ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Potocký, Voňavka.

POTOCKÝ: Nebol by som myslel, amicenko,^[63] že sa ti vec podarí. Vo veku toľký rozdiel, a predsa to tak ľahko ide.

VOŇAVKA: Kamarát, na mňa treba len pozrieť a hneď vidíš Napoleona podmaňovateľa. Áno, ja môžem si povedať ako Hanibal: veni, vidi, vici^[64] a teraz som už ante portas.^[65]

POTOCKÝ: Čo to znamená?

VOŇAVKA: Nuž: veni = prišiel som, vidi = videl som a vici = zvíťazil som; a teraz som už ante portas,^[66] to jest posledný krok idem robiť, aby víťazstvo moje svetu zrejmé bolo.

POTOCKÝ: Hah, amice, ani nevieš, ako mi ľúto toho tvojho veni, vidi a vici-ho. Ty dostaneš mladú ženu a tak sa dostaneš pod papuču a zabudneš na mňa, najvernejšieho svojho priateľa.

VOŇAVKA: Do smrti nie; do posledného dychu svojho ti povďačný budem, že si mi dopomohol k blaženostvu mojemu.

POTOCKÝ: Predsa bude len po vôli mojej; prekonali sme všetko. Švagriná, ktorá od istého času veľmi sa zmenila, teraz slovíčkom neprotirečí šťastiu tvojmu. Predtým, ako odopierala! A teraz sa smeje, spieva, láskavá je ku každému a tak sa chová, ako by o 20 rokov mladšia bola.

VOŇAVKA: Tak je to so starými pannami; sú ako mesiac, menia sa.

POTOCKÝ: A inokedy zas melanchólia prichodí na ňu; utiahne sa do svojej izby a tam vyberá z albumu listy a číta ich a bozkáva, ako dieťa. Pravda, ja sa staviam, že toho nevidím, ale vidím všetko a som v duchu rád, že mám od nej pokoj.

VOŇAVKA: Ach, víťazstvo moje, iste, len jej ďakovať môžem, lebo ona vplývala na Elenku, a tak ju mne naklonila.

POTOCKÝ: Máš toho isté dôkazy, že ti je Elenka naklonená?

VOŇAVKA: Nepodvratné! A nielen azda slovom a medzi štyrmi očami dané, ale dôkazy čierne na bielom.

POTOCKÝ: Ako? Azda lístočky ste si posielali? A ja som nepobadal ničoho.

VOŇAVKA: Tak je! A ako by si bol mohol pobadať, veď čertovským rukám boli lístky zverované, chachacha!

POTOCKÝ: Toho pobehaja si prijal do služby?

VOŇAVKA: Áno, len ona, on a ja sme vedeli o tajnosti našej. Každý deň mi priniesol Geľo list od nej a ja zase poslal po ňom. A jeden krajší a ľúbeznejší, ako druhý. Furták veliký ten Geľo! Vie ten ženské srdce získať a pripútať. Pováž len, raz hrozilo nebezpečenstvo, že si ju ten profesor Záhorský získa a mne odvedie; ale prišiel Geľo a takú radu dal, ktorá mi lásku jej naveky získala.

POTOCKÝ: Hm, nechápem tedy, prečo Elena zjavne nenechá Záhorského! Akúže ti to dal radu?

VOŇAVKA: Aby som jej kúpil dar! A ja som Geľovi odovzdal 300 korún, ako žiadal a ten vec zariadil; taký pekný lístok mi od nej priniesol, že by som ešte aj druhých 300 korún neľutoval. To máš tie neodtajiteľné dôkazy. A že tvoja švagriná Karolína je mi naklonená už, toho dôkazom je to, že keď som jej chcel otvoriť lásku môjho srdca k Elenke a ju o priazeň žiadať, ona ani k slovu ma nepripustila, ale hovorila, že viem, pane, o tajnosti vašej, chápem, chápem a o priazni mojej vás uisťujem. A sľúbila, že šťastným ma urobí. Ó, vďaka jej za to!

POTOCKÝ: Prepodivné! Nechápem, nechápem!

