ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Koceľ, Valtuc, Žilic.

(Koceľ sedí na tróne. Je súd. Pri dvíhaní opony sa v deji vlastne už pokračuje, čo treba režijne naznačiť.)

KOCEĽ: Kto je ďalší?

ŽILIC: Vladyka Stremeň.

KOCEĽ: Väzniť ešte! Nasledujúci.

VALTUC: Naveky tak hovoríš.

ŽILIC: Raz i tak bude treba nad ním vyniesť súd.

VALTUC: Ľud chce vedieť, ako naložíš s vrahom svojho otca. Dožaduje sa toho právom, keď ho vedieš proti Moravcom do boja. I tým si chybil, knieža, že v čase smútku za Pribinom šiel si sa radiť s Rastislavom o bludárskych kňazoch.

KOCEĽ: Ty, Valtuc, nie si naša krv, ty tomu neporozumieš nikdy.

ŽILIC: Predviesť?

KOCEĽ (premôže sa): Nuž nech príde.

ŽILIC (odíde).

KOCEĽ (pokračuje): Raz i tak sa musí predrať cez hrdlo to hrozné slovo…

VALTUC: Keď ho vyslovíš, spadne ti so srdca ťažký balvan. Budeš mať pokoj.

Predošlí, Žilic, Stremeň a dvaja vojaci.

(Stremeň prichádza v okovách. Za ním dvaja vojaci. Stremeň zastane pred Koceľom, vojaci niekoľko krokov za ním — stoja v pozore. Žilic stojí pred trónom vedľa Valtuca.)

KOCEĽ (ani na Stremeňa nepozrie): Žilic, povedz žalobu.

ŽILIC: Moravský vladyka Stremeň votrel sa úlisne na hrad blatniansky, podludne si získal dôveru kniežaťa Pribinu a zákerne ho zabil, prekolúc ho dýkou.

VALTUC: Žaloba je jasná.

KOCEĽ: Celkom jasná…

VALTUC: Taký nech je i tvoj rozsudok.

KOCEĽ: Počul si, Stremeň?

(Stremeň pohľad upretý na zem, mlčí.)

KOCEĽ: Prečo si to urobil?

STREMEŇ (ako človek, ktorý je vyrovnaný so životom): Pribina nechcel pristúpiť na Rastislavove podmienky. Zabil som ho.

KOCEĽ: To vystalo od teba…

STREMEŇ: Súď ma.

VALTUC: Oko za oko!

KOCEĽ: Áno. Oko za oko. Život za život. (Náhle tvrdo.) Na klát!

STREMEŇ (trochu ním hegne, ale premôže sa, je pokojný).

VALTUC: Keď sa ľud dozvie o tvojom rozhodnutí, knieža, bude ťa požehnávať. Slzy v očiach mu ani čas nevysušil.

KOCEĽ: Aká je tvoja ostatná žiadosť?

STREMEŇ: S Milenou sa rozlúčiť.

KOCEĽ: Nech príde.

(Stremeň ďakuje tým, že sa trochu ukloní. Žilic odíde.)

Predošlí bez Žilica.

STREMEŇ (pozoruje Koceľa, ako by ho chcel svojimi slovami uspokojiť): A keď idem na smrť, i teba prosím, Koceľ, odpusť mi. Pribina musel umrieť. On svojou smrťou vykúpil teba, mňa i nás všetkých…

VALTUC: Nie sme žiadostiví tvojich pokryteckých bľabotaní!

STREMEŇ: Na tebe mi najmenej záleží.

VALTUC: Ani o teba nestojím.

STREMEŇ: Nedovolávam sa milosti. Za myšlienku umrieť i bolo i bude naveky cťou!

VALTUC (posmešne nesie tón): Ó… Mal by si sa radšej modliť!

STREMEŇ: Nepotrebujem modlitby.

VALTUC: Veď, veď… Do pekla trafíš i bez nej.

Predošlí, Milena.

MILENA (príde, ide rovno ku Koceľovi, nezbadá Stremeňa): Volal si ma, knieža?

KOCEĽ (dlho hľadí na Milenu, ľutuje ju): Rozlúčte sa…

MILENA (obzrie sa, zbadá otca, zhíkne).

STREMEŇ: Dieťa moje nešťastné…

MILENA (padne Stremeňovi do náručia): Otec môj drahý…

STREMEŇ (privinie Milenu k sebe, hladká ju po vlasoch, pre seba): Dieťa moje úbohé…

Predošlí, posol.

(Posol príde. Stojí pri dverách).

KOCEĽ: Čo nesieš?

POSOL: Vojsko už nastúpilo do pochodu na Devín a čaká na tvoje rozkazy.

