ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kováč sám.

KOVÁČ (vstáva od stolíka): Myslím, že som všetko do poriadku priviedol. Vy, listy, dáte zvesť svetu potom, čo bola moja posledná vôľa a čo ma k súboju dohnalo! Tento matke milovanej, ktorá ani netuší, čo podujímam a ktorá, viem, keby to zvedela, celé mesto by zburcovala, len aby súboj prekazila. Tento priateľom a súdruhom; tento úradu, aby vedeli, že príčina súboja som ja a ja ho vyzval, aby protivník i tu videl gavalierske moje pokračovanie, a že dobrovoľne sa vrhám v nebezpečenstvo života. A tento… jej. (Bozká list a rozcitlivie sa; mlčí.) Bez nej mi žiť nemožno, a zriecť sa jej… ach. Radšej nech padnem pre ňu v súboji, ako by som ju mal vidieť v objatí iného. Každý pohľad na ňu, ako krášli môjho soka, bol by mi vražednou dýkou do srdca; každá zvesť, že ona hynie s láskou utajenou v srdci, driapala by dušu moju a ja hynul by som telom, hynul duchom a pomaly umieral. (Chytí šabľu.) Poď, oceľ, v ruku moju. (Šermuje.) Svalstvo už odvyklo od narábania tebou, ale však duch pomáhava. A kto vie, aký šermovnik je on? Nezáleží na tom! Ak je lepší, tak zhyniem ja rukou jeho, ak slabší, zmárni ho táto ruka moja; tretieho východu nieto. Jeden z nás musí odstúpiť z cesty. (Klopú.) Voľno!

Kováč, Oficier-sekundant, Fedor, Zelenák.

KOVÁČ: Vitajte, súdruhovia moji. Myslím, že s vecou dobre vybavenou prichodíte.

OFICIER: Ako si si žiadal, tak sme poslanie skončili.

ZELENÁK: Ja ešte nie; ja až popoludní, ak mi totiž nejakú robotu spravíte a príde mi nejaké to ucho prišiť.

OFICIER: Ale, brat môj, myslím, že budeš mať horúcu robotu. Znám majstrovstvo tvoje; ale znaleckým okom skúmajúc chovanie a celú postavu Dolánskeho, zbadal som, že nie menší majster môže byť aj on.

KOVÁČ: Tým lepšie pre mňa, a tým väčšia sláva bude pre mňa. Keď zhyniem, zhyniem od majstra šermu; keď padne on, tak nepremohol som ledakoho. Braček môj Fedor, akúže zvesť mi nesieš od nej a o nej? Čo robí? Či má nejaké tušenie o nastávajúcich veciach?

FEDOR: Ani najmenšieho tušenia nemá. A čo robí? Nuž žiaľ mi na ňu pozrieť. Neplače, nevzdychá, slova neprerečie s nikým, nestýka sa s nikým. A ujca, ako badám, začína celá vec už mrzieť, lebo tiež je zadumaný a mrzutý. Ešte dokiaľ to bol Geľo, ten mal dovolené k nej prichádzať a ju zabával a rozveseľoval. Ale odkedy Geľo odišiel, nemá ju kto rozveseliť.

KOVÁČ: Geľo odišiel? Geľa tu niet?

FEDOR: Hneď, ako zvedel o tvojom vyzvaní Dolánskeho, odišiel.

KOVÁČ: Akože to mohol zvedieť? Dolánsky sa mu musel zdôveriť a ho za sekundanta požiadať.

ZELENÁK: Ba ja myslím, že ufrkol s tými Voňavkovými 300 korunami.

KOVÁČ: Ľúto mi, že sa s ním zmieriť nemôžem. Uznávam, že som ho urazil, no napravil by som to. Ak by sa so mnou niečo prihodilo, prosím ťa, Fedor, upovedom ho o týchto mojich posledných slovách.

FEDOR: Nehnevá sa on na teba; osvedčil to pri lúčení. Bolelo ho to, ale vraj nehnevá sa.

KOVÁČ: Ostatným, menovite Želmírke, poslednú moju vôľu a slová oznámia tieto listy. A sekundanti jeho?

OFICIER: Záhorský a Rubánus. Bezúhonní a diela znalí gavalieri. Šlo ľahko, lebo i Dolánsky skrze nich čo najťažšie podmienky žiadal, a tak sme sa ľahko dohodli. Dva razy pištole a potom šable do úmoru.

FEDOR: O tretej popoludní v háji pod košatým dubom.

KOVÁČ: Dobre, všetko v poriadku. Ale teraz poďme, kamaráti. Rád by som sa ešte prešiel aspoň popod jej okná. (Volá: Martin!)

Predošlí, Martin (sluha).

KOVÁČ: Martin! Odchádzam dnes preč. Ak by som sa do šiestej hodiny nevrátil, tak potom tieto listy odnesieš na patričné miesta, ako je tu písané. Rozumieš?

MARTIN (prevezme listy): Áno; rozumiem.

KOVÁČ: Na všetko dozeraj. (K ostatným.) Môžeme. (Všetci preč.)

Martin sám.

MARTIN: Kým sme boli v garnizóne,^[85] som tomu rozumel. Keď mi môj pán takéto rozkazy vydával, už som vedel, že sa ide s kýmsi biť. Ale teraz, čo sme už päť rokov doma, čo to má znamenať? Päť rokov šable v hrsti nemal, akože s ňou zahrá? A že sa čosi chystá, na to by som hlavu postavil. Ale čo ma po tom! Viem iste, že sa on nedá; a keď on komusi nos utne, to mňa nebude bolieť. Rozkaz je: keď sa do šiestej domov nevráti, listy odovzdať. Javól.^[86] (Začne si vyhvizdovať a riadiť izbu.)