VOŇAVKA: Ale teraz, amicenko, idem pristrojiť sa k tomuto „ante portas“, poslednému, vážnemu dňu, ktorý bude najskvelejším dňom života môjho! Ach, amice,^[67] srdce mi skáče radosťou, mladnem, z pliec ako by mi centy padali a cítim sa, ako Adam, ktorému Pán Boh prstom kýva, aby sa vrátil v stratený raj. Ó (Spieva:)

Pá, amice; idem, idem a keď sa navrátim, už ťa budem volať strýcom. (Preč.)

Potocký sám.

POTOCKÝ: Toto by sa mi bolo tedy podarilo. Len nepochopiteľné mi, prečo Elena vždy len so Záhorským chodí a prečo ju ten pýta, keď vie, že ona sa Voňavkovi zadala? Či ho len za nosom vodí a ju to baví, keď vie, že ja neprivolím. A moja švagriná Karolína, to je pre mňa celá záhadná sfinx.^[68] Predtým úhlavným nepriateľom bola Voňavkovi i Geľovi, a teraz neni krajšieho, milšieho, lepšieho, múdrejšieho človeka v očiach jej, ako tí dvaja. Nechápem, nepochopiteľné!

Potocký, Karolína.

KAROLÍNA (uradostená, spieva si):

POTOCKÝ (pretrhne ju a ona ho zbadá): Dobrej si dnes vôle, milá švagrinká. Už som dávno nepočul milý tvoj hlások ozývať sa v dome!

KAROLÍNA: Dobrej, dobrej, len ma nerozhnevaj, veď azda vieš, aký deň sa dnes chystá; a tu treba byť nálady dobrej.

POTOCKÝ: Viem dobre o dnešnom dni; práve pred chvíľou mi spomínal, že sa chce dnes vyjadriť.

KAROLÍNA: O tom som ja už dávnejšie upovedomená a práve pospiecham, aby som sa dôstojne k tomu okamihu prichystala.

POTOCKÝ: Áno, pospeš, pospeš; ved ty dodáš lesku a slávy tejto familiárnej slávnosti. Len prosím ťa, švagrinká, buď taká dobrá, neodopieraj, nie. Však vieš, že —

KAROLÍNA: Boh chráň; ja uvážila som vec dokonale. Dosť ma to rozmýšľania, dosť trudenia stálo, kým som sa rozhodla, ale tie jeho listy tak úpenlivo zneli, tie jeho prísahy tak ma prekonali, že odhodlala som sa vyslyšať jeho prosby, a tak šťastiu jeho prekážky klásť nebudem.

POTOCKÝ: Ach, aj mňa prekonávaš tým rozhodnutím zlatého srdca tvojho! Milá švagrinká! (Chytí ju za ruky a proti sebe stoja.)

KAROLÍNA: Zabúdam dnes, švagre, na všetky príkoria, ktoré si mi robieval, keď dnes dve srdcia zväzkom takým prekrásnym snúbenstva viazané byť majú a keď jedine odo mňa to závisí.

POTOCKÝ: Áno od teba; od teba jedinej! (Pustí ju.)

KAROLÍNA: Ó, dnes pokoj zavíta do domu tohoto. Toto je najšťastnejší deň, v ktorom i túžby moje i Elenkine k splneniu prídu. Ale však nech si pospeším všetko prichystať. (Preč so spevom Pod tým naším atď.)

Potocký sám.

POTOCKÝ (mädlí si ruky): Výborne to ide, výborne! Jasní sa prenáramne obzor nad mojou hlavou. Ach, keby to bolo znamením, že druhá polovica plánov mojich sa mi podarí; keby si i Želmíra zvolila niektorého z tých doktorov! Ale krutohlavosť jej zlomím! Doktor Dolánsky už požiadal o jej ruku a za toho musí aj ísť. To musím aj ostatným povedať, aby sa tu už viacej neustávali. (Klopú.) Slobodno!

Potocký, Rubánus.

RUBÁNUS: Najponíženejší služobník, milý pane!

POTOCKÝ: K službám vždy vám hotový, vážený pane!

RUBÁNUS: Dovoľte, aby som bez všetkého prefácia^[69] vyriekol cieľ môjho k vám teraz príchodu. Milý pane, čas, ako pojem abstraktnej filozofie, o ktorom laikovia hovoria, že beží — nebeží, ale merítka toho času, vynálezy ľudskej inteligencie, totižto hodiny a dni, tie bežia jeden za druhým…

POTOCKÝ: Vzácny môj pane!

