ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

FEDOR (ku Kováčovi): Len chladnokrvne; neútoč príliš, ale radšej ho unav a potom ranu zadaj.

OFICIER (hlasno): Prv, ako sa má rozhodnúť zbrojou, ešte raz a posledne sa pýtam súperov, či chcú sa zmieriť a vec pokojnou cestou vybaviť?

DOLÁNSKY (hrdo): Nie!

KOVÁČ: Nie!

OFICIER: Dľa pravidiel rytierskosti súboj sa začne.

DOLÁNSKY a KOVÁČ (postavia sa; potom za okamih i útočia jeden na druhého a šermujú. Kováč mieri Dolánskemu na hlavu, ktorý, unížiac sa na polkoleno, vodorovne nadstavenou šabľou zadrží náraz a skríkne: „Stoj!“ Vtom i strhne masku, bradu, fúzy etc., a v tej pozitúre,^[88] jeden na druhého prekvapene hľadiac, trvajú za okamih.)

KOVÁČ (prekvapene): Geľo!

VŠETCI (nadmieru prekvapene): Geľo!

GEĽO (strmo-hrdo stojí): Ja! (Odhodí šabľu.) Preč oceľ; s priateľom nebojujem.

FEDOR: Najmenšieho tušenia som nemal, kto sa skrýva v Dolánskom, hoci som ťa každý deň celé hodiny vídal.

KOVÁČ: A ja, hľa, až kam som to priviedol! Ale (prísne) vysvetliže nám, braček, čo to vystrájaš?

GEĽO: Vysvetlím vám všetko, len sa mi zaviažte, že dokiaľ si ja hru neskončím, ničoho nevyzradíte.

VŠETCI: Sľubujeme.

GEĽO: Pred tromi mesiacmi, keď sme, Paľko, s Fedorom od teba tých 300 korún pýtali, prišiel Žid Kohn za Fedorom a žiadal peniaze. Ja v najväčšej núdzi preobliekol som sa za Potockého a tak sme Žida odpravili. Ale som už nemal času zase sa preobliecť, lebo išla Karolína. Vliezol som do skrine a tam sa ukryl. Tam som počul všetko: i tvoje reči, ako na mňa žaluješ, i Želmírkine výsmechy, Voňavkove a Potockého tupenia a ich plány strany Elenky a Želmírky, a pomstou strašnou zahorel som proti vám všetkým.

ZELENÁK: Fenomenálna duchaplnosť!

KOVÁČ: A si sa i pomstil!

GEĽO: Pomstil, ale ešte nie na všetkých. Ešte Potockému som sa neodplatil, a preto prosím vás, aby ste nič nehovorili. Doteraz som im všetky plány prekrižoval, musím teda i zakončiť.

KOVÁČ: Ale čo bude s doktorom Dolánskym?

GEĽO: Postarané i o toho; ten zmizne.

KOVÁČ: Ako vysvetlíš?

GEĽO: Hovorím, že ten zmizne! Nečítali ste v novinách, že z Pešti kurentujú^[89] defraudanta, ktorý sa na vidieku skrýva a rád sa za doktora vydáva. Nuž, ja zobral som v hoteli papier s firmou: „Hotel u Veľkého barana“ a písal som polícii, aby poslali hneď detektíva, lebo že sa tu zdržuje človek, na ktorého sa opis defraudanta cele hodí. Že detektív ešte dnes pribehne, to je istá vec; ale doktora nenájde, ten zmizol.

FEDOR: Výborne!

RUBÁNUS: Jest vo veci logika!

ZELENÁK: Fenomenálna duchaplnosť.

GEĽO: Tak sa z toho vymotáme. Pritom i ty, Paľko, obsiahneš to, čoho by si ani prosbou, ani hrozbou a azda ani tou šabľou nebol vydobyl, totiž, ruku Želmírkinu.

KOVÁČ (radostne): Bolo by to možné?

GEĽO: Nuž a či by ju za defraudanta dal Potocký? Aby neprišiel v posmech, ten ti hneď vytriezvie zo svojej doktorskej mánie.

KOVÁČ: Sem v náruč moju, brat môj. (Objímu sa.)

GEĽO: Tak sa vie Geľo pomstiť!

KOVÁČ: Odpusť. Ale dobre si ma strestal za previnenie a Želmírku za jej výsmešky. Čo trápenia si nám spôsobil!

