ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Milena, Koceľ.

KOCEĽ (opretý o dvere s ľavej strany trónu počúva Milenin spev, keď sa spev má skončiť, prejde na druhú stranu javiska).

MILENA (počuť ju, ako spieva za scénou uspávanku):

(Môže byť aj iná vhodne volená pieseň. Po skončení spevu Milena prichádza na scénu s úsmevom.)

KOCEĽ: Uhajkala si ho?

MILENA: Zaspal Braslavko náš…

KOCEĽ (milo ju chytí za ruky, bezstarostne): Pozorujem ťa chvíľu. Vieš, Milena, že si sa za tie roky skoro nič nezmenila?

MILENA: Zato ty hej.

KOCEĽ (smeje sa): A ako!

MILENA: Naveky máš plno roboty. Mal by si sa trochu aj o mňa starať.

(Držia sa za ruky.)

KOCEĽ: Len počkaj. Len čo bude po arcibiskupskej návšteve a po posviacke kostolov, obnovíme veselé poľovačky… Uvidíš, akú zver skolem!

MILENA: Ty? (Smeje sa.)

KOCEĽ: Len sa nesmej! Uvidíš…

MILENA (smeje sa ďalej).

KOCEĽ: Ty ma naveky podceňuješ. Ale ja ti ukážem! Raz ma ani nepoznáš… Vieš, Milena, pôjdeme do hôr, budeme sa dívať na samovíly, ako tancujú po strminách.

MILENA: Mohlo by to byť krásne…

KOCEĽ: Naozaj krásne je to, keď sa pohybujú vo vzduchu, keď sa spustia na zem a keď jazdia na jeleňoch, poháňaných hadími bičmi…

MILENA: Ale vraj vypíjajú ľuďom oči…

KOCEĽ (smeje sa): Never tomu, Milena… Len človek ublíži človeku…

MILENA: Ale víly sú nebezpečné…

KOCEĽ: Myslíš?

(Smejú sa obidvaja.)

Predošlí, Pribina.

PRIBINA (ustatý, dosť ťažko kráča, mrzutý): Ako vám závidím ten bezstarostný smiech… (Ide ku trónu, sadne si naň.)

KOCEĽ (náhle zvážnie, pozoruje otca).

MILENA (tiež zvážnie a ustúpi).

KOCEĽ: Na starosti času dosť, keď mi zavesíš, otec, na plecia správu krajiny.

PRIBINA: Tých starostí je so dňa na deň viacej. Ani doma nejde všetko kostolným poriadkom, a za hranicami je ešte horšie… A tí (hodí hlavou) vlečú sa za mnou ako tieň…

MILENA: Moravci?

KOCEĽ: Zasa šarapatia?

PRIBINA: Na hraniciach. Podpálili osady a ľudí odvliekli do zajatia.

KOCEĽ: Treba už raz dupnúť! Keď poznajú našu silu, prestanú dobiedzať.

MILENA: To všetko len z nenávisti, že si sa oprel o Ľudovíta Nemca.

PRIBINA: Čo som mal robiť? Vyhnali ma… Musel som sa oprieť o dakoho!

KOCEĽ: Dá Boh, dožijeme sa i lepších časov. (Za scénou ozve sa detský plač.) Jaj, Braslavko sa zobudil…

MILENA: Iste je hladný… (Odchádza, zkade pred chvíľou prišla.)

Pribina, Koceľ.

PRIBINA: V Nitre býval predtým pokoj. Dobre ho tam zasial môj nebohý drahý otec. A ja som sa mu veru neodcudzil, panovníkovi chrabrému, ktorý zlomil moc Avarov.

KOCEĽ: Toľké roky žijeme v tejto požehnanej Panónii, a ty, otec, nevieš nájsť pokoja pre dušu svoju…

PRIBINA: Neviem, neviem, či som vtedy nemal prijať radšej smrť z rúk vlastných, ako ísť žobrať o priazeň do Rezna…

KOCEĽ: To ťa trápi? Teraz — po toľkom čase?

PRIBINA: Pracujeme tu do úmoru, zaháňame túžby, a svedomie jednako len mátoží…

KOCEĽ: Keď sme sem prichádzali, kráľ ti povedal: Skláňaj sa pred oltárom Pána a vzývaj i pros Všemohúceho, aby sa služba jeho šírila ako na tomto mieste, tak i v celej Panónii. Ty si pristal a odvetil: Pohliadaj na nás naveky milostive a my ti neprestaneme vzdávať vďaky, pane…

PRIBINA: Nepripomínaj, Koceľ… Nerád spomínam na to… Hlahol trúb kráľovských, ktoré ma vtedy pozdravovaly, zarezal sa mi do ušú, ani spevom, ani modlitbou ho neviem zaplašiť… A sny… sny moje sú strašné…

Predošlí, posol.