RUBÁNUS: Preto, poneváč už mnoho tých merítok stojaceho času ubehlo a ja márne tu čakám na konklúziu môjho predsavzatia, chcem úctive zvedieť, aké je rozhodnutie vaše a váženej slečny.

POTOCKÝ: Ach, vzácny môj pane, nemôže z veci nič byť; ale nie esse, ale fieri;^[70] ľutujem. Okolnosti sa totižto tak vyvinuli, že všetko márne.

RUBÁNUS: Okolnosti neurčujú človeka, ale človek určuje okolnosti. In praxi,^[71] pravda človek zákonmi filozofie neurčený podlieha okolnostiam. A smiem prosiť, pre ktoré okolnosti sa celá podstata vecí premeniť musela?

POTOCKÝ: Nuž, pán môj, ja konkludujem,^[72] že podstata vecí je v tom, že ona vás nechce.

RUBÁNUS: Ach, pane, ako logične hovoríte, aké to výrazy!

POTOCKÝ: Vo vašej vzácnej spoločnosti som sa im naučil. — No a, pán môj, ja, ako dobrý otec, vôľu jej kaziť nebudem. Do smrti by som si to nemohol odpustiť, keby som sa takej necnosti dopustil.

RUBÁNUS: Faktum^[73] je, pane, že v dilemme^[74] stojíte a že collisio^[75] officiorum vám v cestu stúpilo. Z jednej strany otcovská láska a z druhej strany mne dané slovo. Nuž ja, ako pravý filozof, chápem, aké duchovné trápenie vám spôsobuje láska k dcére, ktorej vôľu kaziť otcovské srdce vám zakazuje, a preto dobrovoľne vás od daného mi slova oslobodzujem a nárokov mojich sa zriekam…

Potocký, Rubánus, Zelenák.

ZELENÁK (vpadne pri posledných slovách Rubánusa do izby, nervózne): Ja sa nezriekam nárokov! Kolega. Conditio sine qua non je, viete, 5%.

POTOCKÝ: Ach, pane môj vážený, čože si pomôžete, keď si dievča zvolilo iného?

ZELENÁK: Iného? Koho? Azda mňa? Nebol by div! Kto je ten nešťastník, pane!

POTOCKÝ: Poznáte ho dobre, lebo vám bol predstavený, keď tak, ako i vy, prišiel sem dľa oznamu.

ZELENÁK: Dr. Dolánsky? Kolega, nepovedal som vtedy, že je to sok?

RUBÁNUS: Ako som už riekol; ja sa zriekam nárokov; ale —

POTOCKÝ: Ktože sa vám, pane, vyrovná vo veľkodušnosti!

ZELENÁK: Zriekať sa to, čoho nemáte, neni veľkodušnosť.

RUBÁNUS: Ale z druhej strany, pane, tu je categoricus imperativus, ktorý vám káže, aby ste dané slovo držali a proti otcovi, dcére po vôli urobiť chcejúcemu, ako otec čestné slovo držiaci ruku dcéry svojej mne dali.

ZELENÁK: Tak, pán môj, tak! Categoricus imperativus káže.

POTOCKÝ: Tomu ja, páni moji, pri najlepšej vôli nerozumiem. Categoricus imperativus káže; ale moja dcéra vás ani jedného, ani druhého, ani tretieho nechce. Ako ste azda i pobadali, jej categoricus imperativus je ten Kováč, ktorého zase ja nechcem.

RUBÁNUS (vážne): Dilemma, dilemmarum.^[76]

ZELENÁK: Z ktorého východu nieto iného —

POTOCKÝ: Ako? Raďte, pane, raďte! Rada v čas núdze daná oceniť sa nedá.

ZELENÁK: Východu iného nieto, ako, aby sme sa my vzdialili, a vy, pane vzácny, vôli dcérky svojej povolili.

POTOCKÝ: Ach, vzácny pane, ako ste mi obľahčili na duši touto radou a vaším úmyslom. Však, prosím vás, ráčte ešte medzi nami pomeškať a pri jednej rodinnej udalosti hosťami našimi byť.

ZELENÁK: Či azda zámery priateľa Voňavku sú to? Hovoril mi o nich. Poďte, kolega, poďte, pôjdeme pánu Voňavkovi zagratulovať. Keď nebudete vy blaženým snúbencom, aspoň vidíte takého. (Zberajú sa.)

