ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Matúš, Kata, Anička, Martin.

(Matúš sedí na posteli v komore. Je chorý. Oblečenú má iba košeľu, nohavice a pletené kapce na nohách. Pri ňom stojí Martin (driečny šuhaj). Naprostred javiska sedia na stolčekoch Kata i Anička a oberajú zelený hrach do košíka.)

MARTIN (je na odchode, podáva ruku Matúšovi): Tak zdravý ostávajte, pán richtár!

MATÚŠ (podá mu ruku): Zbohom, Martin! A len ty ma príď vše kuknúť, keď pôjdeš okolo.

MARTIN: Nebude to pani richtárke po vôli.

KATA: Nuž, lebo to je potom na dvoje: jedno ako že k richtárovi, a ono k dievčaťu, (dôrazne) a to ja nechcem. Ešte má dosť času na známosti.

MARTIN: Čože ste, tetka, od istého času taká…

KATA: Ach, veď ja som vždy taká bola… To som sa len tebe hádam inak videla…

MATÚŠ: Nuž čože by i k nej nemohol? Je mládenec, ona dievka — len ty príď.

MARTIN: Neobídem vás, i kamaráti prídu — spomínali. Boli ste vždy dobrý na mládencov.

MATÚŠ: No, nuž ako bolo treba; len teda príďte. (Prevalí sa.)

MARTIN (ide von z komory): Iste; zajtra je nedeľa, tak odpoludnia. Dobrú noc vám, pani richtárka! (Podáva Kate ruku.)

KATA (schválne nevidí): Dobrú noc!

MARTIN (rozumel, stiahne ruku): I tebe, Anička.

ANIČKA: I tebe, Martinko. (Vstane, ide za ním.)

KATA (k Matúšovi): No, ľa, už ho vyprevádza. Má veru i koho — ozembucha, trhana. Nemá, iba čo je na ňom, a tú chalupu ako chlievik.

MATÚŠ: Nuž nechže ho vyprevádza… Mne sa šuhaj veru páči, ani by som proti tomu nič nenamietal, keby…

KATA (skočí do reči): Hahoj, i ja som tu! (Bije sa v prsia.) To ja moje mozole takému nedám, ani nie!

MATÚŠ: Tvoje mozole… Moje mozole, lenže nie na dlani, ale na svedomí. Je poriadny — nuž i ozajstné naše mozole.

KATA: Nech ti je, ja sa neškriepim; ale má ešte tretiu asentírku…

MATÚŠ: Čo len to.

KATA: No jednako mne sa Pišta sto ráz lepšie páči!

MATÚŠ: Však? A ja ho ani vidieť, hoci mi nič neurobil. Ale už tá jeho líškavosť, panština, juj, nieže, žena… mati…

KATA: Či žena, či mati, ja nástojím na tom.

MATÚŠ: Nástoj a ja neprivolím.

KATA: Ty sa ani nestar! Keby to syn, hej; ale dcéru si ja vydám. A i tak si chorý, potom ti je iba horšie a mám väčšie trápenie. Lež a čuš!

MATÚŠ: Že? Aba, ja — čušať nebudem.

ANIČKA (vráti sa, volajúc späť do dvier): Dobrú noc! (Sadne si ku hrachu.)

KATA (ju odmerala, začrie do zeliny): Až ma var chytá. (Hlasnejšie.) Či ťa už skoro dooberáme? Šli by sme podojiť.

ANIČKA: Hneď je to.

KATA (uštipačne): Keby si ho bola šla po chalupu vyprevadiť, bolo by ešte skorej. (Anička premlčí odpoveď.)

MATÚŠ: Koľkože je hodín?

ANIČKA (kukne na hodiny): Deväť bude, ňanka. Niečo vám podať?

MATÚŠ: Nič. Len to ráno, akože ho zas dočkám?

ANIČKA: Hneď je tu. Ja sa ani na jeden bok nevyspím.

MATÚŠ: Čože ty — zdravá; ale kto nemôže oka zavrieť celú noc, tomu je i hodina dlhá.

KATA: Kieže spíš?

MATÚŠ: Keby som mohol. Ty mne neuznáš.

KATA: Nuž ja už neviem, čo by sme ti robili, keď ti nič nepomáha, ani zeliny, ani doktor.

MATÚŠ: Ani mne už vari nikto nespomôže, okrem hrobára. Slabosť zo dňa na deň väčšia, a tu (ukazuje na hruď) dýchať nedá. Aby som sa radšej už ta podel…

ANIČKA: Nevravteže tak, ňanka, veď vám to ešte prejde. (Vstane; dooberala. Kata ostatné ešte zbiera a obchraňuje zelinu.) Dám vám medicíny za lyžičku. (Vojde do komory a podáva mu.)

MATÚŠ: Tá mi ešte horšia robí.

KATA (vstane tiež): Keď doktor kázal, už len uži.

MATÚŠ (prijal, no schytí ho kašeľ): No, vi-díš. Odlož preč.

