ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pišta, Kata.

PIŠTA (v hrdom sedliackom kroji prichádza. Na nohách do kolien čierne kapce, na pleci puška a poľovnícka kapsa; okolo pása na remeni náboje. V ruke valaška, za sárou končiar na srnčom rožku. Zavesí valašku, flintu, kapsu i náboje na rám. Končiar síce vytiahne spoza sáry, ale zastrčí ho späť a skladá na posteľ kabát a baranicu. Rozopne vestu a utrie si šatkou čelo. Je zamračený. Často sa zahľadí na jedno miesto, alebo sadne, preloží nohy krížom a nervózne nimi potriasa, alebo preberá prstami po stole).

KATA (ide zápät za ním dnu; na ruke donesie drevo a chce položiť do kachieľ).

PIŠTA (medzi skladaním sa): Nože nekladú, je tu ako v pekle, čo je i vonku odmäk. (Pokročí rýchle a otvorí okno.)

KATA: Neotvárajže, tým bude zima.

PIŠTA: V komore im bude teplo dosť.

KATA: Tak im idem ta priložiť. (Vezme drevo, ide do komory, ale hneď sa vráti s jedlom, ktoré kladie pred Pištu. Láskave.) Tak akáže bude pečienka, Pištík? Ešte by sem sa zavrtla, kým otec s Annou dôjdu.

PIŠTA: Ako vidia: ani peria, ani srsti. Ani sme nič nevideli.

KATA: To ste boli s horárom z Kamenia?

PIŠTA: Vlastne sa ma pýtajú, či som s horárkou bol? Nuž — dnes nie.

KATA: Bože, ako som ja to len pomyslela…

PIŠTA: Nono, známe sa.

KATA: Ale, Pišta, Pišta! Na moj dušu, ani som to v päte nemala. Nože sa nezlosti; veď ti to musí škodiť, deň po deň si takto srdce hrýzť.

PIŠTA (podoprie si hlavu, druhou rukou klope na stôl; je-neje): „Srdce hrýzť.“ Veď vám ho ja pohryziem. Už ma dochádza — len ma podpaľujte ešte. A just pôjdem za horárkou. Čo mi je z chorej ženy? Zastrčiť voľakam. (Zahrozí.) Ale počkajte! Uvidím, čo donesú z toho mesta. Či mi dáte, čo ste mi nasľubovali. Nazdávate sa, že ja stále budem takým trpezlivým baranom? Hahoj! Vás hegne! Keď som dosiaľ bol, ale od dneska nie som paholkom u Jahodov.

KATA: Ale, ale, len si nevymýšľaj: to nikto nevraví!

PIŠTA: Nikto nevraví; ale všetko je tak. To je posmech. Nemám nič. Za syna ma uznávajú; ale v čom mi to preukázali, čo mi dali z nasľubovaného? Ani dvadsiatu čiastku.

KATA: Nuž veď je ešte všetko tu. Len už nebuď taký, a sa ti len i dalo už niečo. Kedyže som ťa pustila bez dvadsať i tridsať zlatých do mesta?

PIŠTA (posmešne): Chacha, dvadsať-tridsať zlatých, čo je mne to na osemtisíc? To činí desať ráz iba dve stovky. K tomu ufňukanú, chorú ženu a takú, že radšej by sa dala kolom ovaliť, ako ja mám na ňu ruku položiť.

KATA: Veď nebude vždy chorá.

PIŠTA: Nemám mať to, čo mi bolo sľúbené, nech nemám radšej nič, a som slobodný. Šiel otec ozaj po peniaze?

KATA: Nuž pravdaže šiel a Anna k doktorovi.

PIŠTA (zmierni hlas): A keď otec lúku a toto haraburdie (ukáže na náradie v izbe), čo je sekvestrované vymení, myslia si, že mi to dosť bude? Aba! Ja chcem do ruky peniaze, žeby ja (myslí) — žeby som niečo mohol začať.

KATA: A čože chceš začínať zas?

PIŠTA: Čo som im už povedal. Kúpim kus hory, tri-štyri páry koní, a tak furmaniť, kupčiť, gazdovať, to hej! Ale takto groša žiadať — nebudem.

KATA: To by nebolo zle. Ale, Pišta môj, načože i to máš začínať? Či ti je nie lepšie netrápiť sa? Naraz môžeš o všetko prísť. A keď teba i tak len samé nešťastie prenasleduje, ešte len i v tých kartách.

PIŠTA (vstane): Mama, tej kázne mám už dosť!

KATA: Donesiem ti teda šunky. (Chce von.)

PIŠTA: Ďakujem. (Významne posunkuje rukou.) Som sýty. Paholkovi to dosť. A namiesto vína napije sa vody.

KATA: Kieže povieš, ja som zabudla. (Kročí po fľašu.)

PIŠTA (siahne do vrecka vesty a vytiahne): Veď už mám práve šesták. (Posmešne.) Jahodovie zaťko má šesták!

KATA: Ja mám ešte celkovú piatku, zaobíď sa, kým ti otec dá. (Chytro vyjme z truhly a podá.)

PIŠTA: Ja z jeho ruky nevezmem. Oni mi nasľubovali, viac im, ako sebe kvôli som si ich dcéru vzal; od nich peniaze i grunt, čo mi patrí, požadujem. Ak nie, ja, ja prvý otca oznámim, že sú peniaze pri komasácii falošne nadobudnuté.

KATA: To by si mu, to by si nám urobil?

PIŠTA: To!

KATA: Veď už len aby došli. Ja ti ich už budem pýtať; ale predsa, len i ty aspoň peknú tvár mu ukáž.

PIŠTA (posmešne, potom so zlosťou): Ba ho prosiť budem, ruku mu bozkám! Aba! Kto nemá pre mňa iba slová urážky, kto mne už sto ráz povedal, že som mohol krk zlomiť, keď som mal prvô sem prísť a kto mňa iba vyháňa: toho ja ani vidieť nechcem. A tak sa mu pozdravia, aby sa chránil mojej ruky, lebo že ak ho ešte raz za pažerák chytím, pustí dušu. A to sa mu zaprisahám! (Obliekol kabát, chce von.)

KATA (plače): Keby už bol radšej umrel, bolo by vari lepšie.

PIŠTA: Toho už dávno mal čert vziať prv, než by som ja bol sem vkročil.

KATA: Len ho už nechaj; ešte bude dobre, ja sa vždy modlím.