POTOCKÝ (vyprevádza): Ale iste, páni; ráčte nás poctiť svojou prítomnosťou. (Všetci prostriedkom preč.)

Želmíra, hneď za ňou Dolánsky (zľava.)

ŽELMÍRA (spešne): Utekám pred nenávideným tým človekom, a on ma všade prenasleduje svojimi vyznaniami.

DOLÁNSKY (s kvetmi, zastane pri dverách): Už tri týždne sa bavím vo vašom milom pohostinnom dome, slečna Želmíra, a horím túžbou aspoň raz počuť z úst vašich láskavé slovo, no vždy utekáte predo mnou, vždy ma odmietate.

ŽELMÍRA: A odmietať budem. Pane, vy nikdy nepočujete odo mňa, že by len jedno tĺknutie srdca môjho vám patrilo.

DOLÁNSKY (prosebne): Natoľko ste ma vzali v nenávisť? Či azda chybu nejakú, ošklivosťou vás naplňujúcu, zbadali ste pri mne? Či azda chýr nejaký zlý priletel k vám, že výsluchu prosby moje u vás nenachodia?

ŽELMÍRA: Nie, pane, nie! Nenávidieť vás nemám príčiny; vy ste mi ľahostajný. Chyby nevidím na vás, ani chýru som zlého nepočula; ale vás milovať, ženou vašou byť nemôžem.

DOLÁNSKY (bôľne): Ani iskierka lásky nesvieti pre mňa vo vašom srdiečku? Tým väčšmi sa rozplameňuje láska moja. (Vzdorovito.) Ja, slečna, vás nezrieknem sa nikdy a lásku vašu si získať, sľub manželskej vernosti, keď treba bude, i na silu hľadieť si vynútiť, dokiaľ zdravý a živý som, neprestanem.

ŽELMÍRA: Hah, ukrutník ste, pane, a drzec bez mužnej cti, keď slabosť moju a okolnosti vo svoj prospech využívate. Pre všetko, čo vám je drahé, vás prosím, odstúpte odo mňa a zanechajte náš dom. Vy môžete nájsť devu inú, ktorá by srdce, ruku vám podala, blažila vás a vy ju. Mňa nebúrte dotieravosťou svojou. Srdce moje náleží inému, a i ruku pred jediným svedkom, Bohom, jemu som sľúbila! Prečože sa nám tedy staviate v cestu?

DOLÁNSKY: Preto, že vás ľúbim.

ŽELMÍRA: Nemôže láska byť u vás, keďže ste prišli sem na oznam a peniazmi zvedený. Ó, nešťastná myšlienka môjho otca!

DOLÁNSKY: Mýlite sa, slečna. Pravda, tajiť mi česť nedovoľuje, že na oznam som sem prišiel; ale však to, čo ma urputným a neodstupiteľným robí, je láska k vám, je krása vaša. Vami očarovaný, ja nemôžem od získania si vás odstúpiť, tým menej, že otec váš mi praje.

ŽELMÍRA: A hoci vás nenávidím, vy ma chcete za manželku? Myslíte, že posvätný zväzok manželstva prerobí i srdce moje? Nikdy! A akéže by to bolo manželstvo naše, keď viete, že vás neľúbim a k inému letí myseľ moja? Či by to nebola muka pre mňa i pre vás? Preto prosím vás, pane, zanechajte také úmysly, a ak ste zmýšľania rytierskeho, nestavajte sa do cesty blaženstvu môjmu. (Zberá sa preč stredom.)

DOLÁNSKY: Slečna milovaná, nemôžem vás poslúchnuť. Kamkoľvek kročíte vy, noha moja mimovoľne za šľapajmi vašimi kráča a ústa dýchať chcejú len povetrie, ktoré vy dýchate. Hoci nevoľno vám v mojej prítomnosti, však ja nasledovať musím, ako tieň, postavu vašu. (Želmíra preč; Dolánsky za ňou.) Hah, keby ste vedeli, čo múk trpím pre vás! (Preč.)

Amália, Potocký (zľava).

AMÁLIA: Videl si? Počul si?

POTOCKÝ: Videl všetko cez kľúčovú dierku i počul všetko na vlastné uši a hovorím ti, Málka moja, že sa to stať musí!

