Korešpondencia

(15. X. 1928)

Mánička!

Vari práve ideš z kancelárie, i ja som sa dnes už odbavil. Pred chvíľou som prišiel zo Sabinova, dopoludnia vybavil som si veci v Prešove. Dá hodne roboty dorozumieť sa s týmito ľuďmi. Niet u nich dosť zmyslu pre samostatné podnikanie. Na všetko chcú mať vzorček, predpis, bez mustru nezmôžu sa na nič. Vari i dobre, že toto poverenie Slov. jubilárny výbor vydal, aspoň zjednotia jubilejné oslavy v obvode XX. župy.

No nie o týchto veciach. Sú úradné a my máme bližšie reči, slová, ktoré si povieme na papieri, keď nemožno ústne. Veď je to prvý list písaný na Tvoju adresu ako žene. Mal by som chuť vybrať sa večerným vlakom domov, veď tam mám Teba. Ráno musel by som vstávať o piatej a robil by som zbytočné výdavky. Tých pár dní ubehne a potom, dúfam, nepríde nič tak naliehavého, aby som musel na deň a noc odcestovať.

Musíme si vážiť a priať večerov, tie sú jediné, čo nám patria cele, bo dni venujeme — Ty súdu, ja Lige. Kým nebudeme mať domova zariadeného, dotiaľ do terajšej našej domoviny, do nášho krbu rodinného musíme vniesť čo najviac teploty, srdečnosti, miloty a lásky, aby zatláčali ostatné nedostatky pohodlného bývania.

Za niekoľko dní manželstva pozorujem, chápeme toto blaženie za vzájomne správne. Ty nezavzdala si mi príčiny k obanovaniu voľby a zvolenie k výmene prsteňov a ja — podobne.

Tak je to správne, keď je zmysel pre porozumenie, pre oddanosť, a začiatky manželských nesvárov začínajú sa, keď jedna stránka myslí, že rozum lyžicou zhltala.

Trochu som sa rozhovoril o veciach, ktoré nás dnes neinteresujú príliš, bo okom ideálnym hľadíme na svet a vidíme ho vo farbách ružových. Dúfajme, že z tejto ružovosti nestratí moc, že sa z neho nezošúcha.

A teraz, aby bolo pravdou, že blaženosť ide cez žalúdok, o tej našej strave. Súčasne píšem list na Arvaya a žiadam ho, aby nám sprostredkoval penziu za 450 korún mesačne ad personam. V tom páde, uvádzam, sme ochotní od pondelka (snáď od nedele) sa tam stravovať. V inom páde, nájdeme si dačo inde. 1000 korún je veľa. Listovnú odpoveď nechá Ti u školníka, keď sa tam stavíš dnes abo zajtra, prečítaj. Je písaná na Tvoju adresu.

Bol by som síce rád, keby sme mali stravu v dome, radšej by sa však nestravoval v tej spoločnosti. Oni mňa poznajú a ja tiež viem, čo vedia i oni, že ich srdce k Pešti ťahá. To je už tak. Teším sa, až budeme mať svoj byt, vlastnú domácnosť. Budeme žiť na svoju päsť a taký život je najhodnotnejší, bo človek preciťuje všetky fázy jeho a vidí ho, ako sa mu navidomoči, premieňa, pretvaruje.

Píšem i p. Dr. Vrchovinovi o byt, ktorého opis pošlem zemskému prezidentovi Drobnému. Popri prvom byte potrebujem atakovať i na byt trojizbový. Nebolo by zlé.

Bozkávam Ťa, i mamu a som

Tvoj Toňo

Orkucany 15. X. 1928