ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Potocký, Amália, Karolína.

POTOCKÝ (zoblieka zásteru bielu, sníma domácu čiapku a pomaly vešia na vešiak; oblečený vo veste): Prosím ťa pekne, švagriná, nemiešaj sa do mojich vecí. Bolo by to pekne, aby vždy len vaša vôľa panovala; a čo som tu potom ja?!

KAROLÍNA: Ja sa do tvojich vecí nemiešam. Boh chráň; ale to už bez slova nemôžem nechať, aby si dievča nešťastlivým urobil. Ó, nenadarmo si pekárom, že len o brucho sa staráš a jemné city srdiečka nedbal by si kyjom zahlušiť.

POTOCKÝ: Dobre, dobre, hádať sa s tebou nejdem, lebo mi kratší jazyk narástol, ale to ti hovorím: keď nebude brucha, čert vezme i lásku.

KAROLÍNA: Ach, srdienko moje zlaté, čože stojí život bez lásky! Veď láska je slnko, ktoré nás hreje, láska je zlatá niť, ktorá nás viaže; láska je slávik, ktorý spevom a blaženosťou naplňuje zachmúrené dni života našeho, láska je —

POTOCKÝ: — stolička, na ktorej sedieť zostaneme, chachacha!

KAROLÍNA (s hnevom): Grobian! A teraz práve nebude po tvojom! Ja väčšie právo mám k nej, ako ty; je moja vlastná bratanica. Po milovanom bratovi — Boh mu odpusť viny — jediná dcéra; a za takého starého ju zadrhnúť ja nedovolím! Však, sestra? Rozumieš, švagre, nedovolím!

AMÁLIA (ľútostivo): Brat by zaplakal z neba svätého, keby krivdu videl.

POTOCKÝ: A ja som jej ujcom a tak po Bohu a otcovi najbližším poručníkom: musím sa tedy o ňu i postarať.

KAROLÍNA (ironicky): Ďakujem za také staranie. Len vydať a vydať; za takého starého. Chcel by si oheň a vodou páriť. Ó, srdienko moje, však by si uvädlo pri ňom, ako spanilá ružička na starom koreni. Ešte to! Za starého mládenca! Starí mládenci sú všetko omrzlí ľudia!

POTOCKÝ: Po sebe hovoríš?

KAROLÍNA: Ó, milý švagor, nenahneváš ma svojimi pichľavými rečami, ktorými uštipovať chceš moje bolestné rozpomienky. Nie! Ja milovala som môjho Bohuslava so zápalom prvej lásky panenskej, ale prekážali i nášmu šťastiu. Dosvedčíš, sestra! Ten mesiac bledý vedel by povedať, čo som sa naplakala, a kvietky v záhradke mojej vyrozprávať, čo som sa navzdychala! Potom som sa nevydala, hoci ma najznamenitejší mládenci pýtali. Oj, pre srdce moje niet viac muža na tomto svete.

POTOCKÝ: A preto, aby dievča nezostalo sedieť, ako ty, a aby nemuselo pri bledom mesiačku vzdychať a po záhradách vyplakávať, ale aby vplávalo do prístavu blaženého manželstva, preto ju vydám… punktum!^[1]

KAROLÍNA (s pózou): Len cez moju rakvu ju odvedie; to si zapamätaj, švagre, to si zapamätaj! Idem za chudiatkom, aby vedela, čo ty proti nej kuješ. Ó, srdienko moje, óh, óh! (Preč.)

POTOCKÝ (za ňou): Óh, óh. (Pristúpi ku skrini, vyberá novú vestu, kabát a pomaly sa zase oblieka.)

Amália, Potocký.

AMÁLIA: Vidíš, Antal, aké pokušenie robíš! Ja som ústupčivá, ale sestra nie; tá nikdy nepristane na tvoje plány. Veď i sám to vidíš, že dievča hneď bledne a uteká, keď ho len spomenieme. A konečne; je to i moja krv; i ja mám v tej veci slovo.