KOCEĽ: Dobre. (Dá poslovi pokyn, že môže odísť.)

(Posol odíde. Koceľ vstane, poobzerá sa, potom ráznym krokom odíde. Valtuc ide za ním.)

Stremeň, Milena a vojaci.

MILENA (ešte stále pritúlená ku Stremeňovi): Poprosím Koceľa, aby sa zľutoval. Je dobrý človek. Má zlaté srdce. Rana nad smrťou kniežaťa sa už zahojila, pretrpeli sme bolesť. Nech neprivoláva nové…

STREMEŇ: Nepros, Milena. Pribinova smrť bola na osoh, moja nebude na škodu.

MILENA: Toľko nešťastia…

STREMEŇ: Nešťastie je v nás. Je v terajších búrlivých časoch.

MILENA: Svoji sme a ako sa odcudzujeme druh druhovi… Otec, či nebudeme nikdy nažívať v láske?

STREMEŇ: Raz všetci pochopíte, že moja obeť nebola daromná. Otvoria sa vám oči a uvidíte cestu, o ktorej som vám prišiel kázať na Blatno. O to pros Koceľa, aby túto cestu hľadal, a ty mu pomáhaj!

MILENA: Zmárnia ťa potupnou smrťou…

STREMEŇ: Väčšia potupa by bola žiť v jarme, do ktorého hnal svoj ľud ľahkoverný Pribina.

MILENA: Bol dobrý. Bol múdry. Zveľadil národ.

STREMEŇ: Áno, dieťa moje. Pribina bol veľký človek. Ale bol i malý, lebo sa veľmi zaviazal slúžiť.

Predošlí, Koceľ, Valtuc, Žilic.

KOCEĽ (prichádza, medzitým hovorí, na Stremeňa zabudol): Vojsko je pripravené, môžeme sa pohnúť! (Zbadá Stremeňa.) Odveďte ho do komory smrti.

MILENA (vytrhne sa zo Stremeňovho objatia, vystiera ruky oproti Koceľovi): Koceľ, pre milosrdenstvo božie…

VALTUC (ujme sa Mileny): Milena, Bohu bude milšie, keď teraz kľakneš pred ním na kolená a keď ho budeš prosiť, aby prijal na milosť veľkého hriešnika. (Chce ju odviesť.)

(Vojaci odvádzajú Stremeňa.)

MILENA (zápasí, i šla by, i vracia sa.): Otec, drahý môj otec.

Koceľ, Žilic.

KOCEĽ (stojí na stupňoch pred trónom, hľadí za odchádzajúcimi, trochu sa uspokojí): Žilic!

ŽILIC: Na rozkaz!

KOCEĽ: Na bulharské hranice poslať poslov. Rozpolteným ľuďom, ako sú Bulhari, nemožno dôverovať. Všade zdvojnásobiť stráže. Na poludní musí byť pokoj, kým sa nevrátime z Moravy a kým si nespravíme doma poriadok.

ŽILIC: Rozumiem, knieža.

KOCEĽ: Druhé posolstvo ešte dnes na najlepších koňoch ku kráľovi. Ruším dohodu s Rastislavom o kňazoch z Carihradu. Čas sa míňa, a oni nechodia.

ŽILIC: Rastislav ťa iste chcel len oslepiť, keď ti ponúkal službu horlivých kňazov. Za rok mohol splniť slovo.

KOCEĽ: Ťažko mi bolo udusiť v sebe bolesť, keď mi zavraždili otca, ale preglgol som všetko, lebo Rastislav ma uisťoval, že ide o dobro nás všetkých. Nebolo požehnania na mojej veľkodušnosti. Nech je teda všetko po starom.

ŽILIC: Do Rezna pôjde Tvrdohlav.

KOCEĽ: Dobre. Tvrdohlav je dobrý jazdec.

ŽILIC: Je výrečný a spôsobný.

KOCEĽ: Keď prekročíme Dunaj, kráľovské vojsko nech udrie na Devín.

ŽILIC: Na rozkaz.

KOCEĽ: A čo je s pohanským žrecom?

ŽILIC: Už dlho bol pokoj, teraz zasa mátoží. A iste má pomocníkov i medzi naším ľudom, lebo vojsko prekutalo celé okolie, a nikde ho nenašlo.

(Zpoza kulís ozve sa huk, ktorého chvíľu pribúda.)

KOCEĽ: Vyslať ešte raz toľko vojska! A vyhlásiť, kto bude pohanovi pomáhať, alebo ho ukrývať, príde o hlavu! (Povšimne si huk, strhne sa.) Čo to?

ŽILIC (on už prv počul huk, nakukol von oblokom): Priviedli zajatých.

