ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Karolína, Želmíra, Elena, Voňavka, Zelenák, Rubánus, Záhorský, Kováč, Geľo, Fedor. (Keď sa opona dvíha, srdečný smiech a jasot javí celá spoločnosť; tlieskajú rukami, volajú „sláva“, „výborne“, „nech žije“. Geľo stojí bokom v rečníckej póze.)

ZELENÁK: Bravo! bratku, bravo! To je fenomenálna duchaplnosť! Výborne! Akože je to? Ešte raz!

VŠETCI: Čujme, čujme, ešte raz!

GEĽO (reční):

VŠETCI: Bravo, sláva, nech žije!

ZELENÁK: Bratku, vy ste nevšedný talent!

FEDOR: To mu jeho baba toľko rozumu namerala; lebo keď sa narodil a ho okúpala, položila ho pod stôl na knihy plné múdrosti a tam ho v korýtku kolísavala a uspávala.

GEĽO: A rozumu do hlavy lievikom nalievala, až mu pretekal; a tie zbytky zase tvoja baba pozbierala a ti ich do hlavy naliala.

RUBÁNUS (vážne): Zaiste je niečo vo veci a quintessentia^[32] tejto povedačky zahrňuje sa v ten zmysel, že duševné vlohy prababy zdedí pravnuk a tak istá abnormita^[33] spirituálnych^[34] schopností, či pozitívna, lebo negatívna, prechádza z pokolenia na pokolenie.

VOŇAVKA: Tomuto ja nerozumiem.

GEĽO (sarkasticky): Inými slovami to toľko znamená, že somár splodí vždy len osla a truľovi potomkovia zostanú vždy truľovia.

ZELENÁK: Tak jest, ako to zákon prirodzeného dedenia zrejme dokazuje. Ale odkiaľže ste rodákom?

GEĽO: Zo Sebechlieb pri Krupine.

ZELENÁK: Tam, kde deti kyslým vínom strašia?

GEĽO: Na službu, pán doktor. Azda i vás tam ním nastrašili?

ZELENÁK: Vidím, že ducha obratného máte, hoci ste nie dolichocefal.^[35] A svätyňu umení kdeže ste navštevovali?

GEĽO: V Bystrici.

FEDOR: Tam ho všetci poznajú a každá dáma doňho je zaľúbená.

GEĽO: Tým viac cítim tu, že nie som v Bystrici.

FEDOR: Čo, azda ti ľúto za tým bravom a kapitánom? To boli kúsky, nad ktorými celé mesto za týždne sa smialo.

KAROLÍNA: Prosíme, pane, pobavte nás ešte nejakou rečňovankou. Máte k tomu talent.

GEĽO: Azda niekto iný, povedzme pán Rubánus, bude ochotný nám niečo predniesť. Veď on, ako filozof, iste bude mysle nie menej peknoduchej.

RUBÁNUS (vážne): Sú letory a povahy rôzne, nám od prírody dané, ako nás o tom psychológia učí. Sú ľudia temperamentu flegmatického, sangvinického, cholerického a melancholického. Jeden sa vždy smeje, ako mesiac splna a iného myseľ zahaľuje takzvaný svetový bôľ.

VOŇAVKA: Tomu ja nerozumiem.

RUBÁNUS: Trpezlivosť, pane, a hneď bude i vývod tých premís.^[36]

VOŇAVKA: Azda transmisií.^[37]

RUBÁNUS: Nie, pane, premís. Totiž priateľ môj Geľo je letory sangvinickej a veselej, tak i spoločnosť svoju pobaviť môže. Naproti tomu, dámy a páni moji, ja som filozof, consequenter^[38] flegmatik a preto rečňovanka moja azda by vás nudila.

KAROLÍNA: Nie, pane. Veď i vážne veci a myšlienky patria k osladeniu života všedného; preto vďačná nám bude prednáška vaša.

RUBÁNUS: Na žiadosť vašu prednesiem výrony básnikove, ktoré mi dušu zaujali:

KAROLÍNA: Aké krásne to slová nesmrteľného básnika, ktoré do srdca zapísať by si mal každý človek, aby, milujúc devu svoju, miloval v nej i otčinu, ktorá ju zrodila.

ZELENÁK: A teraz, dámy spanilé a páni premúdri, odporúčam, aby sme robili nielen duchocvik, ale i telocvik, totižto, aby sme i údy svoje do pohybu priviedli. Zo zdravotného ohľadu je to veľmi potrebné, aby sa krv vo vénach a artériách^[40] rýchlejšie rozprúdila.