POTOCKÝ: Maj si; ale ja som výbornému kamarátovi už sľúbil, a slova svojho neodvolám. A konečne, čo je v tom také neobyčajné? On má 45 rokov, a ona 18. Je to taký veliký rozdiel? Nepovedal by som, keby ju pýtal nejaký sedemdesiatročný. A len samá dobrá vlastnosť pri ňom; nepije, nekúri, nekartuje, záletníkom neni, hlúposti nerobí. Lepšej partie ani s lampášom nenájdeš.

AMÁLIA: Buď si; ale ja Karolíne dávam za pravdu. Bol by to len predaj dievčaťa. Však nech hľadí nakloniť si ju dobrým slovom a tak jej lásku si získať.

POTOCKÝ: Ostýchavý je, ako už taký starší.

AMÁLIA: Slova k nej neprehovorí; keď sem príde, ani si jej nevšimne.

POTOCKÝ: Na to on času nemá. On len nad vážnymi vecami rozmýšľa. A z jeho mlčanlivosti len samá dobrota sa ozýva.

AMÁLIA: A predsa nešťastlivá s ním Elenka bude. Antal, mal by si také svedomie? Proti jej vôli azda ju len nebudeš nútiť.

POTOCKÝ: Nedbám tedy; poslúchnem ťa. Poviem mu, aby si ju hľadel nakloniť láskou a tak si získať jej ruku. Ak sa mu zdarí, dobre, ak nie, nech zostane sedieť, ako tvoja sestra. Ale čo sa týka Želmíry, mojej vlastnej dcéry, tu si rozkázať nedám; tu musí sa moja vôľa stať.

AMÁLIA: Preboha, čože zamýšľaš, Antal! Veď vieš azda, že Paľko Kováč už od dávna sem chodí, o jej ruku sa uchádza, a Želmírkinu náklonnosť si úplne získal. Celé mesto považuje ich už za snúbencov.

POTOCKÝ: Celé mesto nie som ja; a aby som ti dopovedal, Málka, mne sa tie zálety Kováčove vonkoncom neľúbia. Pravda, netajím, proti tomu nehovorím, je človek hodný, hany nemá; ale predsa? čo je on, no čo je on, čo je on?!

AMÁLIA: Čo tým myslíš, Antal!

POTOCKÝ: To tým myslím, Málka, že pre neho je nie moja dcéra.

AMÁLIA: Zase máš akési vrtochy. Jedno dievča proti jeho vôli chceš vydávať, a druhému vôľu kaziť. Nuž či ty máš Boha v srdci?

POTOCKÝ: Opakujem, že preňho je nie moja dcéra. Pýtaš sa: prečo, nuž odpoviem ti, že: preto! Ja som dievča dal vysoko vzdelávať; posielal som ho do škôl, čo ma ťažké tisíce stálo, ale ich neľutujem, lebo ich mám. A všetko, myslíš, preto som robil, aby som dievča potom vydal za sedliaka, alebo takého meštiaka.

AMÁLIA: Nuž a či je v očiach tvojich on sedliak? A keď by aj bol, či máš ním opovrhnúť? Či nebol husárskym oficierom, či nemá vzdelanosti a mravov, či nemá veľký rodičovský majetok, sporiadaný dom a čestné, bezúhonné meno?

POTOCKÝ: Má, netajím; a moja dcéra predsa nie je pre neho. Ja som sa preto netrápil, nerozmoľoval a nezhŕňal dukáty a nedával dcéru vychovávať, aby som ju i majetok dal takému meštiakovi. Môj zať musí i niečím byť, musí mať tituly, musí mať honor,^[2] rozumieš! A preto som si umienil, že Želmíru vydám len za doktora.

AMÁLIA: Bez jej privolenia.

POTOCKÝ: Veď si len pomysli, Málka, ako by to okrášľovalo náš dom, keby na ňom vyvesená bola tabuľka s nápisom: JUDr. alebo MUDr., alebo bársaký doktor. Rozumieš: doktor! To ukáže niečo! Ale čo ukáže taký sedliak alebo, ako ho to ty nazývaš, ekonóm; alebo taký meštiak, ako som hoc i ja. Aký honor má ten? Ó, len toho sa dožiť, a po smrti slávy nebeskej!

