ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Anička.

ANIČKA (vo sviatočnom kroji, uväzuje si stužku na vrkoč; pozerajúc do zrkadla, tíško, s túžbou spieva a akoby v tanci prestupuje z nohy na nohu):

(Pri slovách „červenú ružičku…“ vezme z obloka v hrnčíčku namočenú kytičku, privonia ju a kladie naspäť. Prehodí si vrkoč na chrbát a pozrie na hodiny.) Jaj, už osem hodín, a ešte nejde. Večer sa mi sľúbil, že príde o pol ôsmej, (s dôrazom) a ešte o ôsmej je nie tu. (So žiaľom.) Bože, ak si on zo mňa iba blázna robil? Ale nie, nebol by sa mi tak ťažko zaklínal. Slzy mu v očiach hrali. Akože som sa ja potom už mohla zdržať? Nuž či som mu mala povedať, že ho nie, keď ho tiež rada… (Pozrie do obloka; po malej prestávke.) Ide, už ide Miško! (Hľadí do obloka.) Ach, aký je nejaký smutný, chudák. Musím ho rozveseliť! Ale ako, keď je i mne plač na nose? A mama, aká sú tá, i tak by mi vrkoč natrhli, aby nás tu našli obidvoch mraštiť sa. Jaj, len ako sa rozlúčiť s ním?… (Pobehne ku dverám a ostane ticho stáť.)

Anička, Miško.

ANIČKA (keď Miško dvere otvorí, vytrčí doň ruky a skríkne): Medveď!

MIŠKO (vo sviatočnom obleku, s paličkou v ruke, vo dverách sa usmeje): Ba hádam líštička! (Vstúpi; klobúk a paličku drží v ruke.)

ANIČKA (vyčítave): Zas? Ja som nie falošná. (Idú do popredia.)

MIŠKO: No, veď nie naozaj. To som ja iba, že čo ty na to. (Podáva jej ruku.)

ANIČKA: Áno — len tak. A koľko ráz si mi to už —

MIŠKO (vážnejšie): Aká si ty, Anička! Mne, čo by si ty čo povedala, ja by som sa nemohol na teba hnevať.

ANIČKA (chytro): Lebo vieš, že ti ja takô nepoviem.

MIŠKO: No, veď ani ja ti už viac nie.

ANIČKA: Áno, i včera si mi nie? Že som potom od veľkých myšlienok ani oka zavrieť nemohla. Vždy si mi bol pred očima.

MIŠKO (vzdychne): Veď som ani ja nespal; mne tiež nedalo…

ANIČKA (do reči): Čo, Miško?

MIŠKO (vážne): Vieš, čo ma čaká, a hodina sa mi už blíži. K tomu toľká neistota, neistota. (Zdvihne ruku.) Hej, bodaj by sa i tí páni, čo mňa za vojaka vzali!

ANIČKA (stiahne mu ruku): Jaj, Miško, nekľaj! Ešte sa ti niečo stane.

MIŠKO: Ani by som nedbal. Aspoň by mi nebolo ľúto za vami a za toľkými peniazmi, čo sa už otec na daromnicu natrovili.

ANIČKA: Nieže tak, Miško. Úfaj v pána boha. Ja som len trochu zadriemala tej noci, a (myslí) v tú minútu som ťa videla už z vojny doma! Veruže!

MIŠKO: Bodaj by to radšej pravda bola ako sen; ale ja si netrúfam.

ANIČKA: Prečo? Radšej úfaj, ako zúfaj. Či nevieš to porekadlo? Čože si ja už potom počnem? (Žiaľne.) Veď sa mi srdce pukne od žiaľu, keď ma ešte ani ty nepotešíš.

MIŠKO (pohnutý): Anička! Načo ti mám inak hovoriť, ako sa môže stať? Tu musíme i na najhoršie pomýšľať. A preto len mi ešte to povedz…

ANIČKA (do reči): Čo, Miško?

MIŠKO: To, či keby ťa tak prišiel nejaký pýtať…

ANIČKA (s plačom do reči): Čo by som ti vari srdce vyložila!

MIŠKO: Nie, toho nežiadam. Len to mi ešte povedz, či keby ťa tak i rodina tisla…

ANIČKA: Nikto, ani vlastná mať! (Založí si dlaň na ústa.)

