ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Potocký, Amália, Karolína, Elena, Záhorský.

POTOCKÝ: Nemôžem, pane, nemôžem vám určitú odpoveď dať. Je síce pravda, že som ja jej tútorom,^[62] ale vašej žiadosti vyhovieť nemôžem. Dané slovo ma viaže.

ZÁHORSKÝ: Ale ja i vaše vzácne privolenie túžobne si žiadam; veď Elenka sama už oddávna mi je naklonená a lásku vzájomne neraz sme si sľúbili. Preto, pán môj vzácny, potvrdíte to, k čomu jej srdce dávno privolilo.

POTOCKÝ: Nemôžem, milý môj pane; nemôžem. Ako je Boh nado mnou, tak pečujem o ňu, ako o svoju vlastnú dcéru, a chcem, aby šťastná bola. Nu a vy neznámy ste tu nám, život a vlastnosti vaše skúsiť príležitosti sme nemali, teda ťažko mi ku kroku takému vážnemu privoľovať.

KAROLÍNA: Potocký, o osobe a vlastnostiach jeho ty nepochybuj. Je syn Bohuslavov a tak to dostačí. Ale ja viem, kde príčina tvojho odporovania. Nuž ber v známosť, milý švagor, že sa ty úplne prerátaš, lebo milý pán Voňavka k iným už náhľadom prišiel. Veľmi, ale veľmi milý je to pán, veľmi múdry človek.

POTOCKÝ: A to z tvojich úst počujem, švagriná? Ostatne, mňa do jeho vecí nič! Je môj najlepší kamarát, ale ja sa predsa do jeho vecí nestariem. Čo som povedal, povedal som; však ty, Málka, o tom vieš a i dodržím. Ale, pán môj, vám zvolenia dať nemôžem; odpustite, nemôžem.

ZÁHORSKÝ: To by posledné slovo vaše bolo?

KAROLÍNA: Nezúfajte, milý mladý človek. Hoj, so mnou sa poráta, kto by vám do cesty prekážky klásť chcel! Môj cieľ života jediný je, aby som milencom k šťastiu dopomáhala; a preto, Potocký, počuj, ja privoľujem, aby Elenka podala ruku pánu Záhorskému. Ty si jej tútorom, je pravda; ale ona je dcéra po jedinom mojom bratovi a Záhorský je syn Bohuslava. A to je dosť.

POTOCKÝ: To je dosť, to je dosť! Ale ja predsa privolenia dať nemôžem; mňa viaže slovo.

KAROLÍNA: Dané slovo len dotiaľ ťa viaže, dokiaľ druhá stránka nekoná proti danému tvojmu a svojmu slovu. Ale ja, švagríček, viem čosi! Preto od slova, daného milému pánu Voňavkovi, ťa úplne osvobodzujem.

POTOCKÝ: Ako by si mohla? Tebe ja slovom nikdy som sa nezaviazal!… Ale privoliť, pane, nemôžem, nemôžem.

KAROLÍNA: Privoľujem ja. Poďte, deti, svoji ste. Keď blaženstvo a láska napĺňa celý svet, či azda len vy mali by ste smutní chodiť?

ZÁHORSKÝ: Hah, pane, vám nemožno privoliť k sňatku nášmu a ja bez Elenky nemôžem žiť. Ona moja je a ja jej. Či azda okolnosť nejaká zväzok náš rozdvojiť vám velí?

POTOCKÝ: Nemôžem, pane. Dané slovo ma viaže. Nemôžem, nemôžem.

KAROLÍNA: Poďte, pane; poď, Elenka. Svoji ste, opakujem; a čo ja raz zopakujem, o tom pochybovať neslobodno. Však môj milý pán švagor k iným náhľadom príde, ako i milý a vzácny pán Voňavka. Poďte, deti. (Karolína, Elena, Záhorský preč.)

Potocký, Amália.

AMÁLIA: Muž môj milý, čože robíš? Veď pred dvoma mesiacmi si mi sľúbil, že Elenku nútiť za nikoho nebudeš, že slobodnú vôľu jej dáš. Prečo jej tedy prekážaš ruku podať tomu, koho si ona zvolila.

POTOCKÝ: Nemôžem, žena moja, nemôžem. Ako Boh nado mnou, dal som slovo, dodržím. Nemôžem. Áno pred dvoma mesiacmi som povedal Voňavkovi, aby si hľadel získať jej lásku, a to, môžem ti prezradiť, sa mu i podarilo. Včera sa mi zdôveril, že sa mu sľúbila!

