ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Potocký.

POTOCKÝ (po domácky oblečený; sedí pri stole a číta listy): Celá potopa sa toho valí. Každý deň mi pošle administrácia zo 20 listov a jeden krajší ako druhý. A podpísaní sú samí doktori. Jeden si žiada fotografiu, druhý vraj schôdzku, aby sa mohol s milostivou slečnou oboznámiť; tretí žiada bližší opis rodiny, vena a žiada vedieť, aké vzdelanie má slečna. To sa veru vie, že má; však bola v ústave a ma to pekný groš stálo. Štvrtý žiada zmluvu pred kráľovským notárom uzavrieť a tak veno zabezpečiť. Piaty sa dopytuje na zdravotný stav slečny a celej rodiny — no však sme, chvalabohu, zdraví ako buk, a ona tiež neni slepá ani hluchá. Kto by si to všetko zapamätal, čo si žiadajú a načo sa dopytujú! A kto by vám tam stačil všetkým odpovedať! To by som musel mať pisára, lebo ja som veru už zabudol písať. Však príďte, a všetko uvidíte. (Klopú.)

Potocký. Listár.

LISTÁR: Služobník! Dobrý deň. Nech sa páči. Veľkomožnému pánu Potockému. (Položí list.) Porúčam sa. (Preč.)

Potocký sám.

POTOCKÝ (číta): Veľkomožnému pánu Potockému. To bude iste zase nejaký doktor. (Otvorí, číta:) „Vážený Pane! Čítajúc oznam v Národnej politike a dozvediac sa adresu Vašu, rozhodol som sa, že osobne zavítam k Vám v otáznej veci. Prídem teda 8-ho toho mesiaca vlakom o 10. hodine. A poneváč v meste Vašom som úplne neznámy, ráčte ma na stanici čakať. Znamenie bude, že palicu, ako vytasenú šabľu, po vojensky ponesiem. V úcte trvám dr. Ján Topoľský, advokát.“ Hm, to musí byť sebapovedomý človek, keď žiada, aby som ho čakal. No, v mene Božom pôjdem. (Začne sa zobliekať a obliekať do iných šiat; volá:) Želmírka, Žela! Musím dievča pripraviť na návštevu.

Potocký, Želmíra.

ŽELMÍRA (volá): Dobré ráno, milý otec. Volal si ma; čo rozkážeš?

POTOCKÝ: Nič takého, Želka moja, len ti chcem oznámiť, že príde k nám hosť, aby ste izby poupratovali a ty aby si sa tiež pekne pristrojila.

ŽELMÍRA: Hosť? A odkiaľže, otec?

POTOCKÝ: Hm, počkaj, ani sám neviem. Ale však na tom nezáleží; volá sa doktor Topoľský, advokát, vieš. Idem na stanicu ho čakať.

ŽELMÍRA: Sám, otec? A veď by si mohol i učňa poslať; ten by ho tiež priviedol.

POTOCKÝ: Nie, nie; ty tomu nerozumieš. Ale len urob, čo ti kážem. (Preč.)

Želmíra sama.

ŽELMÍRA: Hosťa? Akiste to bude ten Elenkin vyvolený. Poskladal skúšky, dostal vymenovanie za profesora a teraz na krídlach lásky letí za ňou. Ach, čo sa ho len načaká a navyzerá. A tají sa s tým, len predo mnou sa zjavila. Ale podivné; však predsa jej poslom je Geľo! Ako by to mohol otec vedieť. Počkajme, musím jej tiež zvestovať novinu. (Volá:) Elenka! Poď sem: rýchlo; voľačo najnajnajradostnejšieho ti poviem. Poď chytro!

Želmíra, Elenka.

ELENA: Letím! A už som i tu; povedz, čo je?

ŽELMÍRA: Najprv povedz ty mne, ako sa to volá ten tvoj milý?

ELENA: Ani za svet nie! Chcela by si zvedieť jeho meno a potom mi ho odvábiť, pravda? Ale z toho nič nebude. Až naraz zvieš, keď príde a predstaví sa. Uvidíš, aký junák!

ŽELMÍRA: No teda, aby si vedela, tak ti poviem, že už aj ide a na krídlach lásky sem letí.

ELENA: Nemožno, však by som ja o tom musela vedieť, lebo dľa dohovoru, Geľo mi každú-každučičkú novinu o ňom prinesie. Ale teraz nepovedal mi nič.

