ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Vysoké Tatry, vlasť moja, už spíte a driemete v tichote, nedbajúc na celý svet, na starosti zemské, a syn váš sa vracia k vám i objíma vás dušou plamennou, vy ale naň nedbáte — lebo čo vás doňho, keď odpočívate? Hej, ale keď sa zodvihnete zo spania svojho, keď slnce zasvieti nad dvíhajúcimi sa hlavami vašimi, potom sa naňho ohliadnite i vezmite ho pod svoje mocné krídla.“

Tak vítal velebné Tatry z cudziny domov sa vracajúci šuhaj a jeho cituplné srdce bolo bystré a jeho oči túžobne pozerali na posvätné vrchy Slovákov. Pozrel šuhaj na svoju kolísku zahrúženú vo sne. Ako blesk preletelo to jeho dušou, lebo noc bola obrazom toho, ktorý on vlasťou svojou nazýval. Jeho kraj sa neligotal v bleskoch slávy. Vtom sa priblížil k Svätému Duchu, svojej rodnej dedine, prišiel k domu svojho otca a zaklopal na vráta raz, dva; — psi na dvore zaštekali a sluha prišiel neznámemu otvoriť. Po malej chvíli bol celý dom na nohách. Starký otec, ktorý za najväčšiu cnosť pokladal kosiť nepriateľa, pozrel na syna usmievajúc sa, pokývol hlavou a hovoril: „Dobre, syn môj, dobre, hodný si chlap, teraz odhodíš tie haky-baky na stranu, vezmeš ostrú šabľu do ruky a pôjdeme vedno šťastie do sveta hľadať a budeme rúbať až radosť! Dobre, dobre, veď uvidím, čo z teba vychovám a či sa nebudem musieť za teba hanbiť!“ — Matka tiež naň radostne pozerá; už ho od dvoch rokov nevidela, čo ostatný raz odišiel do škôl. Hladká ju po hlave, prituľuje ho k srdcu a mazná sa s ním, lebo sa nazdá, chudera, že je to ten samý Stanislav, čo pred dvanástimi rokmi. A on ani otcovi neodporuje, ani od matky neodchádza — a tak je s ním spokojný i otec i matka. Prichodia i starí sluhovia a plačúcky pripomínajú svoje služby preukázané dakedy mladému pánovi. Jeden spomína časy, keď ho na rukách nosieval, druhý povedá, že ho v kolíske kolembával, tretí hovorí, že ho učil šabľou zvŕtať, štvrtý vraví, že mu kuše zo šindľa robieval a bohvie čo tam všetko pospomínajú.

Pomaly staručká mať prinášala jedlá, aby si synáčka obživila, a vravela: „Ach, nebožiatko, hádam cez celý deň nič nejedlo. Poď sem, syn môj, poď, zajedz si teplé.“ Ale otec na to: „Ej, čo tam vymýšľaš, daj mu kus mäsa, keď ho máš, potom nech si pohár vína na to vypije, a potom dosť — čo by sa tak maznal, veď ho čert do rána nevezme; — i ja som bol dakedy mladý, ale som nikdy také parády nevystrájal. Nech beťah vezme tú vašu materinskú lásku. Zemanovi kus mäsa a pohár vína v terajších časoch, a na tom dosť.“

Ale syn radšej len mater poslúchol a jedol s veľkou chuťou. Pri večeri sa ho matka vypytovala, čo nového na svete, otec zasa, starý kuruc, či nič nepočul o Rákóczim; či sa ozaj zo Sedmohradskej a spoza Tisy hýbe? Stanislav na všetko len krátko odpovedal a rozprával dač zo svojho školského života. Matka sa usmievala a vzdychala, ale otec sa ohlásil: „Ja, načo sú vám to vaše pletky, ktorým sa v tých vašich školách učíte? Keď ti sedliak panské odrobí alebo peniazmi zaplatí, dobre, bude mať pokoj, a keď nie, dobre, dáš mu štyriadvadsať. Keď ti pán ublíži, nepravoť sa s ním, nač je to? Zosním šabľu z klinca a nauč ho móresu — bo len tak dobre vyjdeš na tomto svete.“

Keď videl Stanislav, koľko bilo a kde je, vyprával otcovi o všelijakých vojenských veciach, spytoval sa ho o Bocskaym, Bethlenovi, Thökölym a Rákócziovcoch, čo na otca pôsobilo, že od radosti až do neba rástol a kvitol, že má takého syna. Hlavou pokývajúc, povedal: „Tak, tak, syn môj, dobre máš, to je po zemiansky. Vidíš tamto tú šabľu na stene? Tú môj ded dostal od pána Bocskayho za odmenu, že dobre mastil nepriateľov; túto zasa môj nebohý otec, pánboh mu daj veselé zmŕtvychvstanie, z Bystrice doniesol, keď chceli korunovať Bethlena. Hej, boliže to časy; takých nikdy viac nebude! Vtedy mohol človek, koho len chcel, mlátiť a rabovať, čo sa mu len zachcelo.“

Mladý šuhaj, vstanúc od stola, pozeral šable, na ktorých boli „pro meritis“, „pro libertate“ a iné nápisy. „Tak je, syn môj, dobre!“ vykríkol otec a vykrútiac si šedivé fúzy, napil sa z plného pohára i zasa hovoril ďalej: „Pozajtra pôjdeme do Mikuláša na kongregáciu, kde sa bude čítať kráľovský list, prinesený vojenským kapitánom, ktorý prišiel k nám na exekúciu. Ale nech som dobrý, bude sa mu kečka pariť.“

„Pán Rákóczi sa blíži,“ povedal na to jeho syn, „v Birhare sa veľa pánov zišlo pod jeho zástavy. On sám príde zo Sedmohradska o dakoľko mesiacov do Liptova.“

„Tak je dobre,“ hovorí starý, „nech len príde. Pôjdeme obaja pod jeho zástavy.“

Ale starká matka sa zľakla, počujúc tie slová a vidiac, že sa jej syn proti tomu nevzpiera, obidným hlasom riekla: „Och, bože môj, veď vy to ani na chvíľku doma posedieť neviete. Veďže za tou krvou tak nepachtite; čože vás do toho? Nech sa tam bije, kto chce. Ja som sa tak utešila, že mi syn dobrú nevestu do domu privedie, keď domov príde, a nebude taký tulák, ako ste vy bývali.“

„To, to, ani mu nič iné nechýba,“ okríkne sa otec, „iba to. Na čerta mu je žena v týchto časoch, čo má z nej, iba večnú starosť a trápenie. Len mu uviaž húžvu na krk a potom budeš mať potešenie z milého synáčika. Ba, nech ma čert vezme, radšej mu popredku krk vykrútim.“

A starý sa tak rozhneval, že by sa bol až do božieho rána vadil, keby ho Stanislav nebol prosil, aby ho pustil spať.