POSOL (príde): Knieža…

PRIBINA: Čo máš?

POSOL: Prišla zpráva od brehov Drávy.

PRIBINA: Aká?

POSOL: Nedobrá. Zabili a rozštvrtili kňaza.

PRIBINA: Pohanského?

POSOL: Kresťanského!

PRIBINA (vstane): Kto?

KOCEĽ: Naši?

POSOL: Naši.

KOCEĽ: Hrozné…

POSOL: A pri Rybnici potuluje sa akýsi pohanský žrec. Prišli poslovia a zvestovali, že vyhrabúva mŕtvoly a spaľuje ich podľa pohanského obradu.

PRIBINA (dá poslovi rukou znamenie na odchod, potom udrie na gong).

POSOL (odchádza).

Pribina, Koceľ, Valtuc, Milena.

(Pribina čaká, kým sa všetci poschádzajú. Valtuc a Milena prichádzajú spolu. Prítomní pozorujú Pribinu, jeho zamračenosť vyvoláva v nich stiesnenú náladu.)

PRIBINA: Prišiel posol od Drávy. Zabili tam nášho kňaza.

VALTUC (mních, má na sebe čierny benediktínsky odev. Stojí s jednej strany trónu, Koceľ a Milena sú na druhej strane. Zalomí rukami): Kresťanského kňaza kresťania?!

PRIBINA: To je znakom, že v Panónii nie je ešte všetko tak, ako chceme mať.

MILENA: Neslýchané…

KOCEĽ: Hrozné i počúvať…

VALTUC: Knieža! Vinníkov treba pochytať a potrestať, aby sme o tom zavčasu poslali zprávu do Soľnohradu.

PRIBINA: Áno, tak je.

VALTUC: Božeuchovaj, aby sa arcibiskup o tom dozvedel pred príchodom na Blatno od iných.

KOCEĽ: Arcibiskup iste pochopí, že z vášnivých pohanov nemožno vychovať hneď horlivých kresťanov.

MILENA: A nie každému je dané pochopiť veľké pravdy na prvé počutie!

PRIBINA: Nahluchlí nech lepšie nastavia uši! (Sadne.)

MILENA: Užitočnejšie by bolo vyčkať, kým sa pohania od modiel odvrátia sami.

VALTUC: Dnes popustiť — znamená prehrať!

PRIBINA: Nuž nestrpíme pohanstvo v Panónii! Keď nepomohlo dobré slovo, pomôže päsť! (Udrie päsťou na kreslo. Vstane, hovorí rozhodne.) Píš, Valtuc, do Soľnohradu. Nech pošlú nových kňazov. Tvrdších, odhodlanejších! S nikým sa nebudeme maznať. V Panónii bude viať len jedna zástava! (Sadne.)

KOCEĽ: Ja jednako myslím, otec, pekným slovom dosiahli by sme viacej. Veď náš ľud nie je proti Kristovi. Lenže sú veci, ktoré dosiaľ nepochopil. Treba mu ich vysvetliť.

MILENA: Kde násilím ženú ľudí pod kríž, tam zasievajú semeno vzdoru. Ten kňaz, čo ho naši umučili, iste i sám bol vinovatý.

VALTUC (karhavo): Milena!

MILENA: Azda nevedel dosť jasne vykladať Slovo a viac ako o Slovo staral sa o poplatky.

PRIBINA: I poplatky treba vyberať!

MILENA: Bezpochyby. Ale to treba ľuďom povedať v srozumiteľnej reči.

VALTUC: Kto nevie pochopiť volanie doby, toho treba vyničiť ohňom a mečom.

MILENA: Tebe sa nepatrí bojovať ohňom a mečom. Máš lepšiu, mocnejšiu zbraň!

VALTUC: Niet lepšej zbrane.

MILENA (upretá na Valtuca s dôrazom, pomaly): Tvoja zbraň je — láska! I Kristus kázal milovať… Ja sa prihováram za tých nešťastníkov. Sú naši. Krv z našej krvi.

PRIBINA: Vývrheli! Sú na hanbu panónskemu ľudu.

