ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Koceľ, neskoršie Milena.

KOCEĽ (ešte celkom mladý, asi 19-ročný šuhaj, rojko. Stojí na valoch, díva sa do diaľky, kýva rukou za odchádzajúcimi, ktorých však nevidno. Po chvíli, keď je spev už slabý, hovorí zasneno): V šťastí choďte a vráťte sa skoro… A zasievajte semeno do úrodných sŕdc, aby dobre vyklíčilo.

MILENA (Koceľova vrstovnica. Medzi rečou prišla zpoza kostola. Zastala pod lipou, pozoruje Koceľa. S výčitkou): Koceľ!

KOCEĽ (strhne sa): Ó, Milena! (Trápna pomlka.)

MILENA: Už zas?

KOCEĽ (spraví niekoľko krokov k lipe): Odpusť — nezbadal som ťa.

MILENA (ustúpi): Pre tamtých. (Ukáže za odchádzajúcimi.)

KOCEĽ: Práve odišli spievajúc.

(Spev za kulisami doznieva.)

MILENA: Vtierajú sa medzi nás ako hyd.

KOCEĽ: Mne sladkosť prehrieva srdce, keď ich počujem velebiť Boha, ktorému slúžia.

MILENA: Zasievajú medzi nás nesvár. Broja proti Paromovi a Svätovítovi.

KOCEĽ: Ich Boh je i nad našimi bohmi. Je Pánom neba i zeme.

MILENA: Tak povedali?

KOCEĽ: Poviem ti rozprávku o zázračnej hviezde, ktorá mocným kráľom ukazovala cestu, keď sa šli pokloniť kresťanskému Bohu.

MILENA (prejde prudko na druhú stranu javiska, zastane, tvrdo): Nechcem.

KOCEĽ: Kiež by sa táto hviezda zjavila raz i na tvojej oblohe, Milena.

MILENA: Zatienila by som ju svojou nenávisťou.

KOCEĽ (ide k Milene): Doteraz si nepohŕdala mojimi rozprávkami. (Nežne.) Milena moja.

MILENA (pritúli sa k nemu): Bojím sa o teba.

KOCEĽ: Oh, ty malé dieťa…

MILENA: Nepočúvaj tých ľudí. Už je všade plno rečí, že si sa s nimi sprisahal proti pohanským bohom.

KOCEĽ: Pravdu treba hľadať, a keď ju nájdeš, musíš za ňou ísť…

MILENA (presvedčivo): Naša pravda je v nás.

KOCEĽ (drží Milenu za ruky, ktoré sa skĺzly po jej ramenách. Zadíva sa do výšky): Dakedy cítim veľmi jasne, že sa časom prederie na povrch.

MILENA: Čo?

KOCEĽ (pokračuje): … tá riava nových a veľkých právd Kristových.

MILENA (odvráti sa zlostne, vzpriami sa): Oh, nešťastný človeče.

KOCEĽ: Áno. Prúd sa valí mohutne dopredu a raz nás všetkých strhne so sebou, alebo pod seba.

MILENA (ostro — cez zuby): Alebo príde prúd, ktorý ťa odtrhne od tvojich, od svetlej pamiatky otcov!

KOCEĽ: Kresťanskí kňazi nás pripútajú k večnému životu.

MILENA (prejde na druhú stranu javiska — tvrdo): Blázon.

KOCEĽ: Ja vidím dobre.

MILENA: (zrýchli tempo, s istotou): Si ranený slepotou, ktorá ťa vrhne do skazy. (Po krátkej pomlke vráti sa ku Koceľovi, nežne, teplo a presvedčivo): Spamätaj sa, Koceľ. Už sa i ľud búri.

KOCEĽ: Búri sa, lebo ešte neprišiel Ten, čo by mu zvestoval Slovo.

MILENA (so zaťatými zubmi): Lebo lepšie vidí ako jeho knieža.

KOCEĽ: Pribina mu otvorí oči.

MILENA (prudko sa odvráti — s iróniou): Len ak stihne! Ak bude mať kedy.

KOCEĽ: Na čo narážaš?

MILENA (hrdo): Vystríham ťa — pred nešťastím. (Keď dopovie, ide na valy.)

KOCEĽ (díva sa za ňou, po chvíli ide k nej, obidvaja hrajú zadívaní do doliny): Milena moja, chcel som ťa dnes zaviesť do kostola, aby si sa podívala na maliarov, ako maľujú slepého človeka, ktorému Kristus vracia zrak. Poď!

MILENA (prudko): Nikdy nevkročím do tej chladnej temnice!

KOCEĽ: Aspoň raz. I ja som tak súdil. A keď som ich videl, čarodejov, ako lejú život do farieb, a keď ma strhla krása obrazu, kľakol som na kolená a velebil som Boha…

MILENA (ešte ostrejšie): Ale ja nekľaknem nikdy. (Ide celkom do úzadia, ani sa neobzrie viac na Koceľa.)

