ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Mara, Dora.

MARA (s Dorou lúpu bôb na stole; vedľa košík; bijú hodiny): Šesť! Ten vari ešte ani dnes nedôjde, a to už tretí večer, ako šiel. Či sa tomu niečo na ceste neprihodilo? Mám málo trápenia! A dosť ľahko. Bodaj to bol parom vzal i s akousi ich supravizitou! Premýšľajú páni, ako by chudobnému človeku horko-ťažko nadobudnutý grajciar vyvliekli. A keď to mohli i v našom meste. Azda tam nieto dosť doktorov i fiškálov! A treba na to i veľa rozumu, keď každý vidí, že je starý, nevládze a treba nám syna doma. Doma! Nie veru, ako sa Zuza nazdala i s tým tam, kde sa tlčie — lebo si ani dobre pomyslieť nemôžem naň. Nazdávate sa, že ma prevrátite ako i vtedy. Ahm! Ešte ma za opilú vyhlási, a ona mu prisvedčí! Ej, to ti nikdy nezabudnem! Nuž kedyže som ja bola opilá, že by nebola vedela, čo vravím?! Ty, ty si bol otrundžený, i s ňou, ale nie ja, čo som ak oblizla… Ty! A ten, pravdaže — keď otec posmeľuje… (So žiaľom.) Ani len: no, mati, chovali ste ma triadvadsať rokov, idem preč, zdraví buďte… (Utrie si oči a nakladá bôb z košíka na stôl.)

DORA (vzdychne): Máš ty veru trápenia, nezávidím ti ho.

MARA: Veru ho mám navalené.

DORA: Ja by som — mne by sa vari hlava rozletela.

MARA: Tak, tetka, tak; veru by to každý neuniesol.

DORA: A čože ešte otec, ten už len dôjde, ale —

MARA (rozumie): To, to.

DORA: Čo s tými, ak ho pustia?

MARA (myslí): Nuž čože?! Ak bude Miško naliehať, ešte sa raz pošlem k nej opýtať, a ak nie — rozišlo sa, a je po paráde. No veru, variže sa jej pôjdem prosiť, či čo?

DORA: To by si i blázon bola, blázon, a to veľký blázon, ešte sa ísť prosiť.

MARA: Ani nie!

DORA: Hoc sa ti i dievča páči —

MARA: To sa zlostím, že sa ešte i mne páči.

DORA: Páči… A nemá sa ti čo. Toť i včera, že — no, ani radšej ti to nepoviem. Ide ti niekto popod oblok Javorovie — tu šepot pred stajňou. Kukne — nuž ktože vraj? Anička s Michlíkeje mládencom. Drží (ukazuje na Mare) ju vraj takto za ruku, ťahá k sebe a len ak povedz, tak povedz. Len čo mu to mala povedať? Nuž, vidíš, Marka moja, že nie je všetko zlato, čo sa blyští. Takú nevestu hockde nájdeš.

MARA: A ktože vám to?

DORA: Veru nie nejaký táraj-človek. Ani, reku, dívať na takú dievku. Jednému sa sľúbi, a s druhým vystáva — fuj! (Odpľuje.)

MARA: To je veru fuj!

DORA: (zaliečavo): Tak ja poviem, že váš syn si aj inakšie dievča môže vybrať, ako je Anča Javorovie. Veru môže! To ti ja poviem!!

MARA: (akoby sama tomu neverila): To sa vie, že hej.

DORA: (tajne): Toť — ale to len tebe zjavím — i včera mi tak trochu šuchla — hádaj…

MARA: Ktože?

DORA: Stará richtárka — ale vieš, ani slova pred nikým.

MARA: Nie — čože by som!

DORA: Že by ona veru svojej Katuške (dôrazne) tisíckou truhlu vyložila. To ti je rozmyslieť, stvora božia: desať stovák. Kým ty jednu odložíš! To by veru škoda bola opustiť za takú, čo ešte dvoch frajerov rada by mala okolo seba.

