ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Smrť chodila svetom a ako červené súkno tisla sa ľuďom do očí. Neistota ubíjala. Tých, ktorých červy žrali kadekde na frontoch, zahrabaných v cudzej zemi, mnohé životného elánu zbavené ľudské podoby závideli blaho posmrtnej bezstarostnosti a hoci často mávli rukou nad osudom, báli sa neodôvodnenej popravy. Smrť nebola hrozná, neznesiteľnou ju robila len hra mačky s myšou.

— Vláčia ťa ako vraha a zmordovaného zabijú, keď už ani chodiť nevládzeš…

Na štyroch stranách sveta sa hovorilo takto a na štyroch stranách nariekal gniavený, nivočený život.

V ľuďoch, ktorých vlasť učila nenávisti, nebolo ešte dosť vzkypenej žlče. Ešte stačilo v podobe rozkazu vysloviť vôľu Jeho Veličenstva a poslušné vojsko pohybovalo sa ako na drôty navešané figúrky v bábkovom divadle.

Písal sa už rok tisícdeväťstoosemnásty. — Knihy utrpenia v ľudských dušiach boli plné a ešte vždy zaznamenávali ukrutnosti, páchané na mnohých miliónoch ľudí. Nebolo odôvodnenej potreby ísť klásť životy do neznámej cudziny a nebolo záruky, že z tých obetí narastie aspoň krajšia budúcnosť.

V tom chaotickom vrení zvrátila sa i morálka. Rodila sa nenávisť, pomsta, rúcali sa pokojné rodinné životy a často žilo sa len dňu. Žilo sa chvíli, omamujúcim rozkošiam a útrapy, vybočenie z rovnováhy, skleslosť diktovali si svoje zvrhlé zákony.

Žena? — Deti? — Čože je to, keď kráľ chce mať chlapov. A ženy sú slabé. Vedia zabudnúť na osud, na sľuby, na všetko a keď ich zachváti pošetilosť, musia byť zovreté do náručia, musia byť milované a strhávané hoci na samé dno úpadku. A v takom rozochvení netreba zákonov o sviatosti manželskej. Časy sú čudné. Zajtra, možno, neskoro bude chcieť užiť života…

Mužov niet doma? Nech prídu, nech prídu aspoň na chvíľu, alebo nech prídu milenci… Hej, žiť treba, treba!

Načo, ženy, načo tie rozkoše? Prečo neprestávate rodiť? Prečo sa nepostavíte proti kráľovej vôli, aby nevraždil vaše potomstvo? Nechcete? Aké ste naivné, keď hovoríte, že Jeho Veličenstvo potrebuje ľudí, aby sa nezrútila jeho sláva, aby sa nezboril trón, to rozhegané kreslo, do ktorého ľudská nenávisť mala by len kopnúť, aby sa rozpadlo.

Obyvatelia kasární a barakov pozorovali sa a videli, že sa im do sŕdc a do duší zažiera akési upozornenie, že mlčky treba vyčkať, kým sa preleje pohár utrpenia a potom na tajný povel vyhrnúť sa z väzení na ulice a pomstiť štyri roky trvajúce, nezaslúžené bičovanie.

Takéto myšlienky žili a dozrievali v podvedomí, verejne iba s ľahostajnosťou hovorilo sa o úpadku mravov. Na nádvoriach kasární a barakov i blízki známi rozprávali o veciach bezvýznamných a hoci pociťovali potrebu primknutia, oddiaľovali sa navzájom, odcudzovali sa, aby sa vyhli prípadným následkom udávania. Spoločnou starosťou boli iba plné skladištia, zvážanie munície a roztrhané uniformy, rozbité baganče. S otupenou mysľou hľadeli všetci druh na druha a úzkostlivo pozerali do neznámej budúcnosti.

— Tie magazíny nie nadarmo sú plné… — povedali a skláňali starosťami zmučené hlavy.

