ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

POZNÁMKY:

Úprava textov

Všeobecne snažili sme sa o prepis podľa Pravidiel slov. pravopisu, vydaných Slovenskou akadémiou vied z roku 1953. Pravda, keďže tu ide o poéziu, nevyhnutne museli sme sa i tu v niektorých prípadoch odchýliť a pridŕžať sa pôvodných tvarov štúrovských, najmä v rýmoch a všade tam, kde to vyžadoval rytmus alebo zvukomaľba. Dôsledný prepis zotrel by z týchto textov načisto dobovú patinu, ktorá im dáva osobitný pôvab. Dôsledne sme zachovali tvary podstatných mien typu lísťa, zakliaťa, tŕňa a vôbec dôsledné rytmické krátenie i v slovesných tvaroch (zachváťa, svieťa), ako ho zachovávajú tieto rukopisy a ako je zachované i vo vydaní Bottových Spevov z r. 1880. Myslíme totiž, že meniť dodatočne kvieťa na kvietie v starších textoch, keď básnik počítal s druhou slabikou krátkou, je násilný zásah do rytmu verša, a to i vtedy, keď nejde o rým, ako vo veršoch „Mám ja dieťa, biele dieťa, / čo sadilo kol mňa kvieťa“. Tvary kvietie, zakliatie, nielen porušujú metrum, ale vyvolávajú v hotových veršoch priam kakofóniu („Roztneš povraz zakliatia biedneho“).

Niektoré slová sme dôsledne upravili na tvary, ktoré sú už dávno vžité v hovorovej i spisovnej reči. Tak mhla > hmla, šiarkan > šarkan, ŕdzavý > hrdzavý, piesnička > pesnička, slnco > slnce, prsá > prsia, cinterín > cintorín, uhel > uhoľ, prujší > prvší, bladožltý > bledožltý, aždaj > azdaj, žblunkať > žblnkať, šoptať > šeptať, štebetať > štebotať a pod. Najmä keď v rukopisoch vyskytujú sa obyčajne oba tvary. Ide teda len o voľbu a dôsledné uvedenie tvaru náležitého. No ponechali sme rozdrážiť, rozdrážený (rozdráždený), použité dôsledne vo všetkých rukopisoch — je zvučnejšie a pravdepodobne zámerne používané v tejto forme.

Nárečové gemerské tvary, gen. sg. (víchrici) a dat. sg. (hrdlički) sme ponechali iba v rýmoch, ináč opravili sme všade na náležité.

Podobne sme sa správali aj pri podstatných menách stredného rodu (znameňja > znamenie) a pri prídavných menách stredného rodu v jednotnom čísle (dobruo > dobré) vo všetkých pádoch (napríklad ponechali sme v rýme zmelie — spráchnivelie).

V ostatnom ide o bežnú pravopisnú úpravu.

Na slovníku a stavbe veršov (vetnej stavbe) nemenili sme nič.

V oddiele Spevov pridržiavali sme sa presne vydania z r. 188O z niekoľkých príčin, i keď sme mali k dispozícii Bottove rukopisy všetkých básní v zošite Sobraných spevov z roku 1879, podľa ktorých Botto dával svoje verše do tlače. Uviedli sme iba tie zmeny, ktoré Botto sám urobil vo vytlačenom exemplári Spevov. Zmeny odtlačil Dobšinský po básnikovej smrti v Slovenských pohľadoch III, 1883, str. 475 — 476. Vyznačíme ich pri jednotlivých básňach. Tieto Bottove zmeny pokladáme za jeho poslednú redakciu a za súhlas s korektúrami, ktoré vo vydaní urobil Jaroslav Vlček.

Usporiadanie

Druhý oddiel Súborného diela tvoria Bottove Spevy, ako vyšli v Prahe nákladom Slavíka a Borového r. 1880. (Knihovna československá, pořádá Rudolf Pokorný. I. Spevy Jána Botto.) Spevy ponechali sme ako celok, okrem prekladov. Zistili sme totiž, že takto si ich usporiadal Botto sám. Rukopis Spevov Botto poslal do Prahy Rudolfovi Pokornému so sprievodným listom, datovaným v Banskej Bystrici 1. II. 1880. (List je v pozostalosti Rudolfa Pokorného v literárnom archíve v Prahe na Strahove.) Botto si želal rukopis vrátiť s druhou korektúrou a potom si ho ponechať. Doteraz sme ho neobjavili, hoci máme Bottove rukopisy, ako ich uchránil Pavol Dobšinský. Zato medzi nimi je rukopis Sobrané spevy, datovaný rokom 1879, kde sú všetky v tlačených Spevoch vyšlé básne. Na konci tohto zošitu má Botto „Obsah“ s rubrikami: bežné číslo, poriadkové číslo a názov básne. V rubrike „poriadkové číslo“ počísloval Botto svoje verše tak, ako potom v knihe vyšli. Ani redaktor Pokorný, ani korektor Vlček toto Bottovo usporiadanie nemenili. Tak isto sme aj my rešpektovali vôľu básnikovu.

Rukopisné pramene

a) Sobrané spevy Jána Botto. 1873 a pozdejšie. Školský zošit formátu 16 × 20 cm, 186 nečíslovaných strán. Obsahuje všetky básne, ktoré vyšli potom v prvom vydaní Spevov r. 1880 a okrem nich báseň K mladosti, Dumky večerné, preklad Chomiakovovej básne Dve chvíle a preklad Petőfiho básne Zájdem dnuká, prečiarknutú krížom ceruzou tehlovej farby. Zošit má obsah, kde Botto čísluje 58 básní, ako idú v zošite za sebou (tiež číslované), udáva rok a miesto vzniku. Rukopis je vlastne veľkým konceptom, pretože všetky básne sú v ňom opravované, niektoré veľmi husto. Môžeme tu podrobne sledovať ich vývin. K niektorým pridáva vysvetľovacie poznámky, a pokým boli uverejnené, udáva, kde. (Pozostalosť Jozefa Škultétyho, Archív MS — nekatalogizované.)

b) Sobrané spevy Jána Botto. 1879. Taký istý zošit, 206 strán. Možno ho pokladať za čistopis zošitu z r. 1873, doplnený už aj poznámkami k jednotlivým básňam, ako ich poznáme zo Spevov 1880. Vynechal preklad Petőfiho básne Zájdem dnuká a Chomiakovovej Dve chvíle. A tak okrem básní K mladosti a Dumky večerné celý tento zošit vyšiel ako Spevy Jána Bottu roku 1880. (Pozostalosť J. Škultétyho, Archív MS.)