KOCEĽ: Dánsky kráľ, hoci už bol kresťanom, obetoval pohanskému Vítovi prekrásnu zlatú čašu. Získal si tak pohanov a oni prinútili svojich bohov kľaknúť pred Kristom na kolená…

MILENA: Naveky mi tanie na mysli, s akým nadšením by vzýval náš ľud Boha, keby mal kňazov vlastných…

KOCEĽ: Áno…

MILENA: Nech sa vyučia naši mladíci v Písme!

VALTUC: To je vec smiešna… Veď biskup posiela do Panónie dosť kňazov. Tunajšia mládež nech len obrába zem, nech loví ryby a nech sa cvičí v umení vojennom, aby knieža mohlo plniť záväzky.

KOCEĽ: To je, pravda, tiež dôležité…

VALTUC: Musíme pamätať i na výdavky, spojené s návštevou arcibiskupa.

PRIBINA: Ako pokročily prípravy na slávnosti?

VALTUC: Veľmi dobre, knieža. Všetko sme pripravili.

Predošlí, Žilic.

ŽILIC (vošiel pri slovách „Veľmi dobre, knieža.“ Zastane pri dverách, pozdraví. Čaká na Pribinov pokyn hovoriť.)

PRIBINA (podíva sa na Žilica, zdvihne hlavu): Hovor.

ŽILIC: Priviedli zajatých.

PRIBINA: Moravcov?

ŽILIC: Áno.

PRIBINA: Koľko?

ŽILIC: Päťdesiat vojakov a ich veliteľa.

PRIBINA (zdrsnie): Teda už zasa! Kde ich zajali?

ŽILIC: Na Jahodovom poli.

PRIBINA (vstane, zdôrazňuje všetky slabiky): Bude im pamätné! (Rozhodne.) Pred západom slnka všetkých do temnice!

(V sieni veľmi napnutá nálada.)

Koceľ! Žilic!

KOCEĽ (postaví sa do pozoru).

ŽILIC (to isté).

PRIBINA: Na svitaní udrieme na Nitru!

VALTUC: Knieža, teraz nemôžeš opustiť Blatno. Veď čakáme arcibiskupa.

PRIBINA: Prvší je poriadok. Arcibiskup počká!

VALTUC: Nemôžeš chýbať pri posviacke kostolov.

PRIBINA: V Nitre nenechám kameň na kameni!

MILENA (spraví niekoľko krokov ku Pribinovi, vystrie ruky): Je tam i veľa dobrých ľudí. Sú hotoví ti slúžiť.

PRIBINA: Budú slúžiť! Až sa budú svíjať! (Náhle sa rozhodne.) Chcem vidieť zajatých!

ŽILIC: Na rozkaz.

PRIBINA (rezkým krokom odchádza s korbáčom, ktorý visel na stene pri dverách).

ŽILIC (ide za ním).

Koceľ, Milena, Valtuc.

(Koceľ ako vyjavený. Všetci prítomní upierajú pohľad na dvere.)

KOCEĽ: Divný je otec dnes…

VALTUC: Má veľa starostí.

MILENA: Na Nitru naveky spomínal s láskou. Večne sníval o nej.

VALTUC: Tobôž, keď mu i kráľ dával nádeje…

MILENA: Tie kráľovské nádeje sú ako hrady na piesku…

VALTUC: Kráľ povedal: Vyčkaj vhodnú chvíľu…

KOCEĽ (teraz už zrýchli tempo, predošlé slová niesly sa zťažka, padaly ako balvany, aby podporily pochmúrnosť nálady): Koľko takých chvíľ už bolo. Nezabúdaj, Valtuc, že na nitrianskom hrade sedí teraz Svätopluk.

VALTUC: To je práve dobre. V Rezne ho majú radi.

MILENA: Aj Mojmíra mali radi. A keď sa nazdali, že im prestal byť po vôli, shodili ho a uviedli na trón človeka pre nás ešte nebezpečnejšieho.

(Za scénou pozvoľna ozve sa podráždený huk, v ktorom vyniká hlas zúriaceho Pribinu, ktorého niektoré výkriky musia znieť jasne a srozumiteľne. Ide najmä o slová, na ktoré nadväzuje v neskoršej hre Milena. Sú to vety: Pes! — Zradca! — Všetkých do želiez! a pod.)

VALTUC: Však tróny sa ešte neprestaly váľať. (Medzitým pozrel smerom obloka.) Pozrite, ako zúri knieža pri pohľade na zajatých. (Ide k obloku, pozoruje dej.)