ŽELMÍRA: A predsa ide, lebo otec dostal od neho list, že o 10. hodine príde vlakom. A išiel mu i v ústrety na stanicu.

ELENA: Teda, keď ujček dostal list, tak musíš vedieť, kto bol na ňom podpísaný.

ŽELMÍRA: Ak sa dobre pamätám, akýsi doktor Ján Topoľský!

ELENA. Hahaha, hahaha - Topoľský! Nie… môj Vla… Jáj!

ŽELMÍRA: Aha, už ho vieme, teda Vladimír, Vladimírko.

ELENA: Áno, Vladimírko, ale z toho ešte nič nevieš; ani ako sa ináč volá, ani kde býva, ani nič.

ŽELMÍRA: Veď ja, Elenôčka, ani nechcem zvedieť tajnosť tvojho srdiečka; len som bola zvedavá, či to ozaj on neprichodí. Ale čas uteká, musíme trochu izby pripraviť a sa pristrojiť. Choď, choď ty ta do salónu pousporadovať, a ja za ten čas tu.

ELENA: Idem a tak sa vyobliekam, že… (Preč.)

Želmíra sama.

ŽELMÍRA: Nechce prezradiť meno. A list dostane každý deň od neho. Lenže jej ich Geľo doručuje a doma nikto nič nevie o ich láske. Geľo je sem na stráž poslaný a on tiež nič neprezradí. A tak je to i akosi interesantnejšie. (Spieva.)

Želmíra, Geľo (pomaly otvára dvere stredné a vstrčí najprv len hlavu).

GEĽO: Moja poklona, najmilostivejšia pani doktorka.

ŽELMÍRA: Á, vaša poklona, najsmiešnejší pán šaško.

GEĽO: Muselo sa vám čosi pekného snívať, keď hneď zrána ste taká veselá.

ŽELMÍRA: A vy ste museli celú noc nad tým žartom hútať.

GEĽO: Aby som vás ráno trochu poškádliť mohol, lebo, viete, zaľúbenci sa radi škádlia. Ale ja som do vás už nie zaľúbený.

ŽELMÍRA: To ma veľmi teší, lebo som sa veľmi starala, kde vás v srdci umiestnim, keďže tam už miesta pre vás nebolo.

GEĽO: Jaj, pravda, vy len doktorov ta umiestňujete, a preto vám predpovedám, slečna, že vy sa istotne za doktora vydáte. Ja vidím do vašej budúcnosti.

ŽELMÍRA: Ja podobne; a práve dnes mám také veštecké nadchnutie a vidím, ako a čo vás v budúcnosti očakáva.

GEĽO: Slečna Želmíra Potocká s venčekom na hlave, ako nevesta… iste nie.

ŽELMÍRA: Potiaľto ste uhádli… ale vidím, ako vás očakáva slečna šibenica.

GEĽO: Aspoň si na vás, slečna, zvysoka pozriem.

ŽELMÍRA: A vidím, ako okolo vás vrany obletujú, ale sa vás nedotýkajú, lebo sa vás boja.

GEĽO (drží ruku nad očami): Ach, to ste dobrá veštkyňa, vidím to i ja. Hľa, hľa, plno vrán tam, a hľa, i jedna sova je vôkol mňa a húka, húka, uhú, uhú, chachacha!

ŽELMÍRA: A pri nej kuvik a škrekoce až protivne, chachacha!

GEĽO: Výborne! Nuž, buď si! Ja som spokojný i s takou budúcnosťou. Je to konečne jedno: či vy, alebo šibenica, chachacha!

ŽELMÍRA (udrie ho metličkou): Och, vy, vy nestydatec! Keď to poviem Paľkovi, ten vás naskutku na súboj vyzve.

GEĽO: Hm, súboj, ako súboj; ale ako mu to poviete, keď ho tu nemáte.

ŽELMÍRA: Zná cestu k nám; prijde.

GEĽO: Ale dvere zatvorené nájde; tak znie rozkaz.

ŽELMÍRA: Niet toho rozkazu, ktorý by mu prekážky robil; skôr vám, pane, sa to stať môže.

GEĽO: A mne sa to nestane, veľavážená slečna, lebo ja som tu potrebný, podľa rozkazu. A budem sem chodiť, hoci ma neradi budete vidieť. A, aby ste vedeli, slečna, že nado mnou väčšia moc rozhoduje, nežli vaša vôľa, teda si tu pekne sadnem. (Sadne si.)

