. — Ale toto by nás hneď na iné pole zaviesť mohlo, teda radšej mlčím; ale i z tohto mála musí vysvitnúť, ako sa duša človeka cudzinou kvári a kváriť musí, a vidieť tiež a oceniť sa môže spolu, čo je výchova cudzia a vlastná — kde celý človek pospolu zostáva.

Ostatne nechcem ja tu odpierať cenu básnickú ani Hollému, ani Kollárovi, ani Sládkovičovi preto, že neveľmi šetria formy poézie našej národnej; viem ja tiež robiť rozdiel medzi poéziou ľudovou, národnou a vznešenejšou, umeleckou, v ktorej si básnik hranice pohybovania duše svojej, t. j. formy, sám volí a géniom svojím i národ k tomu za nejaký čas je vstave mravne prinútiť, aby on vo formách jeho hľadal formy pohybovania piesne svojej. — Na to sú géniovia.

Poézia ľudová život a zmysel kriesi, chová, posilňuje; poézia umelecká život zvelebuje, okrášľuje, vynáša a národu nie nateraz, ani vlastne výlučne na vnútro, ale naveky a navždy česť dáva. Pritom ale má ona s touto rovnaké oprávnenie, súc spolufaktorom kultúrnym, prirodzeným života a jeho vývinu.

Kto obidve spolu spojuje a kto ich obidve u nás celkom spolu spojí; hic erit mihi magnus Apollo.^[41]

Že som sa tak znova ďaleko zatáral, je príčina len zas Ondrej Sládkovič, priateľ môj, narodený v Krupine 30. marca 1820. Mohol nebyť kňazom na Hrochoti a nemal tak vpiť do seba zbojnícku Poľanu horu, a ja by som tiež nebol tak dlho až do zunovania o tom besedoval.

Na Hrochoti, vlastne odtiaľ uverejnil i viacej básní v Orle tatranskom.

Potom bol povolaný za kňaza do Radvane 10. júla 1856, kde, pri známych nám všetkým okolnostiach, nesie až podnes kríž, ktorý mu naložil Pán; ale on sa nebojí — on vie, že je tichý ako holubica, a vie, že je srdce jeho holubičie, a tak je vstave čokoľvek na svete očakávať. Však sám hovorí v Maríne, 38:

alebo (9) —

Ja k tomu hovorím: Vzlietlo jeho duše oko.

V Concordii a v dvoch Lipách uverejnil viac básní, ktoré pán Viktorin, za čo sme mu nekonečne povďační, v B. Bystrici 1861 zobrané vydal.

Spomenúc Marínu a Detvana, o druhých básňach ďalej ani slova šíriť nejdem; načo? Meno básnika ručí za ich rýdzosť slovenskú a čisto básnickú. Lebo keby nebol ani litierky viac napísal ako Detvana; nuž by bolo jeho meno zachované naveky. Pritom ale spomenúť musím, že je predsa u Sládkoviča treba rozdiel robiť medzi básňami alebo prekladanými alebo len zo sľubu napísanými.

Venovanie Goetheho je preklad už neviem aký, a verš kľuckavý, kdežto pôvodné čarovné city v človeku vzbudiť musí. Spomínam si pritom na Mickiewiczov preklad „Džaura“ a „Korsára“ a „Child Harolda“, ktorým kvôli som sa v mladosti anglickú reč učiť začal, aby som originálu porozumieť mohol, i povedať musím, že by som sa kvôli Sládkovičovmu prekladu Goetheho „Widmungu“,^[42] nikdy nemecky učiť vstave nebol. I Chomjakovovo „Vdochnovenie“ som so Sládkovičovým „Nadchnutie“ porovnal.

Okrem tejto p. Viktorinom usporiadanej zbierky Sládkovičových básní vyšla ešte i jeho Sväto-Martiniáda. Ondrejko ju napísal následkom sľubu, a nie z potreby k dačomu poháňanej duše vlastnej; preto vypadla len prostredne.

Kto raz začne s akým-takým prospechom literárne pôsobiť, už viac neprislúcha sebe, už ho potom každý drapká a myslí si, ten prislúcha nám. Tak sa stalo i s Ondrejkom v Svätom-Martine, ktorý sľúbil opísať slovenský sjazd, a zato, že ho k tomu naviedli; a vypadlo mu to tak, že Kubániho podobná tomu obsahu pieseň (II. ročníku Lipy) mnoho viac znamená ako jeho. Ale však sa, Ondrejko, zato nehneváš? Dobre! Dobre! Nech nás mladšie pokolenie prevyšuje akokoľvek, my budeme sa z toho len radovať, len keď ono nie daromné slová mlátiť bude, ale i dačo rýdzeho, naveky sa ligotajúceho vytvorí, ako je tvoj Detvan. — To bude skalka k budove tej priložená, ktorú staviaš i ty, t. j. k budove cti a zvelebe národa slovenského.