MARA (zadivená): Vari?…

DORA: Veruže!

MARA: Richtárka?

DORA: Richtárka.

MARA: Stará?

DORA: Stará richtárka.

MARA: Veďže nevravte.

DORA: Na moj dušu, je pravda, no — keď ti raz poviem. Vari by som ťa za blázna mala!

MARA: To viem, že nie.

DORA: Nevyslovila sa už zas tak určite, ale ja, vieš, mám veru dobrý nos. Lebo jej len váš Miško…

MARA: Náš Miško?

DORA: Váš. Len či ho pustia, to sa ma i do troch vrhov opýtala.

MARA: A vy ste jej?… (Vstane.)

DORA: Ja? Nuž, reku, isté je nie, ale každý vraví, že hej.

MARA: Ja už neviem, čo nejde s nejakým tým chýrom, kde uviazol?

DORA: A že by za poriadnym ešte i počkali.

MARA: Bá-á? (Vyjde von.)

DORA (pozrie za ňou; po chvíľke): A bude z toho niečo. Len vzácne! Materi už veľa netreba. Desiatky tiež na ceste nenájdem, a budú z toho i dve, ak to vykonám. (Vstane.)

MARA (vstúpi; donesie chlieb, nôž, trojdecovku a pohárik).

DORA (k nej): Ty sa vari pre mňa trápiš a škodu si robíš?

MARA: Čoby škodu! Len sadnite a užite. (Naleje.)

DORA: Neohrdím ťa, ale to veru nemuselo byť.

MARA: Už je tu. Slivovička, domáca. Užite. Zíde sa vám, starej žene, zohriať.

DORA: Nuž, keď je už tak, pánboh daj zdravia! (Popíja po troche, neodložiac pohárika.)

MARA: Pánboh uslyš, a chlebíka si krájajte. (Nastaví chlieb.)

DORA (drží pohárik, druhou rukou odkrojí si „na raz do úst“): Aký biely.

MARA: Ach, veru len z pol deviatej. (Položí na stôl.)

DORA (dopije, strasie sa): Mocná. (Vstane.) No ale, jaj, bože, ako som si zasadla.

MARA: Len si ešte poseďte a vypite ešte. (Naleje.)

DORA: Dosť, Marka, nemám pitvor primknutý.

MARA: Ktože teraz vojde — len vypite a nechoďte.

DORA: Predsa — (vyglgne), privriem aspoň.

MARA: Teda bežte zavrieť a pribehnite, pozhovárame sa, i ten len azda už dôjde.

DORA (odchádza): Dobre, prídem, zdrav buď zatiaľ.

MARA (vyprevádza ju s lampou až do pitvora): Zdravi, aleže iste, budem vás čakať, že sa vám nezadrieme. (Dvere ostanú otvorené.)

DORA: Povedala by som ti hádam aspoň dobrú noc.

MARA: Veď zato, teda iste.

DORA: No, už ti vravím, že iste, a netráp sa, zavri; zima. (Odíde, Mara sa vráti.)

Mara.

MARA (sama, donesie lampu na stôl): Už sú dobrá, a ako im dočinil za tú trochu kapusty, čo si ukradli. (Glgne si z fľašky; odnáša skleničku a pohárik do kasničky.) Tisíckou truhlu vyložiť, to je na neuverenie. Tisíckou, ale tisíckou, a toľký grunt, čo ho tí majú. A tuto — tie dve kravičky, to teliatko — groša sotva niečo — skade? On už na piaty rok v zemi, veru ťažko odkladať. Dievča síce — (myslí) ale budeš mať väčší grunt a peniaze. Čože je i z tej peknej misky, keď je prázdna. A také chýry — na zapľutie. Ale stará richtárka! Že sa to tak dosiaľ v tajnosti — koho by rada. Dá pozor na reči — aby, že ako neponúka. „Na vášho Miška sa dovedala.“ Keby si ma ty chcel, dieťa moje, počúvnuť — to by nebolo zle. Tisícka do truhly — to sú peniaze. A keď ešteže by i vari počkali. Že to skorej, kým ten nebol zapodený — s neporiadnicou.