AMÁLIA: Potocký, či tratíš rozum! Či ťa pýcha už natoľko zachvátila?

POTOCKÝ: Však i môžem byť pyšným. Či nemám po bankách 50 000 zlatých? Či nemám dva domy? Či nie som najvážnejším mešťanom, ktorému i pán pudmister^[3] „oni“ hovoria? Či nemôžem vykonať, čo len chcem? Preto ti hovorím: vypuď z hlavy dievčaťu toho meštiaka a daj jej vedieť moju vôľu; však si ty matka…

AMÁLIA: Však ty si otec; ja dievča zarmucovať nebudem. Keby som slzu videla v jej očiach, celá sa rozplačem… A kdeže vezmeš toho doktora?

POTOCKÝ: Doktor sa ľahko nájde! O to strachu nemaj!

AMÁLIA: Antal, pre Boha, spamätaj sa! Rozpomeň sa na svoje mladé časy, keď i nášmu šťastiu prekážali.

POTOCKÝ: Hja, to bolo iné!…

AMÁLIA: Si mi dopisoval a posielal listy po učňovi…

POTOCKÝ: To bolo iné…

AMÁLIA: A si mi dal raz i vyhrávať; vieš po hasičskom bále?

POTOCKÝ: To bolo iné…

AMÁLIA: A keď rodičia bránili našej vzájomnej láske…

POTOCKÝ: To bolo iné…

AMÁLIA: Chcel si sa zverbovať a ísť na vojnu k hulánom…

POTOCKÝ: To bolo iné. (Oháňa sa rukou a berie paličku.)

AMÁLIA: A ja som do vody chcela preto skočiť…

POTOCKÝ: To bolo iné. (Nevrlo sa oháňa rukami.)

AMÁLIA: A utopiť sa. Ale moja matka išla za tvojou matkou a potom…

POTOCKÝ: To bolo iné, to bolo iné…

AMÁLIA: Sprotivili sa obe vôli otcov a my sme sa potom mohli zobrať. Pamätáš?

POTOCKÝ: To bolo iné…

AMÁLIA: A pýtali ma i druhí, ktorí boli po vôli otcovej.

POTOCKÝ (odfukuje): To bolo iné, to bolo iné. (Odchodiac.) Povedz Želmíre moju vôľu, a punktum. (Preč.)

Amália (sama).

AMÁLIA: Bože, čo zmýšľa môj muž, môj Antal. Nikdy slova o ženbe a vydajoch nepovedal; až teraz nabral čosi do hlavy. A to také podivné plány! Idem za Želmírkou a Elenkou do kuchyne; tam im veci rozpoviem. (Odchodí.)

Amália, Fedor.

FEDOR: Ach, teta moja!

AMÁLIA: Tys, Fedorko? Kade chodíš celý deň? Ani ťa nevidno.

FEDOR: Ach, teta moja, celý som strápený.

AMÁLIA: Čo ťa trápi, povedz; v očiach starosť ti bydlí.

FEDOR: Bojím sa, teta. Vieš, v Pešti zostal som dlžen za rozličné veci, a teraz treba mi platiť, a ujcovi bojím sa o tom hovoriť.

AMÁLIA: Nešťastlivý Fedor, nuž a či ti posielané peniaze nepostačovali. Teraz na oči ujcovi nechoď, lebo je nahnevaný; ešte by si zle mohol obísť. Ja som ťa vždy napomínala, aby si si peniaze chránil, ale ty si neposlúchol! Teraz tu to máš. (Preč.)

Fedor (sám).

FEDOR (zúfalo): Huh! Kam sa vrhnem. Termín tu, zmenka vypršala, Žid príde, azda je už aj tu; bude žiadať peniaze, bude celý kravál,^[4] celý škandál. (Chodí hore-dolu, načúva, vykúka oblokom.) Však by už tu mal byť; ktosi ide. Bože, pomoc! Radšej utečiem preč, nech sa deje, čo chce. (Ide k prostredným dverám.)

Fedor, Geľo (zrazia sa).

GEĽO: Bratku, zle je!

FEDOR: Neplaš ma i tak som celý splašený.

