ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Slnce zas prebehlo dennú púť, už sa k horám schyľovať začalo. Ale ešte raz, akoby svoju plamennú tvár v hladko, ticho plynúcom Dunaji vidieť chcelo, ohliadlo sa na šírošíre kraje Uhorska i na siné vody starého Dunaja; potom pomaly sa tratí a jeho lúče možno len na vysokých vrchoch uhliadnuť, na ktorých leskom svojím ešte raz zahoreli, kdežto im dmúca a zas stískajúca sa voda dunajská pri brehoch ločkaním svojím smrteľnú hudbu dohráva.

Už zmizlo a Dunaj plynie ako predtým ticho, pokojne, bublajúc a ločkajúc vo svojom hlbokom koryte vždy jednako bez toho, že by dbal na zachádzajúce slnce, na nastalú šerosť, ktorá zem pokryla svojím plášťom ako milujúci otec svoje dietky, keď im nebezpečie hrozí, tým menej ale na biedy a strasti ľudské so skončeným dňom do hrobu večnosti zahrabané.

Nastalo slávne ticho. Vietor mlčí a celá príroda mlčí; len malé mušky v povetrí preletujúce bzučia, akoby chceli vzdávať chválu Stvoriteľovi za slobodu, za ten zlatý poklad, ktorou sa, hoc malé, honosia, kdežto mocní, silní, rozumní ľudia, súc pánmi prírody, za ňou darmo úpia a prosia.

Vtom sa prvá hviezda zaligotala na obzore nebeskom, pekná, čistá, rumenná, ako panna prvý raz milenca svojho celujúca. Vyšli pomaly i iné hviezdy na pláni nebeskej a každá sa akoby o závod v zrkadle vody dunajskej zhliada, či ona je krajšia, či ona je nežnejšia; a Dunaj nebráni tomu vediac, že to vodu jeho nevysuší, ani tok jeho nezastaví. Odráža sa teda žiar hviezd od chladného milenca, mokrého Dunaja a sem-tam poskakujúce svetlo okolo rieky rozlieva.

V šumiacich vlnách zašplechoce svetlo. Prievozník dostal odmenu a prepravil sa nazad k Budínu. Na brehu zostali stáť dvaja v čiernom rúchu zaobalení muži a poberali sa okolo záhrad peštianskych na šíre pole.

V záhradách týchto je mnoho letníkov; teraz ale sú z väčšej čiastky osvetlené, odkiaľ spozorovať, že ich majitelia, obyčajne z vyššieho zemianstva pochádzajúci, ešte ich neopustili.

Zašli obidvaja čierni mužovia hodne ďaleko do záhrad peštianskych, len ďaleké pusté a teraz nočnou rosou ako-tak obživené pole prestieralo sa pred nimi.

„Len tu sme bezpeční, drahý môj Jaroslav, v našich vlastných príbytkoch hrozí zrada a záhuba.“

Takto hovoril starší Dobeš Bozkovický mladšiemu Jaroslavovi.

Vyšli si títo dvaja mladí mužovia na slobodné pole, aby sa tu mohli bez svedkov slobodne pozhovárať o dobre vlasti a spolurodákov svojich. Postavenie oboch týchto bratancov bolo veľmi rozdielne: Jaroslav stál v priazni u kráľa Matiáša, zastávajúc znamenité úrady a hodnosti krajinské a kráľovské, kdežto Dobeš sa vplyvu dvora kráľovského chránil, činnosť svoju výlučne bráneniu práv vlasti svojej venujúc. Dobeš hlboko cítil ranu, ktorou krvácala vtedy Morava, z väčšej čiastky úradníkmi uhorskými obsadená, a práve preto myslieval mnoho a dlho, ako by sa zlému tomuto pomôcť mohlo.

„Zle vyzerá na Morave,“ počal Dobeš Bozkovický, „staré zákony sa šliapu a nové nám úradníci kráľovskí natískajú, znamenité ustanovenia Poděbradove boria záhubné rozkazy novšie. A kto proti týmto nešvárom hlas pozdvihne, je vykričaný za zradcu, šľakujú a lapajú ho, statku a majetku ho pozbavujú, vypovedajú a vyháňajú ho z vlasti jeho. Ja to znášam bolestne a nikdy nemôžem byť spokojným s trýznením vlasti svojej, duša moja krváca!“ — Zastavili sa obaja, hlboko si povzdychnúc.

