ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Anička, Števko.

ŠTEVKO (sedí pod pecou pri dverách a o stenu opretý drieme; pred ním košík s repou, v ruke drží nôž, v druhej nakrojenú repu).

ANIČKA (sedí pri rohu stola a vyšíva šatôčku; pred ňou lampa; o chvíľku po vytiahnutí opony k Števkovi, tichšie): Števko, Števko! Spí. Sama sa bojím, on by mi azda prebehol pod oblok. (Myslí.) Ach, načo? Nebude ten už viac u nás. (Zamyslí sa.) Nepríde, nepríde. Akože by sa i odvážil k nám pred tetkou, a tajne — to ho mama nepripustia. (Podoprie si hlavu.) Veru som si nepomyslela pred ôsmimi týždňami, že taký žiaľ bude na mojom srdci. Čo len bude so mnou ďalej? Už sa mi radšej hrob môže otvoriť, ak ty, ty, Miško, nezadržíš slovo a ulakomíš sa na peniaze! A mne sa všetko tak vidí… Slovíčka za šesť týždňov nenapísať — na toľké prosenie — iba jednu kartu za celý čas, to je málo, nič. Hej — (zdvihne si záponku na oči a tíško spieva):

ŠTEVKO (zo sna, hneď po speve): Farto! Rysuľa! Ta sa! (Vypadne mu repa i nôž.)

ANIČKA (strhne sa): Števko, Števko, či spíš?

ŠTEVKO (prebral sa, schytil nôž a krája repu): Nespím, Anička. Jaj, či som sa zľakol, že to gazdiná. (Vytiera si oči.)

ANIČKA: Odišli, neviem, bez slova, Števko, či pôjdeš?

ŠTEVKO (ochotne): Kdeže mám ísť, Anička? (Vstane.)

ANIČKA: Kde ťa pošlem.

ŠTEVKO (berie klobúk): Kdeže ma?

ANIČKA: Či pôjdeš pozrieť — ale aby ťa nik nevidel — pod oblok do Maleckých, či už Miško prišiel?

ŠTEVKO: Veď gazdiná, že vari dnes má prísť, ale že sem aby nechodil. Tak mi vraveli. Lebo že si ťa oni z domu nedajú, a čo kolenačky príde.

ANIČKA: A ešte čo ti?

ŠTEVKO: Ešte (myslí), len, nuž len kliali i tú minútu, keď ste si sa sľúbiť mali.

ANIČKA: Ach, bože, ešte ho i preklínajú!

ŠTEVKO: Veru ako kedy. Teba už neraz i biť chceli. Ale ja len poviem, že si mala ujsť do služby.

ANIČKA: A keby mi háby neboli vydali?

ŠTEVKO: Bola by si si vyslúžila.

ANIČKA: Keď ma ani ujček nechceli pustiť.

ŠTEVKO: Tých počúvaš… A uvidíš, že tí to neprelomia, ak vy sami nie.

ANIČKA: Akože ja, keď neviem, čo Miško myslí? Veď vieš, že mi nič nepísal za celý čas.

ŠTEVKO: To ti už veru mal. Ja by sa neopytoval!

ANIČKA: Tak iď, Števko, ale aby ťa nikto nevidel.

ŠTEVKO: Kto? Veď je už tma a nemusím tam vekovať. Kuknem a — som tu.

ANIČKA: Že múdre vykonáš!

ŠTEVKO (na odchode): Neboj sa, mám ešte hádam pod klobúkom niečo!

Anička. Potom Zuza.

ANIČKA (sadne, vyšíva): Aby ho len nikto nevidel, lebo hneď je plná dedina chýrov, že za ním vysielam a že je ešte ani nie dobre doma — ak je už i nie.

ZUZA (dnu v kabáte, ktorý hneď po vstúpení skladá; po chvíli): Ľa, zase! Pod praslicu sadnúť, nielen to tvoje vyšívanie, parády naveky. Kedyže popradieme? Inde už tkajú. (Sadá si pod pec k praslici.)

ANIČKA: Veď už nemám, mama, len toto. Potom sa už budem usilovať.

ZUZA (dlbne ústami do konopí): Ty sa i vieš! Šikovná — tam, kde by ťa nemalo ani byť. A ten že kde šiel? Len mi tak zmrmlal čosi pod nos.

ANIČKA (v rozpakoch): Ja, ja som ho poslala — do oných — po hodváb.