AMÁLIA: Či je to možné! Či by Elenka len zvoditeľka bola a s ním len žartovala?

POTOCKÝ: Ktože môže rozumieť ženské srdce? Preto, Málka, privolenia vopred nedám, ale počkám, ako sa to všetko vyvinie. Ja sa s Voňavkom neznepriatelím a Záhorského tiež len proste odpraviť nechcem. Tak už ma rozumieš?

AMÁLIA: A čože zamýšľaš so Želmírkou? Paľko, vidíš, je tým neústupnejší, čím väčšmi ty doktorom praješ a Želmírka ani počuť nehce o tom, že by sa s Paľkom rozlúčiť mala.

POTOCKÝ: Nuž, pravdu hovoriac, žena moja, ani jeden sa mi z nich neľúbi a nie je taký, akého som si žiadal. Jeden deň sa mi ľúbi Zelenák, a tomu som naklonený, inokedy zase Rubánus, a inokedy Topoľský. Pravda, všetci sú „doktori“, a preto nemôžem sa rozhodnúť. Ale počkám ešte, azda sa oni medzi sebou pokonajú.

AMÁLIA: Ach, Antal môj! Ja len vidím určite, žeby ona najšťastnejšia s Kováčom bola, a preto prosím ťa, odstúp od svojich plánov.

POTOCKÝ: Nadarmo každé slovo tvoje, Málka!

AMÁLIA: Nedáš si povedať a tým i mňa nešťastnou robíš; keď len na ňu pomyslím, hneď žalostne slza z oka sa mi roní. (Zastrie si oči a plačom odchodí vľavo ku kuchyni.)

Potocký sám.

POTOCKÝ (prechodí sa): Nechcejú mojim plánom rozumieť. Však si oni navyknú jeden na druhého, a tu toľké vzdory a toľké plače, ako čo by sa vojna s Japoncom chystala. (Klopú, rázne.) Voľno!

Potocký, sluha z hotela.

SLUHA (ukloniac sa): Dobré predpoludnie vinšujem. Jeden pán od nás vzkazujú najponíženejšiu službu a sú smelí poslať tento lístok po mne, a ráčia žiadať, keby im ráčili odpoveď poslať.

POTOCKÝ (otvára lístok): Vzkazujem tomu pánovi, aby ma svojou návštevou poctil. (Dáva sluhovi peniaz.)

SLUHA: Porúčam sa! (Preč).

Potocký sám.

POTOCKÝ (prezerá lístok): Na takéto lístky som už navykol a ma neprekvapia. Však príď, ked máš vôľu, môj dom otvorený pre každého. Viem, čo chceš a prečo ideš. „Doktor Imrich Dolánsky, advokát“ - to mi všetko povie. Nuž dobre, budem mať väčší výber. (Klopú.) Slobodno!

Potocký, Dolánsky (veľmi elegantne vyobliekaný; fúzy, brada, cviker, cylinder).

DOLÁNSKY (sebavedome): Som doktor Dolánsky, advokát a veľkostatkár.

POTOCKÝ (ukloniac sa): Veľmi ma teší, pane, návšteva vaša.

DOLÁNSKY: Bol som smelý príchod svoj oznámiť po sluhovi.

POTOCKÝ: Prijal som váš ctený lístok a otváram vám pohostinne svoj skromný dom. Ráčte sa tu cítiť, pane, ako v svojom vlastnom príbytku. Vám v každom ohľade k službe stojím. (Bokom.) Toto je chlap dľa mojej vôle.

DOLÁNSKY: Myslím, vážený pane, že ste uhádli cieľ mojej návštevy. Ak som len už neskoro neprišiel!

POTOCKÝ: Nie, pane, nie; práve v pravý čas. O tom, ak ľúbo vám, pohovoriť môžme. Preto, prosím, ráčte do príbytku nášho diaľ vstúpiť. Prosím. (Ukláňa sa a vopred vedie.)

DOLÁNSKY (ukláňajúc sa): Prosím! Veľmi vzácna mi je blahosklonnosť vaša. (Ide vopred.)

POTOCKÝ (úslužne): Prosím, pane, prosím! (Bokom). Ak sa Želmíra doňho nezblázni, tak s ňou už nič nevykonám. (Preč.)

(Opona dolu)