AMÁLIA: Antal, veď vidíš, že jedinému dieťaťu tvojmu je do zúfania. Od prvopočiatku ťa prosí, prosím ja, s Karolínou ustavičné potyčky máš, aby si ku kroku takému vážnemu Želmírku nenútil, ale ty si čím diaľ tvrdší. Veď si počul, že ho nechce!

POTOCKÝ: Chce, nechce, musí. Mne sa tento doktor ľúbi. Je vážny, rozumný, charakterný, lepšieho netreba hľadať. Či by som mal vypustiť z ruky také šťastie! Kde máš rozum, Málka?

AMÁLIA: Ja viac na srdce slúcham, a to mi hovorí, že čo robíš, zle robíš. Antal môj, či ti je ten titul viac hoden, ako jej šťastie?

POTOCKÝ: Však ona privykne! Pri takom mužovi aj čert sa anjelom stať musí. Ja sám som doňho zaľúbený, čím viac sa môže taká prepelička. Či si, Málka, videla už kedy krajšieho muža? Či neni múdry, ako Šalamún,^[77] vážny, ako rímsky senátor?^[78] Keď hovorí, visíš na ňom; keď ulicou kráča, celé mesto po ňom sa obzerá a úctu mu skladá. Pováž ty len, Málka, akej úcty pri ňom dôjdeš i ty!

AMÁLIA: Čo ma po úcte, keď mi dieťa žiaľom zhynie!

POTOCKÝ: A dnes, keď už jednu vec vybavíme, žiadal by som si, aby i Želmírina bola skončená; nech mám už raz pokoj.

AMÁLIA: Antal, priečiť sa ti nechcem, ale také tušenie mám, že čo robíš, bude mať zlý koniec.

Amália, Potocký, Karolína vedie za ruku Želmíru, za nimi Kováč.

KAROLÍNA (srdnato): Potocký! Čo si mi sľúbil len pred chvíľou, že ma dnes nerozhneváš? Prečože tedy dovoľuješ, aby ten tvoj pán doktor ustavične prenasledoval vyznaniami svojimi Želmírku?

POTOCKÝ: Odpusť, švagrinká, ja o tom vedomosti nemám. Ja len to viem, že dcéra moja pánu Dolánskemu dnes zasnúbená bude.

KAROLÍNA: Akože? Proti jej vôli? A to dnes, keď dom tento ozýva sa od tlkotu blažených sŕdc, keď láska naplňuje každý jeho kút, dnes by si ty chcel roztrhať dve milujúce sa duše?

POTOCKÝ (premáha hnev): Nerozčuľuj sa, švagrinká a do mojich vecí sa nestaraj. To som ti už dávno povedal, a že moja posledná, nezvratná vôľa je, aby Želmíra moja stala sa manželkou doktora Dolánskeho, advokáta a veľkostatkára.

ŽELMÍRA (kľakne pred ním, plače): Otec môj milý, tu dieťa tvoje kľačí pred tebou a v zúfalosti prosí, aby si obmäkčil srdce svoje. Otec môj, otec môj! (Vzpína k nemu ruky.)

POTOCKÝ (spurno): Povedal som moje posledné slovo. Sľub svoj dodržím, a ty ak nechceš ma nahnevať a kliatbu moju vyvolať, poslúchaj vôľu moju.

AMÁLIA: Antal! Spamätaj sa! Či ťa slzy a prosby dieťaťa nepohnú, či to nie tvoja dcéra! Ach, to nebo sväté sa pobúriť musí!

ŽELMÍRA: Otec môj, otec môj, nežeňte ma do zúfalstva! Radšej si život vezmem, ako by som išla za toho, ktorého neľúbim.

POTOCKÝ: Hah, že decko jediné takto mi vzdoruje! Za ktorú by som všetko dal, ona ma neposlúchne! Ale hovorím: pôjdeš a zasnúbenie dnes bude s Dolánskym.

KOVÁČ: Pane! Jakživ som šije, nie to kolena pred nikým nesklonil. Však láska hlboká k Želmírke ku všetkému ma núti. Tu, pane, na kolenách prosím vás, nerozdvojujte, ale požehnajte láske našej spoločnej.

AMÁLIA (plačúc): Antal, tie múry sa pohnú, ak ty zostaneš ešte tvrdošijne pri zámeroch svojich. Ó, muž môj milý, zmiluj sa nad našou dcérou a neotravuj jej život.