NIEKTORÍ: Súhlasíme s návrhom, prijímame; vyberme sa.

GEĽO: S vínom a artériami súhlasím.

RUBÁNUS: Život je hýbanie a hýbanie je život.

KAROLÍNA: Áno, tu po záhradných prechádzkach môžeme malú chvíľu stráviť. Ja idem prvá.

VOŇAVKA: Dovolíte, vážená slečna, aby som sa k vám pripojiť mohol?

KAROLÍNA: Prosím, pane! (Odídu.)

ELENA, ZÁHORSKÝ, GEĽO (zberajú sa za nimi).

GEĽO: Vy si choďte párom, tak, ako sa to na vás svedčí. A ja budem gardedámou. (Preč.)

KOVÁČ, ŽELMÍRA, FEDOR (za nimi).

Rubánus, Zelenák (stanú proti sebe).

ZELENÁK: Nuž čo, doktor, kolega, zostali sme len sami dvaja; kto z nás bude dámou?

RUBÁNUS: Vám pristane.

ZELENÁK: Vy ste k tomu spôsobnejší; ste viac melancholický! Prosím, slečna! (Ponúka mu rameno.)

RUBÁNUS: Podanie ramena znamená priateľskú dôveru a tej, myslím, medzi nami nieto.

ZELENÁK: Čoho niet, môže byť! Viete: magna ingenia conveniunt.^[41]

RUBÁNUS: Dobre povedané. O nás to tuším úplne platí. Smiem sa vás dôverne spýtať?

ZELENÁK: Stojím k dispozícii.

RUBÁNUS: Ste tu, pán doktor, po praxi alebo s istým zámerom?

ZELENÁK: Práve to by som rád vedel i ja o vás. Ale vám poviem: prišiel som sem so zámerom veľmi reálnym.

RUBÁNUS: Oznam Národnej politiky vás sem priviedol?

ZELENÁK: Tak je a, súdiac po vašom predikáte,^[42] myslím, že i vás.

RUBÁNUS: Áno, čítal som a prišiel som a ako vidím a súdim, nie bez výsledku. Je síce pravda, že slečna mi odporuje a boží sa, že ženou mojou nikdy nebude; ale pán otec je úplne na mojej strane. Tajnosť vám, pane, zverím, že len mne sľúbil dcéru svoju dať za manželku.

ZELENÁK: Podivné; to isté sľúbil pán otec i mne a za dvoch ju vydať nemôže.

RUBÁNUS: Ja s filozofickou spokojnosťou budem čakať, čo mi fátum^[43] prinesie; ale logice et psychologice^[44] uvažujúc vec, vidím, že prevaha je na mojej strane.

ZELENÁK: Ste príliš melancholický, pane, aby ste cieľa došli, lebo vo mne soka nepremožiteľného budete mať. Ale viete, pán kolega, čo?

RUBÁNUS: Povedzte a budem vedieť!

ZELENÁK: Spravme kompromis.

RUBÁNUS: Sú pády, že pravý filozof siahne i k sprostredkujúcej filozofii. Aký kompromis narádzate?

ZELENÁK: Ja náklonný som vám obeť priniesť a hotový som nárokov mojich sa tu zriecť.

RUBÁNUS: Nahliadate, že je vaše úsilie márne.

ZELENÁK: Nie, nenahliadam. Z lásky k vám to urobím; ale len pod jednou podmienkou.

RUBÁNUS: Ktorá jej podstata?

ZELENÁK: Dáte mi z vena, ako bolestné na zaľúbené moje srdiečko, 5 %.

RUBÁNUS: Hah, pane! Morál^[45] sa búri vo mne proti takejto forme rozuzlenia otázky. Však materialiter:^[46] hovoríte čosi! Poďte, cestou vec uvážime. (Preč.)

Záhorský, Elena.

ELENA (v ľúbostnom rozhovore).

ZÁHORSKÝ: Blúdil som mestom ako stratený; chodil na obvyklé prechádzky, čakal túžobne tvoje zjavenie, šiel som konečne i na byt, ale tam mi zvestovali, že si už odcestovala.

ELENA: Áno, bolo tak. Keď som odpísala, že školský rok sa už skončí, prišla tetuška a hneď sme spakovali a odišli.