KATA: A poď, že podojíme.

ANIČKA (vezme šatku na hrdlo): Poďme. (Chce von.)

Predošlí, Janko.

JANKO (pribehne): Gazda, gazda, žandári idú k nám!

ANIČKA (zamračí sa): Už zas on!

KATA (rada): I pán Pišta? Do tohoto… (Na zelinu.)

ANIČKA: No, veru, azda ide gróf, či pán farár!

MATÚŠ: Ešte ani v noci nedajú pokoja.

JANKO (hľadí na Aničku a prikyvuje Kate): Aj, aj.

KATA (ľstive Matúšovi): Keď im to úrad donáša. Čože si počneš? Chytro, dievča, pober tú zelinu spred nôh. (Odkladá stolčeky, vezme košík s hrachom do ruky a záponkou beží utrieť stôl.)

ANIČKA (s výčitkou): Ale to mu nedonáša úrad, aby ma tu zlostil váš pán Pišta. (Nesie pred sebou zelinu a chce von. Janko otvorí dvere a vyjde. Anička za ním, ale už stretne žandárov vo dverách. Prvý ide Pišta.)

Predošlí (bez Janka), Pišta a žandár.

PIŠTA (strážmajster; na rukách má plno prsteňov, zlatú reťaz vidieť, keď sa rozopne; vyholený a vylízaný; fúzy do nosa vysmolené; surový výzor; odporne líškavý k materi a otcovi spočiatku; tento ho však prezrel; k Aničke drzo dotieravý; uštipne Aničku v líčko): Dobrý večer, Anička! Komuže to?

ŽANDÁR (ticho): Dobrý večer!

ANIČKA: Ale — čo ma štípu? Kravám, keď chcú vedieť. (Vyhla mu, ide von.)

KATA: No, aby ti ho neodštipli. — Aj, pekne vítam, pekne vítam, pán Pišta! (Utrie si ruku do záponky a podá.) Dobrý večer! (Zdraví žandára.) Dobrý večer. (Žandár si jej nevšíma; je cudzí. Ona mu ruky nepodá, lebo jej nadišlo plno starostí s Pištom.)

PIŠTA (skladá sa a za ním pomaly i žandár): Akože sa ráčia mávať? A pán richtár? (Hľadí do komory.)

KATA: My ešte, chvalabohu, nech sa oni pochvália; ale otec je len vždy horšie. (Ukáže rukou do komory a odchádza so slovami): Hneď, hneď prídeme, len, odpytujem ponížene — (Pretrhne reč a začne znovu.) Nuž či sa ten môže i len porovnať s ním? Ani potme. (Rýchle odíde i s košíkom von.)

PIŠTA (vošiel do komory): Dobrý večer, pán richtár! Horeže sa, hore! (Podáva mu ruku.)

ŽANDÁR (obzerá sa po izbe, sadne, vytiahne tabak a fajčí).

MATÚŠ (sadne): No, je i tak noc. Pánboh daj!

PIŠTA (vezme mu ruku do svojej): Tak horšie, horšie — no, no…

MATÚŠ: Veru horšie. (Vstáva z postele.) Ani už hádam lepšie nebude, len keď ma vynesú.

PIŠTA (chce pomáhať Matúšovi z komory).

MATÚŠ (nedovolí, chytá sa dvier a vyjde pomaly sám; víta žandára): Pekne vítam!

ŽADNDÁR: Ďakujem. Dobrý večer!

MATÚŠ (vezme z almárky černidlo, pero, pečať obecnú a sadne za stôl).

PIŠTA (chvíľu sa nemo díval na Matúša, potom zatne zuby a vyťahuje knihu z kapsy): Podpísať by i ráno bolo dosť času. (Podloží mu knižku.)

MATÚŠ: Budú tu do rána?

PIŠTA: Trochu sena nám len dajú!

MATÚŠ: Toho sa nájde.

PIŠTA: Ale dobre, ráno i tak pôjdeme včaššie preč. (Drží knižku, kým Matúš podpisuje.)

MATÚŠ (podpísal, vtlačil obecnú pečať, ktorú mu Pišta podal): Tak, už je to. Nezotrú si!

PIŠTA (suší nad lampou): A kdeže šli pani i Anička? (Zaviera knihu, potom sadne a uvoľní šat na sebe.)

MATÚŠ: Ach, aká pani — žena — podojiť šli. (K žandárovi.) A ten pán, to je nový?

ŽANDÁR (prikývne).

PIŠTA: Nový, len toť prišiel. Ale čo po tom. Akože s Aničkou, pán richtár? Ešte i dnes taký tvrdý?

MATÚŠ (vážne): Veru ako vždy. Keď dievča nejaví vôle, a mne sa to tiež — poviem rovno — nevidí. Žandár je ako vojak. Hneď je tuto, hneď tamto. A dievča veru, a sedliacke, nebude sa chcieť každú chvíľu premávať z miesta na miesto. Oni si nájdu, alebo už i majú inakšiu, čo bude pani, nie toto…

PIŠTA: To sa mýlia, pán richtár: ja, dokiaľ chcem, môžem byť na jednom mieste, tu. To je inšie (ukáže na žandára) s takýmto.

