ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

27. júna 1807

^[6]„27. júna poobede prišiel som ako obyčajne do župného domu, sadol som si v najlepšej nálade za svoj písací stôl, zapálil som si fajočku a cítil som sa po duševnej i telesnej stránke v normálnej pohode. Krátko na to vstúpil hajdúch s poštou a podal mi list, ktorý práve prišiel.“

Obsah listu, ktorý mu písal priateľ z Viedne, bol otrasný a zmenil na dlhší čas Čaplovičov pokojný súkromný život. Jeho známa, mladučká Fanny (nar. 1791) stala sa medzičasom priateľovou milenkou a bola v šiestom mesiaci tehotenstva. Obracia sa preto spolu s Fanny na Čaploviča so žiadosťou, aby pre ňu obstaral bezpečné miesto, kde by porodila a potom sa znovu vrátila naspäť k rodičom alebo do Viedne. Čaplovič k tomu poznamenáva:

„Sledujme teraz celý jeho plán: nájsť spoľahlivé miesto, priviesť ju tam, a potom so spoľahlivým človekom ju vyexpedovať do Viedne! To všetko sa veľmi jednoducho povie, ale ako to uskutočniť?“

Prečo sám milenec nemôže urobiť tieto opatrenia?

„Nemôžem po ňu ísť, lebo by som sa prezradil. Môj odchod z Viedne a jej zmiznutie by všetko odhalilo… Teraz pracujem ako účtovník-podúradník so 700 f. preddavkom a denne očakávam menovanie od cisára…“

Čaplovič, ktorý Fanny poznal od detstva a patril medzi dobrých známych jej rodičov, chápe situáciu inak:

„Vedel som veľmi dobre, ako matke na nej, ako na jedinej dcére a jedinej radosti záleží. Živo som si vedel predstaviť, aká by bola zúfalá nad týmto objavom, aká katastrofa a zdesenie by to bolo pre ňu a pre celé široké príbuzenstvo a v prvej chvíli som si nevedel predstaviť, čo ako zariadiť.“

V liste, ktorý na druhý deň písal priateľovi, navrhuje ako jediné prijateľné riešenie manželstvo, v čom im prisľúbil všemožnú, aj finančnú pomoc. 11. júla však prišla od priateľa odpoveď: pre rozličné neudané príčiny nemôže splniť túto dobre mienenú radu a tak riešenie nepríjemnej situácie ostáva na Čaplovičovi:

„Konečne mi zišlo na um riešenie: poslať dievča k príbuznému Jánovi, ktorý bol provizorom v Endrefalva, alebo na Oravu do H. Kubína, k môjmu starému priateľovi Michalovi Meškovi, župnému jurátovi, kde by ju ako šestonedieľku zaopatrili. Ten plán som jej hneď oznámil a 19. júla som obom napísal. Prvému som ju predstavil ako mladú vdovu, druhému ako sestru, ktorú v detstve adoptovala istá grófka v Pešti, kde sa jej aj prihodila táto nepríjemnosť.“

Príbuzný ho rázne odmietol, no priateľ z Kubína mu 26. júla prisľúbil, že za 30 f. denne je ochotný ujať sa jeho sestry.

„Keď som už mal zaistené miesto, kde ju umiestim, uvažoval som už len o uskutočnení tohto krkolomného podujatia. Hlavná pointa môjho plánu bola v tom, že ani rodina, ani nijaká iná duša sa nesmie o ničom dozvedieť. Uskutočniť to bola herkulesovská úloha, lebo matka dávala pozor na dcéru ako na zrenicu v oku… Dostať dievča z domu a po viacerých dňoch ju dopraviť zasa naspäť, hic opus, hic labor!^[7] Pokladal som celý plán za neuskutočniteľný bez toho, aby sa o tom matka nedozvedela. A ďalej: aj keď ju dostaneš z domu, myslel som si, ako ju prepravíš až na Oravu? Nevidel som nijakú možnosť ako sa vyhnúť ťažkostiam viažúcim sa na samotné dievča a ako oklamať rysí zrak mojej M. Môj odchod, zmiznutie dievčaťa… a nezadržateľná chuť zvedavcov okamžite kalkulovať. — Hic Rhodus, hic salta.^[8] Preto som pokladal za nevyhnutné oboznámiť M. s celým tajomstvom a požiadať ju o pomoc.“

Píše preto dievčaťu, aby súhlasila so zainteresovaním ďalšej osoby do celej záležitosti. Fanny v liste zo dňa 18. júla s jeho plánom súhlasí a zúfalá si sťažuje na milenca:

„Od posledného listu, ktorý ste čítali, vôbec mi už nepíše a táto dlhá prestávka mi pomohla všetko pochopiť. Och! keď sa konečne zbavím svojho bremena, nechcem ho nikdy viac vidieť a nikdy nepriznám, že som ho raz poznala a milovala, áno, milovala láskou, ktorá ma spravila tak nesmierne nešťastnou a olúpila o moje jediné bohatstvo… Teraz však, ako zariadiť, aby ma matka zobrala do Radvane a tam aj nechala. Našli sa už totiž ľudia, ktorí rozprávajú, že som v druhom stave a len čakajú, aby som odišla a tým potvrdila ich reči. Mama sa o tom už dozvedela a povedala, že celé leto nesmiem v nijakom prípade do Radvane, lebo Štiavničania by boli presvedčení, že idem porodiť. Bude veľmi ťažké ju obmäkčiť. Buďte preto, milý priateľ, taký láskavý a dohovorte celú vec s Vaším priateľom v tom zmysle, že sa pousilujem tento váš dobrý plán uskutočniť…“

„Tento fatálny list sa dostal tak, ako prišiel do rúk M. Zrejme si domýšľala nejaké tajomstvo, nejakú ľúbostnú zápletku s F., s ktorou ma z času na čas ozaj dosť trpko domŕzala. Otvorila list, prečítala ho a všetko sa dozvedela. Len čo ho dočítala, vtrhla bez dychu, so slzami v očiach a s roztrpčenými vzlykmi do mojej izby — otvorený list sa jej trepotal v ruke. „Ach, už viem všetko“ — kričala zalamujúc rukami. „Za moju indiskrétnosť som ťažko potrestaná“ a odpadla skoro v bezvedomí na posteľ. Hneď, ako som ju videl vtrhnúť s otvoreným listom, vedel som, že je všetko vyzradené a ostal som pokojne stáť, kým sa trochu neupokojila… Potom som ju oboznámil s tým, čo som doteraz podnikol a rozhodli sme sa, že Fanny nenapíšeme o tom, že aj ona už vie o tajomstve, ale že jej povieme neskôr ústne, že bez spolupráce s M. nemôžeme nič podniknúť. A pritom aj ostalo. Teraz šlo najmä o to, dostať dievča do Radvane. Na šťastie náš turčiansky (prečiarknuté slovo) prisľúbil, že 24. augusta príde do R., aby s jej matkou prerokoval isté záležitosti. M. jej preto napísala, aby pri tejto príležitosti priviedla so sebou aj F. Ja sám som napísal F., aby sa tak, ako len vie, pýtala do R. a zatiaľ aby jedno-druhé pripravila.“

Jej odpoveď bola táto:

„Š. 21. júla 1807.

… „To, že 24. augusta prídem s matkou do R. je už isté, a myslím, že náš plán môžeme uskutočniť bez toho, aby sme niečo povedali matke i mojej tete M., a to takto: Keď, drahý priateľ, budete vedieť veci zariadiť tak, že na Oravu nepôjdem s Vami, ale z Bystrice s Vaším priateľom M. a aby som mohla ujsť, prirodzene, inkognito, potom starej mame a tete jedno ráno zacigánim, že idem do mesta a prídem domov len v noci. Keď ma budú postrádať, budem už za horami, za dolami… Keď sa moji rodičia a známi budú spytovať, kde som zmizla, môžete im v najhoršom prípade naznačiť, či som azda, keď som šla cez hrable,^[9] nepadla do vody a neutopila sa. Viem, že to by bol pre moju matku veľký úder, ale nie až taký, ako keby sa dozvedela, že ste ma odviezli na Oravu, aby som tam porodila, lebo ja sama viem najlepšie, ako si zakladá na mojej poctivosti, ktorú som, žiaľ!, stratila… O cestu naspäť sa už postarám sama a som presvedčená, že ma rodičia prijmú so slzami radosti…“

„Z celého vidieť, že jej nápady sú v nijakom prípade nie dobré a teda celkom nanič“ — poznamenáva k tomuto listu Čaplovič.

23. augusta prichádza konečne Fanny do Radvane, kde jej Čaplovič vysvetlí, že jej plány sú nereálne, že o celej veci vie už aj M. a bude im nápomocná.