Mara, Števko.

ŠTEVKO (s hurtom pribehne a s krikom k Mare): Tetka, tetka!

MARA (ľakne sa): Chlapče, ako som sa ľakla! (Nelúpe.)

ŠTEVKO: Nože, či uhádnete, čo vám nesiem? (Vytŕča dopisnicu.)

MARA: Iste nič dobrého.

ŠTEVKO (kuká na kartu): Ej, ba hádam! Aha, či nevidíte? Karta.

MARA: Bože, či ja dobre nevravím, že sa tomu už niečo stalo. To za moje ubližovanie — máš. Skadeže je?

ŠTEVKO: Skade? Z pošty!

MARA: To viem, ale kto píše?

ŠTEVKO: Prečítam vám ju, ak chcete.

MARA: Už len čítaj, keď sama neviem. Ale tvoja gazdiná…

ŠTEVKO: Sami ma poslali.

MARA: Nuž ako?

ŠTEVKO: Poštárka mi na dedine, aby vzal, a gazdiná zas, aby som zaniesol, komu patrí. A pre tú chvíľku, čo vám to ešte i prečítam, len nebudú krik robiť. A čo aj… (Hodí plecom.) No veru!

MARA: Tak už len čítaj.

ŠTEVKO (slabikuje): „Milovaná mati moja…“

MARA: Miško! Tak, už je dobre, chuj, ako som sa zdesila, že… Teda „Milovaná mati moja!“ Si si rozmyslel — však, syn môj — keď si rukoval, som ti nebola.

ŠTEVKO (do reči): „Nastotisíckrát Vás pozdravujem, či ste zdraví…“

MARA: I nie veľmi. (Plače.)

ŠTEVKO: „Ja som, chvalabohu, zdravý, i ňanka sú zdravý, i sme sa už dnes vyplakali.“

MARA: Bože svätý, predsa len, toho nepustia! (K Števkovi.) Veď tebe to pomaly ide!

ŠTEVKO: Ľa nuž tu tak stojí (ukáže prstom), aha, tuto. (Číta.) „Vyplakali — od — radosti…“

MARA (vzdychne): Že len nie od žiaľu.

ŠTEVKO (do toho): „Lebo som oslobodený…“

MARA (vzdychne, zopnúc ruky).

ŠTEVKO: „Lebo ňanku vojenskí páni uznali, a tak ma pustia. Ňanka prídu v piatok domov, a ja si už doslúžim tých šesť týždňov, lebo by som musel na jar slúžiť, ak by som nie teraz…“

MARA: To, na jar, keď je najväčšia robota.

ŠTEVKO: „S tým vás a celú rodinu i susedov i kamarátov nastokrát pozdravujem a ostávam váš verný syn až do smrti. Mišo Malecký.“ No, to je všetko. (Položí na stôl.)

MARA: Piatok — nuž, veď je to dnes.

ŠTEVKO: A kedyže vy myslíte?

MARA (zhŕňa luštiny na zem, bôb do košíka): Keď ho už len pustia z toho hrdloviska. Bože, veď si len dobrotivý, že si to tak dal. To len i vynieslo niečo peňazí z domu už tretí raz, a notárovi len vždy daj za každý riadok. No, ale nebudem už ľutovať, len sis’ mi ho domov pustia. Šesť týždňov, to bude okolo Počatia. Večeru má, len prihriať; aby už len došiel.

ŠTEVKO: No, ja ale, aby mi — dobrú noc vám! (Odbehne.)