KOCEĽ (smutný sa vracia, zastane prostred javiska, opakuje si, ako by ozvenou, Milenine slová, potom vojde do paláca): Ale ja nekľaknem nikdy.

Svätoslav, Milena.

SVÄTOSLAV (pohanský žrec, asi 30-ročný, pri srážke Koceľa s Milenou mihol sa pred kresťanským chrámom na scéne. Naznačuje tým, že vypočúva ich rozhovor. Po Koceľovom odchode zjaví sa na scéne, medzitým zbadá Milenu, ktorá rýchlymi krokmi ide do paláca. Zakašľaním ju upozorní na seba. Milena zastane, Svätoslav ide k nej): Dobre si mu to povedala, Milena. Teraz i sama vidíš.

MILENA (zlomená): Áno, celkom im podľahol.

SVÄTOSLAV: A nechcela si mi veriť.

MILENA: Každý môj nerv je už napnutý ako tetiva. (Prejde popri Svätoslavovi, obráti sa k nemu, vybuchne.) Ak sa má dačo stať, nech sa stane čím skorej! (Odstúpi.) Táto neistota je hrozná. (Vráti sa ku Svätoslavovi, prosebne.) Prečo to len nemôže byť, Svätoslav, aby človek nebol človeku vlkom?

SVÄTOSLAV (prikradne sa celkom k nej): Lebo človek je človeku vlkom.

MILENA (mäkko): Kiež by raz nastal na svete pokoj!

SVÄTOSLAV (úlisne): Ak budeme silní, budeme mať pokoj.

MILENA (zdrvená, pomaly): A inakšie nikdy?

SVÄTOSLAV (stupňuje): Susedia sa nás musia báť. (Dôraznejšie.) Iba strach ich prinúti nechať nás na pokoji.

MILENA (zadívaná do neznáma smerom do hľadiska): Akí sú pažraví!

SVÄTOSLAV (úlisne sa poobzerá na všetky strany, či je dosť bezpečný, stojí meravo za Milenou, doráža): S kniežaťom si sa shovárala, nešípi nič?

MILENA (stojí ako soľný stĺp): Ani som sa neopovážila pozrieť mu do očú. Bojím sa každého jeho pohľadu.

SVÄTOSLAV (stojí za ňou ako Mefisto, pohŕdavo): Milena! Kde sa len podela tvoja pohanská hrdosť?

MILENA (odstúpi od neho, ustupuje ku kresťanskému chrámu, zakryje si tvár rukami, vychrlí zo seba): Načo ste ma len zatiahli do tejto úžasnej hry?

SVÄTOSLAV (ide za ňou, skoro šeptom): Lebo ty a Koceľ — —

MILENA (vykríkne): Nepekné od vás!

SVÄTOSLAV (po pomlke s iróniou): Tvoj otec chcel.

MILENA (dlho sa nevie spamätať): On? Ó…

SVÄTOSLAV (s chvatom — po pomlke): Keď nebude Pribinu, Koceľa zlomíme.

MILENA (ako vo snách): Hrôza, hrôza.

SVÄTOSLAV (náhle sa spamätá, prejde k valom, obzerá sa, je nepokojný): Kiež by prišiel vladyka Stremeň. Začínam byť netrpezlivý.

MILENA (zalomí rukami, ďalšie slová vyhráva ako vlnu žiaľu): Ja to neprežijem.

SVÄTOSLAV (pokročí dopredu, hádže slová z diaľky): Ak vyslyšia bohovia moje modlitby a ak nám pomôže Šťastena…

MILENA (neprítomne — pre seba): Bude to strašné…

SVÄTOSLAV (uprie pohľad na chrám, pokračuje): … zajtra nás už nebude dusiť tieň kresťanského kríža.

MILENA (stále nepokojnejšia, pre seba): Ako sa bojím.

SVÄTOSLAV: A v Nitre bude pokoj. Zmizne táto ohavná budova (ukáže na ňu), do ktorej Pribina zamuroval svoje pohanstvo.

MILENA: Ako sa len mohol dať tak strhnúť vládca náš?

SVÄTOSLAV: Oslepili ho rečami. (Spomalí tempo, odstúpi.) Priveľa sa túlal svetom, podľahol jeho zvodom. Utopil sa v oslňujúcej nádhere cudziny a teraz zabíja v sebe všetko, čo v ňom stvorily slávne časy predkov. (Vydýchne, sadne si na lavicu, pomlka.)

MILENA (obráti sa ku Svätoslavovi a spraví niekoľko krokov k nemu): Svätoslav, ty poznáš cudzinu?

SVÄTOSLAV: Iba podľa reči.

MILENA (pristúpi ešte bližšie): Je tam vraj inakší mrav ako u nás.

SVÄTOSLAV: Nie lepší od nášho.

MILENA: A vraj krajšie je tam.

SVÄTOSLAV: Nikde nie je krajšie ako u nás.

MILENA: Nemyslela som to tak. Nitru milujem.

SVÄTOSLAV (chytá sa toho): Musíme ju milovať! (Vstane.) Nad svoj život!