PIŠTA: Eh, modliť, modliť! Tu treba konať! A ja im hovorím, mama, alebo budem pánom v Jahodovskom dome, alebo pôjdem, kde mi bude vôľa. Mne je svet otvorený. Ja môžem i dnes ísť späť k žandarmerii.

KATA: Nestraš ma, preboha, a neodchádzaj ani teraz nikam. Nebudeš ani vedieť, čo otec, i Anne čo doktor…

PIŠTA: Však sa dozviem! A tej doktor? Martinko by tú vyliečil, ale nie doktor.

KATA (zopne ruky): Nepotvárajže ju už s ním. Veď ho ani nikdy nespomnela, ako je s tebou. Len jej neubližuj. (Žiaľne.) Ale keď sa hanbíš za ňu, a zvlášte v meste, že akoby ani tvoja žena nebola.

PIŠTA: Keď je ako lekvár a (strasie sa) sprostá. Učiť ju mali dať, nie kravy dojiť a kôš na chrbát.

KATA: Ktože vedel, že ty prídeš po ňu! A ja som chcela, ale otec ani počuť. Ešte len i tú šijaciu mašinu (ukáže) mi bránil… Nechoďže, nechoď!

PIŠTA (odchádza): Veď ja ešte nejdem v svety. (Ťapne si na vrecko.) Keď budú peniažky. Aba, tak ľahko nevytiahnem nohy odtiaľto. (Zatína päsť.) Ja sa ešte nezriekam, ale ak otec nepopustí — dobre nebude. (Odíde.)

Kata, potom Janko.

KATA (vráti sa k stolu, zberá po Pištovi taniere): Ešte nejdeš v svety! Nuž či by už ozaj to malo prísť na mňa, pre nepožehnané peniaze! No, však ti ich už dnes vydriapem od neho. Nech ich už má a začína, kým o ne nepríde. Potom bude dobre, skorej nie. (Ide do komory k oknu, ale vráti sa hneď.) Či už idú, či nie? (Otvorí dvere.) Jano, Jano, chytro sa ponáhľaj! (Odstúpi.)

JANKO (vojde, sútrpne): Každého sa opytujem, ale mi nikto nevie povedať, či idú gazda s mladou gazdinou, či nie. Iba dvaja žandári idú hore dedinou. Ani v krčme nikoho, iba vari náš pán Pišta zahýbal chodníčkom. Ale ani pánov nejakých, ani našich gazdov nevidieť. Len, čo vám nechcem povedať…

KATA: Čo prepánajána? Vrav!

JANKO: Martina že už pustili, že ho už videl ktosi v meste. Minulo sa mu od leta do fašiangov.

KATA: Martina že pustili? Nemožno; vari by to už päť mesiacov bolo? Ešte i to na tento čas! A že tí naši ešte nejdú!

JANKO: Ľá, Šúrikovie kone veru nikdy tak nevozili ako naše. Tak je to, keď ste si svoje predali. Hm!

KATA: Či sa predali? A či som ich ja, ty papľuh!

JANKO: Ja nevravím. Viem, že ich mladý náš pán Pišta v stávke prehral: ale hádam vám to nemôžem tak vysvietiť.

KATA: Veď ani nie. A jemu žeby si sa to neopovážil pripomenúť! Vieš, že je už vtedy akoby ani on nebol, keď mu vše gazda niečo. A to je gazda, otec… Ba choď sa presvedčiť, kde je mladý.

JANKO: Vravím vám, kde. Viete, že je jemu krčma domom i kostolom a karty bibliou, víno medicínou.

KATA: Len nežviakaj. (Tichšie vzdychne.) Veď tie karty! Veru už mnohá piatka šla — kade ľahšie.

JANKO (usmeje sa): Piatka! Ale ste mi krásna! Nazdávate sa, že ja neviem? A keď sa ja len vše dívam. A čože ešte tu, ale keď som ho do mesta vozieval a neprišli sme len k ránu; alebo, viete, keď sme si to boli pekne pešky doďupkali, nuž keď sme tie kone prehrali i s vozíkom! Ej, to bola nôcka! Gazdiná, všetko vám ani nezradím, ale pili ste vy už šampániu? Nepili! Ale ja som ju už! Len sa mi tak prskalo! Aha, býk na jedno posedenie, voly dva na druhé, sú tie tam. Ak to tak pôjde, na jar nebudeme mať ani na čom robiť. A druhého sluhu môžete už i skoro domov poslať. Iba ma posmievať budú kamaráti, že som ja statok prežral, alebo frajerkám rozdal, a ja ešte nijakej ani nemám. Prosím vás, svet ľahko vychytí i nevinného.

KATA: No, len nemeľ už toľko. Ja viem lepšie, kto je vina.

JANKO: Hm! Kto? Páni, kamarátstvo; ale načo ide medzi nich, handrošov, čo by sa iba za cudzie nažrať a napiť chceli? (Odpovie si.) Keď je pán a chce sa ukázať, že mu stačí vrecko, čo koľko. A ešte ste si dali lúku na neho prepísať…

KATA: Ešte ma i ty káraj!

JANKO: Čože by vás, ja len vravím, čo svet, a vy ste začali reč o ňom.

KATA: Choď, choď, či už gazda ide? I čo sa robí na obecnom dome. Či sa zberajú ľudia na licitáciu sem, k nám?

JANKO: A načože je komu panské drevo? (Von.)

KATA (sama): „Začali“ — ja! Ale ja som dobre chcela. Veď kto by sa bol nazdal? — Taký bol ako dieťa: dobrý, vďačný, úctivý. Ba by som dušu bola zaň dala! Teda päť stovák ešte pred sobášom som mu dala na dlžoby — tam sú. Pobil sa — platilo sa — nikto nevie. Ale ona a otec sú mu na vine. Lebo ho rada nemá, láskavého slova mu nedá, a ten zazerá naň, že márni! Veď musí potom už od žiaľu a zlosti, že si tak svoj život zaviazal, to robiť, čo robí. A čo som sa im už narobila, i jemu i jej. Modlím sa každý od boha deň za nich — i svätenou vodou som ich už kropila všetkých troch, i kadila, i čarila; je ako bolo, ba horšie zo dňa na deň. A už len s otcom keby sa znášali! Ale aký jeden zádrapčivý, taký druhý neústupný. Ba bitky sa bojím. A ešte toho pustili. Krv potečie, ak sa tu ukáže. Bože, ja prídem o rozum. Som si ja len nadobarila trápenia! (Vonku zacengá zvonec.) Už predsa idú. (Chce von. Vonku: Hó, čiha, hoó!)