MILENA (ide za ním, náhle zhíkne): Ježišu Kriste! To nie je možné…

KOCEĽ (strhne sa): Čo? (Keď vidí zúfalú Milenu, pribehne k nej, zachytí ju, tiež hľadí oblokom na dvor.) Milena…

MILENA (bez seba): Hľaď, medzi zajatými…

KOCEĽ (uvedomí si situáciu, s úžasom): Stremeň…?

MILENA: Môj otec!

VALTUC: Knieža ho dáva do želiez.

KOCEĽ: Musíme ho zachrániť. (Valtucovi.) Otče, tvojim slovám je knieža prístupný, prosím, prihovor sa.

VALTUC (ešte sa neodtrhol od obloka): Chce ho dať popraviť…

KOCEĽ: Nemožno človeka popraviť bez súdu!

MILENA (celkom zlomená): Ježišu Kriste!

VALTUC: Uspokoj sa, Milena. Prihovorím sa za neho.

KOCEĽ: Bože, buď nám milostivý!

Predošlí, Pribina, Žilic.

PRIBINA (prichádza, rozčúlene máva korbáčom, začal hovoriť už za scénou.): Vojakom, ktorí ho chytili — odmenu!

ŽILIC (zastal pri dverách): Na rozkaz.

PRIBINA: Rozhlásiť po okolí, aby sa ľud pred západom slnka prišiel prizerať…

VALTUC (prejde na druhú stranu, kde predtým stál): Nezaťaž si, knieža, svedomie hriechom…

PRIBINA (drsne): Dnes mi nepripomínaj také veci! Človek by od toho zbabel! (Žilicovi.) Konaj!

ŽILIC (odchádza).

KOCEĽ: Najprv ho vypočuj.

PRIBINA (stojí na stupňoch pred trónom): Poznám ho, podliaka! Naveky bol taký. Konal zlé a zrádzal.

MILENA (vystrie pred Pribinom ruky, prosebne): Zmiluj sa, knieža…

PRIBINA (tvrdo): Ty čuš! Či tiež držíš s nimi? A na Blatno si prišla len zrádzať?

MILENA (pokorená tými slovami, zlomene ustupuje, skoro padne, Koceľ ju zachytí a drží ju).

KOCEĽ: Otec!

PRIBINA (spamätá sa. Mäkšie): Zabudni… (Po pomlke nesie hlas tvrdo, hlavu zdvihne, skoro kričí.) Neznesiem, aby ma znepokojovali i tu, keď som im vyhol z cesty! (Prejde cez scénu.)

VALTUC: Kým budú na svete pohani, medzi národmi nebude pokoja. Vojny sú výmyslom krvilačných pohanských bohov.

KOCEĽ: Otec, dal si sa strhnúť hnevom.

PRIBINA (zrýchľuje tempo): Najprv sa hrýzli medzi sebou, brechali na susedov, a teraz, keď ma vidia v robote, idú mi pod nohy hádzať polená!

KOCEĽ (presvedčivo): Nepoznáme Stremeňov úmysel. Otec, vypočuj ho.

PRIBINA: Nemám s ním čo hovoriť!

VALTUC (pomáha Koceľovi): A ak prišiel s dobrým?

PRIBINA: On?

MILENA: Si ukrutný, knieža! A kresťan si.

VALTUC: Odpúšťať je Bohu milšie, ako trestať.

KOCEĽ: Mne si radil o vážnych veciach rozhodovať vždy po bedlivých úvahách.

PRIBINA: Je pohan!

MILENA (padne pred Pribinom na kolená, on si ju ani nevšimne): Milosť prosím pre otca svojho… Bol zaslepený, nevedel, čo robí…

PRIBINA: Pre nikoho niet milosti!

VALTUC: Milosť je u Boha, ktorému si i ty zasvätil život, keď si mu začal slúžiť.

KOCEĽ (vidiac márnosť Mileninho prosenia, zdvihne ju a privinie k sebe).

PRIBINA (rozčúlený, bojujúc so sebou, prejde na druhú stranu, medzitým): Nemôžem… nesmiem zmľandravieť… Treba vykúriť osie hniezdo…

KOCEĽ (láskavo): Uspokoj sa, Milena.

VALTUC: Pamätaj, že teba silným urobil Kristus. Ak sa ho odriekneš, budeš slabý a bezmocný ako červík.