Poznámky bibliografické

Spevy Jána Botto (Vydanie z r. 1880)

Český básnik, publicista a literát Rudolf Pokorný veľmi sa zaujímal o Slovensko a o jeho osudy, tak ako aj iný český básnik Adolf Heyduk. Keď Jozef Miloslav Hurban r. 1876 v zúfalstve nad zatvorením Matice slovenskej a nad novým prudkým náporom maďarizácie po dlhej prestávke obnovil r. 1876 almanach Nitra (prvý ročník r. 1842) po česky (VI. ročník) a radil vrátiť sa k spisovnej jednote s Čechmi, Pokorný patril medzi tých českých ľudí, ktorí statočne chceli prijať podávanú ruku a pomôcť zo všetkých síl. Aby Slovensko lepšie poznali, r. 1879 s Adolfom Heydukom vykonal prvú cestu. Opakoval ju i r. 1880. O obetavosti R. Pokorného svedčí, že z týchto svojich ciest vydal vlastným nákladom v Prahe dielo Z potulek po Slovensku, díl I. 1884, díl II. 1885. Je to úctyhodné a jediné informatívne dielo o vtedajšom Slovensku.

Roku 1879 zoznámil sa Pokorný s Jánom Bottom. Obľúbil si jeho poéziu a keď sa jeho pričinením založila „Knihovna československá“, ktorej sa stal redaktorom, navrhol Bottovi, aby ako prvý zväzok vyšli jeho verše. Knihovna československá mala mať dvojaký cieľ: pri obmedzených možnostiach vydavateľskej činnosti na Slovensku pomôcť slovenskej literatúre a súčasne zblížiť Čechov a Slovákov. Beletria mala v tejto edícii vychodiť po slovensky, vedecká a náučná literatúra po česky. Bola to stredná cesta na vzájomné dorozumemie a poznávanie, ale súčasne predpokladala aj jednotný národ československý, čím najmä po účinkovaní Matice slovenskej bol podnik vopred odsúdený na neúspech.

A tak zjavili sa r. 1880 „Spevy Jána Botto“ ako I. zväzok Knihovny československej v Prahe nákladom Slavíka a Borového. Druhý zväzok vyšiel o rok neskoršie, a to Literatúra na Slovensku od Jaroslava Vlčka po česky. Tým Knihovna zanikla.

Pokorný požiadal Bottu v jeseni 1879, aby takto vydal svoje spevy, teda krátko potom, čo sa zoznámili {v auguste 1879 v Martine). Vidno to z Bottovho listu Pokornému, písaného v Banskej Bystrici 9. januára 1880, z ktorého citujeme: „Odpusťte, že som Vám na ctený dopis Váš z predošlej jeseni až dosiaľ neodpovedal. Nerozhodnosť moja strany uverejnenia „sobraných spevov“ mojich bola toho hlavnou príčinou. Teraz ale, keď mi šľachetná podujímavosť Vaša tak jasné ,kde, čo, ak?‘ predkladá: nemožno mi tenže návrh Váš v úplnosti neprijať; a to tým viac, že i krúžok priateľov mojich s odobrením privítal tento nový podnik Váš, ktorý, dá Boh, želaným zdarom korunovaný bude. Skrze takéto obapolné spoznávanie sa na poli národnej spisby koristiť budeme i my i Vy. ,Síly sjednotené dělají!‘ — a vzájemnosť stane sa skutkom. Uzrozumený som s návrhom Vaším vo všetkom i o honoráre i o tlačbe v Turč. Sv. Martine, jestli Vám to práve zavadno nebude; len strany životopisu by som mal malé poznamenanie. Som totiž náhľadu, že sú životopisy pôvodcov len k dielam fenomenálnym a zavŕšeným potrebné — a tak v prítomnom páde životopis i vystať môže. Formát vydania by som si prial taký, jaký ste pri Vašich pekných spevoch „Pod českým nebem“ upotrebili — z ktorých jedným výtiskom ste i mňa boli obdarovali, za čo Vám budiž úprimná moja vďaka! Rukopis „Sbierky“ úplnej Vám hneď poslať môžem ako bude odpísaný, najdiaľ s 1-vým februárom“.

Botto dodržal slovo a 1. februára 1880 píše z Banskej Bystrice Pokornému: „Mám česť Vám tu pripojený rukopis 198 strán obsahujúci posielať — bez životopisu. Na tento čas ráčte uverejniť len toto. Venovanie som držal tiež za nepotrebné, však každý kus hovorí, komu patrí. Doslov takže, bo ak p. Boh dovolí, týmto nebude ešte koniec piesne. — Na konci som pripojil aj poznamy, naskelko som stihol, ak by ešte čo to bolo nadbä, ráčte ma uvedomiť. — Neznáme slová, najlepšie bude, keď mi v sozname pošlete, — vysvetlenie k ním doložím. — Príležitostný kus III, 8 ak by sa Vám závadným zdal, môže vystať. (Ide o báseň K hodom Slávy, no Pokorný ju nevynechal — J. M.) — s redakciou spolieham sa vo všetkom na Vás. Len druhú korektúru by som sám rád previesť — Rukopis čiastočne by mohol hneď u mňa zostávať, ktorý by som tiež chcel mať nazpät. — Pri tejto príležitosti dovolíte mi ešte upozorniť Vás na niektoré nepravé užívané slová, ktoré mi do očí padli, ako: poesie zbojnícká. Zbojník je nie = juhoslov. hajduk, aspoň teraz užíva sa ono len v zlom, hanobnom zmysle, keď to krajšie chceme povedať, povieme tropicky = hôrny chlapec a poťažne poézie „o hôrnych chlapcoch“. Možno že ste sa držali Tablica, ktorý v tomto ohľade nebol kóšer, ako to z jeho „veršovcov“ vysvitá. (Rozumej Tablic: Slovenští veršovci I, 1805, II, 1809. V II. zväzku sú dve piesne od neznámych skladateľov — Jakub Surovec, loupežník oravský a Jánošík, liptovský loupežník. — Pozri o tom našu úvodnú štúdiu, kap. Smrť Jánošíkova — J. M.) — Tak aj Slovač kolektívum užíva sa len v potupnom zmysle ako chrobač, atď., rozumie sa pod tým hromada jednotlivcov bez ducha národného. Bežne vyráža to, čo biedny ľud slovenský; nepoťahuje sa to ale nikdy na kraj. —“

