ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Anička, Dora.

DORA (naobliekaná, sedí pod pecou tvárou do pravej steny; vedľa uzlík).

ANIČKA (stojí pri stole, viac k nej obrátená): Áno, vy ste veľa na vine. Vy ste chodili k nim, i k nám. Vy ste mu bohatú ženu hľadali…

DORA: Tí ma nalakomili…

ANIČKA: A vy ste zas tetku, i ujčeka ste chceli, a keď ste dobre vedeli, že je mne Miško sľubom zaviazaný. Čo vám z toho prišlo, keď i tak už bol hriech medzi mojou a jeho mamou.

DORA (sebe): Zaplatené som mala.

ANIČKA: A že by ste i Miška odo mňa odvrátili, vymýšľali ste na mňa špatnosti a šepkali jeho mame, čo mu majú dať písať, a ten vám uveril. Že sa raz, či dva Michlíkeje mládenec pred nami zastavil a ruku mi podával, povedali ste, že mi prsteň driapal z ruky, že s ním vystávam popod steny, a čo by ani nikto nevymyslel, čo ste vy na mňa naklebetili a ste ma takým činom okradli oň.

DORA: Nepripomínaj mi to ani radšej, dievka moja, ja to všetko už dnes chcem napraviť.

ANIČKA: Ťažko naprávať, čo ste za deväť týždňov kazili, že vás svedomie nehrýzlo!

DORA: Ohlušila som ho; no prebudilo sa.

ANIČKA: Veď veru neviem, ako môžete spávať pod takou ťarchou nepravdy, čo ste sem a ta naroznášali o mne po dedine a do Maleckých.

DORA: Ja pôjdem ta, i za Miškom, a poviem, že je to nie pravda.

ANIČKA: Keby vám uveril, ale vám ťažko niečo — ja sa vás i teraz ešte bojím.

DORA: Dievka moja, pri spovedi som bola.

ANIČKA (prekvapená, myslí): Tak, viete čo teraz, tetka? (Zimnične trasie jej ruky.)

DORA: Čo?

ANIČKA: Ak mi chcete spomôcť, tak mi spomôžete; vy to viete.

DORA: Pôjdem za Miškom — buď istá!

ANIČKA: To je ešte málo, on zato k nám nemusí a ani vám neuverí.

DORA: Tak čože mám, ako inak?

ANIČKA: Vy to viete, len by ste chceli. (Do ucha.) Počarme mu. (Hlasne.) Lebo už dnes je na tanci. Dám vám múky, slaninky i nejaký groš…

DORA: Zišlo by sa mi zapražiť — ale… nie, to nežiadaj, to ja nemôžem.

ANIČKA: Vidíte, že mi len predsa nechcete pomôcť! Ťažko vám veriť.

DORA: Čokoľvek, len to nežiadaj.

ANIČKA: Ba žiadam, keď mi pomoc sľubujete, a chytro, tetka, to bude tá pomoc za toľké ubližovanie.

DORA (vstane): Pánboh…

ANIČKA: Nie, za to vás nepotresce, ale za to by vás, že ste mi ho falošnými klebetami odohnali, za to by vás áno, iste potrestal.

DORA: Tak, mám sa odvážiť?

ANIČKA: Máte sa, áno, skorej — bude neskoro, je na tanci.

DORA: Tak z boha pomoci, čo viem, to ti urobím. Len aby nás mať nedochytila.

ANIČKA: Primknem! (Skočí k dverám.)

DORA: Nie, ja to nemôžem.

ANIČKA: Už musíte!

DORA: Tak si kľakni pod obrázok. (Vstane.) Malo by to byť pod komínom, ale po kresťansky bude pod obrázkom.

ANIČKA: Kľaknem. (Urobí.) A teraz?

DORA: Prežehnaj sa.

ANIČKA (prežehná sa): V mene boha, otca i syna i ducha svätého. Ameň.

DORA (ticho sa s ňou prežehnala): Vrav za mnou.

ANIČKA: Budem.

DORA: Ja, Anna Javorová —

ANIČKA (tak).

DORA: — zaklínam teba —

ANIČKA (tak).