PRIBINA (rozhodne sa. Ide ku trónu, udrie na gong. Všetci meravejú v očakávaní).

Predošlí, Žilic, potom dvaja vojaci a Stremeň.

ŽILIC (vojde, čaká pri dverách).

PRIBINA: Predviesť!

(Žilic odíde, hneď sa však vracia so spútaným Stremeňom, ktorého vedú dvaja vojaci. Jeden z vojakov postrčí Stremeňa, takže sa zatacká a letí až ku trónu, kde Pribina napriaha na neho korbáč. Žilic ide za Stremeňom, jeho meč kladie pred trón, zastane vedľa Valtuca.)

KOCEĽ (prv, ako prišiel Stremeň, Milene): Nesmieme byť maloverní. Búrky sa prevalia ponad kraj a zasa sa po nich vyčasí…

MILENA: Kiež by dal Otec nebeský!

(Vtom vedú Stremeňa. Pribina ho tne bičom.)

MILENA (s úžasom): Otec… (Hodí sa mu do náručia, nedbá, že údery Pribinove zasiahnu i ju.) Otec…!

STREMEŇ (tažko mu to prichodí povedať): Že si sa musela narodiť…

KOCEĽ (chytí Milenu, chce ju odviesť): Odíď teraz odtiaľto, duša moja, to nie je divadlo pre teba…

PRIBINA (prísne): Ostaň! (Pauza.) Nech vidí, akého má otca.

STREMEŇ: Pokoril si ma, knieža.

PRIBINA (sadne na trón): Podliak.

STREMEŇ: V mojom srdci žiješ podnes… Kedysi sme boli kamaráti…

PRIBINA (vyskočí, zaženie sa znovu korbáčom, spamätá sa však a Stremeňa nebije, zťažka vydýchne, sadne, korbáč odhodí).

MILENA (pri pohľade na zdvihnutú ruku): Matka Kristova, zmiluj sa nad nami… (Vrhá sa znovu otcovi do náručia, Koceľ ju zadrží. Milena ďalšie vyhráva v Koceľovom objatí, opierajúc sa o neho.)

STREMEŇ (nevšíma si Milenu): Prichádzam z vôle kniežaťa Rastislava a bolo by mi milšie, keby som sa mohol vrátiť domov ako priateľ, a nie ako nepriateľ.

PRIBINA: Len nepriateľov zajímam a súdim.

STREMEŇ: Keď som prekročil hranice Panónie, dal som sa do ochrany tvojim vojakom. Odpásali mi meč a naložili so mnou ako s nepriateľom. To nebolo čestné!

VALTUC: Moravci nám nepreukazujú priateľstvo.

STREMEŇ: Nitriansky Svätopluk verne slúži moravskému Rastislavovi…

PRIBINA (len pre seba medzi Stremeňovou rečou): Holopysk!

STREMEŇ (pokračuje): … a Rastislavovi pomáha i kráľov syn, Karolman.

PRIBINA: Podliak s podliakmi!

STREMEŇ: Rastislav je v spore s kráľom a arcibiskupom.

VALTUC: Dosť vám preto hanba, že sa zlým odplácate za dobré!

STREMEŇ: Myslíme na seba a na budúcich.

VALTUC: Ste kresťania! Veď kresťanstvo vám zaručuje život!

STREMEŇ: Kňazi neslúžia Bohu, ale kráľovi.

KOCEĽ: Chcete sa vrátiť k pohanstvu?

STREMEŇ: Pohanov Rastislav vyhnal.

PRIBINA: Ak naoko…

VALTUC: Sami neviete, čo chcete!

STREMEŇ: Neurobili sme dobre, že sme ťa vtedy vypustili z Nitry. Všetci vidíme dnes jasne: chýba nám tvoja mocná ruka. Ale to je tak: chceš napraviť — pokazíš. Dnes už vieme, že čosi nie je v poriadku ani na Devíne, ani v Nitre.

PRIBINA: Ták?!

STREMEŇ: Preto som prišiel…

PRIBINA: Prenášať do Panónie moravskú nákazu!

STREMEŇ: Nie!

VALTUC: Čo chceš?

STREMEŇ: Poslúžiť nám i budúcim. Keď splním svoje poslanie, môžeš ma, knieža, hoci i rozštvrtiť.

PRIBINA: Si úlisník, súci pod katovu sekeru!

STREMEŇ: Keby sme sa spojili, boli by sme mocní…

KOCEĽ: Naša moc je v našej odhodlanosti — žiť.