Botto zo skromnosti priečil sa dať Pokornému svoj životopis, no potom si jednako len dal povedať a 14. marca 1880 píše Pokornému: „S ľútosťou mi prichodí Vám oznámiť, že na tento čas ničím novým prispieť nemôžem do májového časopisu Vášho (Pokorný vydával v Prahe časopis „Paleček“ — J. M.) pre chorľavosť a rozladenosť moju (bolo to len rok pred Bottovou smrťou — J. M.); i zo zbierky (rozumej Spevov — J. M.), nevidím, že by sa čo hodilo. — Žiadané nacionale moje je nasledujúce.“ A Botto píše v tomto liste to, čo Pokorný odtlačil len s nepatrnou štylistickou úpravou v Doslove k Spevom, ktorý odtlačíme nižšie.

Ešte niečo o korektúrach tohto vydania. Pokorný ich zveril Jaroslavovi Vlčkovi, čo Botto rád prijal. Z Banskej Bystrice 23. feb. 1880 píše Vlčkovi: „Potešil som sa hneď, ako mi p. Pokorný oznámil, že Vy, pane, máte byť korektorom spevov mojich; — bo, znajúc, jak dobrú vôľu, tak i spôsobnosť Vašu v spisbe slov. viacráz dokázanú, nemohol by som si v tomto ohľade ani šťastnejšieho výboru priať. Zvlášte pozorlivosť je hlavnou cnosťou korektora; a táto v každom riadku listu Vášho tak skvele dosvedčuje sa. Som síce nie škrupulant pri zovnútorných maličkostiach, ale korektnosť uznávam za potrebnú, už kvôli samému obecenstvu, — a často maličkosti zastienujú aj podstatné veci. Z tej príčiny za tie Vaše upozornenia, bárs aj vo všetkom mi s Vami súhlasiť neprichodí, Vám len zaviazaným byť musím. Dovolíte mi teda na ne skrátka odpovedať.

Acc. a genit. množ. počtu zámena, tak ako je to pri osob. podstatných menách, má byť rovný, — teda jich abo ich; obe formy, i tá so zatvoreným i táto s otvoreným i zvlášte v metrickej reči ponechať sa má, s použitím prvej po samo-, druhej po spolu-hláske. Tak podobne i jaký a aký, jako a ako užívať sa môže.

Jakby, akoby je na Slovensku bežnô aj v adversatívnom význame (niekde, ako v Trenčíne i lež, leč), ale v českej forme než, nežli nikde. A preto by som si prial i to ponechať, s jednoduchou pod hviezdičkou poznámkou, alebo na konci v zozname neznámych slov.

Nomin. mn. počtu pri osob. mužských má byť všade i; pri ostatných živých či neživých y, vynímajúc vo význame personifikačnom, kde prvšie dostanú tiež i. Teda v poťažných príkladoch: dvanásti sokoli personifikovane —, Bieli orli svadobníci a sokoli domeníci — takže. Potom prídavné i zámená tak ako hore samostatné; slovies koncovky ale len pri mužsk. životných píšu sa s i, ku pr. Hady sa hor zpäli, a klesli; Boly časy boly atď. (Chalúpka síce, ktorý je znateľ, píše aj Boli časy boli.)

Sloveso arb. sa miesto sú nechá sa s poznámkou ako hore spomenuté.

Neochráňa, ohlása nech len zostane; forma tá má za seba hlavné pravidlo a úžitok, naproti žiaden dôvod.

Svojich bratov bolo by tiež dobre, ako aj: smrť Jánošíkova, nad hrobom Kollárovým — ale to intímnejšie znie mojich bratov, — sviatočnejšie smrť Jánošíka, nad hrobom Kollára, ako je to aj v bibličtine: syn človeka, cestou diabla atď. užívané. Vo viazanej reči zvlášte i táto druhá forma, bárs sa podobá germanizmu, obstáť môže.

Hore hu! interjekcia bárs je aj krasomluva, ba práve preto — nech zostane s poznámkou. Sťa, sťa by namiesto: jak, jako, ani, akoby môže sa tiež zamiešať, kde je tých jak primnoho, len nie práve v donesených dvoch príkladoch, kde sa nechať má zatvorené jak. Stáť má teda: jak oltárne sviece, jak obetná žiara; ale môže byť: a chlapci sťa sochy okolo oltára, atď. a viac.

Pravdu máte, — že iba bez h stáť má; že chybné za to že som ťa schytil s preto že atď. zameniť má. Tiež lokál má byť hájoch.

Ale vari dosť už bude o tých práškoch. U nás vôbec je ani nemožno ešte, ba ani neužitočno sa toľme kefovať, kde je tvorenie ešte v behu, lebo by to bolo len na skazu reči našej. Nám radšej prichodí formy, slová, frázy krasomluvné práve shľadúvať, jak odhadzovať. Potom len, keď to bude sobrané, preštudované, možno bude aj zostaviť pravidlá gramatiky a syntaxi také, na ktoré sa opierať bude možno. Dosiaľ to máme len všetko dočasné. Od ľudu sa nám nadbä reč našu učiť, aby sme neprešli tak ako Maďari (keby nie tých pár ortológov), pohrdnúc reálnou postaťou svojou, napokon nenašli sa v ,lufte‘. — Prosím Vás teda úctive toto všetko mať pred očima pri korektúre. Čo sa obsažných poznámok Vašich týče, odpusťte, že ich prijať nemôžem. Pošli ony lebo z Vášho nedopatrenia, lebo zo zatmelosti práce mojej — a tu mi potom nič iné nepozostáva, ako mi vzdychnúť si: tempus et oleum perdidi! a — — alebo komentár napísať — lenže už papieru niet —“ (Listy sú v pozostalosti R. Pokorného a J. Vlčka v strahovskom archíve v Prahe.)