MIŠKO: Tak už neplač (jednou rukou ju objíme), nerozžiaľ ma ešte väčšmi, ako som, veď už len azda dá pánboh, že sa vrátim, a potom… (Usmeje sa a privinie ju k sebe.)

ANIČKA (i s plačom i so smiechom): Vrátiš — ale kedy!

MIŠKO: To trápi i mňa. Možno, že len i o rok, o dva.

ANIČKA (zalomí rukami): Bože, dva roky, za ten čas ma pochovajú!

MIŠKO: Nieže, Anička; môžbyť, že o týždeň ti tu budem.

ANIČKA (utrie si oči): Toľko azda dočkám, čo ma mama nepoznajú, lebo tá by ma potom ešte domučili, aby zvedeli, prečo sa ja tak trápim.

MIŠKO (veselšie): No, veď preto neplač, poznajú ťa.

ANIČKA (chytro sa utiera): Ešte mi poznať? Veľmi?

MIŠKO (figliarsky): Ešte tuto máš slzičku, poď, že ti ju utriem. (Chytí Aničku okolo bôčkov a bozká ju.)

ANIČKA (sa mu vymykne a utiera si líce): To sa nepatrí, Miško. (Odchodí.)

MIŠKO (pobehne za ňou a chytí ju): No, nehnevkaj sa. To už, vieš, na to rozlučnô. Zasmej sa mi, dušička.

ANIČKA (driape sa mu z ruky): Ja sa hnevám.

MIŠKO: Ale hnev vraj kráse škodí.

ANIČKA: Ja som i tak nie krásna. Mama! (Priloží si dlaň na ústa.)

MIŠKO: Krič! Nepustím ťa, kým sa nezasmeješ.

ANIČKA (vytrčí tvár proti nemu): No, chachacha!

MIŠKO: Tak, teraz už hej. (Pustí ju.)

ANIČKA (so smiechom obracia sa proti Miškovi a ide von).

MIŠKO (ide za ňou dva-tri kroky, hrozí jej prstom a spieva tichšie): „Anička, Anička, ty si trucovitá…“

ANIČKA (odbehne von).

MIŠKO (dospieva): „Kebys’ bola moja, (dopovie) bola by si bitá.“ (Zvrtne sa a prejde do popredia.)

Miško.

MIŠKO (sám): Ach, nie mi je do spevu, keď si pomyslím, čo ma čaká. A len ako sa rozídeme? (Myslí.) Akokoľvek už, nie, v takej neistote nemôžem, nedá mi odísť. Anička ma rada, sľubuje mi všetko; ale čo tetka, keď zvedia o našich tajných sľuboch? Celú noc som premýšľal, či sa im zjaviť, či len tak odísť. Ak príde nejaký im po chuti, kým ja preč budem! (Rozhodne.) Ja im zradím, čo mám na srdci. Aspoň budem vedieť ich mienku. Len to je, čo bude s Aničkou, ak našim sľubom neprisvedčia?

Miško, Zuza, Anička.

ZUZA (sviatočne oblečená, s Aničkou): Aha ho! Vitaj, Miško.

MIŠKO (vážne): Ďakujem pekne a pochválen Ježiš Kristus!

ZUZA: Na veky ameň! Nuž, akože si sa vyspal naostatok?

MIŠKO: Horký moje spanie! Vy sa pochváľte.

ZUZA (robí sa nahnevanou): Nič, nič, Miško môj! Ani som — iba nad samým dňom mi oči klipli. Zajedno i ty si mi bol na mysli a potom táto sa iba prehadzovala pri mne, nuž som ani ja nemohla spať. Tak; ale jej už málo chybelo, že som ju na izbu nevystrčila.

ANIČKA: Mohlo nebyť tak horúce.

ZUZA: Veru horúčosti, týždeň po Michale!

ANIČKA: Nuž ja nemôžem za to, že som nemohla zaspať.

ZUZA: A prečože by si ty nemohla ešte spávať? Či ty máš nejaké trápenie, či čo? (Sadá na lavicu k stolu.)

ANIČKA (pokyvuje za ňou, že veru má).

ZUZA: A čože ani stolca nepodáš Miškovi?

ANIČKA (skočí).

MIŠKO (berie jej stolec z ruky): Netráp sa, neustal som, a i tak sa už nemôžem dlho baviť. A toľko by som vám chcel ešte povedať! I kamaráti ma už tiež budú čakať.