GEĽO: Urobil som to z lásky k tebe a Želmírke. Lebo, keby som ja nebol vyhodil zo sedla týchto pánov doktorov, Potocký iste by ju jednému, alebo druhému dal. Ale on ju len Dolánskemu sľúbil. A ja, brat môj, hoci azda takou hlbokou láskou milujem Želmírku, ako ty, zriekam sa jej — nie ako Dolánsky, ale ako Geľo. Buďte šťastní!

OFICIER: Gavaliersky ste, pane!

GEĽO: Ale teraz vážne sa zase duelujme, lebo hneď tu budú Potocký a ostatní.

FEDOR: Ako? Veď o ničom nevedia. V najväčšej tajnosti bolo všetko držané.

GEĽO: Vedia o všetkom. Ja, odchádzajúc z hotela s mojimi sekundantmi, napísal som list Potockému, ktorý o pol tretej mal sluha zaniesť, že idem na duel. No a ten, ako ho znám, iste sem pribehne i s Voňavkom.

KOVÁČ (pozrie v diaľ): Vskutku, vskutku, hen už bežia jeden za druhým.

FEDOR: Ujec už nevládze!

ZELENÁK: Seknem mu žilu,^[90] aby ho neporazilo.

GEĽO: Nechajte mňa hovoriť, aby sme si neprotirečili.

Predošlí, Potocký (fučí), za ním Voňavka.

POTOCKÝ: Kde je môj zať? Kde je môj doktor? Hej, zbojníci, zabili ste ho, preklali, krv jeho vycedili! Kde je? (Chytí a striasa Kováča.) Kde je? Povedz, vrah jeho!

KOVÁČ: Pán môj, ja o nijakom vašom zaťovi neviem; dnes som ho nevidel!

GEĽO: Ani tu nebol. Iste sa zľakol súboja a uletel!

POTOCKÝ: Uletel!? Duša jeho uletela do najblahoslavenejšieho neba a tam spočíva. Kde ste dali jeho telo? Vy vrahovia, kde ste ho pochovali?

FEDOR: Ujček drahý, čakali sme doktora Dolánskeho, ale sme ho nevideli; neprišiel. Musel utiecť!

POTOCKÝ: I ty, môj milý Fedor! I ty si sa stal jeho vrahom a pomáhal ho zabíjať! Hah, hah! Toť (ukazuje na jeden bod na zemi) jeho krv vyliata; čujem jej zápach, vidím jej i paru. Aká hrôza! Volá o pomstu! A hen, hen duch jeho medzi stromami ešte chodí, a na mňa hľadí a sa so mnou lúči a prosí ma, aby som ho pomstil! Hah, vrahovia! Pomstím sa, pomstím. Dám vás povešať na vŕby za hlavy, za nohy, za ruky. Strašná bude pomsta moja. Ach, zať môj; ach, doktor môj!

Predošlí, detektív, policajti (vpadnú, za nimi Želmíra, Elena).

DETEKTÍV (vážne): V mene zákona! Rubinsteina, ktorý sa tu skrýva pod menom doktor Dolánsky, zatýkam. (Obzerá sa.) Kde je? Neni ho tu!

POTOCKÝ (prekvapene): Ako, pane? Ako zatýkate? Čo s ním chcete? A kto ste?

DETEKTÍV: Som detektív z Pešti a vyslaný som chytiť Rubinsteina, alias^[91] doktora Dolánskeho. Zlosyn, švindler, podvodník je to, ktorého po celej Európe pre klamstvo a podvody kurentujú. Odmena 1000-korunová je vypísaná na jeho hlavu! A vy, pane, musíte o ňom vedieť, kde je?

POTOCKÝ (ľaknuto): Ja, pane? Ako že sa Potocký volám, neviem o ňom. Veď ja sám ho hľadám.

DETEKTÍV: Netajte, pane! Celé mesto a všade, kde som sa dopytoval po ňom, hovoria, že k vám chodí. Musíte o ňom vedieť! Vy ho skrývate!

POTOCKÝ: Kde by som ho skrýval; neviem ani, kde je.

DETEKTÍV: Keď ste mu zasnúbili dcéru, tak musíte vedieť, kde je.

POTOCKÝ (bokom): To je pekná robota! Ešte do zlého prídem.

VOŇAVKA (Potockému): Kamarát, nechajže mňa hovoriť.

POTOCKÝ: Prosím ťa, hovor a vytiahni nás.

VOŇAVKA (slávnostne): Je pravda, páni, že ten lotor, zlodej a odkundes…

GEĽO: Ja, pane?

VOŇAVKA: Boh chráň; vy ste hodný a počestný človek. Ten akýsi Rubinstein a či Dolánsky vodral sa do príbytku môjho priateľa Potockého a jeho najväčšiu dôveru požíval; to je pravda. Ale o tom ani reči ani pomyslenia byť nemôže, že by mu priateľ môj dcéru svoju bol zasnúbil.