Ako vidno, Botto sa nepodroboval nekriticky návrhom Vlčkovým a svoje osobitnosti si bránil. Vidíme, že sa zachovali aj v tlači. V Archíve Matice slov. máme kefové obťahy tohto vydania Spevov od str. 4 po str. 75, teda okrem štyroch prvých slôh Úvodu celú Smrť Jánošíkovu, Báj na Dunaji, Báj Maginhradu, Báj Turca, Znamä, Povesť bez konca a začiatok Krížnych ciest. Vlček, ktorý ešte rukopis apretoval, pekne podľa tohto listu vracia „to sú chlapci, to sú“ na „to sa chlapci, to sa“, aj ostatné Bottove pripomienky rešpektoval, pouprednostňoval síce svoje „sťa“ namiesto „jak“, ale inak staral sa zväčša o pravopisnú správnosť. V druhom verši I. spevu Vlček opravil slovo „navatril“ na „nakládol“ (ktože ho nakládol — dvanásti sokoli). Botto poslal rukopis „navatril“, hoci v zošite Sobrané spevy 1879 má už krasopisne napísané „nakládol“. Je to teda zmena Bottova a treba ju akceptovať! To ako príklad.

Podobne treba akceptovať vydanie z r. 1880 ako Bottov text celé a vracať sa k rukopisom veľmi taktne aj preto, že ide o texty vžité. (Ináč pozri stranu 491 našich poznámok v stati Úprava textov.)

Na záver tejto otázky nech tu stojí text listu Jaroslava Vlčka Jánovi Bottovi, datovaného v Prahe 1. júna 1880: „Pane slovútny! Úloha moja je skončená, jako ste sami presvedčiť sa ráčili. Niekoľko nepatrných chýb tlačových, väčšinou nedôsledná interpunkcia, nepadá, tuším, veľmi na váhu. V čom sa mi omluviť prichodí, je ponechanie správnych genitívov „Jánošíkova“, „Svätobojove“ atď. (Rozumej Smrť Jánošíkova, Žiaľby Svätobojove namiesto Smrť Jánošíka, Žiaľby Svätoboja, ako bolo dovtedy v tlačených i rukopisných textoch — J. M.) miesto starých „Jánošíka“ etc., čo som urobil na naliehavú radu niektorých vážnych autorít spisovateľských a zvlášte profesora Hattaly. Tiež ponechal som v II. speve Ján. (Jánošíka — J. M.) rým „samopašné dieťa“ (miesto Vašnostou opraveného „diťa“) — a „by ťa“ ohľadom na jiné rýmy ešte nezvučnejšie jako príkladom „nôťa“ a „vrkoča“ v piesni „Dunaju, Dunaju“ atď. Tieto veci prosím tedy láskave prepáčiť; stali sa v záujme dobrej veci. — Ďalej sa šíriť nebudem. Až prijdem, jak dúfam, o prázdninách do Banskej Bystrice, prehovorím s Vašnosťou o niektorých vážnych otázkach, ktoré sa lepšie ústne pretriasajú než píšu. Týmto príjmite len, pane slovútny, iskrený výraz velikej radosti mojej nad znamenitým prijatím, jakého poemata Vaše doznávajú v Čechách, na Morave i u nás. Sledujem hlasy ty s nepretržitou bedlivosťou a vidím vždy jasnejšie, že vyplňuje sa najkrajší sen, najhorúcejšia túžba môjho života: zblíženie trvalé, skutočné zblíženie sa dvoch rodných bratov k jedinému šíku, v jeden mocný národ československý. Pozdravujúc uctive i srdečne svojích priaznivcov v Bystrici, znamenám sa Vám v úcte hlbokej Jar. Vlček, kand. prof. (List v Archíve Matice slovenskej v Martine.)“

V tomto vydaní Bottových Spevov videl sa teda i cieľ politický, obnovenie národnej jednoty československej. Azda preto dívali sa v Martine na podnik s Knihovnou československou s rezervou, takže do veci zainteresoval sa aj Hviezdoslav a v liste Jozefovi Škultétymu píše 12. mája 1880: „Pokorný si sťažoval, že Martinci jeho podnik neveľmi hodlajú podporovať. Jak to? Teda bez zbierky napr. Bottových básní by sme mali ešte jednu večnosť živoriť? — —“

K Spevom napísal R. Pokorný tento Doslov (str. 225 n.):

„Odezdávajíce prvý svazek této knihovny veřejnosti povinni jsme omluviť se, že nepodáváme slíbeného životopisu Jana Botta. Skromný pěvec ani netušil, že proti jeho vůli opatřen bude svazek tento podobiznou jeho, již kreslil Karel Maixner a ryl Fr. Patočka. A jen nevinné lsti, kterou nám dobrý Janko snad odpustí, děkujeme, že můžeme podati zde tato životopisná data.

Jan Botto narodil se na Rimavě řece v dědince Vyšším Skalníku roku 1829. Nižší gymnasium odbyl v Ožďanech, vyšší v Levoči. Kurs měřický počal s osudným rokem 1848 na universitě v Pešti. Odbyv si rigorosa 1852 i dvouletou praksi, Botto obdržel roku 1854 diplom občanského měřiče. Národní vědomí vzbudilo se v Bottovi na ústavě Levočském. Tam vystěhovali se Štúrovi žáci z Prešpurku, když bylo jich milému učitelovi zabráněno na ústavě Prešpurském dále přednášet, a tam přinesli i nauku Štúrovu, která v nových ústavech mládeže slovenské, zvláště za slavného správcovstva Jana Francisciho (Rimavského) zaskvěla se zorou nového života. Budilo se všecko a co vzbudilo se, to zpívalo. Mezi mnohými začal zpívat i náš Botto. „A tak od tých čias čo naspieval, nádejami i žiaľmi toho nového života uchvátený, to obsahuje sbierka táto.“ Jan Botto jest inženýrem v Báňské Bystřici. Jí na blízku, v Radvani, prožil Botto dlouhý krásný čas při srdci zvěčnělého pěvce „Detvana“, Ondřeje Sládkoviče. A tam má dumavý pěvec Jánošíkův dosuď milé místečko, Sládkovičův hrob.