ZUZA (opakuje za ňou): Do oných — po hodváb — za Miškom, hádam nie? Moja milá…

ANIČKA (so žiaľom): Mama…

ZUZA (tichšie): Veď ma ty i veľmi uznávaš za mater…

Predošlé. Števko.

ŠTEVKO (pribehne. Vidí Zuzu, zarazí sa a sadne k repe. Zuza pradie. Anička sa napoly obráti k Števkovi, mihá naň, aby mlčal. On ide k nej a šepká, či chce jej šepkať do ucha; ale Anička sa odťahuje).

ZUZA: No, čože jej vyšepkávaš? Tam sadnúť, robiť niečo, nielen zaháľať, sliediť po dedine. (Števko sadne k repe.)

ANIČKA (sa zamyslela, zahľadela; prestala vyšívať).

ZUZA (po chvíli prestane priasť, k Aničke): No, čože sedíš ako kôčka, či sa ti drieme? Či ti tvoj Miško prišiel na rozum? Dnes príde, kieže si mu šla naproti?

ANIČKA (utrie si slzy).

ZUZA: Tak, len si poplačkaj! Nazdávaš sa, že mňa tvoje slzy obmäkčia.

ANIČKA (hlasne plače).

ŠTEVKO: Ale tetka, vy tú…

ZUZA: Ani slova! Ja uvidím, či ona zo svojej hlavatosti popustí!

ANIČKA (vstane a s plačom rýchle odíde).

ZUZA (za Aničkou): Veď si ja i veľké strachy robím z toho, že ty utekáš.

ŠTEVKO: Veď veru tak zachodíte s ňou, akoby ani vaša nebola.

ZUZA: Ešte ju zastávaj, a hnevaj ma i ty! (Ukáže na dvere.) Už! Napájať!

ŠTEVKO (vezme klobúk): To by som už i beztoho bol šiel. (Berie košík, repu.)

ZUZA (pradie): Keď ja už osem týždňov musím trpieť takýto nepokoj v dome, a len pre jej hlavatosť hlavatú. Šla sa mu sľubovať! A teraz ešte „ona sa radšej zmárni“, akoby odstúpila, a keď vidí, že z toho takto nič nemôže byť. Veď sa ti ja zmárnim, ak ťa raz chytím za vrkoč! Len ma hnevaj a odbiehaj mi z domu na ponosy kade-kde; ja ťa budem obchodiť, a ty si pôjdeš rykom dedinou, kde ti stranu chytia. A keby tam už nevesty nemali. Ale už si jemu za chrbtom dary posielajú.

Zuza, Števko, Dora.

ŠTEVKO (nakukne): Kalinovie idú k nám.

ZUZA: Čože zas tu chce? Klebiet nepotrebujem.

ŠTEVKO: Veru by ste ich mali opariť.

ZUZA: Len sa ty nestar!

ŠTEVKO (vyjde, podá kľučku Dore).

DORA: Doma si, Zuzka?

ZUZA: Doma.

DORA: Nehnevaj sa, že som prišla.

ZUZA: Ja nedbám, len mi klebiet nenoste.

DORA: No, už ak ja nosím, čo ani z domu nevyjdem! A už to ti len musím povedať…

ZUZA: Vravte, čo chcete, ale o tých sa mi ani nezmieňte.

DORA: Načo by som sa ti mala; falošní ľudia — už vieš, že si nevestu našli, a inšie…

ZUZA: Do toho sa ešte i Miško ohlási, ale nechže majú. Ja budem mať zaťa. A ešte sa nemusí vydávať.

DORA: Tvoja Anička ešte veru nemá čas prebehnutý. A také dievča sa vždy vydá. A už to by si raz bola blázon, dať si dievča z domu. No, či nie, Zuzka?

ZUZA: Ani nedám!

DORA: Dobre máš, nedaj, ani nedaj! A sprav si poriadok i s Janom, nech ti sem nechodí na tvoju zlosť, velikú zlosť. On Maru neprevráti a tá sa bohatej nevesty nespustí, a keď jej ju vraj do domu dajú.

ZUZA: Veď mu ja poviem.

DORA: Tak, lebo nie je nič platné jeho unúvanie, a len hriech medzi nimi väčší povstáva, keď sem ide.

ZUZA: Ja som ho nevolala ani raz.

DORA: No, vidíš! Aký ti je teraz svet — každé len, že ho ty vábiš a tu napájaš.