ZÁHORSKÝ: Bez zanechania všetkej stopy. Ja zaujatý skúškami, nemal som času povoliť túžbe srdca a hneď sa vybrať po tvojej stope a chrániť si ťa, aby cudzie oko na teba nepadlo a iný sa nepodujal dobývať lásky tvojej. Bol som celý zúfalý poviazanosťou touto. No vtedy zjavil sa mi Geľo, môj ďobrý priateľ; toho som tedy poslal sem na stráž. A on i zodpovedal; každý deň mi posielal zvesti, čo sa vôkol teba deje, ako žiješ. Každé slovo tvoje, každý čin tvoj musel mi oznamovať; o každom úsmeve tvojom mi napísať. Aspoň tak čiastočne nahradený som mal stratený raj.

ELENA: Tu mimo mňa nikto najmenšieho tušenia nemal o poslaní jeho.

ZÁHORSKÝ: A keď konečne skúšky pominuli a ja v rukách mal vymenovanie za profesora na orlovské gymnázium, vtedy prvým podujatím mojím bolo ti ho priniesť a k nohám tvojím zložiť. Na krídlach lásky som letel za tebou cez hory a doly, keď som zvedel tvoje bydlisko.

ELENA: Šťastie, že nezlomilo sa ti jedno krídelko a nespadol si ako aviatik s aeroplánom.

ZÁHORSKÝ: Ani takého pádu by som sa nebál, len ak by som padol do tvojho náručia. Však počuj, Elenka, ďalej vážne slovo.

ELENA: Teda vážnu tvár…

ZÁHORSKÝ: Prišiel som s pevným úmyslom zasnúbiť sa s tebou a o rúčku túto požiadať príbuzných tvojich. Myslím, že prekážky šťastiu nášmu nebude.

ELENA: Ach, Bože! Ba práve sú ťažké prekážky, lebo ujec do hlavy si vzal, že najprv sestrenku vydať musí a potom len privolí k vydajú môjmu. Tetka Karolína nám síce praje, ale ujček nástojí na svojom.

ZÁHORSKÝ: Keď nepôjde po dobrom, to ťa uchvátim nasilu!

ELENA: To, to, pán profesor; dostanete z mravov sekundu…^[47] Však pospešne, Vladko, lebo hen Voňavka sliedi za nami, ako jastrab, hotový roztrhať teba. Nebezpečný to tvoj sok.

ZÁHORSKÝ: Nebojím sa ja jeho. (Preč.)

Voňavka, Geľo.

GEĽO: Hovorím vám, pane, na veľkom pozore sa majte, lebo rybka sa vám vykĺzne.

VOŇAVKA: Z akých dôvodov to hovoríte?

GEĽO: Dôvody?! Pozrite! (Ukáže za Záhorským.) Prečo od vás bočí a s vami tak dôverne nechodí.

VOŇAVKA: Na nás by sa to ani nesvedčalo. A konečne, to ešte nič neznamená. Mám zabezpečený súhlas ujca a tetiek, a čo oni chcú, to musí aj ona chcieť. Ja, bratku, veni, vidi a vici.

GEĽO: To veľký Cézar^[48] povedal, a vy ako ste nie Cézarom, tak nemôžete také niečo ani tvrdiť. Prečože tedy Potocký prijal Záhorského návštevu, prečo neodstraňuje ho z domu a nedáva mu vedieť, že Elenka je už vám zadatá? Oj, pane, vedia oni dobre, načo sem Záhorský prišiel. Ale vy ste ma požiadali o pomoc a tu musíte i moju radu počuť; lebo mňa by veľmi mrzelo, keby sa nám vec nezdarila.

VOŇAVKA: Nuž, čože robiť?

GEĽO: Hneď vám svitne. Práve teraz sa mi Záhorský zdôveril, aké má úmysly. Priniesol jej krásny dar, a to sami viete, že dar mnohú dušu zvedie.

VOŇAVKA: Dar mnohú dušu zvedie! Čo jej priniesol?

GEĽO: Krásny diamantový prsteň; videl som ho. Tým pol vojny vyhral.

VOŇAVKA: A myslíte, že by to pomáhalo?

GEĽO: Som presvedčený; na ligotačky-čačky ženy držia. Však hneď v raji priniesol diabol Eve zlatú retiazku, a od tej doby každá žena je Evou.

VOŇAVKA: Je čosi vo veci! No čože robiť?

GEĽO: Pozajtra, na jej narodeniny, chce jej ho Záhorský oddať. Ak ho ona prijme, tak vy ste prehrali.

VOŇAVKA: Ale to sa nesmie stať; už raz sa mi žena z rúk vykĺzla, druhý raz nesmie.