Kata, Anička, potom Matúš.

ANIČKA (vstúpi; je zimne oblečená, v tvári bledá, chorá, v chôdzi tichá; len sedieť a sedieť; položí malý košík z ruky na stolec a pomaly sa zoblieka; skoro šeptom): Pochválen Ježiš!

KATA: Na veky amen! (Chvíľu ju pozoruje a dva-tri razy chce začať reč, ale vždy sa odvráti, konečne láskave): No, čo ti doktor?

ANIČKA (zarazená nad tým oslovením, hovorí pomaly a ticho): Čože mi — predpísal mi prachy a medicínu.

KATA: No aleže to budeš užívať na poriadok. (Vyberá z košíčka): Dám ti to sem (na okno) a lyžičku striebornú, a tak, vždy na hodinu. A otec? Vytiahol peniaze?

ANIČKA: Hej.

KATA: A koľkože?

ANIČKA: Všetkých osemtisíc — i vari dve stovky.

KATA (vydýchne): No, predsa sa už raz prebudilo v ňom svedomie. A už však i zaplatil exekútorovi za lúku, i za kasne, postele? Vymenil sekvestrované?

ANIČKA: Čoby — nikomu neplatili ešte. Sebou majú peniaze; že oni nebudú za nikoho platiť, len za seba.

KATA: Nuž veď za seba — či už ako to mám povedať. Či ťa vari nerozumiem?

ANIČKA: Ach, veď ňanka nič nepremárnili; ale za Pištu že oni nebudú nič platiť.

KATA (už sa rozohňuje): Nuž načože teda ťahal peniaze? Či ich chce darovať niekomu, či suché prežrieť?

ANIČKA: Nie darovať, ale iba vrátiť.

KATA: Komu?

ANIČKA: Viete, kde ich vzali. Svetu, čo naklamali s inžinierom a notárom. A lúka tiež že i tak nie je naša.

KATA (ľakne sa): Akože by nebola! Veď sme ju hádam kúpili! Čože ty vieš!

ANIČKA: Kúpili od inžiniera za sto zlatých, i to za cudzích. Mne všetko rozpovedali ňanka.

KATA (spamätá sa, ale hneď to strasie): Ktože o tom vie po dvanástich rokoch?

ANIČKA: Ňanka a ich svedomie, i notár, s kým klamali obec, i svet šípi.

KATA: Notár by to nikdy nezradil! Delili sa. Nuž či na to vstal? Čo mieni ten človek? Či ešte väčší nepokoj a rozbroj v dome? (Beží von.)

ANIČKA: To zaiste, ale pritom aspoň pokoj v svedomí, a ten vari stojí za to.

KATA (s krikom sa vráti): Nuž kdeže ho parom vzal? (Otvorí dvere komory. V nej objaví sa Matúš ešte ako z mesta sa doviezol — sedliak v plnom kroji. Chorý vždy a výraz duševného trápenia v tvári. Na javisko nevystúpi, a keď aj, len aby povedal svoje, a hneď sa vracia do komory. Kata zalomí proti nemu rukami): Nuž ty človek! (Vše položí mu ruky na plecia, zas ho chytá za ruku, alebo prosí zopnutými.) Čo ty zamýšľaš, prepánajána? Vrav, čo ideš robiť? Ja tomu veriť nemôžem, lebo ma porazí od jedu a — a strachu.

MATÚŠ: To sa dozvieš o chvíľu; len nekrič a ma netrhaj. Mňa už dosť natrhalo svedomie moje skoro za tri štvrte roka, za moju nepoctivosť v mojom richtárstve; bodaj som sa ho nebol dožil, bolo by ma to minulo. Ja od mojej choroby bojujem sám so sebou, nikto nevidel, a konečne — ďakuj bohu a pros, aby ešte i teba netrestal — odhodlal som sa napraviť, čo sa ešte dá.

KATA: To si len vymýšľaš, aby si Pištovi nemusel dať; nič nebudeš naprávať, ani mak. Peniaze daj sem! (Ide mu do kožucha.)

MATÚŠ (nedovolí): Tie ty už sotva vidíš!

KATA (myká ho): Ty šalieš vari, ani nemožno! Ktože o tom vie??

MATÚŠ: My a boh.

KATA: Ja ťa nepôjdem žalovať, keď dáš, ale ak nie, tu sa ti zakľajem, že ťa ja, tvoja žena, dám na súd.

MATÚŠ: Hoden som trestu.

KATA (k Matúšovi, spínajúc ruky prosebne): Daj, daj mu tie peniaze a nevrhaj takú potupu pred celým svetom na náš dom a svoju richtársku hlavu.

ANIČKA: Ňanka, ňanka, väčšia potupa pred bohom!

KATA: Tak, ty tak stojíš za svojho muža? Však, už ti prišiel. Nedbala by si tohoto vyhnať a Martinka si vziať. Čo tebe muž, keď ti frajer prišiel! Fuj, fuj!

ANIČKA: Neviem o ňom; ale či prišiel, alebo nie — ja som ho milovala, i dnes ho milión ráz viac ako vášho Pištu; no ani vtedy nebola som mu, ani mu nikdy frajerkou nebudem! (Plače.)

MATÚŠ: Tak, tak, dcéra moja. (Ku Kate.) On, on, tvoj pán Pištík, má v každom kúte druhú. Pekné veci sme sa dozvedeli i teraz v meste.

KATA: Lebo ho ona nechce. A to je nie pravda! Ja neverím! Len vy by ste naň hory-doly zvalili, vy, vy, kati jeho!

MATÚŠ: My že kati? Keď sa sem proti jej a mojej vôli vodral na tvoje sľuby, mal sa nielen za sedliaka obliecť, ale i sedliackej práce chytiť, nie záhaľky, zábavy, flinty, karát a — a fľandár! Fuj, ale vtedy som ti mal krk vykrútiť, keby som bol vládal!

KATA (hrozí mu): Veď ho on tebe zakrúti; ale ja, ako tu stojím, nebudem ťa brániť, ako som ťa dosiaľ. Ba by ťa otrávila sama!

MATÚŠ: No, len mi už urob, čo mieniš, i s ním. Hoci otráv.

Predošlí, Janko, potom posol.

JANO (pribehne): Gazdiná… (Zarazí sa, Matúšovi.) Ale som vás len vystriehol! Páni sú už tu, a to traja, i notár.

KATA: Chlapče — či ozaj?

JANKO: Na vlastné oči som videl. Gazdovia sú už na obecnom dome, i svet sa hrnie ako na komédiu.