GEĽO: Bratku, zle je. Kohn prišiel teraz vlakom. Čochvíľa je tu.

FEDOR (chytí sa za hlavu): Stratený som! Huh! Zadusím sa. Utečiem, pusť ma.

GEĽO: Počkaj, neutekaj. Máš potrebné peniaze?

FEDOR: Kde by som. Paľo mi nedal, lebo sa bojí, že by sa ujec o tom dozvedel a naňho sa nahneval. A tetka kasou nevládne.

GEĽO: Hm, prekliata robota!

FEDOR: Utečiem, pusť ma!

GEĽO: Neutečieš; lebo ak utečieš, horšie bude! Kohn ťa bude hľadať po celom meste, každému rozpovie, koľko si mu dlžen, vyhľadá ti i ujca a až potom bude zle.

FEDOR: Pravdu máš; však pomôž, Geľo, pomôž, ak si Geľo, teda pomáhaj.

GEĽO: Áno, som Geľo a pomôžem. Choď rýchle a prines trochu múky a čibuk.

FEDOR: Čo tým chceš?

GEĽO: Nepýtaj sa, ale choď. A rýchlo príď, lebo Kohn už ide. (Fedor preč; Geľo zoblečie kabát, vezme Potockého domácu čiapku a opáše jeho zásteru.) Tak, nebol by som Geľo, keby som z takejto omáčky nevyviazol. (Fedor príde; Geľo pomúči si vlasy, natiahne bakenbarty,^[5] vezme čibuk a dá si na hlavu čiapku.) A teraz som tvojím ujcom, rozumieš! Chlape, drž sa dobre a odpovedaj rozumne. (Klopú, Geľo kričí.) Ty lump naničhodný, ty mi budeš po Pešti peniaze rozhadzovať a márniť, ako nejaký barón. Naničhodník ty i s tvojimi kamarátmi. Nepostačuje ti, čo som ti posielal?!

Geľo, Fedor, Kohn.

GEĽO (kričí ďalej): Sto ráz som ti už povedal, že za teba platiť nebudem. Ty márnotratník, ty ničomník!

KOHN: Dobrý deň, herr von Potocký! Nech odpustia, že som si vzal smelosť ich navštíviť. Á, mladý pán Fedorko!

GEĽO: Kto ste, pane, a čo hľadáte v tomto dome; čo chcete?

KOHN: Však oni milosťpán veľkomožný už vedia; lebo, ako počúvam, dávajú naučenie toť mladému pánovi Fedorkovi. No je to len maličkosť! Nuž vedia, mladý človek potrebuje, a pán ujček mešec dobre držia. Ach, aký mladý ešte strýčik!

GEĽO: Pochlebenstvom azda chcete si ma získať? To si choďte takých mladých zajacov lapať, ako sú toť pán Fedorko. Koľkože je toho?

KOHN: Bagateľ; 300 korún i s úrokmi. Ani by som si nebol pomyslel, že budem mať s nimi šťastie, herr von Potocký!^[6] Aké pekné toto ich mestečko; radosť je im tu bývať. Preto zostali takým mladým.

GEĽO: Povedal som, aby ste nepochlebovali. Tuším chytáte sa toho fígľa, aby ste lumpa tohoto zastávali.

KOHN: Na bradu moju, nie! Ja sám som ho vždy vyhrešil, keď o peniaze ku mne prišiel, že načo toľko míňa. Ale vždy povedal, že má z čoho a dal som.

GEĽO: Tak! A koľko je už toho?

KOHN: Bagateľ! 400 korún i s úrokami.

GEĽO: Naničhodné chlapčisko, a si ty 400 korún hoden? Ale však si mi ty hovoril, že je toho len 250 korún.

KOHN: Veď i ja hovorím, že 300 korún; toť i zmenka presvedčí ujčeka. (Vytiahne zmenku.)

GEĽO (prezerá zmenku): A vy ste toľkú sumu tomuto lumpovi na premárnenie dali? Aká to opovážlivosť! Ja dám vás na kriminál, že kazíte mládež.

KOHN: Aj vej — aj vej.^[7] Nuž za dobré moje to by bola odplata!