GEĽO: Preto vy musíte predbehnúť a ešte dnes nejaký dar obstarať.

VOŇAVKA: Hm, ale keď to stojí peniaze. Koľko by to asi stálo?

GEĽO: Tristo korún vám zabezpečí jej lásku na večné veky!

VOŇAVKA: Tristo korún! Hm! A je to hodno?

GEĽO: Ako chcete! Ak neurobíte, tak umriete, ako starý mládenec a vo venci vás pochovajú.

VOŇAVKA: Hm, hm. Hovoríte čosi. Viete, bratku, čo? Ja sa do tých vecí nerozumiem, a keď by som to ja išiel ku zlatníkovi kupovať, to by bola celá senzácia. Preto zverím vec na vás; poďte ku mne, dám vám peniaze. Len, aby to pomohlo.

GEĽO: Tak, ako doteraz, dobre vám poslúžim. Vo mne znamenitého kompána^[49] ste našli. (Preč.)

Kováč, Želmíra, Fedor.

KOVÁČ: Nemôžem si vysvetliť chovanie sa otca tvojho; tak urputne sa protiví šťastiu našemu.

FEDOR: Veľká chyba bola, že ste si Geľa znepriatelili. Ten iste by bol vymyslel nejaký spôsob vo váš prospech.

KOVÁČ: Najmenej mi záleží na Geľovej pomoci; ale neviem, kedy a ako by som mu bol ublížil.

FEDOR: Veľmi; keď si prezradil tetke Karolíne, že sme požičiavali od teba peniaze. Tetka zvestovala hneď ujcovi a potom nasledovali kriky, ktoré ujec v dome robil a Geľovi do odkundesov a kmínov vynadal a i z domu ho chcel vyhnať. A teraz sa Geľo na teba náramne hnevá, hoci to znať ani nedáva.

KOVÁČ: Hovorí porekadlo, že z malého pána malé strachy.

ŽELMÍRA: Ktovie, Paľko, či by nám nebol býval na dobrej pomoci.

KOVÁČ: Čože môže on; otec tvoj má svojho chrobáka, že len za doktora ťa vydá. Sproboval som už všetko možné, aby som si privolenie jeho získal; ale ani počuť nechce.

ŽELMÍRA: Dá Boh, že otec príde k iným náhľadom.

KOVÁČ: Len ty, anjel môj, či sa nedáš prestrašiť a nepoľahneš nástojeniu otcovmu?

ŽELMÍRA: Pri láske našej nie! A keď by mi voliť prišlo, tu, ako dcéra, vypoviem poslušnosť a tebe verná zostanem. Buď bezpečný! (Odchodia.)

KOVÁČ: Sľub tento nádej novú vlieva mi v dušu, že všetky prekážky konečne odstránené budú a slnce blaženstva zasvieti nad nami. (Preč.)

Geľo, Fedor.

GEĽO (spešne; volá za Fedorom): Hé, Fedor, na slovo!

FEDOR (za kulisou): Hlas Geľov počujem! Čo je, kamarát?

GEĽO: Poď sem, poď spešne, lebo horšie je, ako zle.

FEDOR (vráti sa): Už to musí byť čosi zvláštneho, keď z tvojich úst slovo obavy sa vykĺzlo.

GEĽO: Horšie je, ako zle; a to nad tebou sa mračná hroznej búrky sťahujú! Tu je Kohn.

FEDOR (nastrašene): Kohn! Akiste zavetril niečo o podvode a prišiel poriadky robiť! To bude kapitálna robota! Čo teraz? Kam sa podejem? Raď! Geľo, raď! Chlap si, ak teraz niečo užitočného vymyslíš!

GEĽO: Geľa nič neprekvapí! Zostúpil v hoteli u „Veľkého barana“; dobre som ho poznal. A strojí sa sem prísť; preto ty pôjdeš za ním, aby on neprišiel za tebou.

FEDOR: Za ten svet nepôjdem; od toho vyvstane, že ma hneď dá chytiť a zatvoriť, pred súd postaviť a azda i z kože zvliecť. Neznáš ty jeho pazúrov!

GEĽO: Tak on príde sem; ale to sa nesmie stať. (Vytiahne peniaze.) Tu máš peniaze, práve 300 korún. Choď a vyplať mu.

FEDOR (radostne): Kde si vzal toľkú sumu! Geľo, ty si černokňažník a s bosorkami paktuješ.