DORA: — Miško Malecký —

ANIČKA (tak).

DORA: — aby sa ti nikdy dobre nevodilo —

ANIČKA (opakuje a doloží): Ani sa mu nemôže!

DORA: — ak danú mi prísahu —

ANIČKA (tak).

DORA: — nesplníš.

ANIČKA: — navlas nesplníš.

DORA: Už je zakliaty.

ANIČKA: Ešte pričarovať, tetka.

DORA (vykrúca z uzlíka): Daj ručníček. Tu máš do deväť uzlíkov z ich soli po štipke. To som sa nakradla, kým som sa do soľničky dostala. Za deväť dní, večer, po jednom uzlíku budeš vykrúcať, myslieť na Miša, lízať soľ a kým sa ti v ústach rozíde, budeš sa modliť tri otčenáše, tri zdravasy.

ANIČKA (oblizne soľ): Otčenáš, zdravas, otčenáš, zdravas…

DORA: Len pred spaním a celý otčenáš.

ANIČKA: Domodlím sa na posteli.

DORA: A teraz ešte nazhŕňame prachu za deväť štipák spod prahu vášho, ja to rozsypem cestou od vás až po ich prah, a bude chodiť Mišo za tebou ako za motúzom.

ANIČKA, DORA (Zhŕňajú prach).

ANIČKA: Tak, teraz sa už na vás nehnevám. (Objíme ju.)

ZUZA (z pitvora): Čože si sa zamkla?

ANIČKA: Jaj, mama! (Skočí, otvorí a vyjde.)

DORA: Otvor! Otvor!

Predošlé, Zuza.

ZUZA (zarazí sa).

DORA: Ani ma neprivítaš, Zuzka?

ZUZA: Nemôžem vás.

DORA: Som ti nemilá, uznávam, i hneď odídem — len čo mám na svedomí naložené (Anička vyjde), to si chcem, to si musím vykonať, pre pokoj. Desiatku judášsku, čo mi už, ako sa sviatky priblížili, oka nedala zavrieť, tú som zaniesla.

ZUZA: Tak ste vy i peniaze mali za to?

DORA: Mala, Zuzka, desiatku. Ale mám ešte naložené napraviť, čo z mojich rečí cigánskych povstalo medzi vami.

ZUZA: Tak, ešte ste prikladali na oheň.

DORA: Lakomosť, lakomosť, že ľahko prídem ku grošu. Len mi už tieto dni ani spať nedalo. Ba som sa ti nazdala, že v každom kúte zlý duch na mňa strežie — večer ani vykročiť, čo by mi bol vari strechu zapálil, nie… A preto, ak môžeš, Zuzka, viem, že ani tebe sa nerátajú tieto Vianoce, ako iným ľuďom.

ZUZA: Tak je to.

DORA: Vstúp do seba, uznaj, tá je chorá, nemôže. Aspoň čo jej ruku podáš, ak by si sa jej nemohla prihovoriť.

ZUZA: Ja? Mare? (Záporne kýva hlavou.)

DORA: Nieže, nie. Vieš, všeličo sa môže stať, ľudia sme smrteľní. Čože ti svedomie povie, čo i svet? Že je už tretí týždeň chorá, a že tu ochorela a že si ju ani len pozrieť nebola. Aj otec, Jano, chudák, bude rád, poď. Už s deťmi, ako im je súdené, tak bude, ale ty poď, i ja pôjdem; počúvni ma, nebude ťa svedomie trápiť.

ZUZA (nehybne počúvala): Nie, to ja nijakovsky nemôžem. Ja som jej neublížila.

DORA: Nuž veď zato, čo jej ruku podáš…

ZUZA: Akože by ja to urobila, ako?

DORA: Ako iní ľudia, čo sa ešte i väčšmi pohnevali.

ZUZA: Nie, tetka Dora, ja ta raz nemôžem. Nech ma už tresce pánboh!

DORA: Bože, bože, nože sa mu nerúhaj — vyjdeš na to, na čo ja, a ozaj ťa môže potrestať, ešte i na tvojich detných deťoch. Ja idem popredku.