POTOCKÝ (ochotne): Ani reči, ani reči. Kde by som! Takému odkundesovi!

POLICAJT: V hostinci u Veľkého barana sa predstavoval ako váš zať budúci.

POTOCKÝ: Podvodník je!

DRUHÝ POLICAJT: A veď celé mesto hovorí, že je to váš zať!

POTOCKÝ: Hohohó! Ale kdeby, ale čoby! (K Voňavkovi.) Odtajme všetko! Všetko taj!

VOŇAVKA: Páni moji, tu je kapitálny omyl! Ja, ako najdôvernejší priateľ pána Potockého, tu slávnostne vyhlasujem, že je to omyl, lebo zaťom pána Potockého neni nikto iný, ako tu prítomný — (Ukáže na Kováča.)

KOVÁČ (radostne): Nebesá… predsa tedy —

VOŇAVKA: Áno, áno, tento ctihodný mladý človek, ktorý sa o ruku dcéry jeho Želmíry už dávno uchádza.

POTOCKÝ: Tak je! A srdce moje dávno jemu naklonené bolo.

KOVÁČ (objíme Želmíru): Najšťastlivejší deň.

POTOCKÝ: Slávnostne vám tu, deti moje, privolenie svoje dávam. Svoji ste! (Kováč, Želmíra veselo si počínajú a odchodia párom, za nimi Záhorský s Elenou, pomaly i Fedor, Zelenák s Rubánusom atď.)

DETEKTÍV: Pán môj milý, to je vaša rodinná vec. Ale ja chcem vedieť o Rubinsteinovi! Čo je to s doktorom Dolánskym? Prečože sa tedy hovorilo po celom meste, že on vaším zaťom?

VOŇAVKA: Ach, pane, to sa len veselej letore našej môže pripísať. Nič neni nad žart! My sme si len zažartovať chceli a v Kováčovi vzbudiť žiarlivosť… chachacha!

POTOCKÝ (smeje sa): Tak je, tak, chachacha!

VOŇAVKA (smeje sa): A podarilo sa nám to kapitálne, chachacha!

POTOCKÝ: Kapitálne, chachacha!

GEĽO (bokom): Starí lišiaci, podarilo že sa vám! (Nahlas.) Chachacha! Podarilo sa! Ale, páni, najlepšie sa smeje, kto sa na konci smeje, chachacha!

POTOCKÝ, VOŇAVKA: Tak je, tak je, chachacha!

DETEKTÍV: Ak je tak, my nemáme tu čo hľadať. Ale na stope lotrovi sme. Tu na okolí niekde sa bude zdržovať, tu ho musíme dochytiť. Porúčame sa, páni. (S policajtmi preč.)

GEĽO: Idem i ja za tými blaženými pármi, kde o láske a milovaní bude znieť pieseň. (Preč.)

Potocký, Voňavka.

POTOCKÝ: Všetko zmarené! Ani neviem, či je to ťažký a zlý sen, alebo skutočnosť! Hah, však je svet len švindlerský! Ktože by sa bol nazdal, že taký človek sa vie tak pretvarovať! Ktože by bol v ňom hľadal a videl takého obesenca! No už teraz darmo; zaťa doktora mať nebudem.

VOŇAVKA (sedí pod dubom): Hej, keby som ho dostal, krky by mu vykrútil! Veď je to, kamarát, i moja hanba, keď sa nám vec nezdarila. Ale nebanuj. Zostaneme my naďalej dobrí priatelia. Ja nechám tak ženbu, a ty nebudeš hľadať doktora a budeme si rovní. Ja som len tomu rád, že sme sa z pazúrov toho detektíva vymohli.

POTOCKÝ: Veru i ja! Ešte to by som potreboval!

Predošlí, Dolánsky.

DOLÁNSKY: Chodím, hľadám po celom háji, a môjho súpera a sekundantov nikde nevidím. Ahá, tu je ktosi.

POTOCKÝ (skočí na rovné nohy): Beda mu! Tu je ten švindler, podvodník, Rubinstein, Dolánsky! Chyťme ho! (Dolánsky preč, Potocký za ním.)

VOŇAVKA (kričí): Hej, kde je kto? Chyťte ho! Držte ho! Švindlera! (Preč).

GEĽO (pribehne): Aký to tu krik, až sa hora ozýva? (K Potockému, ktorý ustatý pribehne.) Aký to krik, na koho voláte?