Pravdaže, teraz nabrúsenými slovami nášho drahého a ostrovtipného Dusarova^[43] pohnutý národ si tu i tu myslieť bude, že teraz len do novín písať treba, a že potom s tým bude odbavené všetko. Avšak znamenitý ostrovtip Dusarovov má len z jednej strany pravdu, bo časopisecká literatúra má úlohu len nateraz, tvorenie totiž života v prítomnosti, kdežto veda a umenie nedajúc sa mýliť prúdom času, ale vytvárajúc z hlbín duše vlastnej jednotlivca vážené diela, na čo, pravda, prítomnosť dňa, ani roka nepostačuje, vytvára pozitívne, v korune žitia národa sa navždy blyštiace drahé kamene. Keby nebolo „teraz“, nebolo by „vždy“; časopisectvo kope fundamenty, ktoré sa nevidia, ležiac pod zemou; veda a umenie sú stav, na ktorý svet hľadí. Jedno je podmienkou druhého. Časopisná eferemná literatúra a tichomramorová vedecko-umelecká doplňuje sa celkom, a sú Castor, Pollux,^[44] Orestes a Pyladés. Ale každé hrable k sebe hrabú. Neúnavný Dusarov náš by mal rád, aby sa teraz všetko v časopisectve stopilo; Sládkovič medoústy by mal rád, aby kto druhý napísal sto ráz výbornejšieho Detvana, ako je jeho; ja zas, nechtiac lepším byť od druhých, ani nepovolaným advokátom, zaspievam si:

t. j. inými slovami; My sme mizeráci a potrebujeme všetko, i tu i tam a radi sme, hoci máme rešpekt pred časopisectvom, keď nám dakto na oddialenejšej dedinke, napr. v Hrochoti, hoci ináč v novinách jeho meno nečítať, napíše — Detvana. Ale, Dusarovko môj malý, nenahnevaj sa mi tiež, keď ti toto hovorím!

Ale by som sa skoro nahneval, hovoriac všetko toto, bo vidím, aké je to odrodilstvo nanič! U nás toľko smetí, a pšenice málo. To je naša bieda. Preto tak málo — Detvanov.

Ale aj tí mladí začínajú už na nás debachuvať, ako nedávno vo Vedomostiach, kde nás dákysi mladúch, (ale musí byť dobrý, keď si tak začína, a ja sa z neho teším) omaľoval ako atlantov svet slovenský na pleciach niesť majúcich, a čo viac i mená naše uvádzal; ja mu na všetko to odpovedám len to: nedebachuj, synku, nepolemizuj, ale vytvor Detvana, ale nože, no! Veďže ho len napíš — et eris mihi magnus Apollo, a i tebe poviem, hoc by si ani krížom slamy viacej nikdy nebol preložil:

Prečo? Pretože básnictvo zaujíma najvyššie miesto medzi umeniami z ohľadu toho, že reč ako prostriedok zvýrazňovania myšlienok a obrazotvornosti je v mnohom šľachetnejší, duchovnejší prostriedok ako hmotná farba, kameň a kov, a ide bezprostredne z duše, ako to Sládkovič o drumbelciach hovorí. Reč je dych, nie síce taký, ako si ho Falstaff predstavuje, t. j. nič, hovoriac, či sa teda za nič má dať zastreliť? — Ale dych ako podmienka žitia, a tak i výtvor básnický musí dýchať. Je dych nepríjemný, každý sa odvráti od neho, tak i od básne nepodarenej; je príjemný, každý ho rád do seba vsaje, a preto jedna podarená báseň oduševní tisíce ľudí. Hľa, tak potrebuje básnictvo najväčšiu dokonalosť a musí udrieť na životnú žilu ľudí, na dušu človeka, jej žily, jej záhyby, keď má byť básnictvom. A tak, braček môj z Vedomosti, no iď, veďže iď, ale nože, no iď a vytvor nám druhého Detvana, a keby sa ti to lepšie páčilo, teda — Marínu.

Ale už je polnoc, a skoro by som povedať mohol:

ale predsa ani kosy, ani zore sú tu nie. Začal som o Ondrejkovi hovoriť, a tak musím sa tiež od neho rozlúčiť a mu povedať dobrú noc. Vidím ho, ako mi odpovedá a ako sa dobrá priateľská tvár jeho pritom usmieva:

„Zapadni a zdrav sa mi maj.“

Ale ja by som ešte rád mal lístok do môjho albumu, ktorý som vlastne nikdy nemal, a rád by som bol, aby mi dačo doň napísal Sládkovič. Znám ale skromnosť jeho, i viem, že by mi to urobil, čo raz starký Uhland,^[46] oslovený súc, aby dačo do verejne vydať sa majúceho albumu napísal. Uhland vzal pero do ruky, a odpísal dáku svoju, už predtým dávno toľko ráz vytlačenú básničku.

Presvedčený som, že by mi Ondrejko náš teraz urobil to isté a mi napísal:

Ja by som mu, pravda, ničím podobným odpovedať nemohol, ale súc priateľom múdrosti národnej, porekadiel a výlevov citu prostých ľudí, národnej piesni, odpovedám:

Dobrá noc, Ondrejko!