Zlatý fond SME vzniká v spolupráci s Ústavom slovenskej literatúry SAV
RSS výstup diel Zlatého fondu (Viac informácii)
Jozef Gregor Tajovský:
Nový život
Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Gabriela Matejová, Viera Studeničová, Alena Kopányiová, Silvia Harcsová, Katarína Janechová, Simona Reseková, Ivana Gondorová, Andrea Kvasnicová. Zobraziť celú bibliografiu
Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)
| Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo | 144 | čitateľov |
(Javisko chudobnejšie ako v dejstve I., bez všetkých ozdôb dejstva II. Celý dej odohráva sa ako po búrke, v tichosti. Vystupujúce osoby hovoria potichu, tajene. Je ráno, okolo 7. hodiny. V úzadí zľava pri posteli kolíska.)
ANIČKA (vychudlá, slabá, biela; na bosých nohách remenné papučky; oblečenú má len suknicu, oplecko, vestu; sedí na stoličke pri kolíske a rukami ju objíma): Števko, moje dieťa, čo ťa boľká, čo? Všetko ti znesiem, čo kolenačky pôjdem od ľudí prosiť… Ty nevieš povedať. Aspoň zaplač… Nič, tretí deň už nič, ani hlásku nevydáš… Oj, ani svet, ani ten doktor ti nevie pomôcť. — Ako som sa ti tešila, že za všetko v tebe budem mať náhradu, tebe budem žiť a… ty mi uletíš, ty ma necháš… Nie, ja si ťa nedám, nedám si ťa tej ohavnej smrti, čo strežie na úbohú dušičku od tvojho narodenia. (Vezme dieťa na lono, potom vstane.) Oj, zrádnik prekliaty, čo mi nivočíš dieťa moje? Čo ti urobilo, že toto musí trpieť! Bože na nebi, šesť týždňov ťa už prosím, alebo si nás oboch vezmi, alebo uzdrav dieťa moje. Len na toto sa mi nedaj, nedaj už dívať! Joj, ako mu vykrivuje tváričku! (Bozkáva ho.) Moje ústočká zlaté, čo ste sa previnili, že ste takto mučené? Joj, ako ho naťahuje, ako mi ho morí! (Položí ho na belčov a rýchle rozvinuje.) Stiahli ťa mi tá stará mati, stiahli… Ja ti povolím, ej, tak, môj púčik drobný. (Bozkáva ho náružive.) Mráz mi ťa zašiel, tuhý mráz; chcel by ťa mi znivočiť; ale nedám si ťa, nedám! Čože by som mala bez teba na tom šírom svete? Utíšže sa mi, utíš…
Anička, Kata, Barbora.
KATA (vstúpi i s Barborou; obe boli v kostole, majú veľké spevníky pod pazuchami i prihodené sú čistými plachtičkami; Kata stratila živosť pohybu i jazyka, ostarela): Anička, Martin došiel z roboty.
ANIČKA: Mama, mama — čože ma je po ňom! Kdeže ste tak dlho? Veď Števka nemôžem už pol hodiny prebrať! Vitajte, stará mati.
BARBORA (ďakuje kývnutím): Nebožiatko!
ANIČKA: Nolen ho pozrite, aké mi je…
KATA (vezme z kachieľ a zapáli tkaničku): Ach, veď ešte i to ti musel pánboh nadeliť, také žobráča. A tu je tkanička, kieže mu ju podržíš k nošteku. A ticho, nevykladaj, už ináč nebude. No, vidíš, už precitlo. (Zahasí a odloží.)
ANIČKA: Akože by nie, od takého smradu. Ešte sa mi zadusí…
KATA: Už ho nebude dlho dusiť, zmiluje sa pánboh…
ANIČKA: Mama, nieže! Čože vám to dieťa zavinilo, že mu tak tú smrť voláte?
KATA: Nevolám; ale ty nepomyslíš, aké má trápenie také dieťa. A čo bude z neho? Veď ja by mu rada bola, rada ako ty, keby bolo na svet súce; ale žobráčik až do smrti. Je pred časom, zrádnika má, tak radšej…
ANIČKA: Tak radšej ja umriem, ako mi to má.
KATA: To by mi len bolo! Ty umrieť a dieťa, choré dieťa, mne nechať na trápenie. Či som ho ešte málo mala?!