ZUZA: Choďte, ale ja neprídem, nie…

DORA (myká Zuzu): Nuž či chceš večne tú svoju dušu zatratiť, ako som ja svoju mala? Či sa budeš do smrti hnevať, či nepamätáš, že takí ľudia ťažko umierajú?

ZUZA (prikyvuje hlavou).

DORA: A i ty si už len vina niečo, si…

ZUZA: Ja uznávam, že som, ale…

DORA: Neuznávaš, lebo nepamätáš, že i do rána môžeme byť ktokoľvek na doske a duša na večité veky v pekle.

ZUZA: Bože môj, tetka Dora… (Vstane a odchádza.) Ja ju mám ísť odpýtať!

DORA (ide za ňou): Bože, to by už len bol ľad na tom tvojom srdci, — aby nepukol… (Odchádzajú spolu von.)

Števko. Potom Anička.

ŠTEVKO (po chvíli pribehne — okúňa sa): Kdeže ste? (Kukne do komory.) Tetka, kdeže ste sa podeli? Ja už groša nemám! Že som si hneď viac nepýtal, blázon! Akoby mi koruna mohla dosť byť na mena.

ANIČKA (vstúpi).

ŠTEVKO (k nej): Ty mi daj, kým prídu.

ANIČKA: Čože chceš, Števko?

ŠTEVKO: Za tetku mi daj korunu!

ANIČKA: A kdeže ja mám korunu?

ŠTEVKO: Vezmi z truhly!

ANIČKA: Akože to môžeš žiadať odo mňa, aby mi ešte i zato dohovárali mama?

ŠTEVKO: Je pravda. Tak ich počkám; alebo keby vedel, kde išli…

ANIČKA: Tu boli tetka Kalinovie, hádam s tými.

ŠTEVKO: Tá sa ešte ani teraz nehanbia sem.

ANIČKA: Števko, čože im ubližuješ — už sú nie tá, čo boli.

ŠTEVKO: Vari sa dali premlieť? (Smeje sa.)

ANIČKA: Nerob posmech, pri spovedi boli.

ŠTEVKO: Iba ak tak; to je už inšie. Veru už dosť hriechov nanosili po dedine.

ANIČKA: Števko!

ŠTEVKO: Čože?

ANIČKA: Tancoval Miško?

ŠTEVKO: Čo som nevidel, to nemôžem povedať.

ANIČKA: A čo robí?

ŠTEVKO: Ja som ho videl pri pive, dohadoval sa čosi s Janom Michlíkom.

ANIČKA (sebe): To ako som ich i ja videla. (Hlasno.) A ten?

ŠTEVKO: Či ja viem, nepočul som…

ANIČKA: Len či netancoval?

ŠTEVKO: Nie; no, ja som ho aspoň nevidel a som tam, iba čo sa vše vyjdem ochladiť, a vtedy i tak nik netancuje.

ANIČKA (vydýchne si).

ŠTEVKO: Kdeže chodia toľký čas?

ANIČKA: Ešte sa dosť zabavíš.

ŠTEVKO: Akože sa zabavím, keď tu musím sedieť?! Mohla by si mi to i ty dať. Keď nejdeš na tanec, dal by som ti zahrať!

ANIČKA: Ba ešte to — mame na zlosť.

ŠTEVKO: Čože, nebudú oni platiť! Mne je len raz do roka mena; môžem si dovoliť!

Predošlí, Zuza.

ZUZA (vstúpi pokojnejšia, ale vždy vážna, smutná).

ŠTEVKO (k nej): No len poďte, už vás veru čakám!

ZUZA: Čože chceš?

ŠTEVKO: Zlatovku!

ZUZA: Len? I šesták ti bude dosť.

ŠTEVKO (sadne): To sa radšej ani nehnem!

ZUZA: Dobre máš, gazduj si.

ŠTEVKO (vstane): Ja veru doma neobsedím na môjho mena.

ZUZA: Aj, aký gazda, že by si musel mena vydržiavať!

ŠTEVKO: Gazda či paholok, len mi dajte, ja nemám prebrané.