Děkujeme srdečně všem, kdož nám pomohli nadšenými slovy, radou i skutkem uvésti podnik tento v život. Zvláště vzpomínáme vděčné pomoci pražských bratův Slováků, jmenovitě výdatného spolupracovníctva pana Jaroslava Vlčka. Víme na dostač o těch obtížích, které podnik náš dosuď čekají, avšak doufáme pevně, že vyjde za krátko ze dvojího ohně neporušený a jak ocel vykalený. Ostatně ubezpečujeme každého, že program knihovny této vznikl v čistých srdcích slovanských a že slovanské hlavy, potřeba-li bude, i obhájit ho dovedou.

Druhý svazek vyjde letos na podzim a přinese dílo buď dra Ml. J. Hurbana, buď Štěpána Fajnora, buď Adolfa Heyduka. — Přihlášky díti se mohou později opět napřed.“ (Ako už vieme, 2. zväzok vyšiel až r. 1890, a nie tieto knihy.)

Ďalej Pokorný vysvetľuje slovenskú výslovnosť niektorých hlások, uvádza Bottove odchýlky od spisovnej slovenčiny atď. Pridal i stručný slovníček pre českých čitateľov (230 — 2).

Spevy Jána Bottu vyšli druhý raz starostlivosťou Jozefa Škultétyho v Turč. Sv. Martine nákladom Kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku roku 1909. Toto vydanie označené je ako „tretie“ akiste omylom, pretože sa nám nepodarilo zistiť nijaké „druhé“ vydanie. Škultéty pridal celý oddiel básní (VI.): Pútnik, K mladosti, Spievať?, Tajný šuhaj, Schytili ma, Renegátovi, Pieseň Jánošíkova, Práčka na Rimave, Bájoslovné spevy. Tajný šuhaj a Pieseň Jánošíkova sú z levočských rukopisov — všetky, Dobšinským poslané, už predtým Škultéty v Pohľadoch poodtláčal. U nás sú Tajný šuhaj, Pieseň Jánošíkova a K mladosti v odd. Poézia mladosti, ostatné v odd. Z pozostalosti básnikovej.

Pravda, Škultéty neodtlačil Doslov z I. vydania, ale sám napísal stručnú stať „Ján Botto“ na záver (str. 243 — 246) takto:

„Ján Botto je jednou z tých vzácnych postáv našej literatúry, na ktorých sa zakladá dobrá povesť slovenskej poézie. Narodil sa 27. januára 1829 na Vyšnom Skálniku v Malom Honte, na Rimavskej doline, v roľníckej rodine, ktorej členovia boli napospol obdarení, duchovne rozvití ľudia. Do škôl chodil v blízkych Ožďanoch, potom v Levoči. Pavel J. Šafárik, ktorý študoval v prvom a druhom desaťletí XIX. stoletia, pozdejšie s ošklivosťou hovorieval o uhorských školách pre ich ,divokú nekázeň a protislovanského ducha‘; národné povedomie u Šafárika prebudilo sa tak, že v Kežmarku zvláštnou náhodou dostal sa k spisom Jozefa Jungmanna a Bohuslava Tablica. O tridsať rokov, keď už Botto chodil do školy, nebolo lepšie; ešte zhoršilo sa, podľa toho, ako vzmáhali sa maďarizačné snahy. Levoča však od druhej polovice tridsiatych rokov bola príťažlivá pre mladých Slovákov; tu účinkovali ako profesori Michal Hlaváček a Pavel Tomašek; roku 1844 do Levoče prešla slovenská mládež i z Prešporka, keď tam Ľudovítovi Štúrovi zakázali po slovensky učiť.

Botto Levoči ďakoval za svoje národné prebudenie. Po príchode prešporských vysťahovalcov slovanská mládež tu veľmi vážne, až prísne pripravovala sa pre život. Spravovať ju, v usrozumení s prof. Hlaváčkom a s predstavenstvom levočských škôl, Slováci vystrojili Jána Francisciho, ktorý v Prešporku už bol zavŕšil svoje štúdiá. Mládež duchovne kŕmila sa Hollým, Kollárom, Šafárikom. V schôdzkach Slovenského Ústavu zo starších študentov kto čo najlepšie vedel, to prednášal ostatným; pritom šuhajci hľadeli vynikať i prísnymi mravy. Bude treba zistiť, kedy Botto prišiel z Oždian do Levoče; tak sa zdá, že už po prešporských vysťahovalcoch, asi v jaseni 1844. Roku 1846, pod menom Janka Maginhradského už vynikal v takzvaných zábavníkoch levočských (,Život‘, ,Holubica‘, ,Považja‘), do ktorých mládež vpisovala i svoje literárne pokusy i sbierky prostonárodnej slovesnosti slovenskej. Pavel Dobšinský, tiež levočský žiak z tejto doby a potom v živote azda najdôvernejší priateľ nášho básnika, zaznačil, že hneď vtedy radi rečnievali Bottovu báseň Tajný šuhaj.

Techniku študovať Ján Botto roku 1848 išiel do Pešti. Rigorosa poskladal si roku 1852 a po dvojročnej praxi (1854) dostal inžiniersky diplom. Už roku 1853, i pozdejšie robil v Turci pri komasáciách u inžiniera Fr. Fillu, horlivého národovca slovenského. Skoro dostal sa za urbariálneho inžiniera na komorské panstvá a býval v Banskej Štiavnici, od roku 1870 v Banskej Bystrici.

Hotovým básnikom Botto bol už na školských laviciach, v Levoči. Je mystický a ľúbi alegóriu, no povie len niekoľko slov, už cítiť dych poézie. O básni Báj Maginhradu Sládkovič napísal, že ,potomstvo bude ju študovať v spôsobe klasikov dôstojnom‘. Z jeho najcharakteristickejších básní niektoré už v Levoči boli hotové, sú zapísané v ,zábavníkoch‘ levočských. Pri Piesňach vojenských v pražskom vydaní Spevov roku 1880 básnik poznačil, že sú z rokov 1818 až 1850; proti tomu Dobšinský (Slov. pohľ. 1883, str. 409) však svedčil: ,Ale veru tieto už v zábavníku Holubici roku 1817 dňa 23. februára odpísané sú, a to tak, jak vydal ich Viktorín v Lipe III.‘ O Smrti Jánošíkovej tiež sám Botto vraví, že pokúsil sa ,sostaviť tento obraz ešte roku 1847‘.