MILENA: Dala by som ho za ňu.

SVÄTOSLAV (žiari od radosti, pritúli Milenu k sebe, hladká ju po vlasoch): Tak, tak, dieťa moje. Hlas dedovizne ti musí byť drahší ako ten protivný spev, ktorému Pribina podľahol. (Pustí Milenu, prudko sa obráti ku chrámu, zlostne.) Na boha Paroma, že je zasa v chráme.

MILENA (hladko, ustupuje k palácu): Možno. Často ta chodí. Dakedy vyjde odtiaľ a je ako pomätený. Nevidí a nepočuje. Len vzdychá.

SVÄTOSLAV (díva sa na chrám, odkiaľ sa ozve latinský sborový spev): A naše obety v posvätnom háji zanedbáva. Komu niet rady (hodí rukou, po geste ide k valom, zadíva sa do diaľky), tomu niet pomoci.

MILENA (ide za ním, nežne): A nedalo by sa, Svätoslav, povedať mu, čo sa deje? Azda sa spamätá v ostatnej chvíli.

SVÄTOSLAV (pohŕdavo): Nie! Jeho ostatná chvíľa padla, keď sem pozval arcibiskupa Adalráma. Podnes ma bičuje jeho diabolský pohľad.

MILENA (mäkko): Sama by som ho uprosila…

SVÄTOSLAV (chytí Milenu za ruku, nepozrie na ňu): Nie! (Pomlka.) Už je neskoro. Tu už niet iného východiska. (Výrazne.) Kým bude Pribina nažive, dotiaľ nebude v Nitre pokoja!

MILENA (strhne sa, prikryje si tvár zohnutou rukou, zhíkne).

SVÄTOSLAV (postaví sa za Milenu, ktorá pomaly ustupuje k palácu. Rozkazovacím tónom): Priprav medovinu pre stráže!

MILENA (spustí ruku): Áno.

SVÄTOSLAV (zrýchľuje): A zájdi ešte i ku kňažnám Smrti…

MILENA (ustupuje, Svätoslav za ňou, hovorí jej skoro do ucha).

SVÄTOSLAV: … aby čarily, a Holuba pošli k čarodejnici Myji, aby medovinu zakliala čarovnou mocou…

MILENA: Áno, žrec.

SVÄTOSLAV (spomalí reč): … lebo keď sa dakto strojí dýku vraziť do srdca, musí byť odvážny.

MILENA (pri slovách „dýku vraziť“ zhíkne a zakryje si dlaňami tvár. Z chrámu zneje sborový spev výraznejšie. Nech sú to melódie ťahavé): Prečo len musím vedieť o týchto strašných veciach? (Plače.)

SVÄTOSLAV (hladká ju): Ale, ale, holúbok môj, zajtra už bude dobre. Dnes v noci sa to rozhodne.

MILENA (upúta ju spev, pri posledných slovách Svätoslavových vystrie ruky a ako vo snách ide za silou spevu ku chrámu): Počúvaj, Svätoslav…

SVÄTOSLAV (hľadí za ňou).

MILENA: Divný je ten spev…

SVÄTOSLAV (meravý po niekoľkých akordoch): Strašný!

MILENA (ruky prudko spustí dolu, po pauze): A jednako… Je v ňom (stále pomalšie) akási čarovná sila. (Ruky složí na prsia.) Až za srdce ma chytá. Aj Koceľa to strhlo tak znenazdania.

SVÄTOSLAV (tvrdo): Nemäť, dievča pochabé! (Prudko ide k nej, trhne ju za ruku.) Pohanské srdce musí byť na takéto zvuky hluché!

(Spev dozneje, po chvíli zjaví sa Pribina.)

MILENA (keď ešte Pribinu nevidno): Pribina.

SVÄTOSLAV (odtíska ju k palácu celým telom, medzitým): Ponáhľaj sa, dieťa moje.

MILENA (celkom mu podľahla, vôbec neodporuje): Áno… Ale ak…

SVÄTOSLAV: O tom až zajtra.

MILENA: Už idem, žrec. (Náhlym krokom vojde do paláca.)

SVÄTOSLAV (stojí pred palácom, náhle s príjemným výrazom pozdravuje Pribinu. Pri všetkých nástupoch pozdravuje sa ohnutím pravice nad čelom. Dlaň pri ňom je polootvorená nad čelom, asi tak, ako keď sa cloní proti slnku. Pohyb ruky je ľahký.)

Svätoslav, Pribina.

PRIBINA (driečny chlap, jeho vystupovanie je energické. Keď zbadá žreca, milo sa mu prihovorí): No, ako ti je, žrec? Počúvam, chorľavel si.

SVÄTOSLAV: Áno, knieža. Ale teraz je už dobre. Čarodejnice mi navarily zelia, nuž vrátilo sa mi zdravie.

PRIBINA: Veľmi dobre. Nie je príjemné byť chorým.

SVÄTOSLAV: Započúval som sa do spevu vtákov. (Chce zmeniť tému.) Všakže pekne spievajú?