ZUZA (otvorí truhlu, berie z nej peniaze): Zlatovku nemusíš zmárniť, i materi niečo. — Tu máš korunu — viac ani grajciara.

ŠTEVKO: No, už len teda dajte (vezme) a zdraví buďte! (Odbehne.)

ZUZA (zaviera truhlu): A už len zas na ráno príď, ti nadávam. (Ticho. Zuza sadne. Anička ju pozoruje.)

ANIČKA (po rozpakoch): Mama, kde ste boli?

ZUZA: S tetkou Kalinovie.

ANIČKA: A kde?

ZUZA: U Maleckých.

ANIČKA (skočí, bozká jej ruku a drží za ňu): Mama moja, vari ste naozaj boli tam?

ZUZA: Bola — pre pokoj svedomia.

ANIČKA: Tak, ak by ma chceli, ani teraz ma ešte nedáte?

ZUZA (rozhodne): Nie! Miško, keďby ťa ešte chcel, ako keďže sa mu tie ich nepravdy vysvetlia, musí k nám, ak ťa chce mať.

ANIČKA: Keď ste mu vypovedali. (Plače.)

ZUZA: Ja som mu musela! Lebo ja to nemôžem dopustiť, aby jeho mať mi sem odkazovala deň po deň. Vieš, čo už bolo toho…

ANIČKA: Keby som ich ešte ja šla prosiť, hádam by zhliadli na moje slzy…

ZUZA: To ti ja nedovolím — hriech znova začínať. To by som už neprijala ani, ani za nič. Ja, čo som mu i vypovedala, ja ho rada vidím i dnes, i by som nedbala, čo by sa on k nám priženil, ale nový rozbroj robiť medzi ním a materou jeho — nie, to už nie — na nijaký spôsob nie.

ANIČKA (s plačom): Jaj, mamička moja…

ZUZA: To už vari tak pánboh chce — ako si ho rada, tak musíš pomaly zabúdať.

ANIČKA (s plačom, prosebne): Nehnevajte sa, mama, ale ja by ho nikdy nemohla zabudnúť.

ZUZA: Nieto, dievka moja, takého žiaľu, čo by sme naň časom nezabudli…

ANIČKA: Ale to vše príde na rozum, ako i ňanka náš nebohý. Však ich vše spomínate?

ZUZA (dojatá): Spomínam — (tichšie) spomínam… (Utiera si oči.)

Predošlé, Dora.

DORA (otvorí dvere a stojí na prahu): Tak, už si doma, Zuzka?

ZUZA: Doma.

DORA: No, už len neplačte; bude, ako pánboh dá. Len ešte, zase som sa prehrešila, Anička, s tebou —

ANIČKA: Nie, tetka.

DORA: Ba veru; nemala si ma na to siliť —

ZUZA: Načože ťa —

DORA: Sama ti povie. Ja už nebudem hriech robiť medzi vami. Zbohom! (Odíde.)

ZUZA: S pánom bohom!

ANIČKA: Nuž, mama, ja som, ja (plače) Miška zakliala.

ZUZA: Čo zase? Akože si ho?

ANIČKA: Nuž tak, aby sa mu nikdy dobre neviedlo, ak ma nechá.

ZUZA (po prestávke odtíska od seba Aničku): Tak predsa… Nie, ty si nemala, ani nemáš dobré srdce k svojej materi.

ANIČKA (drží sa jej): Mám, mama moja, mám! (Plače.)

ZUZA (odtíska ju): Nemáš! Ty si hotová opustiť kvôli nemu kedykoľvek vlastnú mater na jej staré dni. Nepomyslíš, čo som sa ja s tebou natrápila od tvojho mala-malička, i už ako nám otec umrel — pánboh ho tam osláv! (Plačú obe.)

ANIČKA (po chvíli sa rozhodne a objíme Zuzu): Neplačte, mama moja dobrá, keď mi je už tak súdenô… (postojí) zrieknem sa ho, ale (plače, ťažko a zajikave odpovie), ale sa ani nikdy, nikdy nevydám. (Plačú obe, potom Zuza vstane a odíde von.)

Anička, Miško. Potom Zuza.