MATÚŠ: Aba, i oni len kým niečo nevykonajú. Ja tiež viem…

PIŠTA: No, dobre, je pravda, a preto, ako som im už raz spomenul, urobím tak: na druhý mesiac vyprší mi tretí rok, vystúpim, a je to!

MATÚŠ: A potom že čo?

PIŠTA: Nuž budem sedľačiť: orať, siať, kosiť. Veď som mocný.

MATÚŠ: To môžu byť; ale jednako: z pána mrcha sedliak.

PIŠTA: Nie z každého. Moji nebohí rodičia tiež mávali pole prenajaté, keď i nie veľa, ale mávali. A ja, keď som na vakácie zo školy domov prišiel, veru tiež som musel pomáhať. A veru som sa nehanbil ani voly pásť.

MATÚŠ: Veď volov vari nemali?

PIŠTA (v rozpakoch): Áno, áno, ale kravy sme mali.

MATÚŠ: Ahá. To môžbyť, ale od tých čias už odvykli.

PIŠTA (vážne reči prednáša bez citu; poznať, že je vybíjaný): No, potom, pravda, šiel som na remeslo.

MATÚŠ: A i to nechali.

PIŠTA (chytrácky): Ale len keď som sa vyučil. Ešte sa ani dnes nezahanbím, keby som chcel.

MATÚŠ: To je ten hák! Nevoňala podošva, preto šli k vojsku a k žandárom.

PIŠTA (zabudne sa): Bol by som blázon drieť sa! Lebo takto je ľahší chlieb.

MATÚŠ: Však? Tak sedliacky by veru už ťažký bol pre nich… Nie, ani dievča nechce, ani ja. Nech sa oni len oženia tam, v meste. Nájdu dosť, i bohatá sa trafí. Dievča len — za akého sa hodí. (Pišta sa už zjavne zlostí, ale premáha sa a robí sa pokojným.) To je nič: otrieť jablku farbu a potom zahodiť. To potom, ja viem, dobre nebýva.

PIŠTA (udrie sa do pŕs s líčenou vážnosťou): Pán richtár, ja, ja by som bol taký?!

MATÚŠ: Ktovie; ale dosť príkladov.

PIŠTA: No, to nech si nikdy o mne nemyslia.

MATÚŠ (vstáva, odkladá veci a ide potom do komory): No, veď ja už nič. Chuj! Len sedia, ja si idem ľahnúť; horšie mi je takto — závrat ma chytá. Tak teda zbohom! Ale nebude z toho nič, ani sa už nedomáhajú.

PIŠTA: No, no, rozmyslia si. (Podáva mu ruku. Matúš nechce vidieť a zájde.)

MATÚŠ: Nie, ja som si dávno rozmyslel, hneď ako sa ukázali. (Zavrie dvere na komore.)

PIŠTA (hodí za ním rukou): Eh, choď, že ťa radšej nevidím. Už i tak pôjdeš, len keby čím skorej, a ja som tu pánom. (K žandárovi.) Videls’ to dievča? (Zmyselne špúli ústa a dva-tri razy podnesie ruku k ústam — že súce na bozkanie.)

ŽANDÁR: Tak trocha.

PIŠTA: Jaj, čože tak; ale počkaj, až sa prizrieš! To ti je dievča! Vieš, tá postava, tie oči, líčka a (ukazuje) tie bočky — vieš, a (šepce mu) má osemtisíc hotových a grunt. Dva voly, tri kone, štyri kravy, ovce, a to mi len stará, a čo mi ešte nezradila!

ŽANDÁR: Osemtisíc, pekný groš; ale minie sa…

PIŠTA: Nuž a keď sa minie? Je dom, grunt. Oj, na desať rokov i na pätnásť tak pomaly, to stačí.

ŽANDÁR (s úsmevom): No a potom?

PIŠTA: Potom (mykne plecom) obzrieme sa inam.

ŽANDÁR: Že? To je myšlienka — no ja… (Krúti hlavou.)

PIŠTA: Všakže je?!

ŽANDÁR: Ale kam potom s paňou? A čo ona?

PIŠTA: To sú otázky, na ktoré ja nemyslím. To príde samo, čo ďalej. Preto mňa hlava nebolí. Drenia som mal už dosť, teraz chcem žiť, a žiť bez starosti, veselo. Ja by najradšej len tých osemtisíc a dievča — no, tak; ale keď to nejde, iba za manželstvo, ani tak nie je to na zahodenie, že je sprostá, čo po tom; v koči ju voziť nebudem a ľahšie sa dá ošialiť. Ba sa to bude žiť, bude (mľaskne) pri takom dievčatku. Tak s paličkou do poľa, na vozíku do mesta, pohár dobrého vínka, vyhrať stovku-dve vo ferbličke, zapoľovať si a tak ďalej — to je život!