PRIBINA (zmeria Svätoslava): Z tvojho pohľadu nevyčitujem lahodu, ktorú doň vlial vtáčí spev.

SVÄTOSLAV: A sediac tu na lavičke pod lipou, zamyslel som sa nad touto temnicou, ktorú si dal vybudovať pre seba a pre svoj ľud.

PRIBINA: Toto je chrám pre tých, čo majú zaslepené oči na svetlo pravdy, ktorou je Kristus, a ktorí najväčšmi slúžia modlám.

SVÄTOSLAV: Nerozumiem tvojej reči, knieža.

PRIBINA: Nechcem, aby sme boli na posmech všetkým susedom. Keď nás vidia, potriasajú hlavami svojimi.

SVÄTOSLAV: Milší sú ti susedia ako vlastný ľud?

PRIBINA: Ľud nech kľaká na kolená a nech ďakuje Bohu za milosť, že ho zbavil tyranstva Avarov.

SVÄTOSLAV: Prečo sa neozval nahý Boh, pribitý na kríži, keď ho ľud na Zobore pokoroval?

PRIBINA: Lebo vtedy ešte nedozrel čas. Ešte sa nenaplnilo Slovo. (Ide dozadu.)

SVÄTOSLAV (spraví krok ku Pribinovi): Mojmír ťa nestrpí v Nitre, ak sa nevrátiš k viere otcov.

PRIBINA: Nitru spravujem dobre.

SVÄTOSLAV: Ale si neposlušný. Nedbáš na múdre rady kniežaťa. Prisahal si mu vernosť.

PRIBINA (chvíľu rozmýšľa, obráti sa ku Svätoslavovi): Neporušil som ju.

SVÄTOSLAV: Zazlieva ti, že príliš škúliš do Soľnohradu.

PRIBINA (obrátený k obecenstvu): Do Soľnohradu som išiel cez Devín, a nebol by som ta šiel, keby som nebol poznal Mojmírov podlý úmysel.

SVÄTOSLAV: Mojmír je starší, skúsenejší a je náš spoločný panovník. Smýšľa s nami dobre.

PRIBINA: On s nikým, okrem seba, nesmýšľa dobre! Akože dobre smýšľa, keď nechce hľadieť do budúcnosti? Malé národy udržia sa len tak, keď sa oprú o mocných susedov.

SVÄTOSLAV (pristúpi o krok k Pribinovi, začne útočit): Knieža, právom svojho úradu ťa žiadam, vypuď kresťanského kňaza z Nitry!

PRIBINA: Kňaz Dominik, ktorému som dovolil velebiť Boha na nitrianskom hrade, je múdry a rozšafný. Jeho reč je ako vhodný dážď, ktorý svojou jarnou vlahou zavlažuje suché nivy. Z toho zavlaženia, tak sa mi vidí, ožijú korienky zbožia a všetkých trávin druhy sa zazelenajú.

SVÄTOSLAV (priskočí k meravo stojacemu Pribinovi, rovno mu do tváre): Knieža! Besi ťa pojali v plen. Zaklínam ťa, zabi kňaza Dominika, jeho krv obetujeme na Zobore, aby sme udobrili pobúrených bohov!

PRIBINA (ani si ho nevšíma; spokojne): Kňaz riekol: Kristus kázal milovať bližného.

SVÄTOSLAV: Kto je tvoj bližný?

PRIBINA: Každý.

SVÄTOSLAV: I nepriateľ?

PRIBINA: Áno.

SVÄTOSLAV (stupňuje): I ten, čo ti ničí pokoj?

PRIBINA: I ten.

SVÄTOSLAV: A človek, čo znesväcuje pamiatku predkov?

PRIBINA: Tomu treba odpustiť. Nevie, čo činí.

SVÄTOSLAV (zmeria Pribinu): Divné náuky… (Prejde popri Pribinovi až do kúta ku chrámu, pohŕdavo.) Nie naše.

PRIBINA: My sme sa tu, na nitrianskom hrade, obklopili valmi a na očiach nosíme beľmo. Svet ide okolo nás a napreduje. Kto chce žiť, musí kráčať so svetom. Vidím to, porozumel som tomu. Ľudia sa dávajú pod ochranu kríža, lebo by ich pokrstené národy medzi sebou netrpely.

SVÄTOSLAV (priskočí k Pribinovi, skoro sa na neho až prilepí, sipí): Zaprisahávam ťa menom Paromovým, knieža! (Ustúpi, ako by ho vlnením svojho tela chcel ťahať za sebou.) Poď so mnou k obetnému oltáru, tam iste načerpáš síl, že budeš od tura silnejší.

PRIBINA (majestátne): Kristus je silnejší ako Parom.