Martin, Želmíra.

ŽELMÍRA (čierno oblečená, závojom zahalená, smutná vstupuje): Azda i česť kladiem na váhu týmto svojím krokom, no nemám viac čo stratiť na svete, keď jeho som stratila. Plním, čo som mu sľúbila: ako dcéra vypovedám poslušnosť otcovi, a jemu, ako milenka, zostávam verná. (Zbadajú sa s Martinom.)

MARTIN (prekvapene): To ste vy, slečna Želmírka? Dosť, že ste k nám trafili, keďže ste ani neboli u nás.

ŽELMÍRA: Pravda, Martin, je vám to čudné, že som sem prišla? (Sadne si.)

MARTIN: Prečo by to bolo čudné. Však keď náš mladý pán Paľko mohli k nim chodiť, môžu aj oni k nám. Ale povedzteže mi, slečna milostivá, prečo ma pán Paľko k vám s listami už neposielajú? Či azda sa —

ŽELMÍRA (bôľno): Ach, Martin dobrý, to vyrozprávať by ťažko bolo pre moje sdce. Prišla som len tak dnes, pozrieť, či je Paľko doma. Mala by som mu čosi vážneho povedať.

MARTIN: Ach, hej, škoda, nie sú doma; pred chvíľou odišli i s ostatnými, akýmisi kamarátmi.

ŽELMÍRA: Kdeže sa vybrali?

MARTIN: To neviem; len toľko som uhádol, že až podvečer sa vrátia, lebo mi kázali o 6. hodine listy roznášať. A tak sa mi vidí, že je tam i pre vás jeden.

ŽELMÍRA (radostne): Ukážteže mi ho, Martin. Prosím vás!

MARTIN: Nemôžem, slečna; rozkaz mam až o 6. hodine odovzdať.

ŽELMÍRA: Na tom nezáleží, skôr či neskôr. Dajte mi ho, Martin.

MARTIN (otáľa): Ale keď —

ŽELMÍRA (dá mu peniaz): Nič vám pán váš nesmie urobiť, keď vám ja prikazujem, aby ste mi môj list teraz odovzdali. Martin, nebojte sa.

MARTIN: Nech sa teda páči. Ale nesmiete mladému pánovi vyzradiť, že som vám ho skôr dal, ako bolo rozkázané.

ŽELMÍRA: Nie, nie. (Bokom.) Bože, ako dávno som už písma jeho nevidela! Iste na rozlúčku píše. (Martin zaneprázdňuje sa inde. Želmíra otvorí list a číta.) Na smrť. (Vykríkne.) Kriste Ježiši! Duel!^[87] Pomoc! (Klesne na zem.)

MARTIN: Pre Boha živého, slečna Želmírka! (Dvíha ju.) Vstaňte, vstaňte! Ach, tuším je mŕtva! Bože, čo je to? Utekám pre starú paniu. (Preč; ale hneď pribehne a za ním Kováčova matka.) Tu, pozrite!

KOVÁČKA: Bože, Želmírka! Čože sa ti stalo, dieťa moje? Vstaň, vstaň. (Umýva ju vodou.)

MARTIN: Dal som im hen — ten list, a ako ho prečítali, hneď padli na zem.

ŽELMÍRA: Teta moja, teta moja! Zachráňte ho!

KOVÁČKA (k Martinovi): Bež ku Potockým, že by hneď sem prišli. (Martin preč.)

ŽELMÍRA (s pomocou Kováčkinou pomaly vstane a sadne na pohovku): Teta moja, pozriteže len ten strašný list. Smrť! Zhynie!

KOVÁČKA: Kto, dcéra moja? (Vezme list a číta.) Hrôza! Pre večného Boha, to sa nesmie stať! Musíme to prekaziť. Rýchle za nimi. Ach, azda už i s prebodnutým srdcom na tráve leží syn môj jediný! (Zalamuje rukami.) Bože! Bože! (Želmíra plače.)

Predošlí, Amália, Potocký, Voňavka.

AMÁLIA: Pre Boha živého, kde je moje jediné dieťa? Želmírka, či žiješ, či si už mŕtva! (Objíme ju náruživo.)

ŽELMÍRA: Mať moja, mať moja. (Kŕčovite sa k nej vinie.)

POTOCKÝ: Nešťastlivé, neposlušné dieťa, ako si sem prišla? Do domu tohoto! Či nezakázal som ti všetky styky s ním, a ty ešte sem vkročíš!

KOVÁČKA: Nie, pane, nekárajte nešťastlivé dobré toto dieťa. Vy ste všetkému na príčine a vaša tvrdosť! Sem pozrite a čítajte. Kliatba na vás, že syna jediného som utratila! Na svedomie si berte krv jeho.

POTOCKÝ (s úžasom prečítajúc list): Duel!!

VOŇAVKA (s úžasom): Duel!

POTOCKÝ: Duel! Na smrť! Šable, pištole, krv, rany. Hah, zbojníci, vrahovia! Môjho zaťa, môjho doktora mi idú zmárniť, zabiť, popichať, rozsekať (behá hore-dolu), rozštvrtiť, postrieľať, zjesť! Krv jeho už tečie potokom, stenanie jeho čujem až sem! Bežme za nimi, poďme na políciu a zburcujme ju celú; poďme domov! Hej, za nimi, za nimi, prekazíme to; zachráňte môjho zaťa, nesmie tiecť krv jeho nevinná! (Preč; za ním spechá Voňavka; dámy zalamujú rukami.)

(Opona dolu.)