KATA (bojovala sama so sebou; konečne sa odhodlá, prosí Matúša; Janko sa na prvé slová vytratí): Otec, počul si, čo je. Ja kľakám pred tebou, a keď už inak nie: kúp, človeče, za ten svoj pokoj, pokoj môj a domu. Hľaďže, ty si už starý, jedno ti je, dnes-zajtra zaľahne ťa hruda. Ale deti máš…

MATÚŠ: Len jedno…

KATA: Čo i jedno. Prežije ťa — maj nad ňou zľutovanie. Ja prosím ťa za ňu, keď ona v zášti proti Pištovi slova neprerečie. Buď mu otcom, neprezývaj, nevyháňaj ho, sľubuje dobrým byť.

MATÚŠ: Ten dobrým? To ti už sto ráz sľúbil — zakaždým, keď ťa chcel podviesť. Zmrhané peniaze, kone, voly, bitky a čo ešte ja neviem, to všetko ukazuje, že sa ide polepšiť.

KATA: Že — keď mu dáš peniaze a grunt a táto obráti srdce svoje k nemu. (K Aničke.) Ja, matka tvoja, ťa prosím…

ANIČKA (v slzách): Mama…

KATA (ďalej): Zabudni na Martina, ak si ešte nie, a obmäkči proti mužovi svojmu to svoje kamenné srdce, a všetko bude dobre.

ANIČKA: Mama, keď chce v pokoji žiť, to iste môžme i bez tých peňazí. A ja, hoci mi zo dňa na deň ťažšie bremeno nakladá, vernou jeho ženou som mu a budem v povedomí, že sme chudobní, ale na svojom — nie ako dosiaľ. Veď statočnosť a práca nám ostane, a tá nás uživí, keď i povraciame, čo je nie naše.

MATÚŠ: Tak, tak. A peniaze nie sú moje, a grunt, môj vlastný a spravodlivý, mu do hrobu nevezmem; ale musí počkať, kým mňa boh povolá, aby ma nevyhodil z môjho a ja nemusel po pýtaní.

KATA: Tak nedáš? Ani za toto sekvestrované náradie nezaplatíš? (Ukazuje na náradie.)

MATÚŠ: Ani grajciara, lebo i toto je z tých peňazí kúpené.

KATA (chytí sa za hlavu): Nuž ale či je to napísané na tej kasni?! (Rúti sa von.) Hah, môj zať dobrý! Čo si počnem? (Príde jej čosi na um, vzpriami sa a beží von.) A predsa!… (Pauza.)

MATÚŠ: Kam sa rúti v zaslepení?

ANIČKA: Azda poň bežia, poň. Choďte vrátiť tie peniaze. Podhuckajú ho — vyrve vám ich, ak doletí.

MATÚŠ: Nevyrve, iba ak mŕtvemu. Ale čo bude potom? Svoj pokoj azda nájdem, ale či tvoj… (Objíme ju.) Dcéra moja, ja, hoci som si to v duši sľúbil a už i vypovedal, ja vari len predsa nemám dosť sily, aby som za poctivosť teba, jediné dieťa moje — ako i tá mati vraví — žobrákom spravil. Mne je na ume tvoja choroba; kto ťa opatrí, keď peňazí nebude, a matkou sa čuješ? Ja som len nadnes-zajtra tu. Umučia ťa oni dvaja za živa.

ANIČKA: A nech ma, ňanko môj zlatý, čo mi je z toho života? Prosím vás, pre pokoj duše vašej, zaneste ich, kam patria.

MATÚŠ: Tak idem už, a bude všetko v poriadku. (Vytiahne tobolku.) Akože ich deliť? Kto odovzdá Martinovej materi stodvadsať zlatých?

ANIČKA: Pošlite im ich, ale potom. Teraz len tieto na obec, a hárok potom spíšete. Ja sa celá trasiem, že dobehnú prv, než vy odídete. (Počuť kroky.) Už i tak sú tu!

POSOL (vojde): Pán richtár, že či vy ani neprídete, odkázali pán exekútor. Chcú začať licitovať — fiškál poslal ma po vás. I gazdiná vaša letia stobohujúc s veľkým krikom a plačom. A u žida sme sa stretli — v hornej krčme — tak ruky spínajú, aby im požičal — už neviem čo, lebo zatíchli. Zalamujú rukami, že ak sa to Pišta dozvie, ak sa dozvie — ja už neviem čo. Ale ten je u Jakuba — v dolnej krčme, už pod forgom. Ale ja vás zahováram. No, je pravda, že beda-prebeda, ak mu nedáte peniaze a grunt prepísať na jeho meno. Že si ešte jeden dobrý deň spraví tu, ale ten že pamätať bude svet, a potom, že — už neviem, kam sa obráti.

ANIČKA: Vidíte, čím sa vyhráža, čo chce. Len statočnosť a prácu nie.

POSOL (odchádza, cestou): Hja, každému to neslúži.

MATÚŠ (chystá sa odísť): Idem, tak pozdrav.

ANIČKA: Nedajteže sa prehovoriť.

MATÚŠ: Už nie! Dosiaľ mi bolo ľúto, hoci za ukradeným, ale keď ty si s tým uzmierená, ja nikomu, ani sebe kvôli nechodím viac s bremenom hriešneho svedomia. (Odíde.)

ANIČKA (sama, uspokojená): Tak, už je po bohatstve našom! Taká je pravda: prebije sa navrch, keď svedomie zvíťazí. Už v ten nešťastný večer, keď som im tú smrť spomnela, ako sa zdesili, a predsa ako ťažko je im rozlúčiť sa s nimi. Ale mama? A čo ten? Čo ho bude ďalej k nám viazať, keď peniazom nebude sa môcť úfať! Či dá sa na nový život a chytí sa práce? Akokoľvek, dnes, dnes sa ukáže, prečo mi vlastne život zahrdúsil.

Anička, Martin.

MARTIN (vstúpi v špinavých šatách, zlomený, biedny, iba tieň bývalého mládenca; vo dverách zastane; dusí pohnutie a plač, len vše si utrie päsťou slzu): Pochválen Ježiš!

ANIČKA (ľakne sa): Navek — (Nedopovie.) Martin, tos’ ty?

MARTIN (podáva jej ruku).

ANIČKA: Načo si prišiel? Ja som už vydatá.

MARTIN: Počul som a vidím, ale neveľmi ti to slúži.

ANIČKA: Veď i ty si strašný, strašný, Martin! Čo ti je, pre boha večného?