SVÄTOSLAV (s rezignáciou): Desať sliepok som už obetoval v obetnom háji. Prosil som bohov, aby ti darovali zmoka. Na každom svitaní im dávam medovinu a chlieb. Keď ma obdaria zrakom, a vidím, prichodí mi neraz tŕpnuť nad tebou, knieža. (Pomlka, spustí ruky.) Ako vidím, blíži sa (odťahuje sa s pohŕdaním) tvoja skaza, i skaza všetkého tvojho ľudu…

PRIBINA: Prisilné sú to slová, Svätoslav! A prázdne sú.

SVÄTOSLAV (znovu prosebne): Svätovít je ešte s nami. On vidí za všetkých. Kniežatá, keď si daly poradiť od kňazov, nikdy sa nedopustily mylného kroku.

(Za scénou ozve sa hlahol trúb. Najprv slabo, potom silnejšie.)

PRIBINA: Po letniciach sa strojím do Soľnohradu. Ak by si ma chcel sprevádzať, na tejto ceste ti otvorím oči.

(Hlahol trúb ozve sa druhý raz.)

SVÄTOSLAV: Ja nemám čo hľadať v Soľnohrade!

PRIBINA: To je hlahol trúb vladyku Stremeňa…

SVÄTOSLAV (ide pozrieť na valy, hneď ožije): Áno, vracia sa od Mojmíra.

PRIBINA: Čakal som ho až zajtra.

SVÄTOSLAV: Iste nesie dobrú zprávu, keď sa s ňou tak ponáhľa.

PRIBINA: Celej tej veci nedôverujem. Stremeňa na Devín poslal som iba na jeho naliehavé prosby.

STREMEŇ (ešte za scénou): Odveďte koňa.

PRIBINA: Uvidíme.

Predošlí, Stremeň.

STREMEŇ (prichádza z cesty, má meč. Úskočná, ale chlapsky vyrovnaná povaha. Tvrdý človek, vojak. Asi štyridsaťročný. Zastane v úzadí blízko Svätoslava, pozdraví): Buď pozdravený, knieža Pribina.

PRIBINA: Vítam ťa, chrabrý vladyka. Zdravý si došiel?

STREMEŇ: Zdravý.

SVÄTOSLAV (nepozorovane prikráda sa ku Stremeňovi): A čo nám odkazuje Mojmír?

STREMEŇ: Pozdravy tebe, knieža, i všetkému ľudu.

SVÄTOSLAV: Pekne od neho. Vedel som, že je náš priateľ.

STREMEŇ: Chce sa s nami pokonať.

SVÄTOSLAV: Veľkodušnosť…

STREMEŇ: Vyšle k tebe, Pribina, svojich poslov. Múdro radí narovnať správu Devína a Nitry, aby bola naša spoločná ríša moravská jednotnejšia.

SVÄTOSLAV: Naša veľká, pohanská Morava…

PRIBINA: Toto ti povedal?

STREMEŇ: Doslovne. Keď sa zriekneš kresťanstva, nechá ťa vládnuť v Nitre i naďalej.

PRIBINA (tieto slová ho zarazily): A ak sa nezrieknem?

STREMEŇ (pristúpi ku Pribinovi): Pokorí ťa! — povedal.

PRIBINA (tiež spraví krok dopredu): A v tebe neskypela krv? Ty si nevytasil meč?

STREMEŇ: Nepatrilo sa mi. Len som mu pripomenul našu vospolnú vôľu, že neradi by sme videli porušenie kniežacích práv.

PRIBINA: Dobre si to povedal, Stremeň. (Utiahne sa, bližšie k palácu.)

SVÄTOSLAV: A keď ťa premôže?

STREMEŇ: Radí ti prerušiť styky so Soľnohradom. Východná Marka nežičí ani Devínu, ani Nitre.

SVÄTOSLAV: To je i reč moja. Radím ti, knieža (spraví krok ku Pribinovi), na Devín choď sám a pokonaj sa s Mojmírom.

PRIBINA: Ak má dačo, nech on príde. Ak príde s dobrým, prijmem ho po dobrom, ak so zlým, pozvem na pomoc Frankov.

SVÄTOSLAV (pobúrený): Frankov chceš pozvať, knieža?

PRIBINA: Pozvem ich, ak bude Mojmír nespratný a ak sa nezmestí do kože.

SVÄTOSLAV: Neprenáhli sa, knieža!

STREMEŇ: Aby sme sa v detve našej nesklamali!

PRIBINA: Vždycky bola udatná!

SVÄTOSLAV (ustupuje pred Pribinom): V bojoch ju povzbudzovali bohovia. Náš človek odprvu národa je silný len vtedy, keď je pohan!

PRIBINA: Keď sa dá pokrstiť, bude ešte silnejší.

SVÄTOSLAV: Kresťanstvo nás oslabí.

PRIBINA: Kresťanstvo sa chytilo s pohanskými bohmi za pasy. (Povznesene, tvár zdvihne k nebesám.) To je boj vekov s vekmi. Nuž neprivierajme oči. (Stojí majestátne, len tvár obráti ku Svätoslavovi.) Silnejší zvíťazí. A o kresťanstve sa hovorí, že je nesmrteľné.