ŽELMÍRA (s hnevom): Pane, to je bezočivosť. Hneď z rána prichádzate pokúšať. Ale idem a poviem Elenke, aby vás zo služieb svojich prepustila. Však viem vašu tajnosť, že ste tu sliedičom a listárom.

GEĽO: Len plat mám zlý, spanilá slečna.

ŽELMÍRA: Aká práca, taká pláca. (Preč.)

Geľo (sám).

GEĽO: Durduľa! Ale je krásna! Keby len Elenka prišla, čo by som jej tento lístok potajme odovzdal. Bude to radosti, azda mi dá zaň i bozk. Jej milenec, Vladimír Záhorský, ako vymenovaný profesor píše, že príde. Aspoň bude moja úloha skôr skončená. Ale počujem kroky, ktosi prichodí. (Sadne na stoličku za dvere.)

Geľo, Voňavka (vyobliekaný, nesie kyticu).

VOŇAVKA (nezbadá Geľa): Ako mi srdce začalo tĺcť, keď som chytil kľučku. Podujímam sa teda na tŕnistú cestu, lebo k ružiam sa cez tŕnie chodí. Len aby ma ružička nepichla. Keby som aspoň toho odkundesa našiel; ten by to najľahšie vykonal. (Geľo zakašle, Voňavka ho zbadá.) Á, pane, vy tu?

GEĽO: Áno, pane, ja tu. A kytka vaša svedčí, že v dobrej nálade sem prichádzate.

VOŇAVKA: Prosím vás, som veľký milovník kvetov; vždy ich rád nosím. Ale veľmi ma teší, pane, že vás tu nachodím; rád by som sa s vami, dokiaľ sme len sami, dôverne pozhováral.

GEĽO: Dôvera vaša bude mi poctením, hoci je neradno každému človeku sa zdôveriť. Prosím, čo by to bolo?

VOŇAVKA (sadne si): Musím vám, pane, vec dokonale vysvetliť, aby ste ju obšírnejšie znali.

GEĽO: Čím obšírnejšie vysvetlenie, tým ľahší úsudok. Prosím, ráčte.

VOŇAVKA (odkašle): Sú v živote ľudskom často také okolnosti, kde človek sám neschopný je konať — uznáte, pravda, milý mladý priateľko?

GEĽO: To ja nikdy neuznávam, milý starý priateľko!

VOŇAVKA: No dajme tomu, že vy nie, ale iný to uzná, to cíti. Naskytne sa také položenie, že človek si nevie rady; nevie, ako začať, alebo dokončiť. Alebo otáľa, alebo… no akosi mu to nepristane. Rozumiete?

GEĽO: A preto potrebuje pomoci iného človeka.

VOŇAVKA: Tak je, uhádli ste. No pritom, pravda, ten druhý človek musí byť spoľahlivý a prajúci, lebo ináč sa stane, že zo zlého býva ešte horšie a hupne z kaluže do bariny.

GEĽO: Chápem, úplne chápem. Vy by ste potrebovali v istej vážnej veci pomoc spoľahlivého človeka.

VOŇAVKA: Ktorý by bol verný, slovo a tajnosť zachoval. Ja sa dobre sa odmením, ja nie som špinavý.

GEĽO (ironicky): Presvedčil som sa o tom na vlastné uši a oči. To si teda takého nájdite.

VOŇAVKA: Vy ste ten muž! Práve na vás padla moja voľba.

GELO: Vďačne vám k službám stojím, len musím vedieť, v akej veci.

VOŇAVKA: I tú zviete, len prosím vaše uistenie, či sa môžem spoľahnúť na vernosť a mlčanlivosť vašu?

GEĽO: Som ako ryba vo vode. A tu ruka moja, iste rovná vašej. S akou dôverou a vernosťou chováte sa vy oproti mne, tak i ja oproti vám. V čom vaša tajnosť?

VOŇAVKA: Áno, tajnosť, o ktorej len sám viem a môj dobrý priateľ Potocký, pán tohoto domu. Vec to pre mňa veľmi dôležitá.

GEĽO: Chcete niekoho zabiť?

VOŇAVKA: Boh chráň!

GEĽO: Okrasť?

VOŇAVKA: Vzdialené odo mňa!

GEĽO: Na niekom sa vypomstiť?

VOŇAVKA: Pomsta neznáma srdcu môjmu; ono je láskou preplnené. Jemnocitné sú plány moje. Ale dovoľte otázku. Máte nejaké vážne úmysly v tomto dome? Totižto, myslím, čo sa slečien týka.