BARBORA: Nežiaľ, Anička, ešte mu to môže i vyslúžiť. Všetko je v božej moci. Či ho mastíte?
ANIČKA: Maslom každý deň.
KATA: A mokrú handričku na srdiečko sme mu…
BARBORA: To mu vari nerobte, i namiesto masielca lepšia bude sladká smotánka…
ANIČKA: Vy ste dobrá, stará mati. Ďakujem vám nastokrát!
BARBORA: Dajbože, aby mu bolo na osoh…
KATA: A vezmi ho ta trochu do komory, aby ho zasa nevychytilo. Lebo ak troška hlasnejšie prehovoríte, už ho popadne…
ANIČKA (ide s dieťaťom do komory).
KATA: Nebožiatko, už ani nepije, ani len nezaplače…
BARBORA: Nemáte z neho nič, ne…
KATA: Aké inakšie že i mohlo byť? Ešte otec nezastydol, už sme dostali písmo, že je i Pišta nebohý… (Utrie slzu.) Porval sa s areštanty, zamiešal sa i strážnik — oddal sa doň, a strážnik ho pichol do pŕs, a za dva dni bolo po ňom… Spredali nás — nezostalo nám ničoho nič… Notár zvalil všetko na nášho otca.
BARBORA: Tak. No niečo len ostalo a ešte pánboh požehná.
KATA: I ja ešte úfam. Len aby s tým pánboh rozsúdil a ona vyzdravela. Čože Martin? Svet vraví, že sa mal vysloviť, že Aničku, keď sa tak stalo — neopustí.
BARBORA: Tak i mne. Že preto došiel. Že alebo pôjde zaň, alebo že pôjde svetom, do Ameriky. Večer som sa i vyplakala, stvora božia.
KATA: A k nám teda ani nenakukne?
BARBORA: Že ešte raz a že potom — ja neviem, čo už robí, len tak tŕpnem.
KATA: Ona ani počuť nechce, ale nech príde. Ja si to zo srdca prajem, ale nech si ona sama rozhodne. Ja brániť — už nie som tá, čo som bola. (Slzy.) Ale ktože vedel, aký je a aký bude, a keď bolo zle, vždy sľuboval… Nikto ho nepoznal, ani ja, ani tí. Tí ho odbíjali, mne sa — ja som ho volala. Stalo sa po mojom, a vyšlo po ich. Otec zachránil si svedomie, ale prišiel pritom o život. Pišta? (Slzu utrie.) Azda si aspoň v poslednej chvíli vzdychol: Bože, zhrešil som!
BARBORA: Daj im pánboh obom ľahko duši…
KATA: Nešťastie čakalo nás všetkých. V otcov spravodlivý úmysel som neverila a tomu dôverovala do posledku, kým i mne zbraňou nehrozil. Ja, ja zaslepená žena a mati… (Plače.)
ANIČKA (ticho vstúpi): Zaspalo. Ale, mama, veď ste vy nikdy neplakávali, a teraz by ste?
KATA: Teraz. A azda sa nikdy dosť nenaplačem a nenamodlím. Nie že sme pri skrivodlivom i o spravodlivé prišli, ale že neviem, čo si počať, abych ti a vám odčinila krivdu, dcéra moja. Anička, stará mati vravia, že Martin je ešte vždy ten starý a že sa preč, do Ameriky zberá, ak neprivolíš. Ja ťa už nenavádzam, ale ak…
BARBORA: Zhliadni na mňa, dievka moja, že mňa nebude mať v poslednom kríži kto opatriť. (Plačú obe.)
ANIČKA: Nie, stará mati, Martin si nájde inú. Ja som ho už ani nie hodna. A nie, vydávať sa nikdy nebudem.
BARBORA (na odchode): Keď ťa chce — si ho hodna. Tak čo, ani slova potechy mu neodkážeš?
KATA: Zato môže sa prísť pozhovárať.
ANIČKA: Povedzte mu pozdravenie, ale i to, že mi bude milšie, keď nepríde…
BARBORA, KATA (idú von).
KATA: Zájdem ja k vám…
ANIČKA: — Áno, na to ich poslal — o mne sa prezvedať. Aká som, čo poviem? Vdova, ktorá nič nemá, ani zdravia, ani majetku, iba choré dieťa od svojho kata. To je jediná, moja, útecha. Ach, keby mi ozdravelo… Bože, čo si ma tak navštívil! Kedy som sa tak previnila, že si ma i na dieťati tak strestal. Pre muža? Veď som ja chcela s ním žiť poctive a v pokoji; kieže sa dal na iný život, veď videl, že na zlosti neobstojí. (Ide do komory, vtom počuje klopanie.)