VALTUC: Akože hľadáte cestu na Blatno, keď viete, že vedie sem cez Rezno?

STREMEŇ: Rovná cesta je kratšia a istejšia.

PRIBINA: Neverím! Nechcem!

STREMEŇ: Prisahám na boha Paroma…

PRIBINA (s opovrhnutím): Pohan!

STREMEŇ: Totiž… (V pomykove.) Pomýlil som sa…

PRIBINA: Na pohanského boha prisaháš! Nemôže byť úprimné tvoje kresťanstvo.

STREMEŇ: Kôň má štyri nohy, a potkne sa. Prišiel som a prosím, daj mi príležitosť dokázať, že nemyslím na seba, ale na dobro celku.

PRIBINA (uvažuje, potom sucho): Hovor!

STREMEŇ: Krivdil som ti. Netajím. A ľutujem. Zo srdca ľutujem. Zabudnime na neshody, čo boly medzi nami, a pohliadnime na nebesá, keď tasíme meč a v mene božom vrháme sa na nepriateľa. Pribina, náš nepriateľ je spoločný!

PRIBINA (láme sa): Mlč, mlč!

STREMEŇ (vybadá to, vášnivejšie): Aká krásna vec je hľadať slávu na poli a odvážne kráčať po stopách otcov a slávnych predkov…

PRIBINA (v neistotách): Nie, nie… Oklamali ste ma…

STREMEŇ: To bolo dávno.

VALTUC (po pauze so zrejmou snahou pomôcť Stremeňovi): Knieža! Hľadím ti do očú a vidím, vladykove slová ťa dojaly… Úmysel Stremeňov musí byť z Boha, keď sa jeho slovo začína ujímať v úrodnej pôde tvojho srdca…

MILENA (využíva situáciu, horlivo kľakne pred Pribinu): Ako len možno vrúcne prosiť, prosím ťa, knieža, popraj vladykovi Stremeňovi, aby napravil svoje chyby a aby uľahčil svojmu svedomiu.

PRIBINA (zadíva sa na Stremeňa, váha, potom vstane, pokynie Žilicovi, aby zdvihol meč): Shoďte mu putá!

ŽILIC (zdvihne meč, drží ho v obidvoch rukách, stojí pred trónom).

(Vojaci odopínajú putá, znovu ustúpia).

PRIBINA: I keď ti neverím, vraciam ti meč.

(Dotkne sa rukou meča, ktorý Žilic potom podá Stremeňovi. Stremeň až žiari a s chvatom siahne po meči.)

Dávam ti možnosť slová svoje skutkami podoprieť.

STREMEŇ: Vďaka ti, knieža!

MILENA: Otec!

STREMEŇ: Nevyschly ti ešte staré nitrianske korene…

KOCEĽ: Si veľkodušný, otec!

STREMEŇ: Verím, pochopíš moje posolstvo…

MILENA (medzitým objala už otca): Otec, drahý otec… (Obráti sa ku Pribinovi.) Budem sa modliť a v modlitbách svojich neprestanem vzdávať Bohu vďaku za tvoju šľachetnosť.

(Stremeň hladká Milenu po vlasoch.)

PRIBINA: Nechajte nás samých!

MILENA: Prichystám hostinu nad hostiny. Koceľ, poď…

(Okrem vojakov a Stremeňa všetci odídu.)

Pribina, Stremeň a vojaci.

PRIBINA (po hodnej pomlke): Hovor!

STREMEŇ: Prinášam veľmi dôležité zprávy.

PRIBINA: Počúvam ťa.

STREMEŇ: Sú veľmi dôverné. (Hľadí na vojakov, pohľadom naznačuje, že ich prítomnosť mu je nežiadúca.)

PRIBINA (pochopí. Vojakom): Doneste medoviny.

STREMEŇ (prikývne, je rád).

VOJACI (odídu).

STREMEŇ: Počúvam, staviaš kláštory a kostoly.

PRIBINA: Hej.

STREMEŇ: I my staviame.

PRIBINA: A čo kríž… Víťazí?

STREMEŇ: Víťazí.

PRIBINA: A Svätoslav?

STREMEŇ: Dávno odišiel od nás. Niet po ňom slychu.

PRIBINA: Pohan.

(Vojak príde, prinesie na tácni v štýlových drevených čašiach medovinu. Zastane medzi Pribinom a Stremeňom, čaká.)

PRIBINA: Napi sa.