GEĽO: Vzdialené odo mňa. Mal som síce raz takú hodinu slabosti, že túžbe srdca povolil som, ale výsluchu som nenašiel. Skôr by sa ozvala hen tá skriňa.

VOŇAVKA: Slečna Elenka vás nezaujíma?

GEĽO: Ani najmenej nie!

VOŇAVKA: Neprechovávate k nej nijakej nežnosti?

GEĽO: Na také bláznovstvo sa už nedám.

VOŇAVKA: Nemenuje, prosím, bláznovstvom najsvätejšie city ľudské. Či báj noci jarnej, keď slávik klokoce, je vám bláznovstvom? Či túžba za bytnosťou, ktorá opanovala vás celého, je vám bláznovstvom?

GEĽO: Ach, pane, tieto slová počul som už raz z iných úst a zase ich počujem od vás. Iste sú ozvenou duše, ktorá ich duši vašej rečnila. Jedným slovom: vy ste zaľúbený.

VOŇAVKA: Áno, a to potajme.

GEĽO: Tým hlbšia láska vaša, ale i žhavejšia.

VOŇAVKA: Ako oheň ma to hreje a nepokojom plní telo i dušu, celý dom a celý svet.

GEĽO: A ona, čo na to?

VOŇAVKA: Neviem.

GEĽO: To sa jej spýtajte.

VOŇAVKA: Bojím sa, že ju naplaším.

GEĽO: To sa ver’ ľahko môže stať.

VOŇAVKA: Preto, pane, aby som jej najavo dal, čo cítim a čo trpím pre ňu tak, že to ústami ani vypovedať nemôžem, tu napísal som jej tento lístoček. Ten jej má všetko zjaviť. A vás som si zvolil za posla.

GEĽO: Vďačne oddám; úloha taká mi nie neznáma. Ale neviem, ktorá je tá šťastná, pre ktorú vás srdce bolí? Veď sú tu tri spanilé bytosti, ktoré srdciam mužským osídla kladú. Ktorejže ho oddať?

VOŇAVKA (s pátosom): Elene; spanilej Elenke!

GEĽO: Dobre vravíte, že spanilej Elenke. Oddám; ale nie bez srdca pohnutia.

VOŇAVKA: Odmením sa vám kráľovsky, lebo tu výloh šetriť nebudem. (Oddá sa mu.) Tu zverujem vám tajnosť moju. Počítam na to, že dobre vykonáte.

GEĽO: Buďte na pokoji! Do lepších rúk, ako sú tieto, osud srdca svojho zložiť ste nemohli.

VOŇAVKA: A nejakú odpoveď, alebo znamenie milostivého prijatia lístočka, prosím, nezabudnite.

GEĽO: Ja z očú vyčítam každé jej pomyslenie a sám prerečiem slovo za neoslyšanie.

VOŇAVKA: Hah, pane, buďte na pomoci! Kráľovská odmena tomu, kto kráľovnú srdca môjho mi nakloní. Len spechajte! Každá hodina mi večnosťou bude, dokiaľ nespatrím vás s tvárou dobrozvestnou. Dovidenia, pane, v mojom príbytku. (Preč.)

Geľo sám.

GEĽO: Chachacha! Starý začína omladúvať a blúzniť o slávikoch, ružičkách a lístočkoch! Geľo, už si Geľom, listárom a odkundesom a ideš pomáhať krasť srdiečka. (Pozerá list.) Ejha, červený, a adresa chýba. To dobre, ani ja ju nemusím písať. Som zvedavý, aké výrony to staré srdce vyparatilo. (Otvorí list a číta:) „Spanilomyseľná slečna! Hviezda najkrásnejšia na nebi panenskom! Žiarou krásy vašej očarovaný a milotou bytnosti vašej okúzlený som. Nemám smelosti osobne pred vás predstúpiť a o lásku vašu, ako najbiednejší žobrák, žobrať; ale v liste tomto kľakám pred vami a o vyslyšanie túžob srdca svojho prosím. Ľúbim vás, ako nič iného na svete; ó, urobte ma šťastným a láskou vzájomnou oblažte vašeho otroka. Rudolf Voňavka.“ Nie je to práve najhoršie. Takýto list i tie hviezdy na nebi musí pohnúť k slzám. Ale ktosi prichodí, rýchle list zabalím. (Vloží ho do inej obálky.)