ZUZA: Joj! Ktože to povedal? Keď on ešte ani len skleničky u nás nevidel od tých čias.

DORA: Ľudia vravia. A preto, ak chceš mať pokoj od sveta, ja ti radím, nepripúšťaj ho.

ZUZA: No, veď len nech príde — ukážem mu dvere, i tomu…

DORA: To bude najmúdrejšie. Len toľko som ti chcela, (Vstane.) Zdravá buď.

ZUZA: Mohli ste nejsť…

DORA (odchádza): Ach, idem, robota čaká. (Von.)

ZUZA (počká, kým vyjde, potom zavrie a sadne pod pec): Čo len chce, keď vše takto ma príde podpaľovať proti nemu, a ak nohou vykročí, už je zas tam. Či nemá hanby, či za tej trochu strovy a či len vari predsa dobre myslí?

Zuza, Števko.

ŠTEVKO (dnu): Rysuľa len tak papuľu omáčala.

ZUZA: Ako ste ich nakŕmili, tak pijú.

ŠTEVKO: Dali sme im dosť. A toho záhradného…

ZUZA: Števo, teraz pôjdeš za tou! Že sa jej tak dám pozdraviť, že alebo príde naskutku domov, alebo že ju vymknem, ale tak, že ma ani do rána nenaprosí, aby jej otvorila. Len to jej povieš, a už…

ŠTEVKO: Dobre, rozpoviem jej to. (Odchádza.) Ahm, však sa už bojíte o ňu? Ja by som sa vám už bol dávno zverboval!

ZUZA: Bojím, lebo každé len na mňa zle, že ju ja vyháňam z domu. Mne nikto neuzná, aké ja mám trápenie.

ŠTEVKO (póza): Tetka, gazdiná, keď vám už nikto neuzná, ja vám uznám. (Odbehne.)

ZUZA: Aby sa nebola postavila, už by mi do služby bolo ušlo. Ale mala som ju pustiť, bola by si ty skúsila, čo je to od matere sa odtrhnúť, a keby ťa ten potom ešte nebol chcel, ako to i bude. Kdeže by: tisícku, dve kravy, i ešte neviem, čo všetko nasľubovali, aby sa len vydala — a staršia je vari ako on, i tak bude.

Zuza, Števko, Anička.

ŠTEVKO: Už sa nebojte, tu vám je. Pri teliatkach plakala, len ma tak trhlo, že ak je v niektorom človek zakliaty, ako ho dostaneme z neho von.

ZUZA (k Aničke): Tvoje šťastie! (Hrozí jej.) Aby si ma ani teraz nebola počúvla — by si sa ty bola nahľadela, čo by ja tebe bola vykonala!

ANIČKA: Lebo nezačínajte vždy.

ZUZA: Kdeže by, aby mať ústa otvorila!

ANIČKA: To ja nevravím, ale mi neubližujte bez príčiny.

ZUZA: To je bez príčiny, keď sa osem týždňov deň po deň iba jedovať musím!

ŠTEVKO: A či sa musíte?

ZUZA: Musím, lebo načože si sa mu sľúbila bez môjho dovolenia?

ŠTEVKO: Rozkážteže srdcu!

ZUZA: I tomu sa dá! A keď ťa teraz, ako tam už nevestu si našli, nechá — a sľubom budeš mu predsa zaviazaná?

ANIČKA: Aspoň svedomie budem mať čisté, že som ho ja nenechala, ale on mňa proti sľubu.

Predošlí, Jano.

JANO (dnu s fajkou v ruke).

ANIČKA (srdečne): Vitajte u nás, ujček! (Utiera stolec.)

JANO (kývne hlavou): Pochválen… (Zloží klobúk.)

ZUZA (vlažne), ANIČKA (srdečne): Na veky ameň.

ZUZA: Vitaj.

ANIČKA (odťahuje utretý stolec): Nech sa vám páči, ujček, sadnite si.

JANO: Čože porábate, ako sa máte?

ZUZA: Len tak.

JANO: A ja zle, ja sa zle mám. Ale mi už azda príde, dnes príde môj syn.

ANIČKA: Veď si sadnite, ujček.

JANO: Sadnem, ale sem pod pec. (Sadne.) Lebo nám starým je už zima — však, švagriná moja. (Zuza pod pecou, ku ktorej si Jano prisadá, pradie.)