STREMEŇ (berie čašu, ale až potom, keď ju vzal Pribina): Na tvoje zdravie.

PRIBINA: Na zdravie.

VOJAK (keď Pribina a Stremeň sa napili, položili čaše na tácňu, odíde).

STREMEŇ: A teraz budem hovoriť otvorene.

PRIBINA: Rozprávaj.

STREMEŇ: Nitru nosíš v srdci, a ak budeš múdry, môže ti byť cesta na ňu kvietím vysypaná. I to verím, že ti budúcnosť ľudu leží na srdci.

PRIBINA: Hovor jasnejšie!

STREMEŇ: Príkaz, s ktorým prichádzam na Blatno, zneje: Pribina nech popretŕha styky so Soľnohradom a Reznom. Rastislav a Svätopluk chcú odpútať život slovenských plemien od priazne a pomoci cudzincov.

PRIBINA (čoraz bojovnejší; dej má rýchly spád): Odpútať sa od tých, čo naše kraje posvätili svetlom kresťanskej viery?

STREMEŇ: Prinášajú kresťanstvo, ale berú poplatky.

PRIBINA: Správne. Berú, čo im právom patrí. Služby nemôžeme požadovať od nich zadarmo. I keby brali poplatky sto ráz väčšie, nebudú veľké, ak bude v Panónii vládnuť Kristus.

STREMEŇ: Čokoľvek zaplatíme cudzincom, je na škodu vlastného plemena.

PRIBINA: Mohutnieme s nimi.

STREMEŇ: Ohavné je mať pána nad sebou. Rastislav narádza vybudovať taký stav, aby sme si vo všetkom sami vystačili. Chce vybudovať spravodlivosť v našej slovenskej, alebo ak tak chceš, v našej moravskej domovine.

PRIBINA: Niet na svete spravodlivosti! Je len právo silnejšieho. A dobre je byť so silnými v priateľstve. Cudzinci nám môžu byť len na osoh.

STREMEŇ: Nasadia medzi nás cudzoť, ktorá sa rozrastie ako plevel, a za to len teba budú budúce pokolenia preklínať. (Utkvie pohľadom na meči, prezerá ho.)

PRIBINA: Moja cesta je správna. Krista chcem mať v krajine!

STREMEŇ (cynicky): Tvoja cesta je správna… Hm… (Celkom to vyspieva.) Tvoja cesta je správna…

PRIBINA: Prečo sa tak dívaš na svoj meč?

STREMEŇ: Neviem sa v ňom dosť nakochať. Tvoji vojaci mi ho odpásali a teraz, keď si mi ho vrátil, vidím, aká vzácna vec je meč pre vojvodu. (Pomlka, rezignovane spustí ruky.) Keby sme sa boli dohodli, mohla byť medzi nami láska.

PRIBINA: Láska u vás? Neminie deň, aby som nepočul, že sa hryziete medzi sebou. Akože chcete nažívať v láske, keď bojujete proti jej šíriteľom? Čo vlastne chce Rastislav?

STREMEŇ: Aby si Panóniu pevnejšie pripútal k Devínu! Vydaj ju pod jeho ochranu.

PRIBINA (drsne): Taák?!

STREMEŇ: Áno. Tak.

PRIBINA: Len pred chvíľou som ťa vzal na milosť.

STREMEŇ: Prišiel som si ťa získať po dobrom. Priatelia sa ľahko dohodnú. Pribina! Sme pevne rozhodnutí uplatniť našu vôľu. Kiež by ťa oslnila štátnická múdrosť Rastislavova!

PRIBINA: Už si dopovedal?

STREMEŇ: Áno. A chcem tvoju jasnú odpoveď.

PRIBINA (po pauze pevne rozhodnutý): Odmietam.

STREMEŇ: Lepšie by nám bolo ostať pohanmi, ako poslúchať cudzích!

PRIBINA: Nesmysel. Zničia nás. (Stupňuje.) Či ste slepí, ľudia?! Som zodpovedný za život všetkého tunajšieho ľudu.

STREMEŇ: Ľud bude zachovaný.

PRIBINA: Nestrpia nás medzi sebou kresťania.

STREMEŇ (začína byť prudko útočný): Ak nepristaneš…

PRIBINA (udivený, ale opanuje sa): Ak nepristanem?

STREMEŇ: Prinútim ťa!

PRIBINA: Stremeň!