Táto báseň získala pôvodcovi najviac uznania. V šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch vo vzdelávacích spolkoch slovenskej mládeže a pri rozličných verejných príležitostiach bývala často prednášaná — ak nie celá, čiastky z nej. Kritika vytýkala Bottovi, že napísal len smrť Jánošíka, predstavuje ho už len chyteného, a mohol ,darovať národu epos‘. Ale výčitka je sotva spravedlivá; kritika nemôže predpisovať, čo kto mal napísať. A u Bottu i Jánošík v žalári je temer celý Jánošík. Keď ešte neznal o takej výčitke, básnik náš poznamenal: ,O histórii Jánošíkovej dozvedel som sa síce len roku 1866 (keď jeho báseň už bola vytlačená); ale čože bych bol mal z nej, kebych ju bol dostal i skôr? Nechcel som životopis písať toho ,priestupníka‘ vo Sv. Mikuláši odsúdeného a odpraveného, ale chcel som maľovať junáka svobody v ústach slovenského ľudu žijúceho, ktorý rástol v duši jeho po celú päťstoročnú epochu poroby a ktorému onen azda iba meno, i to len zčiastky, dať mohol.‘ O elegičnosti básne hovoriť zas je omyl; Bottov Jánošík ani pred šibenicou nie je elegický. Apostrofujúc svobodu, Jánošík hovorí:

Preto, že som ťa schytil, keď ťa psi trhali,
a vyniesol omdletú medzi Tatier skaly —
preto mrieť?!

a to je sotva elegické. Lyrické časti básne sú vzácne i pre svoju príbuznosť s prostonárodnou povesťou slovenskou. ,Poet — hovorí Svetozár Hurban o tejto stránke Smrti Jánošíkovej položil hlavu svoju na prse svojho ľudu a tak načúval tlkot jeho srdca… Z úst ľudu sobral najzvučnejšie slová, z hrdla spevavého ľudu najsladšie tóny…‘

Botto zostal neženatým. Umrel v Banskej Bystrici 28. apríla 1881 — ešte len 52-ročný.“

Škultéty napokon napísal o tomto svojom treťom vydaní (Spevy 1909, str. 246) toto:

„Vydanie roku 1880 tlačilo sa z nových rukopisov básnikových, čo do textov my teda pridŕžali sme sa ho s najväčšou prísnosťou. V Smrti Jánošíkovej miesto

Ostávajte zdravy, vy domové prahy —
nebudú viac na vás moje biede nohy;
ostávajte zdravy, vy domové kľučky —
nebudú viac na vás moje biele rúčky,

dali sme (na 21. str.) podľa vydania v Lipe:

Ostávajte zdravy, vy domové prahy,
nekročia viac cez vás moje biele nohy;
ostávajte zdravy, vy domové kľučky —
nebudú viac na vás moje biele rúčky.

Lebo v texte z roku 1880 slová ,nebudú viac na vás‘ (nohy na prahoch) pokladáme za tlačovú chybu.

V svojom výtisku Spevov (1880) Botto robil premeny a opravy, ktoré Pavol Dobšinský prepísal a dal vytlačiť v Slovenských pohľadoch (1883, str. 475). My — z akejsi nerozhodnosti — uviedli sme tieto premeny a opravy len od 123. strany.

Epigram Samkovi Medveckému (1868) z tých Dobšinského výpisiek prišiel do nášho vydania.

Rozmnožili sme ho i o celý cyklus básní (str. 213 — 238). Vybrali sme ich z pozostalosti básnikovej, vytlačenej v Slovenských pohľadoch (1883: 455 — 476, 1884: 172 — 176) a zčiastky zachovanej v levočských ,zábavníkoch‘ i v rukopisoch jeho. Kde sa náš text nezrovnáva celkom s publikovaním Dobšinského (Slov. pohľ. 1883. str. 455), tam držali sme sa rukopisu. Cyklus tento (VI) mal prísť vlastne o jedno miesto hore vyššie, pred preklady. Ak je takto chyba, napravia ju budúci vydavatelia.

Rukopisy Jána Bottu budú v Muzeume v Turčianskom Sv. Martine.“

K týmto Škultétyho poznámkam len toľko, že slová „nebudú viac na vás“ nie sú tlačovou chybou, sú i v rukopise (Spevy 1879), ponechali sme ich teda nezmenené. Dobšinským uverejnené opravy Bottove uviedli sme dôsledne; tak dostal sa sem i epigram Samkovi Medveckému. Vyznačíme ich v poznámkach k jednotlivým básňam.

Toto vydanie vyšlo znovu ako vydanie „štvrté“ tým istým nákladom r. 1921 doslovne, s jedinou zmenou, že Škultéty cyklus básní, ktorými rozmnožil vydanie z r. 1880, dal pred preklady, teda ako V. oddiel.

Odvtedy Spevy Jána Bottu nevyšli. Odtláčali sa len príležitostne jednotlivé básne, najčastejšie Smrť Jánošíkova i v osobitných vydaniach, najmä pre školské potreby. Bibliografia týchto vydaní a odtlačení mohla by byť zaujímavá pre poznanie, ako sa Bottova poézia popularizovala, inými slovami, ako sa za vyše tridsať rokov zanedbávala. Z jeho drobnejšej poézie poznala mládež iba to, čo sa vybralo pre čítanky, i to len mládež študujúca.