MARTIN (založí si päsť na čelo): Oh, ty sa pýtať môžeš? Ty už ani nechápeš, koľko som trpel? Ba div sa, že som vôbec ešte vydržal a nezhynul.

ANIČKA: Nezhynul?

MARTIN: Áno, aby už pochované bolo to srdce, ktoré toľko trpelo, a to je všetko márne.

ANIČKA: A či len tvoje trpelo?

MARTIN: I tvoje. Ale iste zabúdalo, keď ty predsa si sa vydala.

ANIČKA: Nevrav tak, nevrav. Mňa donútili.

MARTIN: Viem. Však si len predsa málo tvrdou bola — ty, čo si jed chcela z mojej ruky!

ANIČKA (prikývne): A mal si vtedy urobiť poriadok, dnes už mohol byť pokoj.

MARTIN: Otráviť som ťa predsa nemohol.

ANIČKA: A jednako je otrávený môj život. Trpíš ty — nie menej ja. A čo ty? Pomaly zabudneš…

MARTIN (do reči): Ako ľahko sa to povie!

ANIČKA: A budeš i šťastný ešte.

MARTIN (udusí plač): Ja šťastný? Bez teba? Hej, len pozri na mňa, aký som šťastný — až k smrti — bodaj by už tu bola!

ANIČKA: Vari pre mňa — i stálo by to za to, ďalej sa sužovať kvôli mne — vydatej žene? Nie, len zachráň svoj život, len utekaj, lebo dnes sa u nás strašné veci robia.

MARTIN: Ja mám utekať? Hej, k materi. Tú rád vidím, a len tá mi udržala život, ako som raz počul, že je žandár už mužom tvojím. K tej ešte…

ANIČKA: Veď preto ťa prosím, hľaď na matku svoju starú. Utekaj od nás. Ty máš komu žiť. Veď ani sa nenazdáš — dnes nás už predávajú, i (ukazuje na náradie) toto je všetko sekvestrované. A čo viac, ňanka niesli všetky peniaze vrátiť, čo boli cudzie.

MARTIN: Aké cudzie?

ANIČKA: Naklamané. I tebe že sú dlžni stodvadsať zlatých.

MARTIN: Mne — neviem.

ANIČKA: Ale oni vedia — otcovské od komasácie. Veď sa dozvieš; len nečakaj tu, nečakaj. Zle bude, ak ťa tu nájde.

MARTIN: Už horšie byť nemôže. A čo mi môže urobiť takého, čo by ma viac znivočilo, ako som. Ja sa ho nebojím, ale on sa mňa bude ešte. Som strašný, hovoríš, ale strašnejší budem, keď ho začnem strašiť. (Pristúpi.) Len, len ty chci. Chceš? (Chytí ju za ruku.)

ANIČKA: Nie, nemôžem, Martin. Na čo ty myslíš, to, keď srdce nie, zákon bráni, prísaha.

MARTIN: Hah, čo! Mne si prvému prisahala v srdci svojom, preň ju len vynútili z úst tvojich.

ANIČKA: Len. Ale jednako. Nie, Martin, mňa už upodozrievala matka, ešte si tu nebol. Čo by bolo potom? A cieľa svojho by sme pred svetom predsa nedošli. Veď on by azda ani nežiarlil — má iné, skorej by šiel svetom, ale svet povedal by, že ja som ho vyštvala. Nie, choď preč, Martin — a prosím ťa, nikdy sa neobzri na tento dom a nespomeň si na mňa — hľadaj inú.

MARTIN: To zadrhnúť bych musel srdce svoje.

ANIČKA: Zadrhni, ako som si ho ja musela. Choď, choď už, nelej oleja na vatriacu dušu moju. Ja vždy sa budem rozpomínať na lásku našu a čo si trpel pre mňa — lebo, mnoho si trpel.

MARTIN: Oj, a ešte by, len bych sa toho nebol dožil, že si jeho ženou.

ANIČKA: Neboli sme si súdení. A preto škoda nárekov — nepomôžu, a hriech sa mi oškliví, a svedomie by sme nezadusili časom ako ňanka môj nemohli.

MARTIN (prikyvuje): Eh, divná to sudba!

ANIČKA: Buď teda hrobom lásky našej — hoci živým. Sľúb mi, že ma nikdy nebudeš prenasledovať.

MARTIN: Čo to žiadaš odo mňa? Čoho sa bojíš? Čo ešte môžeš stratiť?

ANIČKA: Statočnosť pred svetom a sama sebou. Prosím ťa!

MARTIN: Nuž — nuž — keď prosíš… (Podá jej ruku, chystá sa odísť.) Idem. No či sa premôžem… netvrdím… ale nadnes — zbohom! Len okolo vášho domu mi dovoľ vše obísť.

ANIČKA: Obíď. A kam ideš, to mi ešte povedz.

MARTIN: Eh, nepýtaj sa ma to. Ja žiadal som si len k vám prísť. Tu, myslel som, že nájdem raj, alebo zhyniem; no ani smrť ma už nechce. Idem k materi a potom, potom iba boh sám zná, kam. (Rýchle sa obráti, odchádza, hodí rukou.) Alebo tu zostanem.

ANIČKA: Zbohom, Martin, a zabudni, ak môžeš. (Sama.) Ako sa to ľahko povie! A či ja naň môžem zabudnúť? Chcela bych, aby som si ani nespomenula, že som ho kedysi milovala — ale to srdce… Oj, prečo nemám skalu miesto neho, tá by ma aspoň nebolela a azda nehrešila. Zbohom, Martin, buď šťastný, ako sem ja nešťastlivá, a zídem ti z mysle. Ja pri mojom ňankovi azda tiež ľahšie ponesiem mučenia toho (plače) surovca… surovca… (Zatíchne a utiera si slzy.)

Anička, Matúš (vstúpi komorou).

ANIČKA (radostne): Tu ste, ňanka? Ako ste pochodili? Kde je Pišta?

MATÚŠ: Ako? Tým som povedal, aby si predali… Ten že si vraj s notárom popíja v dolnej krčme.

ANIČKA: Tak to ešte nevie?

MATÚŠ: Neviem, či bola za ním. Ja len — boli tam traja občania a kasír — zložil som peniaze a povedal, čie boli a komu patria, a vrátil som sa. Vo tri vrhy ma páni volali — nešiel som. Oni si myslia, že som ja ešte ten starý — a ja už nový človek. Veru akoby som sa bol znovu narodil. (Zopne ruky k obrazu.) Ach, bože, či ti ďakujem, tisíckrát ti ďakujem, že si mi dal tejto chvíle sa dožiť a dušu,svoju si omyť!