„Turčan, s ktorým sa matka mala stretnúť, presunul svoj príchod na 7. september. M. dovtedy prehovárala matku, aby nechala F. v Radvani až po radvanský jarmok, kým tá nesúhlasila a sama neodcestovala domov. A my traja sme mali dosť odvahy, aby sme v malej izbe s kozubom pri plápolaní ohňa kuli plány a všetko dohovorili; F. pracovala na príprave bielizne potrebnej na kritické obdobie. A tak nám prešiel čas, až kým sa matka znovu nevrátila. Prišla 6. septembra. Turčan však neprišiel, lebo medzičasom umrel. A tak po jarmoku odcestovala zasa sama domov, lebo F. nechceli s ňou pustiť.

Potiaľ sa nám všetko darilo. Šťastie — priateľ sprostých, ako sa vraví, stálo pri nás. Ale to najhoršie a najkritickejšie bolo pred nami, a to spôsob, ako ju zavezieme na Oravu. Lesť a podvádzanie bolo pri tom nevyhnutné.“

Pod zámienkou, že ide vybavovať úradné záležitosti do Tekova, získal Čaplovič povolenie najímať si župné záprahy. Keďže nevedel presne udať, kam bude musieť z Tekova ďalej cestovať, dostal bianco sprievodný dokument.

„Podľa Fanninho kalendára, nový občan sveta sa mal zjaviť začiatkom októbra. 28. septembra som preto pri stole, v prítomnosti starej panej, ktorú sme v prvom rade museli oklamať, nezáväzne prehodil: „Zajtra cestujem do Š. Nechcete ísť so mnou?“ Spočiatku — podľa dohovoru — sa musela tváriť, že sa nevie rozhodnúť ísť so mnou. Stará pani a M. ju zdržiavali, ale nakoniec ostalo pri tom. Hneď nato šla so mnou do mesta rozlúčiť sa od h. a f.-ských rodín. Všade bola hneď hotová, len J. napadlo poslať do Š. veľký kôš hrušiek, hrniec slivkového lekváru a 1350 f. To všetko nám povesil na krk a my sme nemohli ani muknúť… Peniaze som nechal u M., ktorá poslala nasledujúci pondelok slivky a lekvár do Š. po furmanovi, ktorý rozvážal striebro.“

„Môj nový koč bol už síce až na okienka hotový, ale nemohol som ním cestovať, lebo mal veľmi nápadnú oranžovožltú farbu; pri prechode mestom by ma boli všetci poznali a naviac každý vedel, že cestujem do Š. a boli by zistili, že idem práve opačným smerom. Preto som si najal od mestského pokladníka Patkoviča polokrytý voz za denný poplatok 1 zl. a rozhodol som sa, že vyrazíme pred svitaním, keď pani bude ešte spať a nikto nás neuvidí… Všetko, čo sme potrebovali vziať so sebou, ako 1/4 merice múky, 1/8 krúp, 2 ryže, 1/2 kávy, 1/2 cukru, 2 fľašky rosoglio di vaniglia, 1 fľašku tokajského (to všetko až na poslednú vec som zbytočne kupoval pre môjho otca), potom šaty pre F., detskú bielizeň ap., to všetko som už večer uložil do kufra — a záprah neprichádzal.

Pomaly sa začalo rozvidnievať (29. sept.) a moje obavy rástli z minúty na minútu. Konečne prišiel hajdúch so štyrmi statnými valachmi. S nadávkami a výčitkami som dal zapriahnuť. Pani, ktorá sa na tieto zvuky zobudila, zišla v nočnej košeli dolu, rozlúčila sa s nami a odprevadila nás až po dvere. Pri zapriahaní som poslal hajdúcha, aby sa nemohol dívať kadiaľ pôjdeme, s odkazom do D. Radvane ku vdove Dankovej.

Furman presvedčený o tom, že má ísť smerom na Búč, zakeroval kone doprava, praskol bičom a uháňal preč. To bolo v poriadku, lebo inak by pani bola hneď videla, že ideme smerom do mesta. Pri záhrade Jána Radvanského som spustil na úbožiaka: „Kde dočerta ma to vezieš?“ — „Do Búča — odpovedal — tak, ako mi bolo povedané.“ „Nie!“ povedal som, tváriac sa stále ešte zlostne zato, že prišiel neskoro. „Choď doľava a do mesta, smerom na Uľanku.“ Potriasol hlavou a poslúchol. Tak sme šli úzkymi uličkami pri kostole, potom okolo dvora J. Radvanského cez mesto a tak ďalej. Strach, aký sme zažívali, že nás niekto spozná, až kým sme nedošli k medenému hámru, nikto nepochopí a nedá sa ani opísať. Nikdy na ten pocit nezabudnem. V meste už bola väčšina ľudí hore a šli za svojou prácou. A mňa tu poznala každá mačka. Šli sme blízko lekárne, župného domu a Fluckovcov. Celý čas sme sa obaja báli aj dýchať. Keď sme šli cez D. Radvaň, začalo na šťastie pršať a mohli sme na voze spustiť prednú striešku. Moja spolucestujúca bola celá zahalená a ja som sa zakutal do kabáta až po nos. Skrátka a dobre, na šťastie nás nikto nespozoroval.“