ZUZA: Komu ako, i zima, len dreva aby bolo.

JANO: I nám sa už veru míňa. Ale príde — nech vozí; ja nevládzem. Som už celý zunovaný, len nech ta na pokoj svätý už radšej.

ANIČKA: Vari by ste si už umrieť žiadali?

JANO: Načo som na tomto svete? Už sa ma dosť nahrýzla. Či vstávam, či líham, či tú lyžicu do úst nesiem, len vždy, čo do mňa dojedá, že by sme sa vari bili, aby sa ja nemiernil. A ja len vždy vravím, že mohla si nenarobiť galamuty, čo tomu teraz konca-kraja niet už osem týždňov. Pre také nič sa nahnevať.

ZUZA: Ale ja?

JANO: Čoby ty! Ja na teba nič nevravím, ale tá Mara, mať naša. Ľaľa, dobre, že už za mnou nepriletela.

ZUZA: Veď veru aby si nechodil — aspoň by bol pokoj.

JANO: To aby ja k vám neprišiel, to chceš?

ZUZA: To myslím. Lebo takto len vždy bude hriech i medzi vami i nami.

JANO (vstane): Tak ma už i ty vyháňaš?

ZUZA: Nevyháňam, prečo? Ja len chcem, aby bol už raz pokoj medzi vami i nami.

JANO: Bude, keď ja svoje vykonám, bude.

ZUZA: Akože bude, keď ona nepristane?

JANO: Musí. Ja uvidím! Nuž čože, či mňa už nieto v dome?!

ZUZA: Len ty si nemal sľubovať — bol by býval koniec všetkému hneď ešte vtedy.

JANO: Nijaký koniec, ani reči; môj Mišo je nie chlapec. A tebe sa tiež musí uznať, že sa ty nemôžeš sama trápiť.

ZUZA: Veru nie, ty vieš dobre.

JANO: Trochu si jej i ty ublížila, že si jej akosi mrzko nadala na tom chodníku. To už potom i mňa zamrzelo.

ZUZA: Ja som jej toľko, koľko ona mne. Povedala, že nedá syna, a ja zase, že dievča, a v hneve človek všetko urobí.

JANO: Veď to, to je pravda; ale treba vedieť nad sebou panovať.

ZUZA: Koľko ona mne, toľko ja jej; vari sa nedám prekričať!

JANO: Bol by mu šiel i naproti, ale sám skorej pribehne.

ZUZA: Ja len neviem, čo to bude, keď príde, a veď vy už nevestu máte.

JANO: To má mať, nech si ju vezme ona.

ZUZA: Keby to tak bolo!

JANO: Bude, poriadok sa spraví.

ZUZA: Medzi nami vari nikdy poriadku nebude.

JANO: Horký nie, len nech dôjde. — Už je tu! Aha! Nevravel som?

Predošlí, Mara.

MARA (dnu s lampášom v ruke): Ja musím!

ANIČKA (srdečne): Vitajte, tetka! (Podáva jej stolec.)

MARA (neďakuje): Nuž ale ty, človek, či sa ty nehanbíš tu sedieť? (Števko von s repou, Anička za ním.)

JANO (pokojne): Sadni si i ty.

MARA: Nuž ale ja? Tu? Len ty domov hybaj! (Mykne ho za rukáv.) Syn ti má domov prísť!

JANO: Nejde z druhého sveta, i tu ma nájde.

MARA: Tak, teda má najprv sem prísť, a potom len domov? Že ti posvietim! (Chytí sa kľučky.)

JANO: Ja i tak potrafím.

MARA: Čo dokiaľ, ja bez teba nepôjdem! A hybaj, lebo sa porobí, čo sa porobí!

ZUZA: Choď, švagre, choď, lebo sa tvoja žena bude nazdávať, že ťa ja volám.

MARA: Ktože iný?

JANO: Tak ma len predsa i ty vyháňaš?

ZUZA: Počuješ, ako zapára.

MARA: Ja s tebou nič, ja som si len po svojho muža prišla! (K Janovi.) A ty sa ber!

JANO (s hnevom): Čuš! (S krikom.) Povedal som ti, choď! Čože, či ti ešte bolo málo doma, že si…

MARA: Prišla som! Lebo som musela! A nehnem sa, čo do polnoci! (S plačom a zlosťou.) Nikdy som takého muža nevidela!

