ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Amália, Zelenák (je plnými ústami).

ZELENÁK: Pravdaže, pani drahá, treba jej pokoja. Udalosti, ktorá sa stala, ani nepripomenúť, a mena ani jedného, ani druhého.

AMÁLIA: Bože, Bože, takéto nešťastie! Ešte dobre, že do hlbokého spánku upadla, tak uľaví sa jej bôľ!

ZELENÁK: Ako bude účinkovať incident ten na jej konštrukciu,^[80] až neskôr sa uvidí; nateraz žiaducné je, aby vec vydaja ani slovíčkom nebola spomenutá.

AMÁLIA: Myslím, že teraz už ani môj muž nebude naliehať. (Odídu.)

Rubánus, Karolína.

RUBÁNUS (podpitý): Po-po-poľka je poóvodu popoľského, milostivá vaáženaá papani sslečna!

KAROLÍNA: Tak, vy ste znalec i v tanci? Veď nezrovnáva sa filozofia vážna s veselým poskakovaním.

RUBÁNUS (nahýňa sa jej do tváre): Toó, milostivá, je aaduafon, totižto adiaforon.^[81] Ja i v tanci filozofujem. Keď môžu pohania tancom oslavovať bohov svojich, či ja nemôžem v tanci filozofovať? (Chytí pohár a napije sa.)

KAROLÍNA: Avšak myslím, pane, že filozofia predsa nezrovnáva sa s tancom. Veď tam treba pokojného vhĺbenia sa do svojho vlastného intelektu, aby človek správne mohol posúdiť vonkajšie dojmy a v tanci vonkajšie dojmy účinkujú na zmysly, no zmysly klamú, na ich základe sa pravý úsudok vyniesť nemôže.

RUBÁNUS: Žasnem, slečna, nad úsudkom vaším. Tak učí kritika čistého rozumu. (Javiskom prejdú Záhorský s Elenkou popod ruky sa držiac, Fedor s dámou vejárujúc sa, muzika utíchne.) Na pokynutie vaše, ak dovolíte, najbližšie napíšem dizertáciu o predmete, či sa tanec s filozofiou zrovnáva. (Potocký vyjde z bočnej izby. Rubánus pije.)

POTOCKÝ: Švagrinká, Karolínka, ráčila si strany všetkého urobiť poriadok?

KAROLÍNA: Všetko v poriadku, švagrík. Ale, buď láskavý na slovo. Čosi vážneho ti mám povedať.

POTOCKÝ: Ráč, milerád budem počúvať. (Vo dverách zjaví sa Dolánsky smutný.)

KAROLÍNA: Doktor Zelenák prísne zakázal, aby sa udalosť dnešná pred Želmírkou nespomínala. Aby si jej tedy svojím naliehaním nepripomenul jej nešťastie a nepriviedol ju ešte do horšieho položenia.

POTOCKÝ: Hm, keď je to doktorský rozkaz, tedy ho poslúchnem. Dobre, dobre, vec túto odložíme, až keď buďe zdravá; dobre, dobre. Len i ja prosím ťa, švagrinka, hľaď, aby sa vec Voňavkova…

KAROLÍNA: Ach, kdeže je ten milý vzácny človek!

POTOCKÝ: …dobre skončila. Preto musíš i Elenu napomenúť, aby sa slušne chovala, a ostatné, však vieš; ja sa už do takých vecí nerozumiem.

RUBÁNUS (k Dolánskemu): Nuž, čo, pán kolega? Aká mienka vaša o tom, či sa tanec s filozofiou zrovnáva?

DOLÁNSKY: Tak ako filozofia s tancom.

RUBÁNUS: Bene dictum,^[82] kolega! Ale predsa by som si nebol myslel, že ma zo sedla vyhodíte. Už robil som plány, že filozofiu zavesím na klinec a obujem papuče a teraz zase musím zobrať lampáš a ísť si hľadať človeka ženského pohlavia.

(V bočnej zahrá muzika tuš a jasot sa ozve odtiaľ.)

Predošlí všetci, Amália, Fedor, dáma, Elena, Záhorský pomaly sa poschádzajú. Voňavka, pytač.

KAROLÍNA (radostne): Milí hostia naši! (Voňavkovi, pytačovi podá blahosklonne ruku, ktorí jej bozkajú).

POTOCKÝ: Už dávno ťa, amice, čakám, ako najvernejšieho svojho priateľa, ktorý dnes pri tejto domácej zábavke chýbať nesmie.

VOŇAVKA: Ach, odpustite, milé dámy a páni, že tak neskoro, že tak neskoro.

KAROLÍNA: Však preto veľmi vítaní hostia. Bez vás by dnešná naša slávnosť ani úplná nebola. Elenka totiž, moja bratanica, slávi svoje narodeniny a jej kvôli milý náš švagrík bol láskavý usporiadať malé vyrazenie.

VOŇAVKA (k Elene): Gratulujem, slečna vážená; gratulujem, aby ste ešte za mnohé roky šťastná boli.

ELENA: Ďakujem, pane! (Vonku tuš.)

AMÁLIA: Nech sa vám páči, vzácni páni, posadať si, aby sme mohli v skromnom dome našom k službám vám stáť. (Sadajú, kde ktorý; Záhorský s Elenkou bokom stoja. Dolánsky sám. Karolína do fotela, i Amália, povedľa Potocký atď.)

RUBÁNUS (k pytačovi): Povedzte mi, vzácny pane, čo a ako zmýšľate o tom predmete, či sa tanec zrovnáva s filozofiou?