Geľo, Elena.

ELENA (vstupujúc volá): Želka! Pozri, či som sa pekne pristrojila?

GEĽO (hlboko sa ukloní): Hoci som nie Želka, môžem povedať, že veľmi pekne. Keby som sa nebál súboja, neručím za svoje srdce.

ELENA: Ach, môj milý listárko! Čo mi nesiete? Ja vás tak rada tu vidím.

GEĽO: Vlastne azda nie ani tak mňa, ako toho listárka?

ELENA: Buď si, ako chcete. Nesiete list?

GEĽO: Nesiem, nesiem a hneď až dva! (Ukáže listy.) Na jednom je i vaša adresa, a na druhom nie. Ktorý chcete?

ELENA (prezerá listy): Tento! (Vytrhne mu jeden list.) Ó, môj lístoček! (Bozkáva ho a vinie k srdcu.) Môj lístoček. Nesieš mi ty krásne zvesti od môjho holúbka. Na ten druhý nie som zvedavá; keď niet na ňom adresy, ani ho nechcem. Nechajte si ho! Tento je od neho; nezabúda. (Tancuje.) Môj lístoček! Idem a najmenej sto ráz ho prečítam! Môj lístoček. (Tancujúc, preč.)

Geľo sám.

GEĽO (pozerá list): A čo s tebou? Napíšem naň, že „nedoručiteľný“, a vrátim mu ho. Ale hop, veď je už v druhej obálke. Hneď by vedel, že list bol otvorený a že ho ktosi čítal. Poviem mu, že ona; tak on sa zase pochváli Potockému a bude z toho celá motanina. Čo s ním urobiť? (Položí prst na čelo a rozmýšľa.)

Geľo, Karolína.

KAROLÍNA (urazene): To by som sa podívala, aby ktosi proti mojej vôli chcel so mnou nakladať. Ja odídem odtiaľto i s dievčaťom, a potom nech švagor nesie si hanbu, ktorá ho zastihne. Ale toho nedopustím. Kdeže je? Nech mu všetko ešte raz rozpoviem. (Zazrie Geľa.) Pane!

GEĽO (hlboko sa ukloní): Ručičky bozkávam, milostivá slečna, a ponížený váš služobník.

KAROLÍNA: Pane! Ja strážcom som domu tohoto. Čo, prosím vás, hľadáte tu ojedinelý? Peňazí na požičanie nemáme.

GEĽO: Tých ani nehľadám, ale som poslom, vyslancom vzácneho pána, ktorého meno vyzradiť nesmiem; a tento list mám doručiť…

KAROLÍNA: Listy sa majú po pošte posielať, a vy tu peňazí nehľadajte. Môžte odísť, a list odovzdajte tomu, od koho ho máte.

GEĽO: Prosím, milosťslečna, mám naložené, aby som list odovzdal len do vašich vzácnych ručičiek, potajomne!

KAROLÍNA: To je iné! Prosím ten list! Od koho je poslaný?

GEĽO: Vzácne meno odosielateľa azda bude v ňom podpísané. (Odovzdá list.) Odosielateľ si prial i nejakú odpoveď, alebo znamenie blahosklonného prijatia listu.

KAROLÍNA: Až keď list prečítam a vec v ňom písanú uvážim, dám vám odpoveď. Teraz môžte odísť.

GEĽO (hlboko sa klania): Ručičky bozkávam, milostivá slečna, ponížený služobník. (Preč.)

Karolína sama.

KAROLÍNA (v rozpakoch): Zvláštne, čo sa so mnou deje. Rozpomienky dávnych časov sa mi v duši obnovujú, keď od Bohuslava som listy po schválnych posloch prijímala. (Číta:) „Spanilomyseľná slečna!“ Ach, aké ľúbozvučné to oslovenie! Srdienko moje trepoce, ako list javora od jarného vanutia. Spanilomyseľná slečna! (Prečíta celý list.) Ako? Rudolf Voňavka? A mne to píše! Ó, či azda posmech chce strojiť srdcu môjmu, už raz sklamanému? A či omyl nejaký? Ale však Geľovi som nie neznáma, a mne list doručiť bolo mu rozkázané. Ach, a ako som mu ubližovala! Veď som ja hneď vedela, že švagor všetko zbalamutil a že Voňavka dobré má úmysly, že len sebe rovnú bude si hľadať. Kde by pomýšľal on na Elenku! A preto idem, idem dať odpoveď na túžobný list jeho a budem hľadieť uspokojiť srdca jeho pochybnosti, lebo viem sama po sebe, ako umoruje lástka. Idem. (Preč.)