ŽANDÁR: Ale ako on, starý, že…

PIŠTA (do reči): — nechce? Hah, ale stará aká je hrdá! Na rukách by ma nosila. Len počkaj, uvidíš!

ŽANDÁR: Ale že i dievča…

PIŠTA (usmeje sa): Eh, čo len to! V mojej ruke skrotne. Najtiaž ju len dostať. Ale pôjde to! Mať je, vieš, (zatne päsť) rezolútna, ako sa vraví. Ten (na Matúša) — od toho by ju sotva vydriapal; ale tá vie rozkazovať, veď uvidíš! — Ticho, idú.

Predošlí, Kata.

KATA (vstúpi): Otec — vari ich nechal? To je človek!

PIŠTA (hodí plecom, prikývne): Tým lepšie, lebo stále odporuje.

KATA (vyhovára): Čo by na to dbali. Je chorý, nahnevaný na všetko. Z toho nech si nič nerobia. Ja som mati, čo ja poviem, to sa stane. (Tajnostne.) Len sa musia ponáhľať, lebo len pred nimi bol tu ten, ten — (urazená) ba mi ruku podával, ale šiel nevádzaný. Ba už on mu nadŕža.

PIŠTA: Preto je taká.

KATA: Pravdaže, je zbaláchaná, kým toho (na Matúša) nezavriem do komory a frajera neoparím.

PIŠTA: Ja toho chalana zahluším!

KATA: Nie, nie! To by bola voda na ich mlyn a vzdorovali by. Naopak, musia sa stavať, akoby o ňom nevedeli a jej ho ani nespomenúť.

PIŠTA: Tak bude niečo z toho? Dobre, mama. Ja som hotový, ako rozkážu: alebo si ju do mesta vezmem a preoblečiem za paniu…

KATA (do reči): A či by jej to vari nepristalo? Variže tá má driek hrubý? Aba, ako len tá srnka.

PIŠTA (pokračuje): Alebo prídem sedľačiť, a to by som ja ešte radšej.

KATA: Urobia si, ako chcú. To sa už rozhodne. Už som sa jej dosť do tej hlavy natrúbila — nebude taká zaťatá. Veď sa už šesť týždňov hádame, vadíme, ale jej ešte zakrútim, slepani!

PIŠTA (rád prikývne a usmeje sa): A kdeže je Anička ešte? Júj, tak by ju — ja ju rád, mama, to by neverili…

KATA: Akože by som nie, či nevidím? Príde — naložila som jej, niečo chystá.

PIŠTA: V kuchyni? To sa mohli neustávať.

KATA: Tam. Nono, viem, čo sa patrí.

PIŠTA: Môžem? Dovolia? (Vstáva smerom ku dverám.)

KATA: To je reč; prečože by nesmeli?

PIŠTA (veľkými krokmi, so smiechom surovým, zmyselným odchádza): A-ni-čka, hu-bi-čka (rýchle) je moja! (Odíde.)

KATA (prikrýva stôl, kladie taniere a fľašku s rumom; k žandárovi): Bože, či i oni majú tak radi ich dievča? Ten si ho už má rád veru, je ako zbláznený do nej! (Tajne.) A ten, v tej komore, čože mu už, prosím ich, vravel, čo?

ŽANDÁR: Málo som počúval, lebo, viete, ja som neznámy, a to je môj predstavený (ukáže na dvere), tak žeby, viete, mrcha oko — to veľa robí.

KATA: Ale ba, ešteže čo: to nech sa neboja. Veď je dobrý ako baránok; tomu ani nepristane byť žandárom.

ŽANDÁR: Dlho sa dohovárali, ale pán richtár sú neoblomný.

KATA: A taký im je celý čas, hneď ako prvô k nám prišiel a oslovil nás. Nedá sa prehovoriť, a podľa neho potom ani ona. Ale uvidím…

ANIČKA (z kuchyne): Pustia ma! Grobian! Ja som nie… Čo prišli? Nech idú!

KATA: No, no, nech počúvajú, čo mu robí, pochabá, ako ho prezýva, vyháňa. Ak ti idem von… (Chce von.)

Predošlí, Anička, Pišta.

ANIČKA (uteká pred Pištom; on ju drží za ruku, ona sa bráni a na javisku vytrhne).

KATA: No, ty divoch, ty!

ANIČKA: Lebo ma nemusia trhať! Nech mi dajú pokoj! Ja som nie ani na štípanie, ani na bozkávanie pre nich!

KATA (k nej): To že je už čo zas? Akože som ti naložila? Ha?! Že sa budeš pekne chovať.

ANIČKA: Ja sa budem, len nech mi dajú pokoj. Nemuseli tam za mnou prísť.

PIŠTA: No, veď som nič…

ANIČKA: Áno, bozkávať, to je nič!

KATA: Ani tým by ti líce neodhryzli.

PIŠTA (prežrie zlosť, chce ju objať): Vari ja, mojej Aničke roztomilej?