ANIČKA: Však mi už teraz, ňanka môj (hladí ho po tvári), ozdraviete i na tele?

MATÚŠ (vzdychne): Dá pánboh, dcéra moja, že azda. Hej, veď keby som ja bol mohol v tých dňoch sa pohnúť, alebo aspoň kričať, nebolo by sa stalo, čo sa stalo; ale mati robila, akoby ma už ani nebolo. V komore ma zamkýnala.

ANIČKA: Ňanka, ani vám nevravím…

MATÚŠ: Čo?

ANIČKA: Martin je už doma a len čo odišiel.

MATÚŠ: Chudák! Že si ho nezdržala — tie peniaze by som mu bol rád dať. A akýže je, aký? Veďže vrav!

ANIČKA: Na nepoznanie zlomený, zbiednený.

MATÚŠ: Škoda chlapa! Ba mi je do plaču, dievka moja, keď si pomyslím, že nebolo, jej dosť, že vykonala svoju vôľu, ale ešte svedčila proti nemu, že nemal k nám dovolený prístup, že on začal bitku. Boh ho požehnaj a vynahraď mu, čo pre teba trpel bez viny. Ja by som ťa mu bol tak rád doprial, tým by som mu bol azda krivdu nahradil.

ANIČKA: Už sa to neodstane.

MATÚŠ: Tak je. Ale len predsa — tá mati, tá mati zaslepená! No, veľmi som ustatý, idem sa prevaliť (Odíde do komory.)

ANIČKA: Choďte, oddýchnite si, ňanka (zavrie za ním dvere), ak budete môcť v tomto lomoze, a ešte ak toto prídu sem predávať.

Anička, Pišta; potom notár, Kata a Matúš.

PIŠTA (vojde hodne podpitý): Aá — to sa mi už, žena moja, páči, vidíš, od teba i ňanku, veru; ak je tak, ako mati vraví, hneď ťa radšej mám. (Utrel si fúzy, chce ju bozkať a objať.)

ANIČKA (vyhýba mu): Daj mi pokoj, prosím ťa!

PIŠTA: Bol by čert jarabý, aby som ja teba nebozkal! (Pobehne a chytí ju.)

ANIČKA: Nemuč ma, nemuč; choď si za tvojimi.

PIŠTA: Dnes si ty moja. Iné zas inokedy. (Zvrátil ju na posteľ, bozká ju.)

ANIČKA: Pusť ma, surovec! (Driape sa.)

PIŠTA (pustí ju): Si grobianka, je pravda, ale za osemtisíc ti to ešte prežriem.

ANIČKA: Nebudeš ich čítať, ani za ne karty hrať a po kaviarňach a čo ja viem kade…

PIŠTA: To je už pravda — čo je z hory, len do hory. (Odpľuje.) Surová a sprostá ženská! (K nej.) A ktože ich bude čítať? Martin? Má už vari dôjsť. Nech len príde, ja mu už nič neurobím, i ťa mu dám, ak budeš chcieť — ja si nájdem.

ANIČKA: Ani by som sa ťa nepýtala, keby som bola ako ty. Už i dnes tu bol Martin — aby si vedel.

PIŠTA: Baá? A ste sa bozkali?

ANIČKA: Viem ešte, čo je cit, a mám ešte troška hanby.

PIŠTA: Počkaj, počkaj! (Hnevá sa.) To chceš, však, povedať, že ja nemám hanby, čo? (Dvíha päsť.)

ANIČKA: Nuž udri, nebude to po prvý raz.

PIŠTA: Vždy, keď zaslúžiš, lebo pysk máš jedovatý — i s tvojím ňankom, čo nemôže — (tichšie) zdochnúť. No ale nebudem ho kliať; už dáva peniaze.

ANIČKA: Vari tebe — ešte sa domnievaš? Nuž, aby si čistú pravdu zvedel — peňazí už v dome niet. Ňanka…

PIŠTA (vytreští oči a pretrhne ju v reči): Čože? Kde by boli? (Chytí ju za plece.) Aá — to ste sa tak zhovorili s ňankom — strašiť ma chcete. Však ja nie som strachopud. No a kdeže sú?

ANIČKA: Tam, kde ich ňanka vzali pred dvanástimi rokmi.

PIŠTA: Hahó — však nie — ty lužeš!

ANIČKA: Ba ten luhal, kto ti ináč povedal.

PIŠTA (akoby rozvažoval): Či?… Tak mati tvoja, strigaňa!

NOTÁR (prestrašený vojde a ku Kate cez dvere): Mlčať, lebo o všetko prídete.

KATA (v zlosti): Ja — ja… (Zbadá Pištu, mykne chytro notára od chrbta a zmäkne na maslo voči Pištovi.)

PIŠTA (k notárovi): Vitaj! (Podá mu ruku a skočí ku Kate): Mati, kde sú peniaze?

KATA: No, kde by boli? Tu. (Ťahá ho stranou a vyťahuje zo záňadria.) Na — sto zlatých. Schovaj, (sileným smiechom) a dnes sa môžeš zabaviť. Vádium som položila, lúka je tvoja, ostatné zajtra — napozajtre dostaneš. Poď, poď, tamvon ti poviem… (ťahá ho von).

PIŠTA (váhavo ide von): No, veď i tak, lebo ja nežartujem. (Zhákne sa.) Trochu sa mi to nezdá, mama! (Hrozí jej prstom.) Aby v tom nebol nejaký klam.

KATA: Len poď a na radosť dnešného dňa zabav sa tuto s pánmi… (Vyjde von, Pišta viac vytiahnutý Katou.)

ANIČKA (zhovárala sa s notárom): Nech ich už nebúria, išli si odpočinúť.

NOTÁR: Ja sa musím s nimi zhovárať — len pár slov — tu ide o moju existenciu, vedia, čo je to?

ANIČKA: Viem, o čo ide.

KATA (dnu komorou, otvára dvere, ťahá Matúša za ruku): Ba by som ťa strhala aby už tvojmu vyčíňaniu bol koniec!

NOTÁR: Pán richtár, čo ste to urobili? Mám ženu, deti…

MATÚŠ: Len starý hriech som vykorenil.

NOTÁR: Ale ja nemôžem. Z čohože ja vrátim? Ja som peňazí neodkladal. Mňa zavrú, a deti, ženu kto mi bude chovať? Vám, vám ich pošlem.