FEDOR: Ujček môj milený, veď som ja nepremárnil, ale som potreboval, a pán Kohn mi pomohol. Však viac nebudem požičiavať.

GEĽO: To si mi už sto ráz sľúbil, a nikdy nezadržal. Preto ti už viac peňazí nedám.

KOHN: To ja potom pána Fedorka udám súdu; ja som mu statočne požičal peniaze, ja tratiť nemôžem. A keď strýček nezaplatia, tak Fedorka zatvoria a to bude aj im, herr von Potocký, hanba.

GEĽO: A ja peňazi nedám.

KOHN: Tak Fedorka zatvoria. Ale vedia, herr Potocký, čo? Aby sme nemuseli ísť pred richtára, nech oni za Fedorka tu žírujú^[8] a ja potom dočkám, až dokiaľ si Fedorko sám nevyplatí.

GEĽO: To môžete čakať až do súdneho dňa. Kdeže by ten peniaze vzal?

KOHN: V najhoršom páde ožením ho, a predsa tratiť nebudem. Ja od ujčeka ničoho nežiadam, iba meno, aby som spávať mohol. Tú maličkosť Fedorkovi len urobia; taký mladý, taký dobrý. Takého bratanca mať, to je radosť.

GEĽO: Nuž tedy dobre; peňazí nedám, lebo ten lump by si ich mohol za horúca od vás požičať, a vy mu ich dáte; ale k vášmu uspokojeniu vám môj podpis dám. Ukážte vexľu.^[9] Na meno Potockého nesmie škvrna padnúť.

KOHN: Tak, tak, statočnosť nadovšetko. Prosím, ráčia. (Predloží zmenku, i pero i atrament.) Ja všetko pri sebe nosím.

GEĽO (podpíše): Ale to si pamätaj, že už posledný raz ti takto pomáham. A vám tiež hovorím, že viac za neho neplatím; keď vyprší termín tejto zmenky, prídete si pre svoje peniaze a viac mu dať nesmiete.

KOHN: Veľmi dobre; i s percentom. Ujček sú hodný a aký ešte mladý! O dva mesiace vyprší, potom prídem. Porúčam sa. Servus, Fedorko! (Preč.)

Geľo, Fedor (stoja proti sebe).

GEĽO: Vec usporiadaná; budeš mať na dva mesiace pokoj. Ale ty, bratku, keď som ťa z jeho pazúrov vyslobodil, teraz choď za ním a vyprevaď ho až na stanicu, aby sa nevrátil a nejakej galiby nám nenarobil.

FEDOR: Neviem, či to sen, či skutočnosť. Takto Žida prekabátiť dovedie len Geľo. Ale idem, ako radíš. (Ide za Kohnom a odchýli stredné dvere.) Hah, Geľo, stratení sme! Čujem na chodbe kroky a tetkin hlas. Preboha, nech ťa tu takého nenájde!

GEĽO: Prekliata robota! Preobliecť sa už nestačím. Ujdem tadeto…

FEDOR: Ta nie, ta nie; tam ťa v sklepe uvidia.

GEĽO (rozčúlene): Teda touto stranou azda sa mi podarí.

FEDOR: Ani ta nie, tam je kuchyňa.

GEĽO (strhne svoj kabát a klobúk): Choď im v ústrety a trochu ich zadrž. O mňa sa nestaraj.

FEDOR: Zamknem dvere, kým sa preoblečieš.

GEĽO: Nie! To by podozrivé bolo. Choď, napred! (Vytisne ho von.)

FEDOR: Pomôž si, ako môžeš. (Preč.)

GEĽO (vlezie do skrine a zatvorí sa.)

Karolína, Kováč.

KAROLÍNA (vstupujúc): Práve pred chvíľou som mala so švagrom hádku. Pomyslite si: on chce s Elenkou nakladať a proti jej vôli ju vydať. A ešte za koho? Za toho starého, svojho priateľa Voňavku. Či je to nie strašná opovážlivosť! Ale som mu povedala, že dokiaľ žijem, k tomu neprivolím. A môžem vám, pane, povedať, že ani vašej láske nepraje. Ja všetko pobadám a vidím.