MARA (za ním): Potom ti niečo dám — pánboh daj i tebe! (Zastane.) Ale tej jednak poviem, keď ju stretnem, že čo je do Maleckých, to je nie do Javorov. Ale dobre, veď oni to čítali — variže nie — aspoň vedia, že je už na druhom chodníku a že radšej len počúvne vlastnú mater… Ani len pozdraviť; tak. A kdeže sú tá Dora toľké časy — i tá sa potešia, že ich dal ešte i pozdraviť ako susedu. A kuknem… (Odíde von i s košíkom.)

Anička. Neskoršie Mara.

ANIČKA (po chvíľke pribehne bez kabáta a hneď vo dverách začne): Vy ma vyženiete — nevyžeňte. (Ohliada sa navôkol.) Ja len, ja len, čo Miško, či ho aspoň pustia? (Priblíži sa k stolu, vždy sa ohliadajúc.) Aha, tu je. Čo ma zabijú. (Uchytí kartu a pozrie.) Miško! (Rýchle číta a niektoré slová vytrhuje.) Milovaná — zdravý — vyplakali — (Sebe.) To i moja útecha, Miško — (číta) od radosti. Ja však od žiaľu. Pustia — pustia ho! Bože, piatok — šesť týždňov. (Ťažko.) Čo bude na siedmy? (Položí kartu a chce von.)

MARA (dnu; vo dverách): Tí nie doma.

ANIČKA (chvejúcim sa hlasom): Pro-sím vás —

MARA: Pros-nepros, ale nemáš po čo k nám.

ANIČKA: Tetka moja, vari som sa vám tak znepáčila?

MARA: Tak, lebo nemáš hanby s inými vystávať.

ANIČKA: S kým? To je nie pravda.

MARA: Nehanbíš sa? Videli ťa!

ANIČKA: Že videli… Cigánsky, falošný svet. (Plače.)

MARA: No už si choď, kde chceš, za pravdou — u nás nemáš viac čo hľadať.

ANIČKA: Nemám… No nemohla som sa zdržať, čo Miško —

MARA: Vám nič!

ANIČKA: Ba i nám, ale mama… (Plače, zakryjúc si oči záponkou.)

MARA (so zadivením): Písal vám?

ANIČKA (prikyvuje hlavou): Ale mama do ohňa —

MARA: Do ohňa?!

ANIČKA: Nečítaný do ohňa hodili.

MARA (v zlosti): Tak teda tvoja mať? Dobre! Ber sa! Dosiaľ som ešte mala aký-taký ohľad na teba — no, s týmto všetko prestalo! Naše dvere, moje srdce pred tebou zavreté.

ANIČKA (chytá Maru za ruku): Veď to ma-ma!

MARA: Nič, nič, nič, choď si k nej!

ANIČKA: Ja k tým nejdem! Nevyháňajte ma.

MARA: Ja ťa tu nepotrebujem! Ja už mám nevestu.

ANIČKA (odchádza): Aha, viem, idem. Ujček môj…

Mara. Neskoršie Zuza.

MARA (za Aničkou do pitvora volá): Anča, neopováž sa! On ťa nesmie zastávať! Nesmie! Ja uvidím! (Odvráti sa od dvier.) A ten tiež iste oči otvorí, keď sa mu odpíše, ako znevážila jeho list. Iste sa spamätá; ja mu dám odpísať! Aby vedel, s kým sa zapodel; ako si ho vážia a ako zachováva, čo sľúbila.

ZUZA (pribehne): Domov! (Obzrie sa po javisku.) Kde je moje dievča?

MARA: Choď si za ním!

ZUZA: Sem šla! Videli!

MARA: Ja som ju nevolala, čože robíš krik?

ZUZA: Krik! Lebo ja chcem vedieť, kde je moje dievča!

MARA: Schovanú ju mám ako ty môjho syna!

ZUZA (skočí k nej): Ktože to povie? Tvoj syn mi dievča spochabil! Ale už som urobila poriadok! (Odvráti sa.)

MARA: No, veď vám on už viac nebude, len nech sa dozvie, s akou poriadnicou sa zapodel!