GEĽO: Paktujem, nepaktujem. Ale si teraz pospeš, aby ťa on nepredbehol. Tam niekde medzi štyrmi očami mu vyplať a vexľu nech ti prinavráti, a nahovor mu, aby sa sem neustával, lebo neni nikoho doma. Nech cestuje hneď preč. Choď, spechaj, nieto času! (Oba preč.)

Karolína, Voňavka (vážne vstupujú)

KAROLÍNA: Vy tedy tak skrývate tajnosť srdca, že bojíte sa ústami ju vysloviť?

VOŇAVKA: Áno, slečna vážená, len vám jedinej a Geľovi je tajnosť moja známa. A konečný krok urobiť nemám dosť odhodlanosti.

KAROLÍNA: Ó, len smelo, môžete hovoriť. Ja chápem túžby vaše a ubezpečujem vás, že ozvenu ony u mňa nachodia. A hoci ste na papier kládli len nemé tie litery, však ony pohli celou bytnosťou mojou a prekážky všetky odstránili z cesty.

VOŇAVKA: Však prosím pokorne, slečna vážená, len slovíčko ráčte prehovoriť v mojom záujme a urobíte ma najšťastnejším človekom na tomto svete.

KAROLÍNA: I moje mlčanie, pane, je zreteľnejšie, ako reči najvrúcnejšie; moja bytnosť celá je vaša a život svoj len vám posväcujem. Snaha moja už teraz jediná je vás šťastným urobiť.

VOŇAVKA: Vďaka vám, slečna, za slová blahosklonné. Obavu však veľkú mám, že azda vek môj už starší by prekážať mohol.

KAROLÍNA: Nie práve veľmi. (Sadá).

VOŇAVKA: Nie moja chyba, že som tak dlho vyhýbal tomuto zlatému jarmu, ale okolnosti to zapríčinili. Dovoľte, vážená slečna, aby som vyrozprávať mohol vám života môjho príbehy. Za mladi ani ja nezaostal som za vrstovníkmi mladosti mojej; oheň lásky rozpálil moju hruď, ale, bohužiaľ, prišlo hneď i sklamanie. Tá, ktorú zamilovalo srdce moje vášnive, podala ruku inému, a ja zostal sklamaný a ranený hlboko na srdci. Zariekol som sa sväto-sväte, že oblietaniu Milka^[50] viacej nepovolím; ale ktože môže za srdce, že je také vznetlivé!

KAROLÍNA: Ach, pravdu vravia ústa vaše.

VOŇAVKA: Že sa krásou a milotou očarovať dá?

KAROLÍNA: Nadmieru pochlebujete.

VOŇAVKA: Veď i v jeseň pozdnú ruže krásne kvitnú.

KAROLÍNA: Tak i záhradka lásky niekedy v jeseň zakvitne. I so mnou sa tak stalo. A história moja podobná je vašej; o tom prehovoriť nám dvom možno. Tajnosti nech nebude medzi nami a ľúbila som jedného, však láske našej zloba sveta sa spriečila. On pojal inú ku svojmu nešťastiu, lebo, blaha s ňou nenájduc, odišiel na more a tam biedne zahynul. Mládenec, čo mešká tu medzi nami, profesor Záhorský, je jeho synom, v ktorom nebohý Bohuslav sa mi zjavuje. Práve tie oči, vlasy, postava i chod a vo mne spomienky staré ožívajú.

VOŇAVKA: Tým vzácnejšie sú ony, čím dlhší čas od nás ich delí. Ale však, vážená slečna, v minulosti sa kochajúc nesmieme zabúdať ani na sladkú prítomnosť. A čo nám hodina skytá, prečože by sme prijímať nemali?

KAROLÍNA: Tak, pane, ja rozumiem vám docela. A buďte presvedčený, že všetko vynaložím, aby som vás šťastným urobila!

VOŇAVKA (kľakne pred ňou): Ó, vďaka vám, tisícorá vďaka!

KAROLÍNA (veľkodušne ho dvíha): Vstaňte, pane, život môj vám je posvätený! (Sadnú si a ďalej vedú rozhovor, ktorý znať po mimike.)

Zelenák, Rubánus(hádajúc sa).

ZELENÁK: Tu, pán kolega, je circulus vitiosus;^[51] točíte sa, točíte okolo svojej fixnej idey, ako by ste sa už po raji blaženého manželstva prechádzali. Ale opakujem: conditio sine qua non^[52] je 5%.

RUBÁNUS: Nie, pán kolega, nie; ja z Barbara^[53] som vám už dokázal, že na omyle ste vy a môj Celarent vám ukáže, ktoré je logické rozlúštenie veci.