KAROLÍNA: Čo sa to deje?

POTOCKÝ (nanajvýš nahnevaný): Preč odo mňa! Preč s vašimi prosbami a nahováraniami. Povedal som už sto ráz, že tu neustúpim, a vôľa moja na vlas vyplniť sa musí. Márne všetko! A ty, Želmíra, rozkazujem ti, choď do svojej izby a viac s týmto človekom neprehovoríš! Voľ si: otcovskú kliatbu alebo svojho milenca! Preč odtiaľto; doktorovi Dolánskemu dnes ruku podáš.

ŽELMÍRA (vstala, chytá sa za hlavu): Ach, srdce moje puká! (Omdlieva, Amália a Karolína ju zachytajú.) Paľko! Hoci nešťastlivá, však tebe vždy verná! (Omdlie. Paľko beží po vodu.)

KAROLÍNA: Vodu! Švagre, to tvoja robota! Vodu!

AMÁLIA (plače): Bože na nebi! Želmírka, dcéra moja! Pomôž, pomôž, srdiečko jej puklo!

ZELENÁK (pribehne): Čo sa stalo, vody, vody! Sem! Sem ju odnesme; nič jej nebude. Malý záchvat od ľútosti. (Odnesú ju stredom).

Potocký, Kováč (stojí bokom zronený).

POTOCKÝ (nervózne sa prechodí): A vy, pane, opustite môj dom. Počuli ste moje slovo, že pre vás dcéra moja neni, a slova svojho rušiť nebudem. Nie! Nie som ja v úmysloch taký klátivý, ako by sa niekto nazdával.

KOVÁČ (premáha sa): Dcéra vaša pre mňa neni?! Prečo? Či som sa jej stal azda nehodným?

POTOCKÝ: Nie! Však ste jej ani hoden ešte neboli. Vedzte tedy a rozumejte, že ona musí dostať muža od pera a nie od cepa! Preto dcéra moja pre vás neni; preto ona s vami a vy s ňou každý styk pretrhnúť musíte a viac do domu môjho noha vaša vkročiť nesmie. (Preč stredom.)

Kováč sám.

KOVÁČ (urazeno): Či som dobre počul, či dobre rozumiem, lebo či ma zmysly klamú? (Chytí sa za hlavu a zúfalo sa smeje.) Chachachá. To teda prekážka blaha môjho! Že nemám tituly, že som človek od cepa a práce a nie je blýskavé meno moje. Pýchou posadnutý Potocký, sám seba si zhanil a stav svoj potupil, keď mne slová také v tvár čestnú vrháš! Hoj, a či som zbabelec? Čo už krv husárska neburáca v žilách?! Šabľu mi k boku a vysekám ťa z domu tohto nadutého, a koňa mi, najdivšieho sedlajte, na toho vyšvihnúc sa unesiem ťa, milenka moja, a na priek otcovi zatvrdlému predsa ty budeš len moja. (Prudko sa zvrtne vľavo; zazrie Dolánskeho.)

Kováč, Dolánsky.

DOLÁNSKY (mierne): Aká že to nehoda, počúvam, prihodila sa tu?

KOVÁČ (chce sa naňho vrhnúť, premáha sa): Nehode tej tys’ príčinou, podliak diabolský!

DOLÁNSKY (mierne): Pane! Neviem, kde a kedy boli by sme si potykali? A po zdraví snúbenice mojej dopýtať sa azda mi len dovolené.

KOVÁČ: Ústa vaše sú nehodné i len vysloviť jej meno. A snúbenicou svojou ju nezovte, lebo ňou ešte neni!

DOLÁNSKY (v hneve): Pane, urážať chcete? Vedzte, že ja len s gavalierom do reči a potyčky sa púšťam, a nie s existenciami vám podobnými!

KOVÁČ: Husársky poručík som, na mne škvrny nieto! A vy ste bezočivý votrelec a oplan! (Hodí mu rukavicu silne do tváre.) Rátame sa!

DOLÁNSKY (vzrušene): U diabla! Vyzvanie.

KOVÁČ: Vy, alebo ja! Čakám vašich sekundantov.^[79] (Prostriedkom preč.)

DOLÁNSKY (urobí krok a pravou rukou ukazujúc za ním, prekvapene stojí).

(Opona dolu.)