— Veru, ešte všeličoho sa dožijeme…

— Tá vojna sa vari nikdy neskončí…

Oslovení odpovedali a vo vreckách zatínali päste. Pomstychtivosť rástla v nich ako buraň, a nebolo nikoho, kto by ho plel. Kto zasiahol do vojny a ona ako príšerná obluda pohladila ho ostrými pazúrmi, túžil po vypnutí hrude a po vytrhnutí najukrutnejšieho slova zo stískaného hrtana.

Predstavení ustavične omáľali lásku k vlasti, povinnosti voči nej a nechceli pochopiť, že je to len olej na oheň naliaty. Trpiaci v kráľovi videli stelesnené zlo a hrúzu. Dajedni, keď ich uštipla voš, zakliali kráľovi. Kráľ bol najbezočivejšou všou, ktorá vkradla sa všade a sala bez milosti i posledné kvapky krvi.

V odľahlej prešovskej ulici stál malý ateliér Tomáša Janigu. V ňom staručký umelec kresal sochu znázorňujúcu pomník biedy a zúfalstva. Všímajúc si beh každodenného života, pracoval na diele, zdokonaľoval ho a chystal naň nápis: „Výkrik hrdúseného sveta.“

V neveľkej pracovni údery kladiva vyznievali ako dunenie kanónov na frontoch. V tvrdej žule zvečňoval šedivý starec nielen bôľ blížnych, známych a neznámych, ale i výraz svojho prenasledovaného presvedčenia a stratu dvoch driečnych synov.

Novinám ľahko bolo bez súcitu oznamovať počet padlých a ranených, s tými narábalo sa už ako s padlými figúrkami na šachovnici. Tlačiarenská čierna farba a olovené litery už toľkokrát vymenili názory a udalosti sveta, že súcit nemohol do nich ani vnikať. — Lež Janigovi neraz skotúľala sa dolu tvárou horúca slza a z duše vydral sa bolestný ston žalujúceho človeka. O najdrahší poklad olúpený otec v takom rozochvení odchýlil oblok, odhrnul záclony a spoza nich hľadel na baraky, márniciam podobné. Zavše hovoril, že sú to väzenia a ich obyvatelia na smrť odsúdení chudáci. Díval sa na ten smutný svet, pozoroval ho od začiatku vojny a stade vyčítal i materiál na svoj nesmrteľný pomník.

Dakedy zachvátil ho cynizmus a so šibeničným smiechom sa pýtal chmúrnych pohľadov štyroch stien:

— Načo ste, matky, vychovali tie zruinované mátohy? Nemohli ste ich radšej v prvom kúpeli zatopiť? Oh, ako hrozné je prežívať vojnu, zasvätenú cudzím záujmom a pošetilosti…

Po chvíli sa uspokojil, mávol rukou a pokračoval v práci. Spomienka na dvoch synov, na profesora a na mladého inžiniera, diktovala rukám pri kresaní kameňa a Janiga naraz rezignovane dvíhal a spúšťal kladivo bezvládne, zronene.

Do ateliéru vošiel starší, asi tridsaťročný vojak. Bol človekom vyššej postavy, biedou zhrbený, vychudnutý a len bystrejšie oko by našlo v črtách jeho obličaja spomienku na lepšiu minulosť.

Tento zjav beznádejného človeka hodil sa umelcovi na znázornenie jednej myšlienky jeho sochy, na požiadanie sochárovo ochotne prichodil denne stáť niekoľko minút za model.

Vojak okúňavo pozeral na rozličných miestach na podstavcoch rozostavené sošky, lebo nechcel vyrušiť zo zadumania starého pána Janigu, ktorý vtedy už potieral čelo skostnatelou rukou a upieral zrak na prichádzajúceho hosťa.

— Posaďte sa, priateľu. Prečo ste taký nesvoj?

Vojak kýval plecom, sadol na ošúchané sedadlo a bezvýrazne zdelil sochárovi, že už nemôže znášať to prenasledovanie, špehovanie a sekýrovanie, ktorým mu život od narukovania strpčujú.