Uhorská krajina vystúpila toho času na vysoký stupeň slávy svojej. Časy Matiášove žijú až doteraz v spomienkach uhorského obyvateľstva; Matiáš bol jeden z predných hrdinov svojho veku a pred plukmi jeho triasli sa Nemci i Osmani. Títo poslední sa opovažovali len s veľkou silou v medze ríše jeho vtrhnúť. Po celej Európe spomínala sa s úctou Uhorská krajina.

Kráľ slávny a spravodlivý sedel na tróne uhorskom, koruna svätého Štefana od dávnych časov neligotala sa na hodnejšej hlave. Matiáš bol slncom medzi všetkými doterajšími kráľmi najväčším a najjasnejším. Národy svoje držal medzi sebou v svornosti. Sila jeho vojska a múdrosť jeho rady záležala síce zo Slovákov, navzdor tomu ale on ani Slováka Maďarovi a Nemcovi, ani týchto onomu ubližovať nedopúšťal. Tie časy sa už, pravda, zmenili; storočie Matiášovo odtisli časy divejšie.

Akokoľvek ale bola slávna Uhorská krajina zvonka, tak z druhej strany zatemňovala jej slávu vnútorná neporiadnosť od otcov zdedená, od smrti Žigmunda až po Matiáša vnútornými rozbrojmi chovaná, ktorú ani on sám nikdy celkom zlomiť nemohol. Kráľ bol neustále vo vojnách zapletený; ríša jeho ozývala sa zvukom zbrane. Kto vládal zbraň nosiť, ponáhľal sa k Budínu, aby zamenil za tichú domácnosť hlučné divadlo vojenské. A keď tu i tu nastali časy krátkeho pokoja a kráľ prísny súd držal nad velikášmi, čo iným slabším krivdu robili, to netrvalo dlho, bo trúba vojenská ozvala sa zas a vlasť pre seba ostala bezbranná, takže sa ľud ozýval: Odišiel Matiáš kráľ, tam je spravodlivosť!

Ešte pred Matiášovým dosadnutím na trón, za panovania slabých kráľov povstali mnohé neporiadky v krajine. Bohatí páni boli uvyklí stavať nedobytné zámky na tvrdých skalách, v ktoré zamykajúc sa i s lúpežnou družinou svojou, časom vybiehali na susedné krajiny a okolia. Nápady takéto boli spočiatku len proti protivníkom a súperom svojim namierené, potom ale i proti pocestným a kupcom. Matiáš síce započal búrať tieto zbojnícke hniezda, ale zamotajúc sa do vojen zahraničných, nemal času dokonale starať sa o domáci poriadok. Sila mládeže zúrila v cudzích končinách, dospelý vek zostával u domácich svojich. Preto sa lúpežníci množili a Uhorsko samo v sebe smrteľnou ranou krvácalo, keď sa medzitým na zovňajšok tislo na prednom mieste medzi všetkými krajinami. Obzvlášte ale potom, keď Jur Poděbradský, kráľ český — bol dokonal. Tento bol dozaista jediný, proti ktorému ani sila, ani lesť, ani vierolomnosť Matiášova nič vykonať nemohli.

V tomto zmätku a prevrátenosti má sa hľadať i príčina pádu moháčskeho.

Tá istá chyba zožierala i Moravu, bo tie isté úhony boli do nej prenesené úradníkmi uhorskými, ktorí Jiskrove časy zabudnúť nemôžuc, tým väčšmi sa odplatiť chceli ľudu moravskému za bývalé pokorenie svoje. Slávne rodiny moravské ťažko niesli nešváry tieto, medzi nimi ale najviac slávny rod Bozkovický.

Dobeš, najslávnejší Bozkovec, skvejúci sa duchom hrdinským i radou velemúdrou, bol náčelníkom Čierneho pluku i najviac sa protivil tým zmätkom a prevrátenostiam. A preto všemožne usiloval sa bratanca svojho Jaroslava, ktorý bol pre svoj vtip, učenosť, miernu povahu a neobyčajnú krásu na dvore Matiášovom vysoko ctený, na svoju stranu pritiahnuť.