SVÄTOSLAV (útočí): Prečo nám žičíš, knieža, čo je pre nás neužitočné? Keby som akokoľvek dlho žil, smrť ma i tak očakáva. (Vybuchne.) Nech sa radšej teraz stane, čo sa má stať!

PRIBINA (prudká hádka): Ak myslíš, že takto unikneš pred tým, pred čím nemožno uniknúť…

SVÄTOSLAV: Volil by som radšej smrť, len aby som sa čestne vrátil k otcom!

PRIBINA (rázne pristúpi až ku Svätoslavovi, hovorí mu rovno do očú): Tebe by teda naozaj (stupňuje prednes, až vyzneje v krik) najlepšie bolo ísť hneď k otcom našim, aby ťa poučili, že… (Odmlčí sa, dlhá pomlka, po nej Pribina ustúpi až k palácu a celkom premenený pokračuje.) Dopovedal som. (Rozhodne.) A chrám Svätovítov dám zbúrať!! (Po vyhraní ráznymi krokmi odíde poza kostol.)

Stremeň, Svätoslav.

(Po Pribinovom odchode na chvíľu obaja zmeravení hľadia za ním, potom ako ozvenou.)

STREMEŇ:A chrám Svätovítov dám zbúrať… (Nahlas, spamätal sa.) Ten chrám ty búrať už nebudeš!

SVÄTOSLAV (cynicky): Urazená kniežacia pýcha…

STREMEŇ (zrýchli tempo): Teraz nám je už všetko jasné. Na príhovor Mojmírov chcel som ho ešte raz zlomiť.

SVÄTOSLAV: I ja som sa namáhal. Tvoja dcéra ma prosila. Iste kvôli Koceľovi.

STREMEŇ: Ženský rozum.

SVÄTOSLAV: Lepšie by bolo bývalo pomlčať pred ňou o našich zámeroch. Je ešte veľmi mladá a visí na tom chlapcovi ako ovocie na strome.

STREMEŇ: Práve preto. Nech stvrdne, lebo len tak bude z nej dobrá pohanka.

SVÄTOSLAV: To je pravda.

STREMEŇ: A Mojmír chce skúšať Koceľa. Ak sa dokáže, po čase môže panovať v Nitre.

SVÄTOSLAV: Ten sa na iné nehodí, len k Dominikovi za učňa. (Už tu sprisahanecký tón i spád.) Ale netraťme čas. Čo si vykonal, vladyka, u Mojmíra?

STREMEŇ: Súhlasí.

SVÄTOSLAV: Vedel som.

STREMEŇ: Treba sa poponáhľať.

SVÄTOSLAV: Vydaj hneď rozkazy.

Predošlí, Kojata, neskoršie Milena.

KOJATA (oblečený ako vojenský dôstojník, s dlhým mečom. Zjaví sa už pri predošlých slovách, čaká na príležitosť prehovoriť).

STREMEŇ: Rozprávaj, Kojata.

KOJATA: Vladyka! Knieža práve rozkázalo zbúrať Svätovítov chrám.

SVÄTOSLAV: Ó…

STREMEŇ: Na tom nezáleží.

SVÄTOSLAV: Na našom chráme?

STREMEŇ: Čo dnes zbúra, zajtra si znovu postavíme. To nech nemýli naše plány. Treba konať.

KOJATA: Na rozkaz.

STREMEŇ: Mojmírove vojská sú pod hradom. Keď nastane tma, na hlahol mojich trúb obsadia hrad. Stráže im nebudú prekážať! Rozumieš?

MILENA (zjaví sa vo dverách paláca, meravie od toho, čo počuje).

KOJATA: Rozumiem.

STREMEŇ: Ty, žrec, potom s valov oznámiš ľudu, že Pribina umrel.

MILENA (zhíkne, zbadajú ju).

SVÄTOSLAV: Áno, vladyka. Ešte dnes ho pochováme v troskách kresťanského chrámu. (Medzitým ide k Milene, hovorí k nej láskavo.) No, no, no… Len sa uspokoj, holúbok… Vykonala si všetko?

MILENA (ako bez seba): Áno…

STREMEŇ (Milene): Teraz vyhľadaj Koceľa a choď s ním na prechádzku do južného podhradia. Nesmie vedieť o ničom.

MILENA (ako prv): Áno…

STREMEŇ: Za tebou ide ako ovca. Na hrad sa vrátite až po Svätoslavovej reči. Choď…

MILENA (ako vo sne, tlmene): Oni ho idú zabiť… (Odchádza.)

STREMEŇ (iný tón): Stráže sú pripravené?

KOJATA: Ako si rozkázal. Všade naši ľudia.

SVÄTOSLAV (vyhráža sa): Ak by dačo pokazili, pôjdu za Pribinom.

KOJATA: Sám som ich vycvičil.

STREMEŇ: Od tejto chvíle, Kojata, Pribinovi nie si povinný poslušnosťou.

KOJATA: Áno.

STREMEŇ: Pohan nesmie poslúchať kresťana!