— Skántriť ma chcú…

Vzdychol.

Sochár Janiga pokýval hlavou a poznamenával:

— Ako mojich dvoch synov… Vzali, odvliekli na front, a počul som už i také reči, že strelení boli zozadu, naschvál… Teraz mi vzali osemnásťročného Vladka, ktovie, kde hynie. Veru, ani čo by srdce rezali… Bolí to, bolí…

Milan Havran zadíval sa na ponosujúceho sa starčeka, v duši načrel odvahy a rozprával rozhorlene:

— Ale ja sa im nedám. Mňa nedostanú… Rozhodol som sa a viem už, čo spravím. Katom ja slúžiť nebudem!

Takého slova Janiga ešte nepočul. Boli ľudia, čo si to pomysleli, vec uvážili v duchu a vo vhodnej chvíli utiekli od vojska alebo povaľovali sa po špitáloch. Tu prvý človek takmer pred úplne neznámou osobou celkom verejne porušil prísahu, kráľovi danú. Imponovalo mu to sebavedomie, hltal pohľady Havranove, ktorý zrazu zmužnel a v mystickom polosnení recitoval:

„Som ten, čo čaká na ston poplašeného zvona, bo ťažko hynúť otrokovi, pokiaľ pomstu nevykoná. Až potom vystriem chrbát, rumeň sfarbí líce.“

Janiga so zaslzenými očami vystrel náručie, aby objal človeka, ktorý mu v zúfaní dodal toľko sily a tíško si opakoval „… bo ťažko zhynúť otrokovi…“

Zachvel sa, no hneď zase utíšený sadol oproti svojmu hosťovi a prehovoril:

— Kto ste, priateľu, brat môj?

— Brat váš.

— Oh, a ako cudzo sme sa chovali a vy recitujete Kraskovho Otroka. A nikdy sme si nepovedali zopár úprimných slov, a hľa, akí sme si my blízki… Prečo ste mi neodhalili dušu? Tak málo nás Slovákov v tomto nepriateľskom ovzduší… Nemáš tu s kým pohovoriť, nemáš sa komu ani požalovať. Slová nám schnú na jazyku, mreme a — „ťažko zhynúť otrokovi, pokiaľ pomstu nevykoná…“

Ľudia náhodou sa stretajú i poznávajú sa náhodou a zopár mohutných dojmov sputnáva ich zväzkami úprimnej oddanosti. Vo veľkom svete toľko duší sa minie bez slova a vždy je to stratený poklad, vždy vznikne z toho škoda.

Havranovi otvorili sa ústa, rozviazal jazyk a vyrozprával všetko, čo mal na duši. Do Prešova prišiel z Liptova, v meste nenašiel úprimného druha, od narukovania zužovalo ho len ovzdušie, panujúce v barakoch, zima, cudzota, prenasledovanie, lebo už z domu si doniesol biľag nespoľahlivosti.

Niekoľko ráz hlásil sa Havran do poľa, chcel ujsť na ruskú stranu, aby hroznú vojnu prežil medzi bratmi Rusmi, hoci v zajatí. Doma čakalo ho len prenasledovanie, pomýšľal trvale sa usadiť v štáte, kde nie je hanbou byť Slavianom. Už ho i prijali, ale vždy vypadol z marškompánie, lebo popri ňom bolo už viac nespoľahlivých a veliteľstvá nechceli zhromažďovať rozkladné živly, aby neškodili v zákopoch. Jemu sa zdalo, že vyčítali mu z očí tajné úmysly a sužoval sa. Z goliera strhli dôstojnícke distinkcie a užívali ho na najškaredšie práce.