ZUZA: Ani nepotrebujem, lebo s každým listom tak urobím! (Odchádza.)

MARA: Neboj sa, nebudeš ho viac páliť, kým ten tam bude, to ti za to dobre stojím! — A ten sa tiež nebude dobre mať, len aby došiel. Ja uvidím, či sa to dnes nadobre nerozprávaš! (Zhŕňa luštiny pod lavicu.)

Mara, Dora.

DORA (dnu, tajne): Však to Zuza tu bola — lebo to je jej krik.

MARA: Kdeže ste toľký čas? Už som vás i doma hľadala. Má ma od zlosti vychytiť!

DORA: Bola som sa dopraviť s richtárkou. Čože sa stalo, Marka?

MARA: Aj, len počujte. On písal, na zlosť moju iba!

DORA: Miško?

MARA: Ten!

DORA: A pustia ho?

MARA: Že pustia.

DORA: To ďakovať bohu, či som rada! Nuž a —?

MARA: Bežím po vás, tu tá márna, nehanblivá —

DORA: Anča?

MARA: Tá, a sotva pustí kľučku — tu Zuza, a ako jej len to hrdlo stačilo, za ruku ma trhala, že ona chce vedieť, kde je jej dievča, a že sem šlo, že tu musí byť aj, aj, že som sa vám už vari nazdala, že sa mi niečo stane od jedu. Nuž či som ju ja volala? Veď som ju domov durila! Kieže šla!

DORA: A čože chcelo, ktože jej?

MARA: Nuž, ktože vám jej? Veď im vraj písal.

DORA: Bá-a?

MARA: Ale, že mať hneď do ohňa — tak už potom zato priletela.

DORA: Do ohňa! Aj, to je pekne, to je už len pekne, fuj, fi, fi. Ja by som to už nemohla, nemohla, ani, ani čo by som ho už ako nenávidela. Nie, Marka. A ty by si to vzala do domu? Ej, to by nectilo ani teba, ani Miška, ani Jana, ani celý váš príbytok poctivý.

MARA: Tak vidíte, tak si ho ctia, a ja ho mám ešte do takého domu dať! (Stisne zuby.)

DORA: To, to, to by si mu už len dožičila! Veď by ti ho tá ešte vari i bíjala, keby sa nazlostila! A takto ho budeš doma mať, a ako vravím: tisícku do truhly, dve kravy do stajne, kus lúky do úžitku, alebo i hneď prepísať, i ešte tri ostredky, ktoré by si len vybral. Tak sa ti i Janovi dali pozdraviť.

MARA: Aj, to by bolo, to by bolo, tetka Dorka. Toľko všeličoho, čím tam oplývajú… Syn môj drahý! (Plače; spamätá sa.) Len či tá, len či tá tomu nešla naproti? Mne sa tak vidí.

DORA: Vari Anča?

MARA: Nuž akože, lebo volala „ujček“, keď tá priletela po ňu! Už alebo nešla domov, alebo mu šla naproti. Bude teraz uňho ochrany hľadať, keď i dosiaľ im nadŕžal. To vám je muž a otec, akého na svete nieto!

DORA: A tak ešte dnes príde?

MARA: Tak píše, tam je karta.

DORA: To, Marka, musíme s ním takto: ty neukážeš mu ani najmenšieho hnevu. (Pozrie kartu a položí späť.)

MARA: Ja sa nezdržím!

DORA: Nie, nie, nie! To by hneď zle bolo. Musíš čím najláskavejšie k nemu a tak ho zaobkolesíme, zaobkolesíme, ja ti pomôžem, a tak sa nám skorej poddá, ako keby si hurtom naň. Pánboh chráň a zavaruj! Ani by sme ho nehli.

MARA: A ak i tá príde s ním?

DORA: Tá dievčica pochabá? Aj — (myslí) i s tou tak. Akoby sa nič nebolo stalo. Keď Jana nakriatneme — pošle ju sám domov, sám. Alebo ja spravím s ňou poriadok.