KATA: Tak, a keby nebol chorý! Ja ťa opatrovať nebudem. Peniaze si si dal, a keď si chorý, vezmi si palicu a kapsu a iď z dom’ do domu…

NOTÁR: Tie písma aspoň kde ste podievali?

MATÚŠ: Viete. Niektoré sa hneď zničili; ale jedny sú i tu. (Zachodí.) Už som — že to spálim.

NOTÁR (ide za Matúšom do komory): Tototo — dobre, dobre, spáliť také veci! (Vzal niekoľko hárkov, strčí pod pazuchu a poberá sa von naradovaný.)

MATÚŠ (v komore): Urobia, čo chcú, mňa už svedomie nepáli.

NOTÁR: Čože u nás po svedomí, len si moja kožka zachránená!

MATÚŠ (z dvier): Poďže dnu, Anička — vyzuješ ma. (Anička odíde do komory.)

KATA (tajnostne): Tak, akože? Tisíc zlatých si hneď môžu nechať z tých peňazí, ak to vykonajú.

NOTÁR: Veď by to šlo, len keby aspoň triezvi neboli bývali, i on, i občania.

KATA: Povedia, že to v chorobe urobil. Povedia, že — že — z fantazírovania.

NOTÁR (krčí hárky do vrecka): Všetko, všetko urobím, čo sa len dá. Keby už inak nešlo, vydriapeme od vášho (ukáže na komoru) podpis, a na váš majetok dostanete ešte i dve tisícky na intabuláciu.

KATA: To je málo Pištovi.

NOTÁR: Idem, idem. (Odchádza.)

KATA (ide za ním do dvier): Bože, len šťastlive! Lebo čo si počnem, kde vezmem ešte osem stovák za lúku a dve stovky za toto drevo! A Pišta bude driapať peniaze. Bože na nebi! Hlava sa mi rozštiepi toľkým bojom a trápením. Ale vydržím — čo ako!

Kata, Anička, Matúš.

MATÚŠ (vstúpi s Aničkou, v krátkych pletených kapcoch, v slzách; štkaním ku Kate): Žena! Chcel som to prežrieť, ale povinný som ti ako muž povedať, že za hriech stojíš.

KATA: Iď mi z očú. Ja ťa ani nepočúvam.

MATÚŠ: Jednak. Ja hovorím, že môj a tvoj hriech nezatajíš, a o jeho vie celý svet. A keď i pred svetom — nezatajíš ho pred bohom. A z čoho i poplatíš? Kde vezmeš peniaze?

KATA: To je moja starosť. Len choď zdochýnať. Lebo to nikdy svet nevidel, žeby muž, otec, pri zdravom rozume nanivoč obrátil svoju rodinu, ty — ty — ani už neviem, ako ťa nazvať.

MATÚŠ: Ako chceš. Ale uver, že ako seba, tak teba i jeho k bohu chcem doviesť.

KATA: A v pekle stojím.

MATÚŠ: To pravdu vravíš. A ako mne bolo ťažko, čím pozdejšie, tým ťažšie bude i tebe z neho von. Žena, prosím ťa, ak je v ňom spravodlivej žilky, rozpovedz mu — uzná; ak nie, nezachrániš ho ani všetkými peniazmi — ba mu ešte skôr nazlomkrk budú. Pamätaj!

ANIČKA: Mama, mamička, urobte tak, urobte! Ja sem mu už povedala — neverí.

KATA: Už čo by som chcela, je neskoro. Však nie, čože, žijú ľudia i v hriechu a minú trestu. A obec oklamať — to nie je jeden človek.

Predošlí, notár a štyria občania; vo dverách dve-tri susedky, potom Barbora.

(Pomaly sa tmí.)

NOTÁR (ku Kate): Ťažko to pôjde. (K občanom.) Tak hneď, hneď sa presvedčíte.

1. OBČAN: Keď sa — to bude iné. Dobrý večer!

VŠETCI (zdravia).

1. OBČAN (ďalej hovorí): Ale ja som nebol hluchý.

KATA (k občanom): Vitajte u nás! (Zaviera dvere; k susedom.) No, čože ste prišli ako na komédiu?

1. SUSEDA: Ej, na komédii sa smejú. (Po chvíli zas otvoria dvere a nakuknú.)

MATÚŠ: Čože mi nesiete?

2. OBČAN: Keď tuto pán notár dokážu, i donesieme. Ale tam sme boli.

NOTÁR: Teraz ticho!

1. OBČAN: Tak povedia si svoje, že sa i my ohlásime.

NOTÁR: Pán richtár, vy ste dali do obce peniaze, pravda?

MATÚŠ: Pravda — dal. Jej patrili.

OBČANIA: Há — ahá!… (Šum.)

NOTÁR: Počkajte! (Ku Kate.) A teraz vy povedzte, pani richtárka, na vašu kresťanskú dušu, či pán richtár nefantazíroval?

KATA: Ba áno, fantazíruje; na to odprisahám.

NOTÁR (k Aničke): A povedzte to i vy.

ANIČKA (neodpovie).

NOTÁR: Kto mlčí, ten svedčí. (K občanom.) Tak, tu to máte. A čo človek vtedy povie alebo urobí, natoľko ste nie sprostí ani jeden…

3. OBČAN: Aba — nie sme veru; ale nech si povedia sami.

MATÚŠ: Čo vlastne chcete?

1. OBČAN: Pán notár pýtajú peniaze.

NOTÁR: Držte hubu, keď ja vravím!

KATA (k notárovi): Aspoň polovičku aby vrátili.

1. OBČAN: Tak nepoviem nič, ale čo si myslím…

NOTÁR: Vy nemyslite nič. (Zvoláva ich rukami dokopy.) Poďte sem. (Tichšie.) Kým je čas… (Obráti sa ku Kate.) Pani richtárka, na polovičku pristanú?

KATA: Ja, ja-jaj! Akože môžem?

NOTÁR (k občanom): Ani slova, ba buďme radi, že pani richtárka toľkú sumu povoľuje obci. (Štvrtému občanovi.) Pane kasír, choďte hneď vziať štyri tisícky.

4. OBČAN (hlasno): Ej, ba, na moj dušu, nejdem. Ja som nebol hluchý, ani ožratý, keď mi ich oddávali.

MATÚŠ (ku Kate a notárovi): Už vidím, na čom si lámete hlavy.

KATA: No, len ty sem hybaj do komory — zas budeš fantazírovať. (Ťahá ho a potom zapcháva mu ústa.)