ZELENÁK: Bene, ergo Celarent.

RUBÁNUS: Bene: propositio major.^[54]

ZELENÁK: Major.

RUBÁNUS: Major: Vy si namýšľate, že víťazstvo je vaše.

ZELENÁK: Minor!^[55]

RUBÁNUS: Minor: Ale ja iste viem, že dievča dostanem len ja.

ZELENÁK: Conclusio!^[56]

RUBÁNUS: Ergo:^[57] 5% nedám.

ZELENÁK: Horribile dictu!^[58] Sekunda z logiky. Keď by som bol ja na mieste Potockého, už len pre túto abnormitu vášho myslenia by som sa vás chránil. Veď, pán kolega, vy zárod raptusu^[59] nosíte v svojom rozume a tak zrobiť môžete ešte mnoho bláznov. Ja okolnosť túto pre verejnú bezpečnosť musím najavo vyniesť.

RUBÁNUS: Hja, pravda, neodolajúc logike mojej, takto chcete bojovať proti mne. No ja z areopágu^[60] vysokej filozofie usmievam sa úsiliu vašemu.

ZELENÁK: Patríte teda do školy smejúcich sa filozofov? Dovoľteže, pane, nech preskúmam váš mozog, ak by sa vám azda ešte pomôcť dalo.

RUBÁNUS: Avšak poďte, pane, nech s Friesesonom rozptýlim i posledné pochybnosti vaše o mojom správnom stanovisku.

(Sadnú niekde bokom a ďalej vedú dišputu.)

Elena, Záhorský, Kováč, Želmíra (pribehnú jeden za druhým so smiechom a jasotom).

ELENA: Jaj, umokneme!

ŽELMÍRA: Rýchle toť do verandy sa schovajme!

KOVÁČ: Aký dážď sa to narýchlo strhol a pokazil nám našu milú prechádzku.

ZÁHORSKÝ (spieva):

VŠETCI: Prší, prší, len sa leje, atď.

ELENA (so smiechom): Hľa, hľa, Geľo beží celý schúlený a dážď sa mu len tak za krky leje, hahaha!

VŠETCI (smejú sa).

ZELENÁK: Nachystajte mu teplý plášť, aby neprechladol.

Predošlí, Geľo.

GEĽO (striasa sa): Prekliata robota! Celý som mokrý, ako myš!

ŽELMÍRA: Nezaškodí vám trochu vody za golier; aspoň vaše fantazovanie ochladne.

GEĽO: Hah! slečna spanilá, milerád som umokol, lebo nesiem novinu vážnu, radostnú, ktorá sa vás týka.

ŽELMÍRA: Mne ju nesiete?

GEĽO: Áno, jedine vám, a len vám ju poviem.

KAROLÍNA: Protestujeme; my všetci ju chceme a musíme vedieť.

GEĽO: Hoci sa nesvedčí cudzie veci pred verejnosťou hovoriť, predsa všeobecnej žiadosti ustupujem.

VŠETCI: Čujme, čujme novinu!

GEĽO: Teda, dámy a páni, novina je tá, že zavíta medzi nás hosť; lebo práve teraz prišiel do hotela u „Veľkého barana“ doktor.

ZELENÁK: Doktor!?

GEĽO: A dopytoval sa u vrátneho na dom pána Potockého.

KAROLÍNA: Ach, zaujímavé.

GEĽO: Ale taký gavalier, že ho treba pohľadať. Čierna brada, čierne fúzy, zlatý cviker, krok rytiersky.

ŽELMÍRA: Azda bude potrebovať i šaška k zábave; mohli by ste sa mu ponúknuť.

GEĽO: Nemyslím, spanilá slečna, lebo z očú som mu vybadal, že on prišiel sem kohosi zabávať. Možno, vás.

KOVÁČ (s hnevom): Pane!

ŽELMÍRA: Tak príďte spolu a budete dvaja.

ZELENÁK (Rubánusovi): Kolega! To bude nejaký sok. Majte sa na pozore, aby vám kašu nepomiešal.

RUBÁNUS (Zelenákovi): Nemám obavy. Pred talentom mojím zutekať musí; keď ja začnem: „Quousque tandem abutere,^[61] Potocký“… tak sa zem zatrasie.

GEĽO: Zatiaľ však, kým príde, zabávajme sa sami. (Spieva:)

(Opona padá; spev sa ešte ozýva, až konečne zatíchne.)