MARA: Ja nemyslím, tetka Dorka, že by to tak šlo.

DORA: No, už sa len na mňa nechaj, Marka. Ja ich prevediem.

MARA, DORA: (zalomia rukami od prekvapenia).

Predošlé, Jano, Anička.

JANO (vedie Aničku za ruku, k nej): Nič sa ty neboj.

MARA (k Dore): Či vám nevravím?

ANIČKA: Ale tetka ma vyženú…

JANO: Nevyženie.

DORA (k Mare): Prežri, prežri, Marka.

MARA: Ba nech ide, mať ju hľadá.

JANO: A nechže hľadá — tu je. (K Aničke.) Len si ty sadni. (Anička stojí, Jano skladá kapsu z boku na klin do kúta.)

DORA: Ale jej mať sa bude trápiť, kde sa podela. (K Aničke.) Len si ty mala domov ísť.

JANO: Nech sa trápi — ty sa nebudeš!

MARA (zvrtne): No, len že si už došiel!

DORA (tak): A že šťastlive ste pochodili, však?

JANO: Ďakovať bohu, dobre sa mi vodilo. (K Aničke.) Čože si nesadneš? Alebo, takto, zabehni po svoju mater, že som už doma, aby sa nič nezdúvala, aby prišla k nám.

DORA, MARA (pozerajú jedna na druhú).

ANIČKA: Tí mne nepôjdu.

MARA: Po tú ani neposielaj, tá nepríde.

JANO: No, len povedz, že som ťa ja poslal.

MARA (k Dorke): Vidíte, Dorka!

DORA (k Marke): Akoby žlče nemal.

ANIČKA: Ja idem, ale mama mi nepôjdu. (Odíde.)

JANO (za ňou): Že prídem ja po ňu, ak nepríde, tak sa jej pozdrav.

DORA (s Aničkou odíde).

JANO (sadá k stolu): To tá karta?

MARA: To… (Prežrie slovo.)

JANO: A tá že tu čo chce zas? Či jej ešte málo bolo, čo som jej dočinil?

MARA (tajne): Mne tiež bolo divné, ale tá ti nám, otec, zle nechce.

JANO: Akože nám chce?

MARA: Dobre; to by veru bolo nášmu Miškovi inakšie ako ešte toto.

JANO: Nerozumiem ťa, vrav, ako sa patrí.

MARA (vzácne): Tisícku mu dávajú s Katuškou richtáreje, (k vstúpivšej Dore) však, tetka, tisícku?

DORA: Veru tisícku, dve kravy hneď do stajne a tri ostredky, tie najlepšie…

JANO (prísne k Dore): A to si už ty doniesla!

DORA: Zle vám neprajem.

JANO: Vidieť, že ani dobre nie. Čože si ty, keď nám tak dobre praješ, neprišla, kým si ešte neboli sľúbení! Nedorástla im dcéra!

DORA: Že som to len teraz počula.

JANO: No, a ja to ani teraz nechcem počuť. Môj syn, ktorú si vybral, tá sa mu dostane. Ja ho nebudem nasilu od nej trhať a s druhou viazať, aby sa na druhý týždeň bíjali, alebo vyháňal ju ko mne, že som mu ju ja nanútil.

DORA: Čože je richtáreje Katuša vari nie poriadno dievča?

JANO: To ja neškriepim, ale rozbroja nebudem začínať ani ja, ani nikto v mojom dome. Dosť ho bolo dosiaľ. (Vstane.) A už sa ber! (Ukáže rukou do dvier.) Ja ťa netrpím v mojom dome! Marš! Tebe nikto nenaložil môjmu synovi ženu hľadať.

MARA: Zato ju ty nemusíš vyháňať.

DORA: Ja i sama potrafím! (Zvrtne sa.)

JANO: A teda už! Lebo — hrmen! Nuž čože?!