KOJATA: Rozumiem, vladyka.

STREMEŇ: Nuž poďme. (Odchádza popri valoch.)

SVÄTOSLAV (ide za ním).

KOJATA (pevným krokom vchádza do paláca).

Pribina, Koceľ.

(Po odchode predošlých krátka pauza. Medzitým sa už začalo stmievať. V diaľke sa ozve tiahly, pomalý spev od niektorého ohniska pod hradom. Do spevu sa mieša praskot dreva, to je praskot pri búraní Svätovítovho chrámu. Pribina zastane na valoch, započúva sa do zvukov spevu a do praskotu dreva. Dbať na to, aby komparz za kulisami neprehlušil reč hercov.)

KOCEĽ (príde po chvíli, postaví sa vedľa Pribinu, obaja stoja chrbtom k obecenstvu. Milo): Krásne sú tieto mesačné večery, otec. Každý deň počúvam spev našich. Krásne spievajú…

PRIBINA (nedá sa vyrušiť z myšlienok): Áno, Koceľ…

(Pomlka.)

KOCEĽ: Kam si sa zahľadel?

PRIBINA: Nepočuješ? Búrajú Svätovítov chrám.

KOCEĽ: Naozaj…

PRIBINA: Do rána neostane po ňom ani stopy.

KOCEĽ: A bude nám to na osoh?

PRIBINA: Nesmieme byť polovičatí. Kresťanský Boh nestrpí vedľa seba bohov pohanských. Hľa, ako praská drevo pod údermi sekier. Ako mizne starý svet… Bude nám všetkým dnešný deň pamätný.

KOCEĽ: Aký si ty šťastný, otec, že ťa nitriansky ľud zahrnuje láskou.

PRIBINA (síde s valov, potom si sadne na lavicu): Never tomu, syn môj. Ľudia sú nevyspytateľní. (Praskot dreva utíchne, ostáva v úzadí iba spev, ktorý chvíľami prenikne.) Na jednej strane všetci prijímajú moje príkazy, lebo poznávajú, že im z toho kynie požehnanie, a na druhej strane mi zlorečia, že z cudziny prinášam vyskúšané, dobré novoty.

KOCEĽ (podíde k nemu): Ty si dnes nesvoj, otec… Nesmieš sa dívať na svet tak čierne. (Sadne si k nemu.)

PRIBINA: Dakedy si už ani sám neverím. (Kladie ruku Koceľovi na plece.) Žijeme vo veľmi rušných časoch, dieťa moje. Dnes valí sa pred nami prúd, určujúci osudy sveta na časy nedohľadné. Našich pobaltských bratov roznášajú na konských kopytách, lebo sa vzopreli a odmietli prijať vieru, ktorá mohla znamenať pre nich život.

KOCEĽ: My sa nebudeme vzpierať.

PRIBINA: Nie. (Vstane.) Nebudeme. (Presvedčivo.) Nebudeme cúvať. (Obráti tvár ku kresťanskému chrámu.) Pripäli sme svoje osudy na kríž, s krížom pôjdeme i cez prekážky. Budeme si kliesniť cestu a budeme budovať nový život. Ak mi arcibiskup dá kňazov, koľkých sľúbil, po letniciach, keď sa vrátim zo Soľnohradu, rozkážem pokrstiť celý národ.

KOCEĽ: Našich žrecov by bolo pokrstiť predovšetkým. Vyučiť ich v kresťanskej náuke a prikázať im, aby ti pomáhali budovať nový život v Nitre.

PRIBINA: Arcibiskup neradí. Oni sa poklonia krížu až potom, keď sa sklamú v mohúcnosti pohanských bohov. (Pomlka.) Až potom, Koceľ.

KOCEĽ: Áno, otec.

PRIBINA (sadne si): S príchodom novej viery vnesú sa do krajiny i nové poriadky. Ľud bude môcť žiť pokojným životom. Budeme zadobre so susedmi, lebo národ, aby sa mohol zveľaďovať, potrebuje pokoj…

KOCEĽ (spevu pribudlo, započúvaný do jeho krásy, neprítomne): Áno…

PRIBINA (chvíľu počúva): Krásne spievajú…

(Pomlka, spev silnejšie.)

KOCEĽ: Prekrásne. Dovoľ, sbehnem do podhradia, pridružím sa ku spevákom.

PRIBINA: Choď. Choď medzi ľud. Ak raz budeš chcieť múdro panovať, musíš sa vedieť započuť do tlkotu srdca ľudu. Ono ti naveky najbezpečnejšie povie, čo konať.

KOCEĽ: Áno, otec… (Odíde za valy.)

PRIBINA (chvíľu počúva spev, ktorý zosilnie).

Pribina, Milena.

MILENA (pribehne vzrušená): Knieža!

PRIBINA (vytrhne sa z počúvania, pokojne): Čo chceš, Milena?

MILENA (dej má rýchly spád. Milena je vzrušená, sotva vie prehovoriť): Pst, tichšie, knieža!

PRIBINA: Čo sa deje?