Cez Sturiec, viac peši i za vozom ako na voze, prichádzajú do L. Revúcej a večer do Osady, kde sa ubytovali v hostinci. Ráno si Fanny začala sťažovať na bolesti, ale ani jeden z nich nevedel, o čo vlastne ide.

„Pri raňajkách stále viac plakala a sťažovala si. Dal som rýchle zapriahnuť a šli sme ďalej. Bolesti ju trápili stále väčšmi — raz celkom prestali a potom sa zasa, a silnejšie, ohlásili. Pri B. Potoku mi povedala, že bolesti má asi preto, lebo si nenatrela kríže kamforovým olejom, čo inak robieva. „Dobre,“ povedal som, „tomu sa dá odpomôcť.“ V B. Potoku som dal zastaviť pri prvom lepšom dome a viedol som ju dnu. Našli sme tu teplú izbu a okrem jednej ženy nikoho doma. Povedal som jej, že moja žena má koliku, aby jej dovolila trocha si v izbe odpočinúť… Domáca sa pozrela mojej spolucestujúcej lepšie do tváre, pozorovala ju niekoľko sekúnd a povedala mi: „Milý môj pane, milosťpani je tehotná a to nie je nijaká kolika, ale pôrodné bolesti.“ „Ježiš, Mária, Jozef!“ zvolal som mimovoľne. „Ó bože, čo si ja nešťastník počnem?…“ Zatiaľ čo som takto prepadol trudnomyseľnosti, poverčivá gazdiná robila okolo Fanny všelijaké hókus-pókusy, aby jej zaistila ľahký pôrod.

Zo špinavého krčahu, ktorý visel nad oknom, vytiahla rovnako špinavý papier s modlitbou a začala ju predčítavať. Potom obrátila dosku na stole, chytila F. za ruku a trikrát ju previedla okolo stola a stále pri tom čosi mrmlala. F. sa na mňa pozerala a obaja sme sa usmiali nad hlúposťou tejto dedinskej Hekuby.“

Napriek všetkému sa obaja pokúšajú dostať sa do vytúženého Kubína a pokračujú v ceste. V Likavke však Fanny pre bolesti už nemôže ďalej. Čaplovič ju odnáša do prvého domu, obstará znova v úlohe manžela pôrodnú babu. Tu sa aj narodí dieťa-dievčatko, ktoré v ten istý deň, 30. septembra pokrstili v Ružomberku pod cudzím menom. Čaplovič sa musí aj tu vydávať za otca a farárovi celú záležitosť vysvetlí tak, že má majetky na Dolnej zemi a jeho žena cestou k priateľom predčasne porodila.

„Nasledujúci deň (1. októbra) som sa odobral do H. Kubína a vysvetlil priateľovi a jeho žene, čo sa stalo… Prisľúbili mi, že sa o červíčka za 12 f. mesačne postarajú a on sám že príde nasledujúci deň do Likavky sa naň pozrieť…“

Medzičasom si kráti čas rozhovorom s domácimi a gazdiná Anka ho informuje o schopnostiach svojho muža-baču:

„Môj muž sa rozumie do chovu oviec tak dobre, že robí najlepší syr na celom okolí. Panstvo ho rozváža ďaleko do sveta a každý vraví, že jeho bryndza sa celkom vyrovná breznianskej. Jedli ste už, milosťpán, brezniansku bryndzu? To je kráľovná všetkých syrov. Aj môj muž robí takú. To je bryndza! Dá sa natrieť na chlieb celkom tak ako maslo. Ja sama som síce brezniansku bryndzu nikdy nejedia, ale že sa vyrovná našej, za to môžem aj život položiť. A náš župan, ktorý bol dokonca až vo Zvolene, tiež ju vždy vychvaľuje. Poznám aj matku jeho ženy, ženu riaditeľa školy v Teplej. Keď vydávala svoju dcéru za nášho pána župana (bola som vtedy už dva roky vydatá), musel môj muž pre ňu spraviť krásny oštiepok. Veľmi si dal na ňom záležať a ohromne sa mu vydaril. Hneď som povedala — to bude šťastné manželstvo!…“ Ozaj som sa s týmito biednymi ľuďmi dobre zabával a rozprávali sme sa o všetkom možnom… Večer prišiel môj priateľ… a na jeho počesť a pod vedením F. urobila naša domáca vynikajúce bryndzové halušky a guláš… V ten istý večer prišiel domov aj domáci pán-pltník; celý premočený zaliezol na pec a ledva prehovoril. Len ženy zaprisahal, že im uši odreže, keď nebudú dobre opatrovať milostivú paniu. Jeho žena bola však aj tak k nám veľmi úslužná.

3. októbra poobede sa Meško od nás rozlúčil a s gazdinou, ktorá robila až po Kubín opatrovníčku, odišli spolu aj s dievčatkom. Matka ho nemo k sebe pritúlila a oči jej zaliali slzy. Potom im ho rezignovane odovzdala s vedomím, že ho uvidí len veľmi neskoro, alebo azda nikdy viac.“

Pod zámienkou, že im náhle ochorela teta, odchádza Čaplovič s prísľubom vrátiť sa o šesť dní po Fanny, aby domáci mali dojem, že je všetko v poriadku. A znovu cez Osadu prichádza do L. Revúcej s úmyslom doraziť vo večerných hodinách domov, čo sa mu aj podarilo.

„Šiel som rovno do svojej izby, lebo už bolo po večeri a M. bola v divadle. Veľmi netrpezlivo som ju očakával, lebo som sa chcel čím skôr dozvedieť, či sa doma medzičasom niečo o mojej ceste neprezvedelo. Konečne okolo desiatej prišla a vtrhla do mojej izby. „Ako si dopadol?“ — zvolala. „Tam je všetko v poriadku, a tu?“ Porozumela mi a povedala: „Tiež dobre,“ a mne až teraz padol kameň zo srdca a porozprával som jej v rýchlosti o všetkých udalostiach. Na druhý deň som starej panej povedal, že som sa preto tak dlho zdržal, lebo v Rudne sa mi zlomilo koleso a musel som dlho čakať na nové… A tak matka verila, že jej dcéra je v Radvani a naopak, v Radvani a Bystrici si mysleli, že je v Š.“

Šťastnou zhodou okolností sa podarilo udržať všetkých známych v tomto domnení. Fanny s Meškom odcestovala v dohovorený deň z Likavky do Starých Hôr, kde sa stretla s Čaplovičom, ktorý ju zaviezol do Radvane.

„Spolu so mnou a už vôbec nie mojím vozom nemohla, prirodzene, prísť až domov. Preto pri pražiarni vystúpila a ďalej šla peši. Ja som sa zastavil v Ihráči, voz som nechal u voziara, ktorý mi ho robil a u ktorého ešte v ten istý deň stál. Zobral som Fannine veci, prehodil kabát cez plecia, vyplatil som furmana a pobral sa peši domov. Neodvážil som sa vojsť dnu dvermi, ale preskočil som plot v záhrade, veci som uložil do záhradného domku, odkiaľ som ich v noci priniesol dnu a počkal som ešte chvíľku. Potom som vošiel do jedálne, kde už všetci sedeli v dôvernom rozhovore. „Vitajte slečna!“ zvolal som s predstieraným prekvapením k Fanny. „Ako ste sa sem dostali?“

Fanny vysvetlila dohovorenú príhodu: poslala ju matka na voze istej mlynárky po M., ktorá sľúbila, že ich príde navštíviť do Štiavnice. 11. októbra spolu potom aj odcestovali.

„A teraz nech posúdi celý svet, či uskutočniť to všetko sa nevyrovná zázraku. Napísať román s takým obsahom je ľahko, lebo v románe musí všetko poslúchať básnikovo pero. Ale v skutočnosti sa stáva toľko nepredvídaných vecí, až človeka pritom obchádza strach a hrôza. A toto nebol román, ale najskutočnejšia skutočnosť. Ja s mojou priateľkou sme urobili všetko, čo sme mohli, lebo nešlo o nič menej, ako o záchranu dvoch dobrých stvorení a o povesť celej veľkej rodiny, ba dokonca aj o život matky, ktorá pri odhalení celého tajomstva bola by sa bezpochyby ocitla na pokraji hrobu. Čo som sľúbil, to som aj dodržal. Stokrát som Fanny v jej biede uisťoval písomne i ústne: Spoľahnite sa na boha a na Čaploviča!!! Keďže F. nemala skoro nijaké peniaze, všetko som sám financoval a aj M. prispela zo svojho skromného mešca.“