Dôkazom toho, že stál v Matiášovej priazni, sú úrady a vysoké hodnosti, ktoré Jaroslav Bozkovec zastával.

A práve preto myslel Dobeš, že Jaroslav bude môcť najviac u kráľa pôsobiť pre zlepšenie stavu Moravy. Teraz teda ich reč znela o tomto predmete.

Po prestávke, po Dobešovej reči nastavšej, počal Jaroslav hovoriť: „Ver mi, brat môj, srdce kráľovo nie je zlé, zlé srdce majú závistníci naši, čo trón jeho ako netopiere obletujú; on nie je vinou biedy moravskej.“

„Áno, tvoj kráľ je dobrý,“ odpovedal Dobeš, „lebo ťa urobil kancelárom, kormidelníkom! Ó, Jaroslav, nedaj sa mámiť týmito lesklými hračkami, nedaj svedomie svoje porušiť pohodlím a slávou svojou! Bo si ty sám seba dlžen svojmu národu a nie sláve osobnej! Tá ťa beztoho neminie ani na postati čiste vlasteneckej! Ba čo viac, tu je ona istejšia ako na výslní priazne kráľovskej!“

V prudkej rozhorlenosti hovoril Dobeš tieto slová a Jaroslav sa začudoval nad Dobešovou rečou. „Mýliš sa, Dobeš, keď takto o mne a o kráľovi mojom zmýšľaš.“ Odpovedal nakrátko Jaroslav.

Dobeš ale pokračoval ďalej. „Kráľ je nevďačný s celým svojím dvorom. Kto ho ostríhal pred Turkom? Kto dobyl Heinburg? Nebol som to ja s mojím Čiernym plukom? Či sa necedila krv moravská po poliach, na ktorých sa s divokými pluky tureckými bojovalo? Či nám nebola sľúbená sloboda? — Ach, a my vycediac mužnú krv za tvojho kráľa, teraz na to pozerať musíme, ako jeho úradníci nešetria ani zákon verejný, ani bezpečnosť a česť osobnú, ale ničia najlepšie rodiny naše, odberajúc im násilím dcéry, majetok, vyháňajúc ich z vlastného príbytku a k tomu ich vysmievajú, hovoriac im, aby pohliadli teraz na stav svoj, aby sa pohliadli v zrkadle tom, chtiac vidieť, ako to v Uhrách za časov Jiskrových vyzeralo. Hľa! To naša sloboda! — Ľud náš beduje, v nás dúfa, nám sa žaluje — a ja, keď som sa kráľovi sťažoval, to ma vyhlásil za buriča a hrozil mi pozbavením dedičnootcovských statkov!“

„Preboha, nehovor také reči!“ odvetil Jaroslav. „Ty si vášnivý.“

„Áno, ja som vášnivý,“ pretrhne mu reč Dobeš, „lebo som vychovanec vojny, muž prostý, otvrdnutý, neodstupujúci ani na krok od pravdy; ale ty si dobrý, lebo necítiš biedu národa v srdci oviatom blahoslavenstvom dvorským.“

Na prudkú štiplavú reč odpovedal mierny Jaroslav: „Cítim rovnako ako ty, ale vidím, že Morava ešte nedospela k samostatnosti a preto nám je nutno do času slobodu len dobrotou od dobrého kráľa požadovať.“

„Čo dobrotou vykonáš u ľstivého kráľa? Dnes ti slovo dá, a zajtra ho zruší. Čo urobil tento tvoj ľstivý kráľ so svojím tesťom Jurom Veľkým, myslíš, že nie je vstave to isté urobiť i s tebou, vlastným tvorom? Ó, Jaroslav! Nevieš ty, aká vrtká je priazeň Matiášova! My uňho s dobrotou nič nevykonáme.“

Celý rozhovor medzi Bozkovcami natoľko len cieľa došiel, že sa Dobeš síce nedal presvedčiť o dobrote kráľovej, ale predsa uznal, že sa táto vec na príhodnejší čas má odložiť.

