ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[1]Školy sú čiastočne cirkevné, čiastočne obecné. Všade, kde je katolícka cirkevná obec, je aj „národná škola“, a to počnúc od najmenšej dedinky, ktorá vie vyživiť kostolníka, až po Pešť. Keď je obec veľká, má 1 — 2, väčšie mestá 3 — 4 učiteľov (schola capitalis). Okrem katechizmu, ktorý všade vyučujú farári alebo kapláni, učí sa tu mládež čítať, počítať a dostáva prvé základy životných múdrostí. Vyučuje sa v materinskej reči a väčší žiaci sa učia už aj základom latinčiny.

Rozdielne od týchto sú takzvané „normálne školy“, kde bežné vyučovanie detí je doplnené zvýšenou pozornosťou o hudbu, kreslenie a náboženskú teóriu a kde sa zacvičujú aj učitelia a ich pomocníci, ktorí majú nastúpiť do nižších dedinských a mestských škôl. Takých škôl je desať, a to v Bratislave, Pešti, Kremnici, Košiciach, V. Varadíne, Nagy-Királyi, v Temešvári, Pätikostolí a v Záhrebe.

Z národných škôl, ktoré sa rôznia podľa vyučovacieho jazyka, ide žiak do latinských škôl, čiže do takzvaných „gramatikálnych“ škôl, z ktorých je vylúčená poézia a rétorika (schola humanitaris), čo sa vyučuje na gymnáziách. Gymnáziá majú šesť ročníkov, na gramatikálnych školách je žiak hotový za štyri roky. Na gymnáziá a archigymnáziá sa napájajú akadémie — a to na každý dištrikt jedna (Bratislava, Košice, V. Varadín, Ráb, Záhreb). Tu sa vyučujú dejiny, logika, metafyzika a fyzika. Univerzita je v Pešti.

Veľmi mnoho je aj evanjelických škôl, a to dokonca aj v takých dedinkách, kde by sme ich najmenej očakávali. Hlavným nedostatkom protestantských škôl bol odjakživa malý školský fond. Zmierňuje ho však nadšenie pre učenie a dobročinnosť členov cirkvi: pri všetkých významnejších školách boli pre hladných študentov zariadené stravovne — alumneá. Najmladší študenti sa volali mendicantes. Každý z nich musel ísť po vyučovaní s niekoľkými hrnčekmi do domov tamojších evanjelikov, zaspieval krátku pesničku a hrnčeky nechal tam. Po jedenástej ich naplnené doniesol do alumnea. Starším študentom patrili z doneseného jedna-dve tretiny, zvyšok bol pre mendikantov. Takéto alumneá boli napríklad v Dobšinej, Štítniku, Gemeri, Ratkovej, Kameňanoch a pod. Pre potreby alumnea chodili chlapci zbierať múku a vajíčka aj do susedných obcí. Týmto cestám sa vravelo farinatum, ovatum. Zbierky na podporu sa robili aj vo sviatok alebo na meniny niektorého patróna, ku ktorému študenti šli s festivatum a gratulatum. Jeden spôsob vyberania sa volal caliscatum; vtedy chodili študenti zbierať almužné s kalichom. Dnes z toho všetkého ostali na pamiatku už len názvy.

V Modre bol zasa taký zvyk, že obyvatelia varili pre alumneum rad radom, čo sa však robilo aj na iných miestach. Každý dom navaril do dvoch, viac ako štvrť merice veľkých hrncov.

Najvýznamnejšou školskou inštitúciou reformovanej cirkvi je momentálne Bratislavské lýceum so 16 docentmi. Za ním nasleduje Rábske, Levočské a Kežmarské lýceum; gymnáziá sú v Štiavnici, Bystrici, Modre, Rožňave, Gemeri, Mezőberényi, Nyíregyháze, v Bardejove, Dobšinej, Jelšave, Miškovci a nové v Pešti.

Na protestantských školách sa pred časom mládež trestala veľmi prísne a drsne. V nižších triedach nesmela chýbať „feruľa“ — nástroj vyrezaný z dubového dreva, dlhý asi jednu stopu; na konci mal upevnenú okrúhlu doštičku. Za každú chybu pri opakovaní látky bol žiak potrestaný silným úderom na dlaň. Keď sa niekto pomýlil pri písomnej skúške, musel zložiť dohromady všetkých päť prstov a feruľou ho na ne silne udreli. Tejto pyramíde z prstov sa vravelo „hruška“, čiže „spraviť hrušku“. Každý postihnutý si ju hneď aj vopchal do úst, aby zmiernil bolesť. Iní museli kľačať na ostrej hrane polienka, a to aj pol hodiny, z čoho kolená veľmi rozboleli, druhí zasa kľačali na hrachu. Menšie previnenia sa trestali kľačaním na holej zemi. Všetky tieto neprimerané tresty sa už dávno nepraktizujú.

Zo všetkých akadémií je v zahraničí najznámejšia Štiavnická banská akadémia.^[2] Jej povesť siaha až do Španielska a za more až do Peru a Mexika. Založená bola roku 1760. Profesori, z ktorých jeden prednáša chémiu a metalurgiu, druhý lesníctvo, tretí mechaniku, hydrauliku, náuku o baniach a banskom práve a štvrtý dvojité účtovníctvo, všetci títo profesori sú zároveň aj banskými radcami. Pre blaho synov chudobných banských zamestnancov pribrali roku 1803 učiteľa logiky, všeobecnej fyziky a metafyziky. Výučný čas na akadémii trval tri roky; potom nasleduje niekoľkoročná prax, ktorú však vykonávajú už aj počas školských rokov. Preto sa študentom vraví „praktikanti“. S povolením dvorskej komory chodia sem na prax aj cudzinci, Sasi, Dáni, Švédi, Rusi, Španieli, Američania a ďalší.