DORA (von cestou): A teraz sa už just postavím!

JANO: Že som už doma nebol, nuž sa dovliekla. A inokedy za štvrť roka sa neukáže! A obchodí človeka, iba do ostredka ti potrafí…

MARA: A čo sa čo bude robiť, ja si ho ani ta, ani takej nedám!

JANO: Akej?

MARA: Neporiadnej, i s materou, (So žiaľom.) Toť, píše im, a ona do ohňa hodí jeho list.

JANO: Už som počul — to len tebe kvôli.

MARA: Áno, mne, mne!

JANO: Že sa nechce s tebou, pŕhliť. Radšej ustúpi.

MARA: I ona sa s inými vodí, aby si vedel…

JANO: Ani to je nie pravda!

MARA: Ba je pravda! Len ty si hluchý i slepý!

JANO: No, len sa už vyjeduj.

MARA: I sa musím jedovať. Lebo tak poriadny muž a otec neurobí, čo si ty svojmu dieťaťu.

JANO: Čože som mu?

MARA: Vyháňaš ho. Ako keby si ich mal piatich, že by si si ich musel vyháňať, na prístupky dávať — do služby.

JANO: Sám si to vyvolil. (Berie klobúk.)

MARA: Ale ty máš mať rozum a nedať si ho k takým, a keď nám dievča ponúkajú do domu, a s tisíckou.

JANO: To je to, tá tebe rozum zatemnila. (Odchádza.)

MARA: Tak, už si prišiel, už leť zasa za ňou! A ja si syna nepustím z domu, aby si to vedel, že nepustím. A čo sa všetci na hlavu postavíte! Ty si sa i mňa mal opýtať, nie ho len tak do sveta sľubovať, mňa za opilú vyhlásiť! A ona mu ešte prisvedčí. To mňa žerie! Keďže som teda podľa vás opilá, budem i tak robiť ako opilá, a to ti stojím za to, že ho nedostaneš, kým som mu ja mať! Zajtrajší deň mu dám odpísať.

JANO (odpľuje, fajčiac): Najmem ti notárovho pisára. (Odíde.)

MARA: Vedia ešte ľudia písať i okrem teba. Dorka budú diktovať všetko, čo vedia o nich: list do ohňa, s inými sa vodí, a tuto tisícka, dve kravy, tri ostredky. On vás sám nechá, viem, keď sa to všetko dozvie. A just sa idem napiť! (Pokročí a pije zo známej skleničky.) Tak, teraz mi ho príď, veď ťa vypravím!

Mara, Jano, Zuza, Anička.

JANO (ťahá Zuzu za ruku dnu).

ZUZA: Ale, ani sa nesiľ.

ANIČKA (vše zvoľna potisne Zuzu dnu; s plačom): Ba len poďte, mama, že sa pomeríte.

MARA: Horké naše pomerenie!

JANO: Ja uvidím!

ANIČKA (chytí Maru za ruku; s plačom, prosebne): Nastokráť vás prosím, tetka moja…

MARA: Ani počuť, ani počuť, ani nie! Ja som opilá!

ZUZA: No, tak, keď ani počuť, tak ani počuť! (Zvrtne sa, strojac sa odísť, k Aničke): A ty sa ber! (Chytí ju za ruku.)

ANIČKA: Mama mojá-á… (Chytí sa Jana.)

JANO: Ženy, majteže svedomie, nemučte dievča! (Naťahujú Aničku po javisku.)

MARA: Opitá nemá rozumu!

ZUZA: A triezva pohotove. (Ťahá Aničku von.)

JANO: Nemáš ho ani ty, keď ideš. To je ženský zákon! (V hneve sadne.) Ani dobrotky, ani zlotky.

ANIČKA: Mama, ja nejdem! (Vzoprie sa vo dverách.)

ZUZA: Nejdeš?! (Vytrhne ju von.)

MARA (zavrie dvere a bije sa po kolene).

(Opona spadne.)