ANIČKA: Ja som im nie nijaká. (Nedá sa.)

KATA: Nolen neodvrávaj už toľko. Dones, čo máš. (Anička odíde.) Nech sa páči posadať bližšie k stolu… sem a oni sem. (Ukazuje miesta a odťahuje stoličky. K Pištovi.) Nechže sa nehnevajú; zato nič, mladé dievča, veď ona bude inakšia, ohladí sa, a keď nie, vezmem ju ja na ostro. (Prisadajú.)

PIŠTA (v tajenej zlosti): Troška, troška by sa ju zišlo. Je trochu taká od ruky.

KATA: To každé dievča, kým sa nevydá.

PIŠTA (podriekne sa): Neveria, ja som už… (Spamätá sa.)

KATA (so smiechom): Nolen dopovedať. Však už mali inakšie — eéj! (Hrozí mu.)

PIŠTA: No, jednu kedysi — to som už i zabudol.

KATA: Tak teraz nič; nejakú takto v meste a tu na dedine druhú.

PIŠTA (so strojenou vážnosťou): Keby to mysleli dopravdy, nahneval by som sa.

KATA: Pánboh chráň, ja len smiech: ja viem, že nie.

ANIČKA (donesie v troch hrnčekoch čaj a na tanieri praženicu).

KATA (pomáha jej skladať na stôl): Dajže už, daj. (K žandárom.) Len tak sme im napochytre, keď ani neodkázali: trochu čaju — tu je rumček — (chytí fľašu) a praženice akomak. Nech sa páči, ako doma.

ANIČKA (odchádza s podložkou, na ktorej jedlo priniesla).

PIŠTA: Ďakujeme, ďakujeme, to bolo škoda trápiť moju Aničku.

ANIČKA (vo dverách opovržlive hľadí na Pištu a vychodí).

KATA (sadla si tiež k čaju): A kdeže ideš? I tu môžeš vypiť.

ANIČKA (zastane): Ja nechcem.

KATA: Tak čože si nesadneš a nezhováraš sa pekne ako ľudia, a nie ako divá.

ANIČKA (zvonku zavolá): Mám robotu.

KATA (skočí a ide do dvier): Nič nemáš čo robiť, dnu sa pakuj.

ANIČKA (vráti sa naprázdno; prejíma ju hnev a ľútosť, i sadne si do kúta): Dobre, no, tak som vám tu.

PIŠTA (vstane): Sem, Anička, medzi nás; ja jej dám čaju.

ANIČKA: Ďakujem. (S posmeškom sa ukloní.)

PIŠTA (chytí ju za bôčky, ona mu odsotí ruky): No-no-no, kvapku z môjho.

ANIČKA (vyskočí): Z nijakého!

KATA: A ja vravím, sem si hybaj sadnúť, ku stolu. Ja kážem!

ANIČKA (ide): Idem, ale nech mi oni dajú pokoj. Lebo im poviem, čo sa im nebude páčiť.

KATA: Ty si súca na to, ale na inšie nie. (K Pištovi, ktorý tají hnev.) Nech si sadnú, čo ich po nej.

PIŠTA: Jaj, veď by ju ja vari zjedol!

KATA (obracia na smiech): A potom čože by mali?

PIŠTA (sadá a priťahuje sa s hrnčekom k Aničke; Anička sa odvracia): Je pravda. Tak nie, až potom, keď bude Anička mojou. (Chytí ju.) Však bude?

ANIČKA (vyskočí na rovné nohy): Nikdy!

KATA: Sedieť! Ja rozkazujem, lebo ťa… (Anička si sadne a zakryje si oči, ticho plačúc.)

MATÚŠ (z okienka komory volá): Čože vykrikujete? Som chorý. (Kašle a stíchne, i tí v izbe na chvíľu.)

KATA (tichšie): Tak čuš, keď si chorý. (K Aničke.) A ty sa nemrašti.

PIŠTA (tichšie, zaliečavo, chce chytiť okolo bôčkov Aničku, ona ho odstrčí). Ja usuším slzy. (Odťahuje jej záponku spred očú. Ona nedovolí.)

ANIČKA: Lebo ma nesilte, čomu sa ja bránim.

PIŠTA (sa zlostí, ale sa opanúva).

KATA: Ba ťa musím. A čo som ti už sto ráz povedala, to ti ešte opakujem i pred pánom Pištom, i hen pred tým pánom. (Ukáže na žandára.) Keď ma nepočúvneš, pôjdeš z domu.

ANIČKA: Už sem chcela, kieže ste ma pustili!

KATA: Taák? Zabrať si truhlu, naložiť habitom, peniaze ešte — aba (prísne) — o jednej sukni ťa vyženiem.

ANIČKA: Mne to nebude hanba, pôjdem i tak.

PIŠTA (zaliečavo ako vždy): Ale, mama, Anička to nemyslí naozaj!

KATA (slabikuje): Ne-je-duj ma! Už ma zlosť dôjde, a uvidíš, čo ti urobím.