ZUZA: Ale veď ešte dosť pôjdete.

MIŠKO: Prosím vás, hodina i pol druhej sa minie, kým dolu dôjdeme, a lepšie je skorej.

ZUZA: Veru. Nuž, ale len sa ešte zdrž chvíľu, pánboh vie, kedy zas prídeš k nám. Lebo ja nechcem ťa zarmútiť, ale jednak nemyslím, že by ti to tak priam prišla tá lekramácia. Neskoro ste si to začali konať.

MIŠKO (sadne): Nuž, ľa, ktože by si to bol pomyslel, že ma už teraz za vojaka vezmú? Ja sám nie, keď ma dosiaľ nevzali.

ZUZA: Tak, teraz si si sám na vine.

MIŠKO: Sám.

ZUZA: Nuž ale — poručeno bohu. Ak ti je tak súdené, darmo je, božia vôľa. A keď sa budeš usilovať, dáš si pozor na všetko, veru nie na pletky myslieť, i tam ti dobre bude. Oj, jej, všetko pánboh pomôže, i tebe, len sa ho nespusť. A môžeš ešte i domov prísť. (Vstáva, k Aničke.) Vylož, Anička, tanier i vidličky. (Berie z police misku a odíde.)

Anička, Miško.

ANIČKA (položí na stôl; po chvíli k Miškovi): Aha! Niekto sa bojí, že budem žalovať.

MIŠKO: Čože im budeš?

ANIČKA: Veď ty dobre vieš, čo. Aký svätý! Už mi tuto bolo. (Ukáže na koniec jazyka.)

MIŠKO: A veď si mohla, keď si chcela. Ja by som bol ešte doložil niečo.

ANIČKA: A čože by si doložil? Toho sa ja nebojím.

MIŠKO: Ale ja sa bojím, keď sa ty nie.

ANIČKA: A čože je to, veďže mi teda povedz, chytro, lebo prídu.

MIŠKO (vážne): Poviem ti úprimne.

ANIČKA (nespokojne): No, no, veď mi už len teda povedz. (Naloží ucho.)

MIŠKO (vezme ju za ruku): Neťažkaj si, Anička, tebe ja dôverujem, ale ti poviem, prečo som ja nemohol zaspať.

ANIČKA: Prečo, Miško?

MIŠKO: Preto… Ja v takej neistote nemôžem, nedá mi odísť. Nech sa rozhodne medzi nami. I ty budeš spokojnejšia, i ja budem vedieť, čoho sa mám držať.

ANIČKA: Ja nerozumiem, čo ty vravíš.

MIŠKO: Nuž to, že ja som si zaumienil, buď čo buď, povedať tvojej mame.

ANIČKA (zapchá mu ústa dlaňou): Jaj, nie, nie, Miško! Veď ma zabijú… (Beží von.)

Miško, Zuza.

ZUZA (ako dvere otvorí, Anička beží von; Zuza nesie na miske mäso a fľašu s hriatym; k Aničke): Dievča, kdeže letíš, čože sa šalieš? Či si jej ty niečo, Miško?

MIŠKO (odhodlane): Ja! (Ochabne.) Či čo, nie, ona, že, no že sa ide do kostola schystať.

ZUZA (položí na stôl): Už sa mohla dávno, ale len parády na seba vešať. Len kto si to niekdy vezme?!

MIŠKO: Nuž ja! Chcem povedať, že či — aby ste sa netrápili.

ZUZA: Už je to natrápené. Len nech sa ti páči, Miško, na cestu kúštik. Bude ešte hádam i tvrdé, ale ty máš dobré zuby. (Prinesie pohárik z kasničky.)

MIŠKO: Ďakujem, tetka, mne i tak teraz nič nedá jesť.

ZUZA (nalieva): Ojej, čo by to! Ty teda nemáš vojenské srdce. (So smiechom.) To by mali mňa ta vziať, ja ho mám ako kameň. (Sadne.)

MIŠKO: Hej, veď keby bolo radšej z masla. Ale by ono i vám zmäklo, keby ste boli tak ako ja.

ZUZA: Eh, pomysli si, už len bude, ako bude. Len sa ty bližšie a nedaj sa ponúkať. (Tisne mu pohárik i mäso.)