Potocký, dr. Topoľský (stredom).

POTOCKÝ: Ráčte, ráčte, pán doktor.

TOPOĽSKÝ: Vďaka vám, pane, za ochotu. Prenáramne ma teší, že môžem mať šťastie váš príbytok navštíviť a v otáznej veci ústne sa dohovoriť.

POTOCKÝ: Z mojej strany šťastie, pane! Nech sa vám páči sadnúť. Ako som vám už po ceste spomenul, tu ide vlastne o moju dcéru.

TOPOĽSKÝ: Áno, vyrozumel som; ráčite mať spanilú dcéru a k tomu 30 000 zlatých, teda múdro robíte, keď o jej budúcnosť sa staráte. Áno, pane, to ja, ako praktický človek, schvaľujem. Čo sa mňa týka, ja som ten, ktorý sa o ruku spanilej slečny uchádzať môžem. Mám svoje skvelé životné postavenie; pracujem so štyrmi pomocníkmi. Klienti podávajú si kľučku na mojej kancelárii, lebo ja v každom procese vyhrám. Nič mi nechybí, len aby som si rodinu založil a pri šťastnej žene i ja šťastný bol. Preto pevný úmysel mám oženiť sa.

POTOCKÝ: Ako každý poriadny muž. Nič nemôže byť protivnejšie, ako keď muž ostane starým mládencom a poneviera sa na svete, ako stratená ovca.

TOPOĽSKÝ: To je to, čo i mňa k tomuto rozhodnutiu priviedlo. Ale, vzácny môj pane, vopred označujem, že nie ja som človek dlhých procesov. Do čoho sa chytím, to i najradšej čím skôr dokonám. Tak i túto vec by som rád čím skôr do poriadku priviedol a čím skôr do prístavu blaženého manželstva sa vplavil.

POTOCKÝ: Vaša žiadosť — moja žiadosť! Lebo, dôverne vám hovoriac, pane, tunajší mladý človek okolo mojej dcéry Želmíry sa točí a ako badám i náklonnosť jej si získal; a ten mi je vonkoncom nie po vôli. Preto i ja by som rád záletom tým čím skôr koniec urobil a dľa vôle mojej pre dcérku si manžela našiel.

TOPOĽSKÝ: V tomto ohľade teda by sme boli uzrozumení. Pristúpiť môžeme k pokonaniu druhej stránky veci.

POTOCKÝ: Ktorej, pane?

TOPOĽSKÝ: Totižto, myslím, čo sa materiálnej stránky týka, čiže vena!

POTOCKÝ: Zreteľne je vypísané v ozname 30.000 zl., a čo je vypísané, to je i svätá pravda, to i dostane!

TOPOĽSKÝ: Na mieste! Ešte len to prosím vedieť, či veno bude dané v hotovosti, alebo v knižkách vkladných bankových?

POTOCKÝ: Mne je to jedno! Peniaze sú v bankách, tam sa nestratia.

TOPOĽSKÝ: Výborne! V ktorých, prosím?

POTOCKÝ: V miestnych dvoch! Ale však o tejto veci si aj inokedy pohovoríme. Teraz nech sa vám páči, pane, do kruhu mojej rodiny a s domom mojím sa oboznámiť.

TOPOĽSKÝ: Prosím, srdečne ma teší. (Oba preč vľavo.)

Zelenák.

ZELENÁK (podivínsky oblečený; nos dlhý červený, na tvári červené fľaky, dáždnik mu visí na ruke na šnúrke, obzerá sa.): Trafil som. Numero 13 a hen vidím rožky, ako si spokojne ležia, aby i s mastnotou svojou prenesené boli do žalúdka ľudských tvorov. Ale kde je kto! Nevídať nikoho. Prezriem si aspoň izbu, a dľa izby môžem súdiť na obyvateľov. (Čuchá.) Povetrie obstojné, ráno bolo trochu vetrané, ale za málo! Viac oxygénu! Náradie čisté; dlážka vydrhnutá: to dobre! Lebo kde sa nedrhne, tam sa zdržuje všelijaký hmyz, ktorý je človeku vrahom, lebo znepokojuje vo dne, ale zvlášte v noci a ruší spánok. Teplomer tu; dobre! Umývač s uterákom tiež. Všetko pohotove. (Pristúpi a umýva si ruky.) Tak, aby sa človek neinfikoval. (Utiera si ruky.)