Tak sa obrátili a šli brehom Dunaja ticho, pokojne, bez ďalšieho slova. Každý myslí o svojej zásade, nesúc v prsiach smútok nad osudom vlasti. A Dunaj pozerá na nich, vidí žiaľ v ich srdciach, on tiež plače s nimi, ale najavo to dať nemôže — len zvoľna ubieha, predcítiac, že v krajoch, po ktorých putovať bude, ešte väčší žiaľ a smútok ako tu uhliadne.

Medzitým sa hviezda na nebi zavrtela, spadla a nežiarila viac svetlom svojím nad tmavistou zemou. „Tak zhynula sláva naša,“ smutne prehodil Dobeš, „ako tá hviezda a bohzná, či sa zas kedy skvieť bude na oblohe národov.“

Vtom prišli až k peštianskym záhradám. V letníku Bátoryho bolo hlučno, velikáš tento uhorský dával tu slávnu zábavu. Hučiaca hudba, veselý výskot, žartovný smiech, nezrozumiteľný hluk a vravor, všetko spolu zmiešané doletovalo už zďaleka k ušiam Bozkovcov.

V pozadí letníka Bátoryho bola prechádzka vysadená stromami. Tu pod týmito stromami prechádzali sa dvaja mužovia a v tajomnom zhovore zdali sa pretriasať veci i Bozkovcom dôležité, lebo medzitým Bozkovcov nespozorujúc, slová „Matiáš, Beatrix, Bozkovec“ hlasne prenášali. Neskôr ale ich zaviedol rozhovor do takého rozčúlenia, že Bozkovci nasledujúce veci počuť mohli:

„Prekliata láska,“ horlil jeden, „mne tá krásna Talianka z umu neschádza; a ona? Ona mňa nemilo a bez citu odpravila, bežiac za ohavným tým Moravanom, Bozkovským Jaroslavom. Ten podlizač stojí u kráľovnej tak ako u kráľa v láske, a tak ako s týmto z cesty! A čo zas Matiáš s nami robí, to viac znášať nemožno; on nič viac, len ako my zeman, naše práva zemianske úži a panovanie svoje nad nami už skoro neobmedzene prevodzuje. Teda z cesty i s kráľom! My najviac ukoristíme z rozorvaného už okrem toho kráľovstva, a Beatrix musí byť mojou ženou. Áno tak, lebo ináč ani žiť nechcem.“

Vtom sa priblížili Bozkovci.

„Ha, zrada!“ zvolal jeden, vytiahol meč a rozohnal sa na Bozkovcov. Bozkovci sa bránili, ale v obraňovaní sklal Dobeš jedného z nich ťažkou ranou, čo uvidiac druhý, dal sa na útek, utekajúc ale zvrešťal: „Poznám vás, poznám, moravskí pánikovia.“ Ohliadnuc raneného, poznali v ňom Bozkovci Bakača, jedného z najhlavnejších svojich nepriateľov na dvore Matiášovom.

Uhliadnuc tlupu približujúceho sa ľudstva, zrýchlili svoje kroky i prešli cez most mlčky bez slova, až sa naostatok Dobeš ozval: „Čudné! Aká tmavá je noc, a predsa sa toľko tisíc hviezd ligotá! — Áno, tak práve sme my, panuje nad nami skvelý veľký knieža a v krajoch našich všade pusto, všade tmavo.“

„Dobrý je predsa náš kráľ,“ odvetil ticho Jaroslav, „on nechce, aby kto ľud náš utiskoval; ale nemá sto očí, aby všade všetko videl, čo ľudia v mene jeho páchajú.“

„Strež sa ale, brat môj, jeho dobroty; ty o ňom dobre zmýšľaš, ale ver mi, že čím vyššie vyletíš k oblohe milosti kráľovskej, tým hroznejšie zvrátiš sa v priepasť vlastnej záhuby. Lebo ak ťa nepriatelia tvoji, čo ti milosť kráľovskú závidia, nezničia, to ti tým tvoj dobrotivý pán poslúži.“

Medzitým stratili sa v rade ulíc budínskych.