Spevy I. — Smrť Jánošíkova

Vznik r. 1848 — 1858. Prvé odtlačenie v Lipe, roč. II, 1862, str. 251 — 278 pod názvom Smrť Jánošíka s podtitulom Romanca. Lipu, národný zábavník, vydával Jozef Viktorin v Pešti. Botto poslal Jozefovi Viktorinovi Smrť Jánošíka s listom, datovaným 10. júla 1861 v Banskej Štiavnici. List znie:

Velectený pane! Osmelujem sa Vám posielať tu pripojenú báseň do vinsť majúceho II-ho ročníka Lipy. Akže ju budete len môcť upotrebiť. Druhé drobné piesne som Vám tiež poslal (Báj Maginhradu, Na Dolinu rimavskú, vyšli v tom istom ročníku — J. M.), ale toho viem, že dosť máte.

Poznamenanie k zlomkom tejto povesti pre Slovákov obšírno sa myslím nepotrebuje — ináče ak by ste niečo poznamenať k jednotlivým výrazom za potrebné držali — to Vašej dobrej vôli ponechávam. Ja aspoň toto poznamenávam:

Jánošík je osoba historická z počiatku predošlého stoletia, pred uvedením urbáru živšia — keď ešte osud ľudu cele od svevoli panskej zavisel. Ako zbojníka ho história a zákon odsúdili; ale povesť ľudu, v ktorej až posiaľ žije, zmyla ho od vín. Ja v prítomnej práci vzal som si stanovisko toto posledné a podľa rozprávok ľudu cele pokúsil som sa tieto zlomky napísať, predstaviac ho v nich ako hrdinu národného. Porozumie im každý, ktorý očul povesti o Jánošíkovi a ktorý poznal z histórie minulosti ten nevoľný stav ľudu, zvlášte od roku 1514 až po 1767, t. j. od pádu Dóžovho až po uvedenie urbáru M. Theréziou. — Ináče jeho hrdinské činy najdú ešte podistým spevca svojho, ktorý ich dôkladnejšie oslaví.

O rukopis Vás úctive prosím — ráčte mi ho i v páde upotrebenia hneď po odpise, zvlášte ale v páde neupotrebenia istotne nazpäť poslať. Najpohodlnejšie Vám to bude príležitosťou na redakciu Sokola odoslať.“ (Časopis pre krásne umenie a literatúru, Sokol, vydával v Štiavnici priateľ Bottov Pavol Dobšinský.)

Predposledný odsek tohto listu po nepatrnej štylistickej úprave odtlačil Jozef Viktorin ako „Poznamenanie“ pôvodcovo k Smrti Jánošíka na str. 251, preto ho tu znovu necitujeme.

Smrti Jánošíka v Lipe, str. 250, dal Botto ako motto tieto verše z básne Zverbovaný od Janka Kráľa:

Neznáte už ľudia, ani znať nechcete,
čo je mladý šuhaj na tom šírom svete; —
keď žilky ihrajú jak mušky na slnci
a mysli behajú jak bublinky v hrnci.

V rukopisoch z r. 1873 a 1879 už týchto veršov niet, ani vo vytlačených Spevoch.

K veršu „Ktože ho nakládol? dvanásti sokoli“ dal redaktor (Viktorin) pod čiaru (str. 255) túto poznámku: „Tí ,dvanásti sokoli‘, o ktorých je tu reč, boli, vraj, dľa mena nasledujúci: 1. Jánošík. — 2. Surovec. — 3. Ilčík. — 4. Adamčík. — 5. Hrajnoha. — 6. Potúčik. — 7. Uhorčík. — 8. Garai. — 9. Tarko. — 10. Mucha. — 11. Ďurica. — 12. Michalčík.“

K Smrti Jánošíka má v rukopisoch Sobraných spevov z r. 1879 tieto poznámky: k veršu „zafundží — a zradný Gajdošík mŕtvola“ (Spev 2.) — „bývalý člen jeho družiny“; k veršu „len raz sa činčierom dokola zaženie“ (Spev 2.) — „činčiere = putá, turecké slovo, dosiaľ bežné na Rimave ako hranici bývalého tureckého panstva“; k veršu „Noc je. Spí čierno mesto jak (vo vydaní „sťa“ — J. M) ten tyran starý —“ (Spev 3.) — „historicky sa udáva, že J. sedel a odpravený bol v Lipt. Sv. Mikuláši, ale tradícia spomína, že v Prešporku“ (Bratislava — J. M.); k veršu „čo kedysi tri krajiny neboli dosť pre ne“ (Spev 4) — „Jánošík krem Slovenska zbíjal aj za hranicami v Poľsku a Slezsku“; k veršu „a tie mená vyťaté na tatranské skaly“ (Spev 8) — „Počul som, že okolo Klenovca na viac miestach po horách majú byť akési písma a čiary na bralách vysekané, a to že sú vraj mená a obrazy Jánošíkovej družiny; možno medzitým, že to runy“

Naše odchýky v Smrti Jánošíkovej od vydania Spevov z r. 1880:

Úvod (str. 262), verš „bystrých chlapcov duniaci krok:“ zakončili sme dvojbodkou podľa rukopisu Spevov z r. 1879, zdá sa nám to primeranejšie ako bodka. Spev 4. (str. 274) vo verši „čo kedysi tri krajiny neboli dosť pre ne“, dali sme „tri krajny“, ako je v oboch rukopisoch (1873 aj 1879) a odstránili sme porušený rozmer verša. Úvod (str. 263), verš „povedá — ,pôjdete s nami!‘“ — zmenili sme na „povedá — ,no poďte s nami!‘ “ Podľa udania Dobšinského v Slovenských pohľadoch III, 1883, str. 475 opravil si ho Botto takto v svojom exemplári tlačených Spevov. K smrti Jánošíkovej má Botto v Spevoch na str. 221 — 2 túto poznámku:

„Jánošíka, vlastne Jura Janošiaka, jako kapitána t. z. hôrnych chlapcov, odsúdil ku smrti liptovský stoličný súd po predbežnom menšom i väčšom mučení. 18. brezna 1713 bol za ľavé rebro zavesený na hák a odpravený. (Vidz krim. akta a rozsudok v archíve mesta Liptovského Sv. Mikuláša).“