MATÚŠ: Ale teraz sa vám to už nepodarí. Vec sa má tak, občania (zdvihne ruku akoby k prísahe), vyznávam tu pred bohom a vami, že som tie peniaze z obecných nakradol pri komasácii.

KATA: Fantazíruje, fantazíruje! (Zapcháva mu ústa.)

MATÚŠ (strhne jej ruku): A dnes som ich vrátil. Viete všetko.

OBČANIA: Ach — tak — predsa — akoby nás chceli… Ha, hľa, my neboli sme ožratí, ani hluchí…

NOTÁR (sa vytráca do dvier a von).

KATA: A ja vám vravím, že ste boli. A ja vás pôjdem zajtra žalovať, pán notár budú svedkom. I ona (na Aničku) musí dosvedčiť, či nefantazíroval.

MATÚŠ: Ale dnes mám, ďakovať bohu, čistý rozum.

4. OBČAN: Ak si čo vyžalujete, my budeme kontentní peniaze vrátiť.

3. OBČAN: Veru na to treba čistý rozum — osemtisíc vrátiť, o ktorých nik nevedel! To sú peniaze! Bože môj — ja by — (krúti hlavou) ne —

BARBORA (stará zhrbená žena, vstúpi): Ach, už mi prišiel môj žobráčik, už mi prišiel. — Bože, ale aký! (Obzerá sa po ľuďoch, tí sa rozstupujú.) Kiež ho tak Otec nebeský stresce, ako on môjho syna bez viny.

KATA: Čože tu? Tu si ho nemáte.

MATÚŠ (vytiahol peniaze): Však ja som tu, matka, a tu sú i vaše peniaze.

BARBORA: Peniaze? To jeho česť, to jeho zdravie?

MATÚŠ: Tomu pánboh prinavráti, ale peniaze tieto sú jeho — Martinove — po otcovi, tak ako je boh na nebi.

OBČANIA (zadivení): Há — áh — ľaďže, ľa!

BARBORA: Ach, spravodlivý bože! — (Váhave berie a drží v ruke. Počuť zvuky hudby.) Sirota moja… (Plače.)

MATÚŠ: A odpusťte, matka, mne hriešnemu. Deväť rokov som ich užíval.

KATA: No, a už tu nič nemáte. Choďte (tisne ju von) — hriech začínať…

ANIČKA (chytí Barboru za ruku a pomáha von).

BARBORA (hladí jej tvár a vychodí).

Predošlí, Pišta, traja muzikanti (dedinskí Cigáni), občania, susedky, Janko a môže byť i viac ľudí. Nakoniec dvaja žandári.

MUZIKANTI (hrajú skočnú).

PIŠTA (prvý vstúpi, rozgurážený, s fľaškou v ruke. Keď sa dvere otvoria, muzikanti sa trochu ostýchajú — hrajú tichšie. — Výskne): Ujujú! Ťuháj! (Chripľavým hlasom spieva a schytí Katu a nasilu ju zvŕta.)

MATÚŠ (k muzikantom): Prestaňte!

PIŠTA (strmo zastane): Otec, pite — na zmierenie… (Podáva fľašu.) A ty hraj — ja platím!

MATÚŠ (nevezme): Takto nie — musíš byť triezvy.

PIŠTA: Z mojej ruky. Neberieš?

1. SUSEDA: Ani mu len nedvojí!

MATÚŠ: Fľašku nie. (Ide do komory, Anička za ním.)

PIŠTA: Nie? (Hodí fľašu o zem.) Ja ti ukážem, aký si ty pán! Mati, sem peniaze!

KATA (trasie sa): Nehnevaj sa, Pištík, ve — ve — veď ti zajtra…

PIŠTA: Zajtra! Nič! Chcem vedieť, kde sú, lebo svet mi všeličo tára.

KATA (trhne sebou): Pravdaže iba tára, ale zajtra ti ich…

MUZIKANTI (pomaly sa vytratia).

PIŠTA (zmraští čelo, zlostne): Už je to nie, ako vravia — trasú sa. (Chytí ju za ruku a ťahá k rámu, povešanému zbrojou.) Taja. Už vidím. Ale povedia, lebo donútim ťa k tomu. (Ukazuje na zbrane.)

1. SUSEDA: Jój — bráňťeže ich…

OBČANIA (uťahujú sa a šuškajú si).

2. SUSEDA: Už ani nikomu nedvojí!

KATA (v úzkostiach, zlomene): Nech ti otec vydá počet.

PIŠTA (pustí Katu): Už ja šípim čertovinu. (Chce do komory, ale nájde zamknuté dvere.) Hah, pravda, zamkli sa. (Búši do dvier, ktoré sa otvoria.)

ANIČKA (z komory): Jaj, ľudia boží! (Všetko sa tisne ku komore, ale iba na diváky.)

1. OBČAN: Obráňte ich!

2. SUSEDA: Ublíži i vám.

PIŠTA (vlečie Matúša z komory za vlasy): Ty pes starý!

SUSEDKY (híkajú a zalamujú rukami. Jedny si zakryjú oči a idú von).

PIŠTA: Zahluším ťa! Kde si dal peniaze?!

MATÚŠ: Nolen, no, bude teba tá ruka ešte trestať!

SUSEDKY: Jój, ba je človek bez svedomia, bez citu. Ľudia…

ANIČKA (spína ruky a potom bráni otca): Či som ti nepovedala — dosvedčteže, ľudia — ukradené boli, obci ich vrátili.

OBČANIA: Tak je, tak, svätá pravda, tam sme boli.

4. OBČAN: Do mojich rúk ich zložili, osemtisíc — ako boh na nebi…

PIŠTA (vzkypí, rozpriahne ruky, vrhne sa na Matúša a zvalí ho na zem): Aby ich mne nemusel dať!

MATÚŠ: Die-ťa — moje —

ANIČKA: Ňanka môj, ňanka môj! (Kľaká k nemu. Všetko beží k nim.)

VŠETCI: Ľudia! Krv, krv! Zavraždil ich!

KATA (trhá si vlasy): Oj, bože môj, a ja som mu vari pomáhala…

ANIČKA (trhá Matúša a zúfale volá): Ty vrah, ty vrah!

PIŠTA (vstáva s nožom v ruke a akoby hľadal kohosi): To som ti mal už dávno urobiť. (Ide von, hľadiac uprene na Matúša, vo dverách odhodí nôž.) Žandári, berte ma…

DVAJA ŽANDÁRI (vstupujú).

(Opona padá.)