MIŠKO (prežrie slovo).

ZUZA: Ba, veď si vari nie cudzí. Len si ty zajedz, i z tohoto ženského, nože si. Odlož klobúk. (Vezme mu z ruky palicu i klobúk.) Z toho mäska si. (Odkrojí dva-tri kúsky.) Vypiže, — jój, tak sa dáš ponúkať!

MIŠKO (vezme kúštik mäsa do úst, berie pohárik do ruky a obzerá sa): Nejaký pohárik ešte.

ZUZA (skočí): Už viem, čo chceš. Ja by som i nie, nuž ale tebe kvôli. (Miško leje do pohárika.) Dosťže, dosť. (Zdvihne pohárik, vstanú.) No, teda nech ti pánboh pomáha, dá zdravia dobrého, šťastia, hojného božského požehnania a všetko, čo si len od neho žiadaš. (Štrngnú si.)

MIŠKO: Pánboh uslyš, spoločne i vám. (Pijú, ale nedopijú.)

Predošlí, Števko.

ŠTEVKO (vstúpi; stranou): Ale sa túžia! (Hlasne.) Tetka, už som dohnal.

ZUZA: Veďže netáraj! Tie sa nemuseli ani popásť.

ŠTEVKO (sebe): Čert ma po nich, i tak mlieka nejedávam. (Hlasne.) Ba sa už len pásli, ale dobre viete, aká je už teraz paša.

ZUZA: Nuž čože, už nepôjdeš naspäť. (Doleje do svojho pohárika.) Na, poď sem a zavinšuj tuto Miškovi, už odchádza.

ŠTEVKO: Čože ja viem vinšovať?

ZUZA (podá mu).

ŠTEVKO (drží pri ústach a myslí): Nuž pánboh ti teda pomáhaj, i na tej vojne, aby si mi ešte niekedy, ak tu budem slúžiť, i (chytro) nejakým gazdom mohol byť.

MIŠKO (so smiechom): To-to-to, pánboh uslyš! (Štrngnú si a vypijú. Števko ku kachliam.)

ZUZA: Čože by nie, keď ti pánboh pomôže; ale…

MIŠKO (radostne skočí jej do reči): Tetka!

ZUZA (pokračuje): Tebe bude mať nejakú bohatú…

MIŠKO (stuha): Nikdy, tetka! Ja si tú, tú vezmem, ktorá sa mne páči! To už nie!

ZUZA: Dobre máš, syn môj. Čo ťa tam po peniazoch. Keď budeš mať poriadnu a robotnú ženu, peniaze vždy budú. (Odkrojí kus chleba. Števkovi.) A ty poď, že sa naješ, (prísne) potom do kostola. (Na odchode.) Ty si zatiaľ, Miško, ešte aspoň nalej. A kdeže je tá toľké časy? (Odídu; Števko popredku.)

Miško, potom Anička.

MIŠKO: Ach, nenúkajte. (Vstane.) „Čože by nie, keď prídeš…“ Áno, a iný ma nepredbehne — to ja viem; ale teraz čo počať? Anička sa bojí, mne sa pre ňu jazyk zalamuje, preč mám ísť, jój! (Chytí sa za hlavu. Ticho. Počuť Aničkin spev: „Miluj, miluj, lenže tajne: tajná láska sladko padne.“) Ja chcem istotu! Že som už nedopovedal! (Anička s poslednými slovami piesne vstúpi. Miško začne druhý verš):

ANIČKA: Ale si im ešte nepovedal?

MIŠKO: Ešte nie; ale, ale ako dvere otvoria…

ANIČKA: Jaj, veď keby sa ja len nebála, že ma zahlušia.

MIŠKO: Veď pre kohože — pre teba váham.

ANIČKA (myslí): No, aby si vedel, že ťa z tej duše rada, keď už tak chceš, ja nedbám, povedz im, čo mieniš. Budeme utekať, ak bude zle. Jaj, pst, už idú! Ja sa schovám. (Odbehne do komôrky.)

MIŠKO: A ja aby si hádam oblok otvoril. (Odhodlane.) Eh, už vidím! (Sadne si.)

Miško, Zuza. Neskôr Anička, Števko.

ZUZA (vstúpi, Miško vstáva): Nevstávajže, Miško! Z toho mäska si ešte a vypi.