PYTAČ: Veru, pane, nezrovnáva sa. Ale však, spanilé dámy a výborní páni, dovoľte, aby som hneď pri mojom a môjho dobrého priateľa vstúpení do tohoto príbytku označil, aký hlavný cieľ nás sem priviedol popri tom pobočnom cieli. Nebude to už iste neznáma vec, aké zväzky viažu priateľov vašich k tomuto domu; nebude neznáme, že nielen všeobecné priateľské nažívanie bolo hýbadlom, ktoré cestu sem ukazovalo, ale že i krajšie, ideálnejšie príčiny sem priťahovali. A ovocie už i dozrelo. (Karolína prikyvuje.) Tak i môj priateľ Voňavka dnes ústami mojimi chce vysloviť, že oveľa viac, ako púhe priateľstvo, ho sem vodievalo. (Karolína prikyvuje.) Chce vysloviť, on srdce tu nechával, a že srdce zase sem hľadať dochodieval. (Karolína prikyvuje i Potocký.) A dochodieval tým smelšie a ochotnejšie, lebo srdce druhé mal sľúbené za stratené svoje. A tá, spanilé dámy a výborní páni, ktorá zviazať chce život svoj so životom jeho, ktorú on dnes i vo vašej prítomnosti chce si zasnúbiť (Karolína prikyvuje) je slečna a panna a okrasa tohoto domu, je slečna Elenka… ktorá — (Voňavka vstane a hlboko sa k Elene pokloní a podáva jej kytku kvetov, ktorú priniesol.)

KAROLÍNA (zdesene skočí): Ako?

ZÁHORSKÝ (vypne sa): Ako?

ELENA (odvráti sa).

KAROLÍNA (zúfalo): Ach, srdienko moje!

POTOCKÝ: Čože sa deje s tebou, švagrinká, upokoj sa!

ZÁHORSKÝ (pokročí): Ako sa opovážite, pane! Som Vladimír Záhorský, profesor, stojím vám k dispozícii.

POTOCKÝ (vstane): Švagrinká! Prosím, páni, čo je vo veci, čo sa to deje?

AMÁLIA: Pre Boha večného!

KAROLÍNA (zúrivo): Ach, zrada, faloš, podvod, klam! Ach, srdienko moje druhý raz zničené! A ja som tak verila, tak verila!

POTOCKÝ: Pre Boha ťa prosím, spamätaj sa, čo si mi sľúbila!

KAROLÍNA (Voňavkovi): Pane, ste naničhodný nehanebník, ktorý si zahrávate so ženskými srdcami.

VOŇAVKA: Prosím, slečna vážená, však ste mi sami sľúbili pomoc.

KAROLÍNA: Áno, sľúbila som seba samú, môj život, všetko. A vy teraz posmech zo mňa robíte.

VOŇAVKA: Vzdialené buď odo mňa, vážená slečna.

KAROLÍNA: Prečože ste mi listy posielali, o vrelej láske uisťovali, nebo maľovali? Či len preto, aby ste cit srdca jemného na posmech priviedli?

AMÁLIA: Jedno nešťastie za druhým ide!

POTOCKÝ: No, kamarát, to ver’ pekne neni! Za jednou sa blaznieš a druhej listy posielaš. To som si ja od teba ver’ nezaslúžil!

VOŇAVKA: Trpezlivosť ma opúšťa. Dovoľte, vážená slečna, kedy, ako, ktoré listy som vám ja poslal?

KAROLÍNA: Tu sú všetky, nehanebník! (Hodí mu ich k nohám.)

VOŇAVKA (pozrie listy): Moje! Netajím; ale ja som ich spanilej slečne Elenke posielal.

ELENA (dôrazne, urazene): Ani jedného som neprijala!

KAROLÍNA: Ach, bratanica moja, ty si mi bola sokyňou, nevernica a pomáhala v tomto podvode!

VOŇAVKA: Tak je, spanilá slečna Elenka, lebo tu sú vaše všetky listy, ktoré ste mi písali a poslali.

ZÁHORSKÝ (výhražne): Pane! Nedovoľujte si.

POTOCKÝ (prezrie listy): Ako? Hľa! Však je to tvoje, švagrinká, písmo! Teda, kamarát, ty si predsa len zvoditeľ, vlastne obidvaja ste sa zvádzali, a ty teraz na druhú mieriš.

VOŇAVKA: Ale, prosím, dámy, a páni moji, nech sa vec vysvetlí. Tu je veľký omyl a nedorozumenie. Toto všetko Geľo vyviedol, lebo ja som po ňom posielal listy a odpovede zase po ňom prijímal.

POTOCKÝ (s hnevom): Nehovoril som! Kde je Geľo? Kde je ten lumpácius vagabundus?^[83] Dávno som hovoril, že ho metlou z domu vyženiem, a len kvôli tebe som to neurobil. Tu ho máš!

AMÁLIA: Bože, čo sa to deje! (Karolína omdlieva: Ach, ach!)

VOŇAVKA: A ešte i 300 korún odo mňa vylúdil! Slečna, prosím, vráťte mi náramnicu, ktorú vám za ne kúpil.

ELENA: Ničoho som od neho neprijala!

ZÁHORSKÝ: Pane, ja vám vynahradím.

VOŇAVKA: Ach, kde je ten podvodník a vydierač! Bežím, letím za ním a kde ho popadnem, tam ho zabijem. (Preč; za ním pytač, Potocký, Fedor, Záhorský.)

KAROLÍNA (omdlieva): Ach, ach, moje srdienko ranené, sklamané! Ach, podvodné mužské srdcia! Umrieť, umrieť. Nebolo len jedného na tomto svete, a to bol Bohuslav! Idem za ním, alebo do kláštora. (Omdlie; Dolánsky ju zachytí.)

(Opona dolu.)