MIŠKO (pribehne ako vo vytržení): Anička!

ANIČKA: Ty k nám?

MIŠKO: K vám! Anička! (Chytí ju za obe ruky.) Hľaď mi do očú!

ANIČKA: Hľadím.

MIŠKO: Tak je to predsa nie pravda, čo mne o tebe zlý svet navravel!? Michlík sa priznal, že stará Dora ho napravila! Bodaj bola nohu zlomila!

ANIČKA: Bolí ma, Miško, že si viac dal na ľudské reči ako na sľub, ktorý som ti dala a ktorý i zachovám, ale tvojou už jednak byť nemôžem. Zbohom. (Vyprostí si ruky a odchádza.)

MIŠKO (zdrží ju): Prečo, Anička?! Prečo už teraz?

ANIČKA: Ty vieš, čo je medzi mojou a tvojou mamou, a ja som im to sľúbila… (Plače.)

MIŠKO: A to by mala byť príčina nášho nešťastia?! Hoj, to sa ich ešte opýtam! (Odbehne.)

ANIČKA: Márne. — A čo mi je i z takej lásky vyčarovanej? Ak nemá byť srdečná — nestojím o ňu. Bože, načo som ho zakliala, načo? On teraz nebude mať pokoja, nebude. (Zaplače.)

ZUZA (dnu): Ktože to beží od nás?

ANIČKA: Miško, mama; už som mu odpovedala.

ZUZA: Tak; teraz už, dcéra moja, bude aspoň pokoj medzi nami.

ANIČKA: Pokoj, mama, ale drahý, za naše šťastie kúpený, drahý pokoj…

ZUZA: Dá pánboh, že ťa ešte zajde také šťastie.

ANIČKA: Mama, nikdy, nemôže ma, veď som mu sľúbená do smrti.

Predošlé, Jano, Miško.

MIŠKO (k Aničke): Ba len predsa mojou budeš! (Chytí ju za ruku. Anička sa ťahá. Zuze.) Tetka, váš som!

JANO: Tak, švagriná, skrátka. Mara, mať naša, už musím tak…

ZUZA: Vitaj.

JANO: Ďakujem — ti Miša tuto dá, ale! (To „ale“ tesno priloží.)

ZUZA: Neverím, nemôžem, švagre.

JANO (vážne): No, keď ti už raz poviem, tak mi ver! I sama sa sem zberá.

ZUZA: Tak už mi uznala?

JANO: Uznala konečne, a dá vám ho; ale tu je ešte jeden hlavný punkt. (Anička pýta sa Miška.)

ZUZA: A to je?

JANO: Že nikdy nebudeš reptať, keď mne môj syn príde pokosiť, seno zviesť a drevo tiež, a nevesta, už ako tuto Anička, zas materi do ostredkov, lebo už, musíme uznať, i ona ustáva.

ZUZA: Nuž čo by nie? Ba ich sama pošlem! Všetci pôjdeme.

ANIČKA: Ani najímať nebudete musieť!

JANO: No, tak, a teraz poďme po ňu, bude už oblečená.

ZUZA: Nuž poďme! (Odídu.)

MIŠKO: Tak vidíš, Anička: čo komu súdenô… (Privinie ju k sebe.)

ANIČKA (usmiata): Len, len ešte niečo mi tuto väzí… (Ukáže na hrdlo.)

MIŠKO: No, len teda von s ním! (Bácha ju po chrbte.)

ANIČKA: Veď je to slovo tý-ý-

MIŠKO: Ták? Akô?

ANIČKA: Nuž takô, či ma miluješ?

MIŠKO (bozká ju): Milujem!

ANIČKA: Ale ja chcem vedieť, prečo ma?

MIŠKO: Prečo? Keby som ja to sám vedel.

ANIČKA: On — to — nevie. (Sebe.) To len, že som ho zakliala.

MIŠKO: Ja to len tuto cítim. (Ukáže na srdce.)

ANIČKA: Tak ma zo srdca miluješ?

MIŠKO: Z toho veru, z čohože?