JANO: No, počkajže, či sa nejde rozbundžať ešte tu.

MARA: Ja sa musím! Ktorá žena že má takého — muža falošníka, ako si ty? A ber sa, lebo si naprostred dediny zastanem a tak budem vykrikovať!

JANO (vstane): Vieš, keby som na týchto poriadnych ľudí nehľadel, dobre sme žili dosiaľ, ani sme sa nebíjali, ale dnes by ti ukázal, čo je muž, čo som ja i starý ešte! Ty, ty, plemä hadie! (Strmo odíde.)

MARA (za ním odchádza, akoby sebe, ale Zuza počuje): Aj, veru poriadni, čo mi muža odvádzajú!

ZUZA (skočí): A ktože ti ho odvádza?

MARA (z pitvora): Ty, ty mi ho! I syna si mi! A ja už nevestu mám!

ZUZA: Joj! Keď to môže vypľuť! (Stisne zuby.) Tak si ju drž! (Zaplesne dvere.) A teraz si už meľ, dokiaľ chceš. Ale mi dnu nepríď, lebo ťa oparím!

Zuza, Števko. Neskoršie Dora.

ŠTEVKO (nakukne).

ZUZA: Ty že čo chceš?

ŠTEVKO: Nič! (Zavrie.)

ZUZA: Tá že je kde?

ŠTEVKO (z pitvora): Dojí.

ZUZA: No, veď zato! Ja, že ušla. Ale by jej! (Udrie sa po kolene.) A just nie! Keď ty nepopustíš, ja duplom. Uvidím, či ju budem ja počúvať, či ona mňa. Veď by ti vari hlavu vykrútila, aby si sa mi ešte i teraz mala priečiť, keď ťa už ani nechcú! A čoby aj! Teraz zato ju nedám, ani ho tu nechcem! Ani nech mi nepríde sem! Lebo mu dvere otvorím.

DORA (dnu): Čože, s kýmže sa doprávaš, Zuzka?

ZUZA: No, len poďte, poďte a súďte. Ale mi ani vravieť nedá od zlosti.

DORA: Čože zas bolo za tú chvíľu?

ZUZA: Len počujte. Prišiel on, Jano. Nemohla som mu už hneď dvere otvoriť, keď pekne prišiel, pozdravenie povedal; ale tu hneď zápäť za ním ona. Nuž to ste nikdy neslýchali, ako tá doň a potom do mňa. (Napodobní.) Že čo prišiel? Že čo tu chce? Či sa nehanbí? A potom do mňa, že som jej ja, že toto a toto, a že ona už nevestu má…

DORA: Vidíš, vravela som ti, urob krátky koniec.

ZUZA: No, veď som sa ja už zastrojila! Iste pôjdeš po hlave a nie po nohách. (Silné klopanie, otvoria sa dvere prv, než sa ženy spamätajú.)

DORA: Ľa, ho! Ani na zavolanie.

Predošlé. Miško.

MIŠKO (veselo): Vari ma spomínate? Pochválen Ježiš Kristus!

DORA (v rozpakoch, srdečne), ZUZA (cez zuby): Na veky ameň!

MIŠKO (prešiel k Zuze a chce jej ruku bozkať, ona si nedá): Nuž akože sa máte, tetka moja, i vy tetka? (Podá Dore ruku.)

DORA: Ach, nuž ty sa pochváľ.

MIŠKO: Vojak sa nemá čím, iba že som zdravý a už doma!

DORA: Ešte si nie doma. (Zuze.) Nože urob, čo si sa zastrojila.

MIŠKO: Ale, tetka, že i naši majú tu byť. A Anička?

ZUZA: Len boli… Do tej ťa nič!

MIŠKO: Čože ste vy, tetka moja, chorá?

DORA: Mňa tu teraz netreba. (Vyjde ticho von.)

ZUZA: Chorá od jedu. Toť i teraz tu bola tvoja mať vadiť sa i s otcom.

MIŠKO (v hneve): Nuž a prečo?

ZUZA: Pre teba! A choď si domov, lebo zas mi sem príde tvoja mať.

Predošlí, Mara.

MARA (s lampášom): Áno, ja, mať tvoja, prišla po teba, že si nie poriadny syn!

MIŠKO: Mama, čo vy?

MARA: Aby si domov šiel! (Ťahá ho.)

ZUZA: Nedržím ho!