Havran cítil, ako sa mu deje krivda. Hovoriť nesmel a ani sa mu nechcelo žalovať sa pred nepriaznivými a neprajnými ľuďmi. Trpel nesmiernym bôľom a detinskou radosťou sa potešil, keď včera stretol sa s priateľom od výzvedného oddelenia, že za hranicami pracuje sa na našej slobode, že naši legionári bojujú za práva národa. Srdce, ako poplašný zvon, rozkolísalo sa a čosi vnútorného mu diktovalo, že musí ísť medzi svojich a priložiť polienko na oheň rodiacej sa slobody.

— Strežú ma tu ako zloducha, — prehovoril po chvíli, — každý zadrapí o mňa, zase vymysleli poslať ma do rýdzo maďarského pluku, no mýlia sa. Nedám sa im! Nepôjdem ta, nepatrím ta!

— Radšej to vydržte s božou pomocou, — zahováral Janiga.

— Nie, majstre, nedám sa im skántriť. Sloboda naša sa rodí, máme legionárov, musím im pomôcť. Musím byť pri tom!

Janiga zalomil rukami.

— Sloboda?

— Sloboda a vlasť!

— Je to možné? Naozaj? Veď Rusi prehrali…

— Spojili sa Slováci a Česi a s pravdou šli do boja.

Prekvapený Janiga zaradoval sa v duši, no ešte vždy krútil nechápavo hlavou. On nikdy nepočul o tom. Žil utiahnutý od sveta, bojazlivo vyznával svoje cítenie a snažil sa zrásť so sochárskym umením. Kým bol mladší, výbojnejšie odolával náporu a potom, aby sa vyhol prenasledovaniu, utíchol. Ešte pred vojnou mal aféru s úradmi, že vykresal sochu sv. Cyrila a Metoda a postavil ju do kostola v rodnej obci. Vyhodili jeho „panslávskych svätých“ a hľadali zádrapky na prenasledovanie. Uhol sa, aby ušetril rodinu a takmer nevychádzal z domu. Národné pamiatky ako vzácne relikvie schovával, lebo už niekoľko ráz mu prekutali dom, hľadajúc doklady o prípadnom spojení s nepriateľskými špiónmi. Inokedy hľadali pušky, nadbytok potravín, a keď sa skrz-naskrz presvedčili o jeho neškodnosti, zamrmlali, nadurili sa a utiahli s ovisnutým nosom.

— Ešte vás zmárnia, keď odoprete plniť rozkazy. Chytia vás na ceste.

Havran sa usmial.

— Ba nie. Idem s pevnou vierou, že sa mi dielo podarí.

Janiga najradšej by bol posmelil smelého hrdinu, nenachodil slov. Havran pokračoval:

— Dnes som sa prišiel, majstre, rozlúčiť s vami. Od prvej chvíle som vedel, že ste Slovákom, neprezradil som sa naschvál kvôli vám, ale teraz, keď odchádzam, musím vám odhaliť dušu. Dovidenia, majstre.

— Prečo sa náhlite?

— Treba sa mi pripraviť na cestu. Ujsť musím už dnes, ináč by ma odvliekli k tomu maďarskému pluku…

Janigu zabolelo srdce. Zle mu padlo lúčiť sa po tých dojemných chvíľach.

— Priateľu, navštívte ešte moju rodinu. Musím vás predstaviť žene i dcére. I synov by vám predstavil… Už ležia, chudáci, padli… Tretí je na talianskom fronte. Ani nevieme, čo je s ním, nepíše…

— Prídem.

Podali si ruky. Starý sochár z dverí pozeral za odchádzajúcim vojakom. Radosťou sa naplnila jeho duša, lebo našiel človeka, pred ktorým nehatane mohol vysloviť niekoľko zo srdca plynúcich slov.

— Kraska recitoval, oh, vznešený človek… Prišiel taký odvážny, taký odhodlaný pomôcť svojeti… Nech ho Boh sprevádza na cestách.

Havran skutočne stal sa hrdinom v očiach Janigových. Zahľadel sa na sochu a pokrútil hlavou.

— Kto by sa nazdal, že v tom zlomenom človekovi žije toľká viera, toľká životaschopnosť.