ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Záhorcovo šťastie. (Štefan Kosorkin). Slovenské pohľady 1929, s. 658 — 663. Próza vznikla pravdepodobne v rokoch 1910 — 1913. Vedie nás k tomu niekoľko dôvodov: V sprievodnom liste Štefanovi Krčmérymu napísal: „… ja som vyhrabal zo starých vecí opis dakedajších chýrečných volieb, keď sme s baťkom Škultétym boli kortešovať…“. Dotýka sa tak všeobecných volieb, ktoré boli v júni 1910. V tom čase aj Samo Cambel pracoval v Martine. Prácu mohol teda najskôr napísať v krátkom časovom odstupe od volieb, keď spomienky na voľby i sklamanie z nich boli ešte živé. V Literárnom archíve Matice slovenskej sa nachádza strojopis práce Záhorcovo šťastie (13 husto klepaných strán). I keď

Krčméry napísal Cambelovi: „Tým väčšmi som sa potešil, keď mi teraz nečakane prišiel Váš výdatný príspevok. Nestihol som ho ešte celý prečítať, ale prvá polovica je znamenitá“, z celkovej práce uverejnil ani nie polovicu. Temer kompletne uverejnil prvú časť — po voľby. Z druhej časti, ktorá je rozsiahlejšia (kortešovanie, prípravy na voľby a samotné voľby) uverejnil veľmi málo. Na práci vidno veľa zásahov redaktora. Záhorcovo šťastie je tak vlastne len stručným výťahom z autorovho pôvodného rukopisu. Treba však priznať, že pod redakčným perom dostala próza svoj spád. Pre poznanie volieb i udalostí okolo nich žiada sa prečítať pôvodný rukopis.

Redakčná poznámka

Súbor básnických i prozaických prác Sama Cambela, edične pripravený pod názvom Zlomená duša, predkladáme verejnosti s presvedčením, že pomôže k hlbšiemu poznaniu slovenskej literárnej tvorby, najmä tej, o ktorej sme hovorievali ako o druho, či treťoradej. Len postupným poznávaním krásnej literatúry i tohto radu môžeme prijať konštatovanie o „velikánoch“, či lepšie prvoradých spisovateľoch, ktorí v porovnaní s ostatnými dosiahli vyššieho umeleckého stupňa i vyššieho uznania.

Všetky tu uverejnené práce boli publikované v rokoch 1902 — 1929 v rôznych časopisoch a kalendároch. Snažili sme sa ich zhromaždiť čo najkompletnejšie. Nakoľko sú nám až na torzo práce Záhorcovo šťastie nateraz neznáme ich pôvodiny, pridŕžali sme sa pri prepise uverejnenej verzie ako autorsky hodnovernej. Nemali sme preto ani možnosť porovnávať zásahy jednotlivých redaktorov do pôvodného rukopisu.

Pri prepise sme sa snažili urobiť čo najmenej zásahov. Pri jazykovej úprave sme zachovali tieto zásady:

1. Podľa dnešnej pravopisnej normy píšeme i-y, predpony a predložky s, z, ako aj veľké písmená

2. Interpunkčnú normu sme najviac upravovali pri písaní čiarky pred zlučovacou spojkou a, i

3. Podľa dnešnej pravopisnej normy sme upravili v niektorých slovách aj dĺžku samohlások i mäkkosť spoluhlások

4. Viac úprav je pri písaní slovies, neurčitku a niektorých iných slovesných tvarov nenie, neni, — nie je; jest, jesto — je, sú, nejest — nie je, niet, bych — by som, nehľadeť — nehľadieť, prizreť — prizrieť, zomreť — zomrieť, hľadeť — hľadieť, zvedeť — zvedieť, videť — vidieť, obsedeť — obsedieť, prajela — priala; prajel — prial, spomenieť — spomenúť, berával — brával, prispôsobňovať — prispôsobovať, octla — ocitla, obznámil — oboznámil, uvodí — uvádza; ľahýnajúc — líhajúc, požrel — požral; bieďa — biedia, kameneje — kamenie, sklaňuje sa — skláňa sa, stydel sa — hanbil sa, nepochopujete — nechápete, zamlžujú — zahmlievajú, uprednostávajúc — uprednostňujúc, zneje — znie, roztuncúva — roztancúva, obhrajoval — obhajoval, rozvrel — rozovrel, k prevedeniu plánu — k uskutočneniu plánu, poľahšiť — poľahčiť, utlumil — utlmil a pod.