Jánošík žil v dobu tú neblahú, kde osud ľudu závisel vo všetkom na svevoli panskej; kde ľud — misera contribuens plebs — nemal žiadnych práv, len povinnosti: nie práva osobného, vlastníckeho, ba ani len práva ku slobodnému sťahovaniu sa. Bol tak prikutý k derešu, ako k tej nesvojskej zemi — glebae adstrictus. Povinnosťami mu bolo zásobovať krajinu grošom i krvou, zemské panstvo robotou a kostol týmže. Doba tá poddanstva začína sa temer hneď s dejepisom Uhorska. Už v ustanoveniach prvého kráľa Štefana sú po nej stopy. Ale zvlášť od roku 1312, keď Karol Robert premohol mocného „pána Váhu“ Matúša de Chaak (čítaj Čák), i Matúšom Trenčianskym menovaného oligarchu, zničil i tie zbytky patriarchálnej správy slovenskej docela a zaviedol feudalism západný po celej krajine. V túto dobu poddanstvo trpelo mnoho, ale najviac od r. 1514 až po 1767, t. j. od pádu Dóžovho až do zavedenia urbáru Máriou Teréziou, čím ako-tak ohraničila sa panština takrečená, predtým neviazaná ničím. Konečne známy zákon z r. 1848 vyriekol úplné oslobodenie poddanstva.

V túto dobu úplného ešte poddanstva zjavil sa Jánošík dobrodincom a ochrancom utiskovaného ľudu. Patrno, že ľud slovenský, od toľkých století trýznený, zaľúbil sa do smelého tohoto šuhaja a dľa povahy svojej odial si ho do báječného rúcha „junáka svobody“, zidealizoval si ho až do nesmrteľnosti. Odpravili ho síce, ale on ožil v pamäti ľudu vo svetle tým jasnejšom; bo smrť len zmyla z neho tône vín a on zjasal sa v kruhu svojich ctností jako ideál bojovníka za voľnosť ľudu.

A čože ten ľud rozprával a rozpráva až dosiaľ o ňom? Jánošík že pravdu zastával a krivdu bil. Chudobným dával, bohatým brával; zvlášte žiakom meral dukáty klobúkom a dievčinám na vená červenú angliu od buka do buka. Bol vraj spriaznený s nadprirodzenými mocmi, od ktorých dostal valašku i čarovný pás a tým stal sa neporaziteľným. Boje bíjal s celými župami. Cisárovi sľúbil pluk vojska postaviť, ak mu dá milosť, i dal mu — lenže pozde došla. Ale zato tá stolica, čo ho odsúdila tak náhlo, musí vraj zaň až dosiaľ platiť daň: mericu červencov (dukátov) atď.

Ľud ten dobrý maľovať si ho dal s dvanástimi súdruhmi jeho a obraz ten maľovaný na skle nesmel chybeť pri obrazoch svätých ani v jednej izbe slovenskej. —

A dľa týchto tradicionálnych čŕt pokúsil som sa ešte r. 1847 zostaviť tento obraz. O histórii Jánošíkovej dozvedel som sa síce len r. 1866; ale čože bych bol mal z nej, kebych ju bol dostal i skôr? Nechcel som životopis písať toho „priestupníka“ vo Sv. Mikuláši odsúdeného a odpraveného, ale chcel som maľovať toho junáka svobody v ústach slovenského ľudu žijúceho, ktorý rástol v duši jeho po celú päťstoročnú epochu poroby a ktorému onen azda iba meno, i to len zčiastky, dať mohol.

Toľko na objasnenie predmetu i stanoviska.

O menách a počte družiny Jánošíkovej nemožno dozvedieť sa teraz ničoho určitého. Iných spomína listina historická, iných ľud.“

Tu spomína Botto, že sa pokúsil „ešte roku 1847 zostaviť tento obraz“. V literárnej histórii odvtedy sa tento dátum spomína, hoci od r. 1883 je už známe, že Pieseň Jánošíkovu napísal r. 1846. Alebo sa Botto v tejto poznámke o rok prepísal, alebo začal pracovať na Smrti Jánošíkovej r. 1847. No jasné je, že myslí na Pieseň Jánošíkovu z roku 1846, ako vyšla v Holubici (viď poznámku k Piesni Jánošíkovej na str. 508).

Podľa odtlačenia v Lipe vyšla Smrť Jánošíka ešte v Slovenskej čítanke pre nižšie gymnáziá, zostavil Emil Černý, diel II., B. Bystrica 1865, str. 46 — 56. Odtlačené je pre školské potreby — neúplné, ako príklad balady. Samostatne vyšla Smrť Jánošíkova už podľa Spevov z r. 1880: 1. Vybrané slovenské spisy I. Smrť Jánošíkova, Margita a Besná od Jána Botto. Zvolen 1908. Tlačou a nákladom kníhtlačiarne Eduarda Bertana. 2. Knižnice československá IV. Pořádá František Frýdecký. Ján Botto Smrť Jánošíkova. Nakladateľ Přemysl Plaček v Pacově. 1918. — 3. Pramen, sbírka českých a slovenských klasiků. Svazek 4. Ján Botto, Smrť Jánošíkova. Vysvětlivkami, slovníčkem a poznámkami opatřil dr. Alois Gregor, profesor dívčího reál. gymnasia v Brně. Nakl. Stanislav Kočí. Brno 1923. — 4. Jindř. Bačkovského československá národní četba svazek 10. Ján Botto Smrť Jánošíkova, Praha, I. vyd.? II. vyd. 1925, III. vyd. 1934. — 5. „Holubica“ Knižnica československá, zväzok I. Ján Botto, Smrť Jánošíkova. Poriadajú Joža Pospíšil a Ferdiš Duša, vydáva Kruh priateľov Slovenska v Trenčianskej Teplej. Nedatované. — 6. Čítanie študujúcej mládeže zv. 13. Vydáva Matica slovenská. Martin 1927, 1929, 1938, 1947, 1951. — Dobré slovo, zv. 27, Matica slovenská, Martin 1934. — 8. The Death of Jánošík By Ján Botto. English translation by Ivan J. Kramoris. Published in the U. S. A. by the National Slovak Society of the U. S. of A. Pittsburgh. Pa, 1944. (Vydanie Národného slovenského spolku v Pittsburgu.) Okrem toho vyšla Smrť Jánošíkova a ukážky z nej v čítankách, rozličných literárnych príručkách a edíciách a publikáciách.