MIŠKO (stojí): Pánboh zaplať, tetka moja. Už som i jedol i pil. Už by som mohol i ísť, keby sa vám ešte, tetka moja dobrá, nemal s niečím zdôveriť, ak by ste chceli moju i vašej Aničkinu malú prosbičku vyslyšať.

ZUZA (zadivená): Vašu prosbu? A akáže je to, aká prosbička?

MIŠKO (s citom): Nuž, tetka moja dobrá (pristúpi k nej), nehnevajte sa, ale m-y s-m-e s-i u-ž s-ľ-u-b d-a-l-i…

ZUZA (ustrnie): Sľub? Kedy?

MIŠKO: Včera večer.

ZUZA (zalomí rukami): Preto jej bolo horúce! Ach, nuž akože ste sa to už len opovážili bez nášho vedomia? Ale takôto! Treba vám ešte sľubov! (Skočí.) Kdeže je tá?! Hlavu jej vykrútim!

ANIČKA (v komôrke): Bože!

MIŠKO (zdrží Zuzu): Nie, tetka, prosím vás pekne, ona je nevinná. Ja som ju na to doviedol.

ZUZA (vytrhne sa mu): Tak i ty si nie poriadny! To som si veru nemyslela o tebe. (Otvorí dvere a volá.) Anna, Anna! Ideš mi ho dnu! (Anička vyjde z komôrky; ruky má na očiach.)

MIŠKO: Tu je Anička.

ZUZA (s hnevom, trhne ju za ruku): Čo ste to mali medzi sebou? Vrav, vrav, lebo ťa naskutku… (Dvíha ruku. Počuť spev):

MIŠKO (chytí jej ruku): Nič, tetka, boh vidí moje svedomie! (Zdvihne druhú ruku.)

ZUZA (miernejšie; zastrčí Aničku, tá si zakryje tvár záponkou): Iď mi z očú! Keby nebola božia nedeľa, i za to by som ťa vypáckala. Ja tebe dám sľubov… I ty, Mišo! Ja nepotrebujem, aby si ty moje dieťa na také chodníky zvádzal. Čože povie mať, otec tvoj? Ak ťa k nám nedajú?

MIŠKO (prosebne): Tetka moja, dajú, lebo oni sú, verte mi, nie proti tomu. (Spev čím bližšie, silnejší a ani neprestane, ale ako sa blíži, tak utíchne ku koncu nasledujúceho výstupu.)

Predošlí a traja-štyria regrúti.

ZUZA (na silné klopanie): Slobodno! (Otvoria sa dvere a v nich objavia sa regrúti.)

REGRÚT: Miško, už!

MIŠKO (ide von bez klobúka): Počkajte ešte… (Vyjde.)

ZUZA (sadne a tichšie k Aničke, ktorá stojí v kúte, kde ju zastrčila): No len no, dievča. Len by si ty svoj skutok neobanovala! (Hrozí jej rukou.)

ANIČKA: Nehnevajte sa, mama!

ZUZA: Akože by som sa nehnevala? Nuž či ty vieš, čo sú dva roky? A keď z toho i tri môžu byť!

ANIČKA (sebe): Čo dokiaľ…

ZUZA: Ty sa nazdávaš, že sa ti to už teraz skorej minie. Ahm! Počkáš si!

ANIČKA: Už musím, keď som mu to sľúbila.

ZUZA: Ja ti pomusím! (Tajne.) Nuž a ak ťa nechá?

ANIČKA: Miško je nie taký…

ZUZA: No len no, ako iný. Ešte si nič nepreskočila.

Predošlé, Mara, Miško.

ZUZA (keď Mara s Miškom vkročia): No len poď, poď, sestra moja, mám sa s tebou doprávať.

ANIČKA (kročí proti Mare): Vitajte u nás, tetka. (Pohrozí sa Miškovi, on ju chce zachytiť, no ona odbehne von. Matere to nevideli.)

ZUZA (pokračuje): Nuž čože ste vy dovolili…

MARA (uplakaná, utrápená žena, sviatočne odetá, k Miškovi, ktorý, Aničkou zdržaný, ostal dva-tri kroky nazad): Tak, už sa len odober.

ZUZA (ide proti Mare): Tak mňa už ani nepočúvaš, sestra?

MARA: Ba počúvam; čože máš, Zuzka?