KOVÁČ: Mne že nepraje! Veď mi doteraz nehatil blížiť sa k Želmírke a spoločná láska naša mu nebola tajnosťou.

KAROLÍNA: Áno, áno, nebola. Ale on, mamonár, čože si váži jemné city roztúžených sŕdc! Či on zná lásku? On je hrozný človek!

KOVÁČ: Otec azda neurobí nešťastnou svoju dcéru, ktorú miluje. Hah, slečna vážená, akým nepokojom plní zvesť táto hruď moju blaženú!

KAROLÍNA: Nezúfajte; veď láska je taká moc, ktorá i najdrsnejšie ľady láme a najťažšie prekážky odstraňuje. Keby lásky nebolo, boli by sme biedni ľudia. Preto nezúfajte, nie!

KOVÁČ: Ak smiem, vážená slečna, na vašu pomoc počítať, tak pokojne budem očakávať budúcnosť, lebo vaša pomoc mi polovicu víťazstva znamená.

KAROLÍNA: Bez otázky! Ja sama viem, čo pretrpí láska, keď jej hate kladú. Nám s nebohým Bohuslavom rodičia tiež robili prekážky a tak nám celý život otrávili. Bohuslav vzal si inú, ale láska ku mne, zlomená, i jemu podkopala zdravie. Posledné slovo, ktoré šepotal, bolo meno moje. A ja, ako vidíte, do srdca len jeho som zavrela a s láskou jeho chcem i umrieť. Od tej doby za úlohu života som si postavila, že hate milencom v cestu kladené odstraňovať a srdcia milujúce spájať budem. A tak i vy, pane, na moju výdatnú pomoc bezpečne sa spoliehať môžete.

KOVÁČ (bozká jej ruku): Nevýslovne ma šťastným robíte, slečna vážená, a rozptyľuje mi skrslé obavy.

KAROLÍNA: Ale milý pane, či nebadáte, že vám hrozí nebezpečenstvo i z inej strany?

KOVÁČ: Ako?

KAROLÍNA: Či nebadáte, že tu máte soka?

KOVÁČ: Soka? Ráčite azda myslieť toho pobehaja, bláznivého Geľa? Toho sa ja nebojím a pred ním som o Želmírku istý, lebo ju len veselosť a žarty jeho bavia. Desať takých gavalierov ja zo sedla vyhodím.

KAROLÍNA: Neverte, pane. On múti jej hlavičku a dobýja jej srdiečko.

KOVÁČ (ohnivo): Ja ho zabijem, toho pobehaja. Vietor ho sem priniesol. Môž’ byť, že pán Potocký by chcel mať v ňom dvorného šaška, baviť sa na jeho vtipkoch, preto i Želmírku azda už jemu určil. Hah, môž’ byť, že z tejto strany veje vietor. Je to akýsi vagabund, ktorý neznámy tu šťastie hľadá. Ja už dávno krivým okom hľadím na jeho počínanie a môžem vám, vážená slečna, povedať, že on zámerov čestných nemá. On dom tento alebo ošialiť, alebo okrasť chce.

KAROLÍNA: Ani ja v tom človeku ničoho dobrého nevidím. A aké máte toho dôkazy?

KOVÁČ: I dôkazmi môžem poslúžiť. Predvčerom prišiel ku mne i s Fedorom a veľmi ma prosili a naliehali, aby som im požičal 300 korún, že sú im súrne potrebné. Pýtal som sa, načo; že nemôžu povedať, ale že o pár mesiacov vrátia. Vidiac, že akiste v kratochvíľach premárniť chcú a obávajúc sa, že by to mohlo poškodiť môjmu menu u pána Potockého, odoprel som.

KAROLÍNA: Neslýchané! Dobre ste urobili. Ja poviem to švagrovi, a on naskutku ho musí vyhnať z domu. Neslýchané! Naskutku idem. Pomeškajte tu, pane; z oči v oči to musíte švagrovi povedať. To bude voda len na váš mlyn! (Preč.)

Kováč (sám).