MILENA: Vladyka Stremeň netlmočil na Devíne tvoj odkaz, bol tam strojiť proti tebe úklady.

PRIBINA (prudko vstane): Tvoj otec?

MILENA: A pod hradom sú Mojmírove vojská. Naši junáci pridali sa ku sprisahancom. Chcú ťa zabiť.

PRIBINA (po chvíli odhodlane): Nech teda prídu!

MILENA (doráža): Nečakaj, knieža! (Prosebne.) Zachráň sa.

PRIBINA: Podliaci!

MILENA: Počúvni ma… Zabijú ťa… Svätoslav ťa chce pochovať v troskách kresťanského chrámu.

PRIBINA: Nech oprobujú!

MILENA: Premôžu ťa… Je ich mnoho. Vojaci ťa nebudú brániť!

PRIBINA (dal sa už strhnúť): Oni budú plniť rozkazy! Kojata!

MILENA: Knieža…

Predošlí, Kojata.

KOJATA (vyjde z paláca, spupne zastane pred Pribinom): Ja som.

PRIBINA: Nech nastúpia stráže!

MILENA (schováva sa za Pribinu).

KOJATA (zmeriava Pribinu, po chvíli): Na tvoj rozkaz nitrianske stráže už nenastúpia!

PRIBINA (rázne): Kojata!

KOJATA: Pohan som.

PRIBINA: A ja som myslel, že si statočný človek! (Dusí v sebe hnev, pridusene, chrčí.) Choď! Choď!! Nechcem ťa ani vidieť!

KOJATA (pozdraví, odíde nazad do paláca. Za kulisami v úzadí ozve sa hlas trúb, mumraj davu, najprv slabo, aby zvuková kulisa neskoršie lepšie vyznela).

MILENA (vzlyká): Knieža, prosím…

Predošlí bez Kojatu, Koceľ.

KOCEĽ (pribehne vyjavený): Otec, vzbura! Vraj pre Svätovítov chrám.

PRIBINA: Nie. Pre Krista, ktorému ľud ešte neporozumel.

MILENA: Knieža, prosím, choď… Zabijú ťa…

PRIBINA (ťažko mu to prichodí povedať): Idem.

MILENA (vzpriami sa, uľahčí sa jej).

KOCEĽ: Otec, idem s tebou. (Chytí Pribinu za ruku.)

MILENA (objíme Koceľa): Koceľ!

KOCEĽ: Milena! (Drží ju v objatí.)

PRIBINA (s mužným odhodlaním a s vierou): Poďme, syn môj. Náš čas ešte neprišiel. (Sugestívne bez gesta.) Ale prisahám, že sa na nitriansky hrad vrátim!

MILENA: Poludňajšou bránou choďte. Opojila som stráže. Inou stranou už nemožno.

PRIBINA (odchádza poza palác).

KOCEĽ (vytrhne sa Milene z rúk. Ponáhľa sa za Pribinom): S Bohom…

MILENA (vztiahne za nimi ruku, potom s rezignáciou kráča ku kostolu, ale neodíde celkom, stojí pred ním a vypočuje ďalší rozhovor).

Stremeň, Svätoslav, Kojata, Milena.

STREMEŇ (prichádza so Svätoslavom, podráždene): Vlečú sa ako slimáky.

SVÄTOSLAV: Hlavná vec, že ho máme v klepci.

STREMEŇ: Kojata!

KOJATA (vystúpi z paláca. Čaká na pokyn).

STREMEŇ: Priveď Pribinu.

KOJATA (vráti sa do paláca).

STREMEŇ: Keď vojsko dorazí, Pribinu sviazať a chytiť i Dominika, aby neušiel. Obidvoch zaviesť do murovaného chrámu a chrám na svitaní podpáliť.

SVÄTOSLAV (natešený): Tak, tak, ako hovoríš, vladyka…

KOJATA (pribehne nastrašený): Vladyka! Pribina ušiel…

SVÄTOSLAV: Čo?

STREMEŇ: Zabijem ťa!

SVÄTOSLAV: Zradili nás.

STREMEŇ: Kto nás zradil?

MILENA (predstúpi): Ja.

STREMEŇ: Ty?

MILENA: Rozum kázal poslúchať vás, ale srdce túžilo po nich.

STREMEŇ: Podlá duša! (Povedal to medzi zubmi, ďalej syčí.) Preklínam ťa, vytieram ťa zo srdca. (Viac sa o ňu nestará, vydáva rozkazy.) Za nimi! Svätoslav na sever, Kojata na východ! Musíme ich dobehnúť! (Ide rýchlym krokom za valy.)

SVÄTOSLAV (ponáhľa sa a odchodí popred kostol, Kojata vchádza do paláca).

MILENA (obzerá sa za nimi, potom pri zvukoch rozkazov, ktoré čuť zpoza scény, pokojne a isto): Ich dobehnem už len ja! (Ide smerom, kade odišiel Pribina a Koceľ.)

(Opona pomaly padá.)