ANIČKA: Otrávte ma, (s bôľnym smiechom) jedno mi bude.

KATA: To že mi viac nepovedz! Lebo keď som ťa za mala nebíjala, vyženiem tvoju hlavatosť teraz. Keď ty nemáš rozumu, musím ho mať ja. Za šťastím neskoro ruku vystierať, keď raz uletelo.

ANIČKA (s trpkým smiechom): Také šťastie…

KATA: Áno, šťastie, že z tisíca jednu nestihne. (Zlostne a nariekavo.) A preto ja som ti mati, ja som ťa pod srdcom nosila, ja som ťa vychovala, vyopatrovala a ja vládnem tebou. A keď mňa, mater svoju, nepočúvaš, zabúdaš na štvrtý príkaz boží, nebude sa ti nikdy dobre vodiť, ani ťa pánboh nepožehná.

ANIČKA (v zúfalom plači): Na to sa odvolávate? Mama, mama… (Chytá ju za ruky.)

KATA: Na to!

PIŠTA: Tak, to je múdra reč; mamička to vedia. (Štuchne žandára, že musí i ten prikyvovať.)

MATÚŠ (z komory): Zas ma budíte!

ANIČKA: Ňanka môj! (Chce do komory, ale zarazí sa.) Nie, sú chorý…

KATA: Ani kroka! (Chytí ju za ruku.) Tento pán (na žandára — ten prikyvuje hlavou) je svedok; je ti na výber; alebo pôjdeš do mesta a budeš paňou, alebo pán Pišta prídu k nám, aby ti vo všetkom bolo po vôli.

PIŠTA (vstane a načúva Katu a prikyvuje, robiac sa vážnym. Hľadí však stále do stola. Žandár je v rozpakoch; nevie, čo má robiť, i púšťa oblaky dymu z úst; je pohnutý).

ANIČKA (s trpkým smiechom, prenikavým plačom): To je výber? To je vôľa, rozkaz rodiča!

PIŠTA (zaliečavo): Všetko, všetko, čo len chce, urobím Aničke po vôli, len aby bola mojou. (So strojenou naivnosťou.) Však už bude, Anička, však moja zlatá prepelička? (Chytí ju za briadku. Anička v duševnom boji ani sa mu nebráni.)

ANIČKA (rozhodla sa; trpko, bôľne, ba zúfale): Nuž dobre! Čo si počnem v tomto svete? Utekala by stadeto a azda ušla záhube, ktorá ma iste očakáva. Ale matka, matka, rodič môj to chce. (Obráti sa proti komore.) Ňanka môj, vy ste chorý; keby ste neboli… (Chce do komory, ale iba krok urobí — obráti sa k Pištovi.) Ja vás nemilujem, nemôžem vás vidieť!

KATA (k nemu): Ona zvykne, to tak býva.

PIŠTA: O to sa ja, mama, nebojím. (Smeje sa.)

ANIČKA (pokračuje): Ale keď matka moja na tom tak nástoja, všetko mi je jedno: tak alebo tak peklo znášať. (V zajakavom plači.) Ja, ja poddávam sa vám v tej svätej nádeji, že ma boh vyslyší prv ešte, než sa to stane.

MATÚŠ (z komory): Bože môj…

PIŠTA (vyskočí a bozká Aničku): Na závdavok; Anička, moja si!

KATA: A žeby si videla, ako ťa pán Pišta rád vidí, nechá žandárstvo a príde k nám bývať.

PIŠTA (bozká Kate ruku): Prídem, prídem, pani mamička.

ANIČKA (spamätá sa): Vy, vy ste mňa bozkali?! (Driape si líce.) Nie, bozkávať ma nikdy nesmiete!

PIŠTA: Anička, veď bozk je dôkazom lásky…

ANIČKA: Ja nemôžem vás vidieť, ja opovrhujem vašou láskou, áno, opovrhujem!

KATA: Lebo si nikoho nevážiš, ani vlastného rodiča.

Predošlí, Matúš.

MATÚŠ (vyjde z dvier): Bože, zmilujže sa nado mnou a vysloboď ma! Nuž či nemáte ani kúska svedomia so mnou? (K žandárom.) Čože už nejdete niekam v peklo?

KATA: Čože, čože, už si vyšiel? Pôjdeme spať, no… (Zachytí Aničku, ktorá za reči Matúšovej váhala, či má sa vrhnúť k Matúšovi alebo nie. Rozhodla sa.)

ANIČKA: Ňanka, ňanka môj drahý, ja, ja s vami umriem. (Driape sa Kate z rúk.)

MATÚŠ (náramne sa ľakne, chytá sa dvier, steny, seba): Ty so mnou? Tak ja, ja umriem? Ty vravíš, dcéra moja dobrá! Kto ti to povedal? Vnuknutie? Doktor? Oh, ja umriem, umriem, a v hriechu… (Klesá Aničke v náručí.)

ŽANDÁR (beží k nemu; dvíha a kriesi ho): Pán richtár, pán richtár, spamätajte sa! (Nesú ho do komory na posteľ.)