Tým sa končí jedna časť dobrodružstva s Fanny, ktorá má však ďalšie, pre Čaploviča rovnako nepríjemné pokračovanie. Priateľ, ktorý ho požiadal o pomoc, napísal mu 10. septembra list, v ktorom podozrieva Fanny, že dieťa, ktoré sa na Orave narodilo, nie je od neho a zdôvodňuje svoje podozrenie. Tým zároveň vysvetľuje, prečo sa odmlčal a prestal sa o celú záležitosť starať. Keď mu Čaplovič energicky jeho podozrenie vyvracia, prerušuje priateľ s ním kontakty a nereaguje ani na Čaplovičovu výzvu odviezť dieťa do Viedne. Aj situácia v Kubíne sa komplikuje. Nároky opatrovníkov vzrastajú s podozrením, že Fanny nie je jeho sestra, ale bohatá šľachtičná. Každý pondelok mu prichádzajú z Kubína listy podobného znenia, aký je tento, písaný ženou opatrovníka v slovenskej reči:

„18. jan. 1808.

Muoj milý Pán Brat! Veru je to velmi malá pláca od radiena toho ditete 12 rimských a tak ponevádž když tu boli mne slíbili, že mne pekni jeden štrikuvani ručnik, anebo i dačo inšo na pamatku pošlu, nic menej však, ani od mojho pana, když byl v Bystrici takove prislubene veci neposlali, s tej tedy pričiny prosim P. Brata! aby mne takovy ručník od tejto panej zemánky poslali, anebo na mesto takoveho mne 5 rífu cicu^[10] podle mustri tuto zavrenej kupili a poslali. — Když by pak chteli P. Brat, aby ho do urídeného termínu radila, ja veru po tíchto penízoch nebudem, ale mi musejú povíšet, a to síce na 15 zlatych, nebo sama varovkyna mna koštuje, okrem chovy 12 zlatých, žádna zajiste žena za tuto cenu tuto starost na seba nepodbere, jako by P. Brat mne nepodvýšili, teda ja som hotová na budúcu sobotu to isto dite naspet navrátit. K tomu tej, čo treba k diteti, ponevadž je vždy již čerstvejše, nech P. Brat pošle jako košele. Aj varovkyni nech tež pošle na pol roka placu. Zustavam a recomandujem sa služebkina ponižena Judita Bajza. — Odpoved na tento list budem neomylne očekavat.“

Po tom a jemu podobných listoch je Čaplovič nútený napísať Fanny, aby oznámila priateľovi, nech dieťa umiesti u seba vo Viedni. Ten síce odpovie, aby dievčatko priniesli, ale neudáva bližšiu adresu a všetko ostáva pri starom.

V apríli 1808 robí Čaplovič úradnú cestu po Spiši a pri tej príležitosti zájde neohlásený pozrieť do Kubína:

„Skrátka dorazil som do Meškovho domu a do izby, kde nebolo nikoho. Obzeral som sa, kde nájdem tohto červíčka bez matky a otca, a hľa, tu leží tichučko vystreté v kolíske, rúčky ako k modlitbe zložené na hrudi. Tváričku malo peknú a okrúhlu, ale hrdielko tenučké, rúčky a nôžky samá kosť a koža… Skrátka a dobre, presvedčil som sa síce, že dieťa ešte žije, že neplatím niekoho len tak, gratis, ale ako som už povedal, bolo vo veľmi zlom stave, chudé, vyhladované a zle oblečené.“

V marci sa konečne ohlásil priateľ z Viedne a oznámil Čaplovičovi, že i keď nepokladá dieťa za svoje — a znovu uvádza dôvody —, vzhľadom na svoju povesť je ochotný sa ho ujať a zároveň sa oženiť s Fanny. Slovo dodržiava a roku 1809 sa s Fanny aj ožení. Dievčatko bolo po čase prevezené na výchovu do Bystrice, o čom sa Čaplovič dozvedá už na svojom novom pôsobisku v Pokorádzi. Roku 1814 prináša Fanny dievčatko k mužovi do Viedne, čím sa uzatvára tá časť jej osudov, na ktorých mal Čaplovič priamu účasť ako pomocník v núdzi.