5. Upravili sme písanie týchto podstatných a prídavných mien: vozduch — vzduch, manýre — maniere, sňah — sneh, darčok — darček, čiaša — čaša, boľasť — bolesť, vetor — vietor, jaseň — jeseň, požička — pôžička, konec — koniec, synčok — synček, prezreteľnosť — prozreteľnosť, pohrab — pohreb, rassy — rasy, bazein — bazén, paruchy — paruky, barva — farba, procento — percento, perna — pera, pručelie — priečelie, stredište — stredisko, ohnište — ohnisko, knihoveň — knižnica, pahraba — pahreba, pštrnence — pštrosence, kľúčová kosť — kľúčna kosť, dosažený — dosiahnutý, bľadý — bledý, obľahšenú — obľahčenú, boľastný — bolestný, svobodný — slobodný, ostiechavý — ostýchavý, zbarvený — sfarbený, nepostižiteľný — nepostihnuteľný, tlumený — tlmený, špitálnický — špitálsky.

6. Upravili sme číslovky: jedon — jeden, šiesto — šieste.

7. Nahradili sme tieto zastaralé slová: dľa — podľa, ač — hoci, poneváč — keďže, lebo, veškerú — celú.

8. Upravili sme pádové koncovky podstatných a prídavných mien: slovy — slovami, údy — údami, bozky — bozkami, pazúry — pazúrami, skoky — skokmi, so širokými pysky — so širokými pyskami, očima — očami, bystrýma — bystrými, kačiciami — kačicami, loptoši — loptošmi, psu — psovi, na vajcach — na vajciach, pleták — pletiek, percentov — percent, rebár — rebier, prse — prsia, povriesol — povriesiel, Slovani — Slovania.

9. Upravili sme písanie i tvary prísloviek, spojok, predložiek a častíc takto: úctive — úctivo, opovržlive — opovržlivo, zaliečave — zaliečavo, poznenáhlu — poznenáhla, skúmave — skúmavo, jemno — jemne, zdĺhave — zdĺhavo, celky — celkom, sotvy — sotva, zvlášte — zvlášť, predsi — predsa, nútri — vnútri, krem — okrem, ko mne — ku mne, jak — ako, jakosi — akosi, jakási — akási, jakú — akú, jakoby — akoby, jakže — akože, jako — ako, jaké — aké, jaký — aký.

10. Pri zámenách nastali tieto zmeny: tvých — tvojich, v té — v tie, nichž — ktorých, k nemuž — ku ktorému, jemuž — ktorému, na ňomž — na ktorom, jehož — ktorého, ichž — ktorých, žiadon — žiaden.

11. Zjednotili sme písanie mena autora CAMBEL (nie Czambel), aj keď sám bol pri písaní svojho priezviska nedôsledný. Tak napríklad pri podpisovaní korešpondencie (listov) do roku 1907 sa zásadne podpisoval s Cz-, ale už v jednom liste z 11. decembra 1907 sa podpísal ako Samo Cambel; v roku 1918 Czambel, neskôr v dvadsiatych rokoch ako Cambel, ale v roku 1929 zasa Czambel, v tridsiatych rokoch bez z, teda Cambel. Zachovalo sa však aj jeho osobné vyjadrenie v liste Jozefovi Škultétymu z 26. VI. 1906 (v LAMS): „Akže by ste mali námietky ohľadom podpisovania môjho priezviska (Cz), to sa osvedčujem, že tým ja nesledujem spôsob maď. písania, ja, píšuc po maď. aj tak užívam písmeno C, ale podpisujem sa tak preto, lebo takéto podpisovania užívali i moji predkovia i celý cz-ovský rod. Avšak ja hotový som podpisovať sa s holým C, ak by ste toho Vy alebo niektorí naši želali tak“. Jeho syn prof. dr. Bohuslav Cambel používa v mene zásadne iba C a nie Cz.

12. Viaceré krajové, zastaralé, ale i cudzie slová sme v texte ponechali.