KATA (skočí a prinesie vodu s krčahom).

ANIČKA (kričí a myká otca). Ňanka, ňanka, neumriete, neumriete. Ja umriem, ja sama!

PIŠTA (iba vstane a rozhadzuje rukami; i chcel by vkročiť do komory i nie; konečne za Katou vojde, ale nepomáha).

ŽANDÁR: Mdloba, iba mdloba a slabosť veliká. Len sa im dajte vody napiť. (Drží mu hlavu. Matúš ťažko dýcha a napije sa.)

KATA (k Aničke): Nerev, nič mu je! (Zaženie sa na ňu.) To mu len taký závrat prišiel. Len ho teraz už nechajme, to mu prejde. (Na Aničku.) Taký krik porobí; ty si vina, načože mu také táraš?

ANIČKA (odíde ku dverám).

MATÚŠ (ťažko dýcha): Cha-cha — jaj, bože, bože…

ŽANDÁR: Ticho potrebujú, pokoj. (Zberá sa.)

KATA: No, veď už pôjdeme spať. (Zavrie komoru.)

PIŠTA (ľahostajne): Ja som sa ľakol, mama, nech mi veria.

KATA: Akože by nie; nuž i ja som sa.

PIŠTA: Ideme spať. Dopovieme si ráno. (Zberá sa.) Tak dobrú noc, môj holúbok! (Nahne sa nad Aničku.) Dobrú noc!

ANIČKA (významne): Pánboh daj!

ŽANDÁR (pobral svoje i Pištove ostatné veci): Dobrú noc vinšujem! (Odchádzajú.)

KATA (za nimi): Dobrú noc; majú tam už popravené.

ANIČKA (ticho hovorí): Hah! (Tvárou do komory.) Prečo ja neležím v tej posteli už chorá na smrť. Azda by zmäklo to kamenné matkino srdce. Prečo ja mám byť za živa pochovaná? Prečo? Ňanka môj (blíži sa ku dverám komory), vstaňte, vy nechcete umrieť, a ja rada, tak rada by som. (Klesne na roh stola proti komore. Chvíľu je ticho, potom vstane a utiera si tvár a odhŕňa vlasy.)

KATA (dnu; akoby nič, len tichšie hovorí): Ba by si sa nesmoklila už. Pristala si: čože už teraz? Otca nebúr, nuž mu prejde, ako už koľko ráz. (Zvrtne sa.) A nebude ti zle.

ANIČKA (prikývne, mysliac na iné): Nebude.

KATA: Hľaď: nechá žandárstvo, príde gazdovať, gruntu máme… On ti ani robiť nedá, ako ťa rád vidí. Čo si ty len taká proti nemu, a pre koho? Pre takého šklbana, čo ani košele dobrej nemá. A pekný je, hodný, a aký úctivý — teda ešte mi ruku bozkal, či by to takýto urobil? To si však nevidela!

ANIČKA (vzpriami sa): Ba hej! Tak, to sa vám na ňom tak páči a…

KATA: A čože mám ešte viac žiadať? Veď by sme s lampášom lepšieho nenašli.

ANIČKA: A tobôž, keby ste ho vy hľadali!

KATA: No — už sa stalo; ja sa už nejdem s tebou škriepiť. Idem sa pomodliť a spať. A ty tiež nie dlho svetlo páliť. (Vojde potichu do komory.) Otec spí. (Zavrie dvere.)

ANIČKA (sadne si; myslí, podoprúc si hlavu. Ticho. Chodí po izbe, obzerá sa; nevie, čo počať. Stiahne svetlo, sadne a, podoprúc si hlavu, narieka): Martin, Martinko… Už ma sľúbili… Toho ženou sa mám stať? Ach! (Zopne ruky k obrazu Krista.) Ježiši môj láskavý, prečo ma tak strestať chceš? Čo som zavinila? Že Martina milujem? Oh, srdce, srdce káže, a zabudnúť ho nemôžem, ani za pokoj s vlastnou matkou. (Ťukanie na okno.) On je, Martin… (Beží von, ale rýchle sa vráti s ním.)

Anička, Martin.

ANIČKA (prvá ide dnu a vedie Martina za ruku; hovorí ticho, len vše to z nej vybúši): A ty nejdeš, ty nejdeš ma vyslobodiť! (Padne mu na plece.) Ja radšej umriem.

MARTIN (dobrácky, úprimne): Počkaj, počkaj (vykladá na stôl z rukáva haleny), nesiem ti čerešne, sám som ich oberal — potme.

ANIČKA: Preto tak neskoro. Nebudem ich už jesť.

MARTIN: Len okús — sladunké ako med, a štepené — veru teraz som ich oberal.

ANIČKA: Ach, ty ani netušíš!

MARTIN: Čo ti je, Anička? Prečo chceš umrieť?

ANIČKA (vypukne v plač): Že už nie som viac tvoja, iba moja duša, kým ju bohu neoddám.