ZUZA: Nuž to sa mi veru nepáči od vás, že ste to dovolili toť vášmu synovi. (Iným hlasom, sútrpným.) A máš len toho jedného. Nuž tak ti to poviem doprosta ako dobrá sestra.

MARA (so žiaľom): Jedného, a i toho mi už berú. (K Miškovi.) Nuž čože sme ti my dovolili?

ZUZA (s hnevom, k Miškovi): Vidíš, gavalier!

MIŠKO: Nuž to, mama, čo sme sa i včera zhovárali i s ňankom o Aničke.

ZUZA: Áno, áno! Ja neviem, či ste sa zhovárali, či nie; ale nechápem, kde ste rozum podeli, keď ste dovolili vášmu synovi, aby si s mojím dievčaťom sľuby robil… (Anička vše nakukne a počúva.)

MARA (do reči): Čože sme ti povedali? Ja som toľko povedala, keď si už tak doliehal, že keď prídeš z vojny a tetka tuto (Zuza prikyvuje) privolí, že my nedbáme. Nuž či som ja viac?

ZUZA (s líčeným hnevom): Vidíš, vidíš, Miško! Už sa to len veru v tvojom mladom rozume uliahlo. Ej, nuž povedzže ty mne, Miško (podoprie si boky), tak napríklad, a keď sa ti dievča, kým tam budeš, znepáči, no či ju potom tak necháš? Veď by som ťa vari oparila, to ti i pred tvojou materou vravím.

MIŠKO: Nie, tetka, toho ja neurobím!

ZUZA: Len si rozmysli, na čo ste sa zaviazali.

MARA: Tak, to je nie maličkosť.

MIŠKO: To som si ja už dávno dobre rozmyslel. Už som, chvalabohu, nie chlapec.

MARA: Mne sa veru i tej noci prisnilo, len som ťa nechcela zarmútiť.

MIŠKO (prosebne): Mama, pre boha vás prosím, nezačínajte s vašimi sny — tým ma najväčšmi zarmútite.

ZUZA (prísne): Nieže, nieže tak, Miško, i mať má slovo, a ja ešte i otca chcem počuť.

MIŠKO: Dobre, ja ich dovediem. (Prudko odíde.)

Mara, Zuza.

MARA (ostýchave, po chvíli): Nuž a čože ty už teraz teda na to, sestra? Keď sa tak stalo…

ZUZA: Čože už ja? Som rada, keď už len horšie… (Hodí rukou a potom založí si ju na oči.)

MARA: To… Ale ja by som už, keď je tak…

ZUZA: Veď božechráň, ja nič nemám proti tvojmu Miškovi.

MARA: Nuž a ja vari? Mala by som hriech niečo povedať na tvoje dievča. Veď je ako tá ruža v púčku.

ZUZA: I Miško je hodný; len aby ho tam kamarátstvo nezviedlo na zlé cesty.

MARA: Azda nie, veď som mu už tak ťažko naložila, aby sa nespúšťal pána boha, a modlitebnú knižku i spevník som mu sama vložila do kufríka.

Predošlé, Jano, Miško, Anička. Ku koncu Dora.

JANO (vo sviatočnom kroji, stará vyholená tvár, dlhé vlasy, opasok, krpce, fajka v zuboch, palica atď.): Pochválen! (Sníme klobúk.)

MIŠKO (za ruku vedie Aničku).

ZUZA, MARA (razom): Na veky ameň.

ZUZA (vstane): Vitaj, švagre, sadni si. (Odtiahne stolec.)

JANO (medzi rečou sadne si): Horkýže tvoj „sadni“. Už odkazujú, že ak nejde hneď, tak že ho odídu. Nuž len sa pokonajte, čo sa máte, a potom ta zbohom. (Fajčí.)

ZUZA, MARA (razom): Tu si, Miško, povedz si sám… Už ti hádam povedal…

JANO: To, že už ako tie sľuby ste si dali, vravíš? (Pozrie na Miška i Aničku.)

MIŠKO: To, ňanka.

ANIČKA (prikývne).

MARA, ZUZA (razom): To, to si navalili. Akože, sľuby!