Anička, Martin, potom Kata.
ANIČKA: Predsa ide! Martin, čo si prišiel, čo chceš u nás? Ty nemáš kvapky ohľadu na mňa a moje choré dieťa!
MARTIN (podáva jej ruku, s tajeným bôľom): Anička, čo chcem, to nejde naraz vypovedať, a keby i šlo, neuveríš mi. Večer som došiel, mienil som, a teraz stretol som mať tvoju, i prichádzam k vám, k tebe. Pol roka minulo, všeličo sa porobilo — ani som ťa nevidel, iba v mysli svojej vo dne i vo sne.
ANIČKA: Čo by si i už videl na mne?! Nie, choď domov, pre boha ťa prosím, odíď! Zhliadni na moje trápenie a nikdy sa nepristavuj u nás. Veď ma svet roznesie, že si ty už otvoril u nás dvere. Ja si toho sama nežiadam, a ty musíš, keď nie ináč, rozpomenúť sa na svoj sľub, daný mi v ten osudný večer.
MARTIN: Nejde to ďalej. Ja nemôžem. Ja dusil som to v sebe, zabíjal každú myšlienku o tebe, a nebol bych sa azda, keby tak bolo zostalo, odvážil kedy žiadať od teba nemožnosti. Ale ako som raz počul, že tvoj muž tak smutne skončil, ja miesta, pokoja nenachádzam, ja pracovať nemôžem, ja, ja vari zošaliem…
ANIČKA: Oj, keď som ja nie, už nikto nemusí.
MARTIN: Vyše štvrť roka je tomu, čo to viem, čo sa premáham dňom-nocou, aby som tvojej duši neublížil a neukazoval sa tu. Ja sto ráz chcel som sa už vybrať z rúbane, a vrátil som sa. No čím ďalej mučím seba, tým neodolateľnejšou silou ženie ma to k tebe, a dnes som tu — rob, čo chceš…
ANIČKA: Chcem, ba prosím ťa, aby si odišiel. Úmysel tvoj a i môj sa viac nesplní. Ja mám komu {ukáže na komoru) žiť, a ty si…
MARTIN: A ja nemám komu, a tiež chcem žiť, tak, ako ty tomu, čo ti je milé, drahé, jediné…
ANIČKA: Máš matku starú…
MARTIN: Eh, ani tú už nemám rád na takýto spôsob. Prečo ma radšej neutopila v prvom kúpeli? Na biede som rástol, ako chlapca odumrel ma otec, a potom som ešte teba zaľúbil, aby sme po toľkom utrpení predsa neboli svoji. Prečo som len vyšiel z väzenia a vyzdravel? Ako sladko mi bolo trpieť pre teba v tej úfnosti, že budeš mojou a našiel som tu iného. No, stalo sa, a ty jednako ma odbíjaš. Prečo nie som žobrákom, abych zahynul na ceste?! Lebo čo mi je z toho zdravia, z tej chuti do roboty, keď nie pre teba, pre teba (chce ju chytiť za ruku) mám ju užiť!
ANIČKA: Martin, nie, netýkaj sa ma. Ja ťa, keď ti mám skrátka povedať, ja ťa, ja ťa už nerada; nemôžem, nesmiem… Odíď, prosím ťa. Čo si svet pomyslí?
MARTIN (hodí rukou): Pomyslí… Tak mám odísť, ty mi kážeš?
ANIČKA (premáha sa): Áno, ja ti, ja ťa prosím, odíď. Ty nájdeš si iné šťastie…
MARTIN (hlasom povýšeným): Aj, šťastie moje, jedno je — ty jediná!
ANIČKA: Tichšie, dieťa mi je choré, počuje ťa…
MARTIN: Mňa sa nemusí báť…
ANIČKA: Ba teba, že sa mu za otčima natískaš, a ja sa mu macochou stanem.
MARTIN: Oj, lepším otcom by som mu hol ako jeho vlastný.
KATA (dnu): Vitaj, Martin! (Podá mu ruku.) Dávno si u nás nebol…
MARTIN: Pol roka…
KATA: A koľké premeny!