STREMEŇ: Zaklínam ťa, knieža, rozmysli všetko dobre. Mal som ťa rád. I vtedy, keď som ťa nenávidel. Lebo nenávidel som len tvoje poblúdenie. Teraz je najvhodnejší čas striasť sa Frankov, lebo sú slabí.

PRIBINA: S nimi som začal, s nimi budem i pokračovať.

STREMEŇ: Nesmieš nám byť na prekážku.

PRIBINA: Ja vám?

STREMEŇ: Vystríham ťa, knieža! Z našej roboty nesmú sa obohacovať cudzí, keď nie je potrebné, aby sme boli žobračou. Som už starý, ale ešte naveky dosť silný splniť všetko, na čo som sa pred Rastislavom podobral.

PRIBINA: Dosť! Skončili sme!

STREMEŇ: Ak nepristaneš…

PRIBINA: Ty mi vyhrážaš? (Udrie na gong.) Vrhnem ťa znovu do najtemnejšej temnice. Dám ťa roztrhať psom a hodím ťa im napospas!

STREMEŇ: Teraz už nie, lebo…

PRIBINA (zúri): Mlč!

STREMEŇ: … zahynieš! (V tej chvíli mu vrazí do srdca dýku, ktorú obratne vytiahol zpoza opaska.)

PRIBINA (potočí sa, padá do kresla, ale nič to, ak umiera na schodíkoch pred trónom. Keď padá): Podliak… (Ťažko dýcha.) A ja som ti už začínal veriť…

STREMEŇ (najprv sa zarazí, cúvne, ale hneď nadobúda rovnováhu. Ruku s dýkou drží ešte vystretú): Odpusť, knieža… Ale bolo to nevyhnutné, aby sa národ zachoval čistý. (Najprv mu vypadne z ruky dýka, potom i ruka ovisne.)

Predošlí, Milena, Koceľ, Valtuc a dvaja vojaci.

MILENA (vojde práve vtedy, keď Stremeňova dýka padla na zem, prichádza veselá, uberá sa rovno ku Pribinovi, ktorému chcela povedať niečo radostného): Knieža… (Vtom zbadá, čo sa stalo, zmeravie, s vystretými rukami cúva, ľaká sa otca.) Otec… Otec! Ty si zabil Pribinu…

STREMEŇ (stojí ako stĺp): Lebo mŕtvy bude hrdinom a neuškodí svojmu rodu!

MILENA: Otec!

STREMEŇ (nezáleží mu na Milene, hovorí, ako by oznamoval veľké proroctvo): Zachránil som ľud panónsky, aby i v budúcnosti mohol žiť vo svojej reči a podľa svojej vôle!

MILENA: Otec… (Klesne v plači, tacká sa von.)

VALTUC (prichodí, zarazí sa, prudko): Ajhľa, pohan! Vlk v koži baránka… (Udrie na gong.)

MILENA (za scénou pokračuje v slovách, ktoré začala prednášať už na javisku): Môj otec zabil Pribinu… Plač, ó, ľude panónsky… moravský vladyka Stremeň prebodol srdce nášho drahého Pribinu…

KOCEĽ (medzitým vošiel, keď vidí, čo sa stalo, ponáhľa sa k otcovi, kľakne si pred ním, nevšíma si veci, čo sa okolo neho dejú): Otec, otec…

(Vojaci prišli skoro súčasne s Koceľom, zarazení stoja ako zdrevenení.)

VALTUC: Do želiez podliaka! Do želiez! Strážte ho! Bite ho! Mučte ho…

(Vojaci chytia sa toho, so Stremeňom nakladajú drsne, vyvádzajú ho, medzitým dej pokračuje.)

PRIBINA (trochu nadvihne hlavu, tažko mu hovoriť. Veľké pauzy): Koceľ… Pokračuj… Priveď si kňazov… Prísnych…

KOCEĽ: Prisahám ti, otec, že tvoju zástavu ponesiem vysoko a múdrosť, ktorej si ma naučil, bude mi fakľou na ceste životom…

PRIBINA (ešte väčšmi spomaľuje tempo. Pri hovore chrčí): Tvrdí buďte… Kráčajte rovnou cestou a nikdy nezraďte Krista — — (Klesne mŕtvy.)

KOCEĽ (nahne sa nad Pribinu, hlasne vzlyká).

VALTUC (kľakne pred trónom, složí ruky, modlí sa polohlasne): Pater noster, qui es in coelis, sanctificetur nomen tuum, adveniat regnum tuum, fiat voluntas tua…

(Opona pomaly padá.)