MARTIN: Ty chorieš? Netráp ma, vrav predsa. Ja ťa nerozumiem.

ANIČKA: Bodaj by sme sa radšej ani nikdy neboli rozumeli. Nie, zriekni sa ma, nedrž ma, pusť — ja…

MARTIN: Anička (drží ju stále, ona sa mu ťahá z rúk) moja…

ANIČKA: Nie, nevolaj ma tak. Ja nie som viac tvoja. Ja poddala som sa materi, materi…

MARTIN (so strachom čaká slovo): A- a-

ANIČKA: — a tá ma sľúbili žandárovi.

MARTIN (chytí sa za hlavu, omráčený): Môj bože! Ty ma zabíjaš!

ANIČKA: Nie ty, Martinko, ja, ja zahyniem, mňa odsúdila moja mať! (Rýchle jej príde na um.) A ja z tvojej ruky chcem — prosím ťa, pre boha a lásku našu, ty ma miluješ a dopomôžeš, áno, musíš mi pomôcť — k smrti. (Zopnutými rukami prosí.) Zaklínam ťa!

MARTIN: Ja že ťa mám…

ANIČKA: Ty, ty, otráviť sa chcem, a ty ma miluješ, ty ma musíš…

MARTIN: Nie! Nikdy! Ty neumrieš! Ty mojou budeš, živá! A čo jeho krvou vykúpime lásku našu. (Kŕčovite ju objíma a bozká.) Kde je? (Vždy tichšie a tichšie, tajnostne), kde je? Ja žandára, ja ho (tajne, ticho) za — za-bi-jem…

Predošlí, Pišta, potom Kata, žandár a Matúš.

(Koniec výstupu veľmi rýchly.)

PIŠTA (bez kabáta, klobúka, šable, ticho sa vkráda a hovorí cez dvere chechotom): Do ná-ru-čia! — (Zazrie Aničku a Martina v objatí, trhne sebou, zasipí, zahreší a vrhne sa na Martina.) Boha ti… Ameň si mŕtvy!

ANIČKA (skríkne): Martin, jaj, zabije ho, Martin! (Bráni Martina.)

MARTIN (vykĺzne sa mu a v tom myknutí je Pišta na zemi a Martin na ňom): I mne dal boh zdravé údy!

ANIČKA (proti komore kročí a volá): Ňanka, ňanka!…

KATA (v komore): Čože je? Otec, otec, ľudia!

PIŠTA (pod Martinom kričí): Andráš! Andráš!

ANIČKA (otvorí komoru, z nej vychádza Kata): Mami — (Nedopovie.) Ňanka môj!

MARTIN (k Pištovi): V moci ťa mám, keby čo nehľadel, žobrákom si na večnosť — no beda by ti bolo o chlieb! (Púšťa ho spod seba.)

KATA (vyšla; za ňou vychádza Matúš): Čože pochytím naň?! (Vrtí sa po izbe.) Pakuješ sa z môjho domu!

MARTIN (pustil Pištu, ten vyskočí a chytí ho): Už idem. (Anička pomáhala Matúšovi a i potom ho drží.)

PIŠTA (ako ho chytil, v náramnej zlosti): Aha, nepôjdeš! Spravíme s ním poriadok! (Príde žandár v plnej zbroji.) Sem retiazku! (Chytá mu ruky.)

MARTIN: Ty mňa?! (Trhá sa mu.)

ANIČKA: Ňanka, on ho zabije!

PIŠTA (k žandárovi): Drž ho!

ŽANDÁR (chytí Martina, vážne): Neprotiv sa.

MATÚŠ (schádza z prahu komory, poznáva): Veď je to Martin… (Pokročí.)

ANIČKA (pustila otca, chce brániť Martinove ruky, no Kata ju odtrhuje): Martin, ňanka, Martin…

KATA (k Aničke, keď ju trhá): Fuj, fuj, nehanblivica! Tak mu treba! Trhanovi!

MATÚŠ: Pustiť ho! Ja kážem! (Ku Kate.) Ty dračica! (Zaženie sa na ňu.) Kebych vládal…

PIŠTA (poviazali Martina): Budeš biedny!

ANIČKA: Život vám daroval, zato… (Kata ju stále drží.)

KATA: Fuj, zverená dievka!

PIŠTA: Ber sa. (Strčí ho.)

ANIČKA (Kate): So smrťou zverená!

MATÚŠ (k Martinovi): Neprieč sa, im, synku, nájdeš pravdu ešte. (Žandár odvádza Martina, držiac ho za ruku.)

MARTIN: Ale mati, moja mati — kto ich bude chovať? (Zaplače.)

ANIČKA (chce za ním, Kata ju drží; Anička klesne na kolená): On ho zabije!

MARTIN (cez dvere): Anička! (Videl ju klesnúť, chce sa vrátiť. Pišta ho strčí.) Ujček, zbohom! (Žandár, Martin a Pišta idú von.) Mať moja, mať moja! (Vzdychá.)