POTOCKÝ: Ten švindler, ten podvodník, ten, ten Dolánsky je tu v háji; videli sme ho i s Voňavkom. Hen tam je!

GEĽO: Hej, za ním sa! Za ním! (Preč i s Potockým).

VOŇAVKA (pribehne, celý zadychčaný): Ešte sa tu zabijem v tej húšti! Už som celý ustatý! (Sadne.) A zo pätnásť ráz som už spadol. Má ten nohy!

DOLÁNSKY (pribehne): Osli sú to! Oni myslia, že ma chytia. Ale ohó! Takí brucháči ma nedohonia!

VOŇAVKA (skočí): Tu je! Drž ho! Hej, stoj!

DOLÁNSKY (posmešne): Drž ho! Hej, stoj! (Odbehne, Voňavka za ním.)

POTOCKÝ (pribehne zadychčaný): Fu, fu, už nevládzem, už nevládzem. (Sadne si pod strom, neskôr na lakeť sa podoprie.) Tuším ma porazí! A ako mi je horúco! Pekná robota! Keby sa aspoň tí policajti vrátili, však bych ťa ja!

GEĽO (pribehne): Ešte ste ho nechytili? Veď vždy len tu pod nohy vám behal!

POTOCKÝ: Toho ani sám čert nechytí. Je s diablom spojený! Nenadarmo ho celá Európa chytá.

GEĽO: Veru je! A vás i kapitálne previedol.

POTOCKÝ: Hej, pane, keby tu bol, neručím za seba, že by som mu i na živote neublížil. (Odvráti sa a hrozí päsťou; za ten čas Geľo rýchle natiahne masku.)

DOLÁNSKY: Nepekne, páni, nepekne. Čo sa vás ja nahľadám, a vy si tu hoviete!

POTOCKÝ (obráti sa a zhrozí): Lotor! Umreš! (Chabre sa vstať, ale nevstane, vždy na zemi leží, až do konca.)

DOLÁNSKY (strhne masku, ako Geľo): Čože sa vám robí, pane?

POTOCKÝ (s hnevom): Sám diabol je tu! Čo, vy, Geľo?

GEĽO: Ja, Geľo! Ale vy máte tuším vízie! Či vás to žartovanie už o rozum prinieslo?

POTOCKÝ (zúfalo): Keby som len mohol vstať; keby som len mohol vstať! Naučil by som ťa, ty čertovo semeno! (Geľo si dá masku.)

DOLÁNSKY: Ja som doktor, váš zať, pomôžem vám!

POTOCKÝ (s hnevom): Choď ta s ďasom, ty podvodník! Teda tak! Ty si sa vodral do môjho domu, že si Geľo.

DOLÁNSKY (strhne masku, prihne sa): Však som Geľo.

POTOCKÝ: A potom si sa preobliekol za doktora…

GEĽO (dá si masku): Však som doktor!

POTOCKÝ: A chodil si potom i ako Geľo —

GEĽO (strhne): Takto, hľa!

POTOCKÝ: I ako Dolánsky…

GEĽO (dá): Takto, hľa!

POTOCKÝ: I klamal si i ako Geľo —

GEĽO (bez masky): Takto!…

POTOCKÝ: I ako Dolánsky…

GEĽO (v maske): Takto…

POTOCKÝ: Podvodník si, i ako Geľo (Geľo strhne masku) i ako Dolánsky… (Geľo si dá masku.)

GEĽO (domŕza): Geľo! (Strhne masku.) Dolánsky! (Dá si ju.) Geľo! (Strhne.) Dolánsky. (Dá.) Chachacha! Ale sme si zažartovali! Chachacha!

POTOCKÝ (od hnevu zreve): Čo ma trápiš?

GEĽO: To za tých odkundesov. Kto má škodu, má i posmech! Ale ja vám posmech odpustím, lebo o tomto nikomu nepoviem; nevyzraďte si ani vy! Porúčam sa, pane. (Preč.)

(Opona dolu.)

Na objasnenie, Geľo Sebechlebský je osoba historická. Ako študent v Banskej Bystrici rozličnými fígľami a kúskami stal sa povestným. Bol zo Sebechlieb, z chudobnej zemianskej rodiny — všadebol, ani doktor Faust.^[92] Ale fabula tejto práce nie je čerpaná z kúskov Geľových, je to invencia úplne autorova.

V 5. dejstve, kde Geľa Potocký a Voňavka naháňajú a on je raz Geľom, raz Dolánskym, vhodné je, aby ho dvaja herci hrali.

J.H.