ANIČKA: Ja že pre inšie…

MIŠKO: I pre inšie. (Anička ustrnie.) Pre všetko, že sa mi páčiš!

ANIČKA: Ale prečo sa ti páčim?

MIŠKO: Preto, že sa mi druhá nie.

ANIČKA (šelmovsky): Ani Katuša richtáreje?

MIŠKO: Tú mi ani nepripomeň. Vieš, že som nikdy tam nebol, ani nepomyslel…

ANIČKA: Ale ja som to nemohla vedieť, keď si mi za celý čas nepísal a ako som ťa — však? — prosila, písala ti…

MIŠKO: Odpusť, viac som veril klebetám.

ANIČKA: Ej, veď tie klebety… No, ale mi je už myseľ na mieste.

Predošlí, Mara, Jano, Zuza.

MARA (kráča sama, no jednako vedie ju Zuza, za druhú ruku Jano): Tu ste, deti moje?

JANO: Je už čas.

ZUZA (Mare): Postojže, dám ti hlavnicu. (Berie zo žrde.)

MARA: Nechaj, i tak si sadnem. Som zas nie tak zle, a už sa mi uľahčilo.

JANO: Chvalabohu, že len.

ZUZA (položila hlavnicu na lavicu k stolu): No, tak sem, na mäkkô si sadni.

ANIČKA (prinesie stolček): I stolček pod nohy. (Podloží jej.)

MARA: Tak, dcéra moja — pánboh vás požehnaj!

MIŠKO: Pánboh uslyš, mama moja! (Bozká Mare ruku. Anička tiež.)

JANO, ZUZA (razom): Veru to. Požehnaj!

MIŠKO (Zuze): I vy už teraz, mama naša, odpusťte, ak som vás…

ZUZA: Ja som ťa vždy ako vlastného syna… (Podá mu ruku, on jej ju bozká.) Len táto ma veľa hnevala.

ANIČKA (so žiaľom): Keď som ho veľmi rada. Už vás nebudem, mama, nikdy. (Bozkáva ju na tvár.)

MIŠKO: I vám, ňanka, ďakujem za trápenie.

JANO: Som ti otec. (Objíme ho.)

(Vonku šum. Muzikanti ladia. Volanie: „Ticho, deti; chlapci, už — smutnú!“ Muzikanti začnú smutnú.)

JANO (z objatia): Ľaľa, čože to?

MARA: Hrajú — na dedine.

ZUZA: Ba vari pred domom! Ktože to? (Chce von.)

MIŠKO: Anička, to nám!

ANIČKA: To ten Števko sľúbil!

Predošlí, Števko, muzikanti, mládenci, dievčatá, deti.

ŠTEVKO (otvorí dvere, hudba zaznie plnšie. Hrdo): To som ti ja! (Zarazí sa.) Ľaľa, čo u nás! (Do pitvora.) Poďte, poďte! Veselú! (Muzikanti do pitvora a po jednom dnu. I mládenci, dievčatá dnu — plní sa javisko.)

ZUZA (Števkovi): Ach, ty si už len, chlapče!

ŠTEVKO: To za tú korunu!

MARA: Len sa už zabavte, deti moje.

JANO (Števkovi): Dobre si uhádol! Vráti sa ti!

ANIČKA (k nemu): A budeš mi družbom!

JANO: Tak dnes odbavíme veru.

VŠETCI: Veru-u-u?? Ale? Vari? Už?!

JANO: Už, chvalabohu! Dosť bolo boja! (K prímistovi.) Tak, hore ju! A vy do kola. (Hudba. Páry sa zbierajú. Miško s Aničkou.)

ZUZA (Mare, natešená): Len hľaď na tie naše deti.

MARA: Ani by mu s druhou nepristalo, sestra moja. (Padnú si do náručia.)

JANO (pozrie na ne): No, ľa, tieto! A za dvanásť týždňov som nemohol ich zákon prelomiť! (Sadne k stolu a vytiahne fajku.)

(Muzikanti veselú. Dievčatá vytrhnú z hudby: „Ej, dadia, dadia, hoj, i odprevadia. Ujujú!“ Tanec.)

(Opona spadne.)