Zelenák, Potocký.

POTOCKÝ (nezbadá Zelenáka): Zázračný človek, zázračný človek! Á — pane. To môj dom! Ako sa opovažujete?

ZELENÁK: Po každej ordinácii tak robím! Lebo na ruky ľahko sa chytia bacily.

POTOCKÝ: Ale je to ordinárnosť! Kto ste, pane?

ZELENÁK: Som Ondrej Zelenák, doktor universea medecinae.^[15]

POTOCKÝ (preľaknutý, úslužne): Doktor?! Na dobrom mieste, pane! Nech sa len páči ruky, nohy poumývať. V mojom dome najvítanejší a najvzácnejší hosť.

ZELENÁK: Zďaleka prišlý!

POTOCKÝ: Zďaleka prišlý!

ZELENÁK: Tieto noviny a v nich oznam pod značkou „doktor“ ma povzbudili, aby som, zanechajúc pacientov na Pána Boha, odcestoval a sám doktor, hľadal doktora pre seba.

POTOCKÝ: Rozumiem! Šíp lásky ráčil poraniť vám srdce, a vy hľadáte doktora, tak, jako ho i ja hľadám.

ZELENÁK: Neráčim byť ranený. Srdce moje zdravé, pulzov 80 a šípy lásky sa ma nechytajú. Ale, pane, pravdu hovoriac, mám v nohe a lopatkách lúpanie; musím si to natierať gáfrom. Ale že si to sám nedočiahnem a sluhu nadarmo platiť nechcem, teda sa chcem oženiť.

POTOCKÝ: Výborne, pane. Dobrá žena najlepšie opatrí si muža.

ZELENÁK: Tak myslím i ja; a ešte budem mať i profit. Lebo, ako tu čierno na bielom písané je, vaša dcéra dostane 30 000 zlatých vena! Či je tak?

POTOCKÝ: Tak, pane, tak! A v hotovosti, v hotovosti.

ZELENÁK: Benissimo;^[16] avšak —?

POTOCKÝ: Avšak?

ZELENÁK: Avšak druhá podmienka je zdravotný stav.

POTOCKÝ: Zdravotný stav! Prosím, naša família je zdravá od koreňa. Neni pamäti, že by niekto z nej umrel.

ZELENÁK: Ako? U vás teda doktor nemal nikdy roboty?

POTOCKÝ: Noha jeho sem ešte nikdy nevkročila; preto sme i tak dlho na svete.

ZELENÁK: Zázračné! Ale, ako hovorím, musím sa na vlastné oči a ruky presvedčiť, či nepanuje v rodine nejaká dedičná vada, lebo niekedy ešte i zo štvrtého kolena sa môže navrátiť. Dovoľte, nech preskúmam vás.

POTOCKÝ: Veľmi vďačne.

ZELENÁK (chytí mu pulz): V poriadku! (Prezrie ho.) Telo súmerné, iba brucho trochu väčšie.

POTOCKÝ (flegmaticky): No, to je od toho, že si doprajem. Ja ver’ neskrhloším.

ZELENÁK: Čo požívate?

POTOCKÝ: Ráno, keď sa prebudím, dva štamperlíky koňaku.

ZELENÁK: Pre Äskulapa!^[17] Vy ste alkoholik!

POTOCKÝ: Nie, ja som pekár.

ZELENÁK: Viem, ale pijete špirituále.^[18]

POTOCKÝ: Nie, pane, len koňak. Potom, keď vstanem, vypijem si dobrej čiernej kávy.

ZELENÁK: Kofein škodí zdraviu, to chyba.

POTOCKÝ: Potom si zajem šunky alebo údeniny.

ZELENÁK: Hneď zrána?

POTOCKÝ: Vtedy najlepšie chutí. O desiatej teľací šniceľ a dva krígle piva.

ZELENÁK: Svätý Äskulap! A troví vám?

POTOCKÝ: Výborne! Potom príde obed: polievka, mäso, pečienka, cesto a syry, a zase čierna káva. Pritom liter červeného vína.

ZELENÁK: Už sa nečudujem objemu vášho bruška.

POTOCKÝ: Na olovrant len kávičku s rožkom, a na večeru pečienku, alebo čo príde a víno.