JANO: Nuž, čože ja už teraz teda? Požehnať ich ešte nemôžem; ale ak sú nie nejakí cigáni, nuž si sľuby i zadržia; ak nie: ja, ani my ich nespriahneme. (K Zuze.) Ak by si ozaj ty nebola proti tomu…

ZUZA (naleje a potisne mu pohárik): Čože by som bola?

MARA: My sa len bojíme, že si ich nesplnia.

ANIČKA, MIŠKO (razom): Splníme!

(Počuť hudbou sprevádzaný spev zdiaľky):

ZUZA: No, veď len pozrite, je vám to ako spochabené jedno do druhého. (Tisne Janovi pohárik. K nemu.) Švagre… (Jano prikývne. Zuza druhý predloží Mare a ide do kasničky po iné.)

MIŠKO (drží Aničku okolo pása); ANIČKA (razom): Spochabené!

JANO (vstane): Keď je už tak, nech vám len teda (zdvihne pohárik) Otec nebeský pomáha, aby, čo ste si sľúbili, i splniť mohli.

MIŠKO (radostne): Ňanka môj dobrý! (Objíme ho.)

MARA (medzi rečou vzala tiež pohárik do ruky): Tak pánboh uslyš!

ANIČKA: Vy ste dobrá, tetka! (Bozká jej ruku.)

JANO (k Miškovi): Nerozlejže mi.

ZUZA (ponalieva a vezme pohárik do ruky, k Miškovi): No, Miško! (Ukáže mu, aby vzal pohárik. Miško vezme.) Aby boh-otec nebeský vyslyšal, žeby som ťa ešte tej jesene tu, v dome, mala! (Štrngnú si. Mara odchytí pohárik.)

ANIČKA (na Zuzine slová „tej jesene“ obráti sa k obecenstvu a zaspieva tak, že nevidí, čo tí pri stole robia):

JANO (razom k reči Zuzinej): Tototo, švagriná moja!

MIŠKO (razom k reči Zuzinej): To, bože, tetka moja!

MARA (ako omráčená skočí): Sestra! Jano! Nuž čože ty sľubuješ!? Veď som ja, že mi ty (k Zuze) k nám dáš dievča!

ZUZA (tiež tak): Veďže netáraj, sestra!

MARA: Nuž ktože mne bude doma robiť, keď ti ho dám z domu?

ZUZA: A mneže už kto, keď mi ešte i tá má odísť? (Ustrnutie.)

JANO (po pauze): Veru tak, my sa už len skorej zaobídeme. To potom, tuto, keď Kubo robí, i Kubo je. To už že z pohárika vypila, už ho má v hlave. (Zuza prisvedčí.)

MARA (s krikom na Jana): Ja to nevravím z páleného!

REGRÚT (nakukne do dvier, ale na krik hneď zavrie).

ZUZA (so zlosťou k Miškovi): Nuž veď si ty povedal —

MIŠKO (stojí ako drevený): Mama, čo začínate?! (Mara odchádza. Anička dospieva, hľadí, ale nerozumie.)

JANO (k Zuze): To, že je, vieš, taká rozžialená a oblizla i doma…

ZUZA: To bude, to… (Kýva hlavou.)

MARA: Či oblizla, či neoblizla, ja na to (ostro) nepristávam! (Nakukne regrút, ale hneď sa vráti.)

MIŠKO (zadrží ju): Mama, nedoneste ma o rozum, ešte kým som doma!

ZUZA: A ja na to tiež nemôžem pristať, aby mne dievča z domu šlo!

ANIČKA (s plačom hodí sa k Zuze): Mamička moja!

ZUZA (odstrčí ju): Ani vrknúť! Ty nemôžeš z domu!

REGRÚT (otvorí dvere. Viacerí nazerajú. Dora, suseda, medzi prvými. Hudba pred domom hrá i spieva sa. Odídu. Dvere ostanú otvorené.)

DORA: Či vám zavrieť? Pochválen…

JANO: Čože ideš? Zavri, ale za sebou!

MARA (na odchode): A môj syn tiež nie!

MIŠKO (rýchle vezme klobúk, roztrpčený): Ba ja idem! Zbohom, ňanka, zbohom, Anička! (Prudko odíde.)

JANO (za ním kročí): Syn môj!

ANIČKA (s plačom, zakryje si tvár záponkou a chce von): Miško!

ZUZA (zadrží ju): Ani na krok! Máš po sľuboch.

(Opona spadne.)