MARTIN: A pre mňa vždy smutnejšie…
KATA: No, sadni si, neokúňaj sa ma. Už som nie tá, čo som bola. Oľutovala som už neraz, čo som vám zavinila. Verila som mu viac ako vlastným očiam a svedomiu. A tak sa mi odslúžil! Už ho viedli, ešte mi i na tej ceste zlorečil za moje dobro, za moje trápenie a hriech. Preň sme takto, hľa, o všetko prišli…
ANIČKA: Pokoj duše ste našli.
KATA: Našla — nenašla. Hľadám ho a myslím, že nájdem, keď odčiním, čo som zavinila. Ja chcem ti náhradu… a keď ty, Martin, chceš, Anička, poberte sa v mene božom.
ANIČKA: Mama, to sa nestane; ja mám dieťa, tomu chcem žiť, a nikomu inému.
KATA: Dieťa si vezmem ja.
MARTIN: Nie, tetka, spoločne všetci piati by sme sa živili…
KATA: Alebo tak, dcéra moja.
ANIČKA: To sa nikdy nestane! Martin, odíď, odíď! Maj cit, maj srdce, ako si ho kedysi mal.
MARTIN: Tak. Nuž zbohom! Zbohom, tetka! Uznávam vašu dobrú vôľu. Anička, buď šťastná! (Odchádza.)
KATA: Nieže, počkaj, Martin! (Ide za ním.)
ANIČKA (rozhodne): A tak bude najlepšie pre nás oboch. Prečo ja jediná? Aké divné je srdce! Čo hľadá u mňa, čo vidia jeho oči na mne? Ja nič nemám, čo by ho mohlo vábiť ko mne. Nie, on by to oželel. To sú len spomienky na zašlé časy. To ho len tie priviedli sem, a to, že mu vyhýbam, a ešte azda ho i svet v reči dohľaduje… Nie, on nájde si šťastie iné, zaslúžil si toho. Čo ja? Som slabá, chorá, vdova, ktorej muža zabili. A dieťa? Ako by si ma mohol, Martin, ako milovať, mňa, matku dieťaťa tvojho najväčšieho nepriateľa? Aké myšlienky by ťa museli nadísť pri pohľade na moje drahé dieťa? Toho ti neurobím, Martin, a nie preto, že ťa radšej vidím, akoby som ti blenu chcela dolievať do trpkého života. Števko. Števko môj… (Vbehne do komory a vynesie dieťa na rukách.) Preboha! Pomoc, pomoc! Dieťa mi umiera — ono umiera. Ručičky studené, očká stĺpkom… Bože, načo si mi ho dal, keď mi ho berieš?! Mama, mama, kde ste? Ľudia, pomáhajte, ak ste z boha!
Anička, Kata, 1. a 2. suseda, potom Barbora.
KATA: Ale, Anička, Anička, majže rozum! Keď je taká vôľa božia, nuž ti ho vezme, čo budeš ako nariekať. Prežili sme mnohé väčšie rany, prežijeme i túto s božou pomocou. (Berie dieťa.)
ANIČKA (nedá): Mama, nevravte tak! Nedám si ho, alebo sa i ja zmárnim.
1. SUSEDA (príde): Ktože, reku, volá?
2. SUSEDA (tiež): A ja, že horí…
ANIČKA: Poďte, pomáhajte mi! (Rozkrúcajú dieťa.)
1. SUSEDA: Už dopracúva… Ukážže ho sem.
2. SUSEDA: Jaj, nuž veď to už stydne.
ANIČKA: Suseda moja zlatá, po doktora bežte, pošlite niekoho, aby bežal, že mi dieťa umiera, aby mi ho prišiel zachrániť. Že len to som mala na svete, a že už i to mi umiera. (2. suseda chce ísť.)
1. SUSEDA: Ani sa netrov — tomu už iba boh spomôže.
ANIČKA: Jaj, bože môj, či ešte i to mi dáš prežiť! Všetko nešťastie, čo po celom svete letí, na mojej hlave sa stavia…
KATA (plače tiež): Len už tak neplač, veď je ešte živé. Teraz sa to už možno prelomí, prejde mu.