ZELENÁK: To by som ja práve na jeden týždeň mal dosť. To je už rapiditas ventris,^[19] čiže pažravosť.

POTOCKÝ: Len tak pri skromnosti žijeme, pane! Lebo moja zásada odjakživa bola: skromne žiť. Celý môj dom vám to dosvedčí.

ZELENÁK: Verím, pane, lenže azda i na vás by ponosu vyniesť mohol. Avšak, pane, vráťmeže sa k veci. Ja len pod jednou podmienkou budem reflektovať na váš oznam, ak zdravotný stav celej rodiny uspokojivý nájdem. Preto budem smelý kvôli diagnóze za dlhší čas medzi vami pomeškať.

POTOCKÝ: Za najväčšiu česť bude to z mojej strany pokladané. Spoločnosť znamenitých mužov veľmi milujem. Ráčte, pane, sadnúť si. (Sadajú.)

Predošlí, Rubánus.

RUBÁNUS (nemotorne vo dverách ďakuje von): Ďakujem, ďakujem za doprevadenie. (Domácim.) Najhlbšia úcta moja buď vám, páni, vzdaná. Som doktor filozofie Horacius Rubánus, ktorý dizertáciami^[20] svojimi podvrátil som Kantov categorikus imperativus^[21] „Du sollst.“^[22]

POTOCKÝ: V mojom dome buďte mi vítan, pán doktor!

RUBÁNUS: Zo zmyslu slov vašich, pane, presvedčujem sa, že osobnosť vaša je domácim tu pánom. A preto k vám a jedine k vám i obrátim sa s vyložením cieľov príchodu svojho.

POTOCKÝ: Ktorého príchodu cieľ, pane, myslím, že vopred uhádnem. Však nechže sa vám páči zložiť údy svoje do priestoru stoličky a oddýchnuť si.

RUBÁNUS: Hah! Akého pravého to filozofa oratio!^[23] Ďakujem, pane! A aby sme sa hneď i bližšie poznali, budem smelý náhľady svoje o veci, skrz ktorú prichodím, stručne vyložiť.

ZELENÁK: Mileradi počujeme.

RUBÁNUS: Už starý mudrc Platón, páni moji, povedal, že človek je spoločenské stvorenie: „zoon politikon“.^[24] Primitívna, prvá spoločnosť je rodina. Ďaleko by ma to viedlo, páni moji, keby som musel vám azda dizertáciu držať o tom, ako zmýšľali najprednejší filozofovia o rodine. Je pravda, že, až na malú výnimku, de facto^[25] oni nedali nám príkladu zakladania rodín, ako Kant,^[26] Fichte,^[27] Platón.^[28] Sokrates mal síce ženu, ale bola to Xantipa.^[29] Tedy vznešeného ideálu rodiny v praktickom živote nedocielili. Však dosť i to, keď je idea.

POTOCKÝ: Je, pane, je!

RUBÁNUS: Moja filozofia záleží v inom. Ja idey abstraktné chcem realizovať.

POTOCKÝ: Áno, pane, sú i reálie, a to v hotovosti!

RUBÁNUS: Čiže princípy božskou filozofiou založené, odôvodnené i v živote vykonávať. Preto som prišiel, v ruke držiac oznam tento, aby som sa presvedčil i o skutočnosti v ozname napísanej.

POTOCKÝ: V spoločnosti takého veľkého muža, ako ste vy, pane, zdržovať sa pôžitkom nám bude…

Predošlí, Topoľský.

TOPOĽSKÝ (vykročiac, ukloní sa).

POTOCKÝ: Vzácni pánovia, môj hosť!

TOPOĽSKÝ: Som doktor Topoľský, advokát. (Klaňajú sa jeden druhému.)

ZELENÁK: Som doktor Zelenák, medicinae.

RUBÁNUS: Som doktor Horacius Rubánus, filosofical.

TOPOĽSKÝ (bokom): Iste sok! Ale mu také kriminálky^[30] vyčítam…

ZELENÁK: Iste sok! Ale mu tak seknem žilu…

TOPOĽSKÝ: Veľmi ma teší šťastie s vami, páni.

ZELENÁK (ironicky): Či, pane kolega, rovné azda zámery máme?

RUBÁNUS: Azda by sa okolnosti trafili.

(Klaňajú sa.)

TOPOĽSKÝ: Á, ktovie! Možno!

POTOCKÝ (veľkodušne): Páni doktori, ste moji hostia!

(Opona dolu.)