ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Šumí Váh vo svojom koryte, hučia jeho vlny divným, čudným hlasom, ktorý hneď uspáva doliny a kraje, ktoré vody jeho bozkávajú, hneď zasa búrlivým tokom ich napomína k životu, prebudeniu. Kto vyskúma jeho vôľu? Kto pochopí jeho tajný šumot? Tie kraje, milé kraje okolo Váhu nerozumejú tomu, čo k nim hučí všehomír vo zjaveniach svojich, šumote hôr, v hučaní riek, vo svetle slnečnom, v ligotaní zore, vo tmách nočných. Ale zjaví sa tu i tu človek v postave proroka, ktorý šepce do ucha ľuďom, neznajúcim vôľu všehomíra, hovorí k nim dcérou svojou, krásnou prírodou. Buďte pochválení, vy proroci veleslávni, ľudstvo ku svetlu prebúdzajúci.

Dolinou Váhu k hrdému Trenčínu ponáhľajú sa dvaja ľudia. Jeden mladý, krásny, utešený ako tvár rannej zore, ako tvár krásnej prírody okolo Trenčína; druhý starý, s bradou šedivou, so shrbeným starobou chrbtom, takže sa zdá, ako by bol povesťou starovekosti, nám o činoch a prácach predkov rozprávajúcou. Mládenec sa ohliada po okolí, všetko ho k sebe vábi, všetko ho k sebe ťahá, lebo v prsiach jeho ešte sa neohraničil ten súzvuk duše s celou prírodou, ktorý s vekom hynie. Jeho duša je taká slobodná vo svojej obrazotvornosti, ako si ten vetrík, ťahajúci sa dolu dolinou Váhu, lieta po okolí, a ani neznajúc ako, teší sa s celým šírym svetom. Starec nedbá na okolie, nedbá na krásotu jeho; ide prosto, lebo ho vedie myšlienka, ktorou, ako sa zdá, teraz je zaneprázdnený, a oddeľuje ho od všetkého, čo ho obtočuje.

Idú tak hore dolinou, nehovoriac ani slova, ako by staroba, s mladosťou sa nerozumejúc, vedľa seba kráčaly. Naostatok sa starý ozve:

„A znáš ty, syn môj, kde ideme?“

„Znám, otec môj!“ odpovie mládenec ľahko, ako by v odpovedi jeho nič vážneho, nič prísneho nebolo.

„A znáš ty, syn môj, načo ty ta ideš?“

„Znám otec môj!“

„A znáš ty, syn môj, že si dorástol predsavzatiu svojmu, že nepodľahnú mladé sily tvoje pod ťarchou jeho?“

„Hej, otec môj, kebys’ ma neznal od mladosti, nuž by som prijal otázku tvoju, ale takto načo sa ma spytuješ? No však uvidíš.“

„Syn môj!“ chytiac starec mládenca za ruku, hovorí, údy jeho sa trasú, oko suché zatiahlo sa slabou rosou, krok jeho zastal a prsia si zhlboka oddýchly. „Syn môj,“ zas pokračuje, „mladosti tvojej koniec; časy tvoje sú tvrdé, nešťastia plné, ony ti nedopustia kochať sa v ich lone ako kedysi za mojich časov! Syn môj, pozri len po tom okolí!“

„Načo, otec môj?“ ľahostajne sa syn opýta, ale vo zvuku jeho slov vidno premenu, možno pozorovať tajné pohnutie.

„Pozri, syn môj, na tie krásne háje, na tie kvetisté polia, na hory šumiace, na lúky zelenajúce sa, na tie doliny milé, na kraje naše utešené, a nakochaj oko svoje v ich pohľade – naveky!“

Mládenec pozeral na otca svojho a v tmavom predčutí mimovoľne pozeral na okolie. Starec zas pozdvihol hlas:

„Syn môj, zajtrajší deň urobí koniec tvojej slobode; ja ti nič zakryť nechcem. Zajtra nežiješ viac sebe, nežiješ krásnej prírode; pozajtre nesmieš viacej nasledovať pohnutie srdca svojho, musíš utlačovať jeho žiadosti, musíš po všetkom šliapať svojimi nohami, a hoc i po vlastných najútlejších citoch: a to všetko za myšlienku jednu, veľkú. Vidíš tie znivočené kraje? Vidíš ten ľud náš utlačený? Vidíš, ako syn voľný rodu nášho musí sa krčiť pod jarmom cudzincov? Vidíš, ako sa šliape znak Spasiteľa, kríž svätý, od otcov tvojich prijatý? Vidíš, syn môj, to sú tie veci, ktoré ti odnímu slobodu, to sú tie veci, ktoré ťa vytrhnú krásnej prírode, ktoré utlačia v tebe každé pohnutie srdca. Syn môj, všetko, všetko musíš zabudnúť, len nie svoju vlasť, svoj rod, svoju vieru.“

Starec prestal, premožený i bolesťou, i zápalom, ale oči mládencove sa zažiaria, jeho postava narastie, jeho tvár sa vyjasní, zdá sa, ako by jeho postavu čarovná žiara obtočovala, prehovorí:

„Otče, syn tvoj zabudne na všetko – prekľaje každý cit, každé pomyslenie proti jednej myšlienke – myšlienke jednej povstalé!“

Starec sa naňho zadíva, oprúc trasľavé ruky o palicu, i pokrúti vážne hlavou a vypovie:

„Nie tak, synko môj, neprenáhli sa vo svojej horlivosti. Neznáš ešte beh života ľudského, neznáš ešte všetky túžby, všetky snahy mladosti! A tys’ taký mladý, taký jarý – a nemáš viacej zakúsiť sladkosti života. Celý čas žitia tvojho sa má podobať zámku, svojou slávou sa pýšiacemu, brániacemu slobodu, nevinu, ale nikdy nepocítivšiemu, čo je sladkosť žitia, čo je krása prírody, čo je láska a šťastie. Slávu si môžeš vydobyť, ale nikdy nie šťastie. Syn môj, krv moja, ľutujem ťa!“

„Neľutuj, otče, nemáš začo, a i tak mi spomôcť nemôžeš. Pozri na to zapadajúce slnce: tak zhasla sláva naša. A ako to slnce po dlhej noci zase vstane, tak musí vstať zase sláva naša!“

Mládenec chytil starca náruživo za ruku. Slnce sa zaligotalo v kryštale ich očí – a zapadlo.