MIŠKO (k Mare): Čo to má byť? Čo ma ťaháte? (Vymykne sa jej.)

ZUZA: Len ty počúvni! Choď z môjho domu.

MARA: Hybaj, veď ťa vyháňajú! (So zlosťou, plačom, ťahá ho.) Ak si mi ešte syn, hybaj!

MIŠKO: Tetka, čo je toto? Čo sa robí? Čo som vám…

MARA (pustí Miška, s plačom, v zlosti): Tak nejdeš? Také ty máš srdce k svojej materi?

ZUZA (razom s Marou): Ty nie, ale tvoja mať, tá!

MIŠKO (chytí za ruku Maru): Čo ste im urobili, že takto na mňa zanevreli, vravte! (Trasie jej ruku.)

MARA: Joj, joj, srdce moje, pukni sa!

ZUZA: Znevážila nás tvoja mať, nevestu ti našla!

MARA: A ja si ho z domu nedám! (Ide von.)

MIŠKO (trpko): Ach, keď je to predsa pravda, čomu som za šesť týždňov neveril. Mama — nemáte svedomia? Ja tú nechcem! Oj, čo som si ja vyslúžil! Kiež som sa nevedel radšej preklať! (Odíde.)

ZUZA (po chvíli): Tak… Keď tebe mať Katušu našla, za tou si choď — tá má peniaze! Ja ti ich dať nemôžem, lebo sama nemám. Môj gazda už piaty rok v zemi… (Utrie si oči.)

Anička, Zuza, Števko, Miško.

ŠTEVKO (Aničke): Vidíš ho! Ba je už nie tu. (Vráti sa von.)

ANIČKA (prosebne): Mama, len to mi, či bol a kde šiel?

ZUZA (chytí ju za ruku): Prišiel i išiel, kde — to hádam sám nevie…

ANIČKA (s plačom): A ja som ho ani nevidela!

MIŠKO (dnu — nahnevaný).

ANIČKA: Miško! (Vytrhne sa Zuze a chce k nemu. On ju odstrčí.)

MIŠKO: Hanbi sa! Ja som poctive svoj sľub držal, kým si si ty iného našla! To som sa ti ešte vrátil! (Prudko odíde.)

ANIČKA: Ach, zem čierna, otvor sa mi! (Zakryje si oči a hodí sa Zuze do náručia.) Mamička moja — ja sa spochabím…

ZUZA: Vidíš! Či som ja to tebe neprorokovala? A nechcela si ma počúvnuť. (S citom.) No materou by ti nebola, aby som dopustila tak potupne hanobiť statočnosť tvoju a svoju takým zbojníkom Maleckovským, cigánskym, falošným. No, nechže sa mi žiadno z nich neukáže, lebo… (Bije sa päsťou do pŕs.)

Predošlá a Mara.

MARA (dnu so zlosťou a plačom): Tak ešte naposledy som prišla po teba!

ZUZA (skočí): Tu ho nemáš!

ANIČKA (drží Zuzu): Mama, prosím vás!

ZUZA (razom s Aničkou, plným hlasom): A ber sa z môjho domu!

MARA (sa obráti, nevidiac Miška, a prv, než Zuza k nej došla, na prahu padá so slovami): „Ježišmáriajozef… Kde je moje dieťa?“

ANIČKA (zachytí Maru, pribehne Zuza, a spoločne odvádzajú ju na posteľ): Mama, mama, vody im spravte! (Oprú Maru na posteľ a robia „vodu“. Behajú bez hlavy. Výstup musí byť komický.)

ZUZA (s plačom): Marka! Sestra! Či-nám toto-bolo-treba? Vody — soli — tri uhlíky — tri kôročky!

ANIČKA: Neprežehnali ste. Prežehnajte!

ZUZA (hádže všetko do hrnčeka, nožom, ktorým odkrojila tri kôročky, všetko križuje a hotové spolu s Aničkou nesú Mare): Vo meno boha otca i syna i ducha…

ANIČKA: Napite sa, tetka!

ZUZA: Napi sa, sestra! (Podchytia jej hlavu.)

MARA (pije): Ďakujem, sestra, dievka moja. Už mi je lepšie. (Hladká Aničku po líci.)

ZUZA (naleje na dlaň, umýva Mare tvár): V mene boha, otca i syna i ducha…

ANIČKA (drží hrnček a žehná sa).

ZUZA (rubášom utiera Mare tvár).

(Opona spadne.)