ANIČKA (tisne sa k belčovu): Dušička moja milá, úprimná, pozriže ešte raz na mňa, na tvoju mater smutnú, opustenú… Nikdy už viacej. (Skríkne) Ježiši! Veď mu už očká vystavilo, už umiera. (Trhá dieťa.) Števko, Števko, neopusť ma…
1. SUSEDA: Anička, choďže von z izby, nevracaj ho z cesty. Veď sa musíš prepomôcť.
2. SUSEDA: Nerob mu väčší kríž, ako ho má. To je veľmi zle, keď matkin hlas počuje. Ono, chúďa, ešte cíti, a keď pri ňom plačeš, tak mu horšie robíš.
KATA (ju chytí za ruku): Poď do komory, poď, dcéra moja.
ANIČKA: Nie, nejdem, ja nejdem.
KATA (nasilu): Ba len poď, už ho nevrátiš.
1. SUSEDA: Už, už. Nôžky ako ľad. Moje pyšteky zhorené ako tá sušienočka.
2. SUSEDA: Ach, dušička nevinná, už, už letí…
1. SUSEDA (do komory): Richtárka!
KATA (vyjde): Už dopracovalo — nebožiatko.
2. SUSEDA: Hábočky, alebo ho dnu a tam ho oblečieme. (Vezmú dieťa i s perinkami a nesú do komory.)
ANIČKA (z komory von a hodí sa na belčov; susedky a Kata zájdu do komory): Čo mi ho beriete, vy, vy ľudia bez srdca!
1. SUSEDA: Už si ho pánboh vzal, dievka moja.
ANIČKA (na belčove): Môj vtáčik drobný, kamže si mi uletel? Kamže si sa mi podel, môj poklad drahý? Števko, Števko môj, mamička tvoja ťa volá, vezmi si i ju sebou! Čože ona bude robiť bez teba? Všetky kvietky kvitnú, a môj mi uvädol. Môj svet zarmútený! Čože ja už mám robiť, kamže sa obrátiť, keď som už všetko stratila na tomto svete! Duša moja zlatá, milá, moja ružička voňavá, akože sa s tebou rozlúčim?
Predošlé, Barbora.
ANIČKA (pokročí proti Barbore): Stará mati, už mi je tam, moje dieťa…
BARBORA: Nebožiatko; máš anjelička v nebi.
ANIČKA: To ma nepoteší.
BARBORA: Ja bych ťa rada z toho srdca, ale i mne je na moje staré dni do zúfania… (Plače.) Oh, načo som sa toho dožila?! Kto ma opatrí, kto mne vody podá, keď už nebudem vládať! Kto mne moje oči zatlačí?…
1. SUSEDA (ide z komory i s Katou): Tak, ešte jej i vy robte väčší žiaľ…
ANIČKA: Pozrite môjho anjela… (Kľakne k belčovu.)
KATA: Pánboh dal, pánboh vzal, budiž meno jeho pochválené!
ANIČKA: Anjelik môj, orodujže za mňa, za tvoju mater biednu, a príď si po mňa, nenechaj ma tu takú opustenú…
KATA: Nedajže jej, veď sa jej srdce pukne.
1. SUSEDA: Nechže sa vyplače, tým sa jej uľahčí.
ANIČKA (ďalej): Môj poklad najdrahší! Kamže mi ideš? Do tej čiernej zeme. Kdeže ťa budem hľadať? Či ja ťa už nikdy nevidím? Akože ja pozriem na to miesto, kde mi ležal môj kvet zvädlý? Počože ja prídem do tej izby, keď ťa už tu nenájdem! Už som ostala ako ten peň v hore, ako tá pena na vede — opustená…
BARBORA (medzitým ku Kate a susede): Už krstný list dovedá, všetko prehadzuje, Ameriku, smrť spomína.
KATA: Nepusťte ho, veď sa len azda utíši…
Predošlé, Martin.
MARTIN: Tu ste, matka? Dajte mi kľúč od truhly!
KATA: Martin, Martin, nieže tak!
BARBORA (kľakne a zopne ruky proti nemu): Syn môj. Radšej mi naraz život vezmi.
MARTIN: Vy ste ho mne nemali dať! Ja idem svetom!
ANIČKA (zodvihne hlavu a vstane): To je Martin? Ach, Martin, pozri, už nič nemám.
MARTIN: Toľko, čo ja. (Vystiera ruky proti Aničke.)
KATA, BARBORA (prosia mlčky Aničku rukami).
ANIČKA (zakryje si tvár, vzlyká a podáva ruku Martinovi).
(Opona padá.)