KOVÁČ: Polovica víťazstva zabezpečená! Je to síce nečestná vec vyzradiť Fedora a Geľa, ale len pomyslenie, že by som anjela môjho utratiť mal, núti ma pohýbať všetky prostriedky. Bojujem, ako môžem, a on nech bojuje, ako môže. Geľa z domu vyženú; prekážať mi nikto viac nebude, a tak dôjdem môjho túženého cieľa. (Za kulisou spev:)

To jej hlások slávičí zneje. Rozoznať ho spomedzi sto dievčenských hlasov. A spev ten milý mi, lebo je to ozvena srdca môjho. Ach, Žela, bez teba niet pre mňa života, preto taká strašná mi zvesť o Geľovi.

Kováč, Elena, Želmíra (v objatí vstupujúc, opakujú spev).

KOVÁČ: Celý som preniknutý spevom vaším, slečna. Akoby víly hájov našich sem vstúpili, aby spevom svojím do rabských pút zajali vôľu vzdorných mužov.

ELENA: Chachacha! Ba, ako by ste sa boli zriekli; tak hovoríte všetci.

ŽELMÍRA: To tvoje ústa vravia také pochlebenstvo, Paľko? Azda si ku Geľovi do školy začal chodiť?

KOVÁČ: Prečo práve ku Geľovi?

ELENA: To majster vo dvorení.

ŽELMÍRA: Preto, že on máva také výrony.^[10] Ach, včerajší deň mi je na mysli.

KOVÁČ: Čo sa stalo včera?

ŽELMÍRA: Pomysli si len: zo šaška stal sa zaľúbenec, a to vážny, chachacha! Včera vylieval predo mnou srdce svoje, ako teraz ty, Paľko; nuž ale nadarmo. Nech ma Pán Boh chráni, aby som sa s ním zase stretnúť mala; sotva by som jeho útokom odolala.

KOVÁČ: Ako? Opovážil sa azda?

ŽELMÍRA: Nerozčuľujte sa, Paľko! Veď som ja jeho vzdychy a prísahy vyslyšala, ale potom som mu povedala, že ďakujem mu pekne za také pobavenie a odbehla som preč, chachacha!

KOVÁČ: Žela, na lásku moju, vyrozprávaj mi všetko, čo sa stalo. Ja s tým opovážlivcom urobím poriadok!

ŽELMÍRA: Chachacha! Vojenská krv sa v tebe búri, Paľko! Ale duel nedovolím. Ach, ako pekne kľačal predo mnou! Preto rozsekať ho nedovolím. Ale poďmeže do záhrady, tam ti udalosť rozpoviem, aby si sa i ty naučil tak pekne dvoriť.

(Odchodia.)

Potocký, Voňavka (stredom.)

POTOCKÝ: A čo sa toho ostatného týka, tak zostaneme len pri tom, ako sme si povedali. Áno, kvôli pokoju v dome. Vieš, kamarát, hoci som ja i človek svojej hlavy, predsa chcem mať v dome pokoj. A zvlášť so švagrinou. To je drak!

VOŇAVKA: Bene,^[11] kamarát; ale ako sa k tomu prichytím. Ja som to ani za mladi nevedel, nie to teraz, keď ma už kríže pobolievajú a hlava šedivá. Také mršiny je ťažko privábiť; ešte človeka obrátia na posmech.

POTOCKÝ: Hľaď si to len múdre spraviť. Ja, o mne buď presvedčený, ja ti prajem; ale žene som sľúbil, že nasilu dievča nútiť nebudem. Ak ti dobrovoľne podá ruku, tým lepšie.

VOŇAVKA: Huh! Na staré kolená budem musieť azda pred ňou ešte i kľaknúť. Ale tak je to: láska neni kriminál. No k veci; pozamykaj dvere, podaj papier a atrament a napíšeme.

POTOCKÝ (urobí, podá veci): Dobrý je to vynález. Nemusíš čakať s portiekou,^[12] kým sa nejakému kupcovi zaráči prísť, ale ideš na trh; tam sa všetko minie.

VOŇAVKA: A dukáty na úchvatky! Bez dukátov nepredáš.

POTOCKÝ: Ale ani dukátov bez portieky nedám. Teda píš.

VOŇAVKA: Píšem. „Oznam. Ženiť sa chcejúci páni. Touto, už nie neobyčajnou cestou, hľadá sa muž pre 18-ročné, krásne, zdravé, po domácky vychované dievča. Dostane elegantnú výbavu a 30 000 zlatých hotového vena.“

POTOCKÝ: Tak, dobre, výborne.

VOŇAVKA (píše): „Uchádzať sa môžu len doktori.“

POTOCKÝ: To podčiarkni; to len, vieš, len doktori!

VOŇAVKA: Len doktori, tak, kresťanského náboženstva.

POTOCKÝ: To je hlavné.

VOŇAVKA (píše): „Vek nerozhoduje.“

POTOCKÝ: Nie! Nech je len doktor!

VOŇAVKA (píše): Listy pod značkou „Doktor“ prijíma administrácia týchto novín.

POTOCKÝ: Výborne! Ani fiškáľ by to lepšie nenapísal. A teraz ho pošleme do najväčších novín, do „Národnej politiky“.

VOŇAVKA: Účinok bude istý. Kamarát, už môžeš chystať i výbavu; pôjdu ako rak na zdochlinu.

POTOCKÝ: Alebo, ako myši na mastné rožky. Ale hop, teraz mi prichodí na um, že naše plány budú mať hamovníky, lebo ti dvaja mladí páni budú hlavy miasť panenkám; budú chodiť, vzdychať, prísahy vernosti brať, a my s doktormi nič nevykonáme.

VOŇAVKA: Ľahká tu pomoc. Veľkí páni, keď chcú ľúbosť vyhnať, pošlú zaľúbenca cestovať; tam zabudne. Takýto flajster upotrebíme i my. Kováčovi povieš, aby sa sem viac neustával, a toho odkundesa Geľa vyženieš metlou.

POTOCKÝ: To som už dávno chcel urobiť, lebo mi je to človek veľmi podozrivý. Švagriná mi len pred chvíľou hovorila, že i s Fedorom vypožičiavali od Kováča 300 korún. Načo im peniaze? Ten dobre nezmýšľa: okradne ma, lebo čo!

VOŇAVKA: Ale počkaj, kamarát; nevyháňaj ho ešte. Mne v mojej veci dobré služby môže preukázať. Vieš, obratný je; ak by mi pomohol. A potom nedbám, daj mu ten laufpas.^[13]

POTOCKÝ: Tebe kvôli to urobím, ale pred Kováčom ešte dnes zatvorím dvere.

VOŇAVKA: Tak, dve múdre hlavy, ako sú naše, musia niečo i vyhútať. To dobrý plán: ty budeš mať „doktora“, a ja mladú ženu, chachacha!

POTOCKÝ: Výborne! No poď, kamarát, na to si dáme nejaký oldomáš. (Preč vľavo.)

Geľo.

GEĽO (vyrazí zo skrine): Povetria! Povetria, zadusím sa! Zúrivosť a hnev mnou lomcujú, div, že sa nerozsadím! Spikli ste sa proti mne, zhanobili ste ma! Ach, Žela, Žela, ty si vysmiala vrúce vyznanie moje, ktoré som ti k nohám zložil, a o ktorom len srdce moje a tvár tvoja vedeli, tys’ ma na pranier s výsmechom postavila. Pomsta ti! Sklamané srdce moje, povedala tá stenula. Ver’ sklamané a urazené i moje. Šípom Amora^[14] ranený ja hynúť musím tiež a za rúškou veselosti slzy tečú z očú a žiale zo srdca. Ach, Geľo, Geľo, ty odvetu dať musíš! Ja odkundes, vagabund, kradoš?! Ja tebe nástrojom mám byť k dosiahnutiu cieľov chabého srdca tvojho. Dobre, budem, budem! Hah, naspäť hnev, naspäť hnev, naspäť rozhorčenie; plecia, neste ešte trpezlivo hany prázdnohlavých, aby tým lepšie poznali, kto je a čo im pripraví Geľo.

(Opona dolu.)