Predošlí, posol.

POSOL (príde s chvatom, hlási): Oznamujem, knieža, vojaci chytili pohanského žreca a všetkých, ktorí ho pred našimi vojakmi skrývali.

KOCEĽ: Predviesť!

POSOL: Však, milosť, knieža. Nekarhaj naše stráže, žrec využil zmätok a ušiel.

KOCEĽ: Čo?

POSOL: Nemôže byť ďaleko, len tu na hrade sa skrýva. Brány sú strážené.

KOCEĽ (ide prudko k obloku, volá na nádvorie): Priveďte mi ho! Živého alebo mŕtveho!

(Za scénou poplach, huku pribúda.)

ŽILIC (tiež volá cez oblok): Zavrieť brány, aby neušiel. (Odchádza.)

KOCEĽ: Hľadať! Hľadať! Hľadať!

(Posol odchádza bez slova za Žilicom. Svätoslav sa zjaví v izbe pri dverách, v ruke sa mu mihne dýka, ktorú potom skrýva za pásom.)

KOCEĽ (volá za odchádzajúcimi): Kto ho privedie, toho osobne odmením.

Koceľ, Svätoslav, neskoršie Žilic a vojaci.

SVÄTOSLAV: Tú odmenu si môžeš ušetriť, Koceľ. Tu som.

KOCEĽ (strhne sa, je úžasne prekvapený, keď poznáva Svätoslava): To ty, Svätoslav?

SVÄTOSLAV: Áno.

KOCEĽ: Neslýchané! Vy, ľudia z Nitry, sa naozaj staráte, aby sme na svoju domovinu nezabudli.

SVÄTOSLAV: My všetci patríme na slovenskú Moravu. Od Brna po Hron a po Tisu. (Spraví krok dopredu.)

KOCEĽ: Prišiel si sem kriesiť pohanských bohov?

SVÄTOSLAV: Ich netreba kriesiť. Oni žijú v srdciach ľudu.

KOCEĽ (ide bližšie ku Svätoslavovi): Znesväcuješ svätý kríž.

SVÄTOSLAV: Kríž pre pohana nie je svätý.

KOCEĽ (s odporom): Odpoviem ti na kláte, ako Stremeňovi.

SVÄTOSLAV: Ó, to česť pre mňa.

KOCEĽ: Podlé duše ste!

SVÄTOSLAV (podíde celkom ku Koceľovi, robí posledný zúfalý pokus získať ho): Pribina odvrátil tvár od svojeti. Nazdali sme sa, že aspoň ty vytrváš na našej strane. Pochop, čo by z toho vzišlo pre nás, keby si sa pridal k nám, ku svojeti. Budeme svoji a bude pokoj.

KOCEĽ (hádže slová ako iskry Svätoslavovi rovno do očú): Bude pokoj! (Prudko sa obráti, ide k trónu, udrie na gong, keď dokončil predošlú vetu.) Keď odstránim také zmije, ako si ty!

SVÄTOSLAV: Ale až potom, keď ani teba nebude. (Vrhne sa s dýkou na Koceľa, chce ho bodnúť odzadu, Koceľ po údere na gong sa prudko obrátil a stihol ešte zachytiť vystretú ruku s dýkou. Z ruky najprv vypadne dýka, potom ju Koceľ prudko srazí. Zápas treba dramaticky dôkladne vystupňovať. Svätoslav pokorený zatrpknuto a s odporom.) Si ešte horší ako tvoj otec.

KOCEĽ: Zbabelci! Odpravili ste mi otca, a teraz vám i ja stojím v ceste. Ale zmýlili ste sa!

ŽILIC (medzitým prišiel, udivený stojí pri dverách, zachytil Koceľove slová): Ako naložiť so zajatým?

KOCEĽ: Pôjde s nami!

(Vojaci vojdú, odvádzajú Svätoslava).

KOCEĽ (pokračuje): Na hraniciach ho priviazať spútaného na koňa a poslať do tábora tých, medzi ktorých patrí.

Koceľ, Žilic.

KOCEĽ (prudko obráti reč, je tvrdý): Kedy môžeme vyraziť?

ŽILIC: Hneď. Všetko je pripravené.

KOCEĽ: Vojsku budem veliť osobne. So Stremeňovou popravou počkať. Bude súčiastkou osláv na počesť víťazov.

(Žilic odíde. Koceľ na chvíľu ostáva na scéne sám, rozčúlený sa prechádza.)

Koceľ, Valtuc, Milena.

(Valtuc privádza Milenu. Milena vlečie sa popri ňom, ešte vždy je pod dojmom súdu nad svojím otcom.)

KOCEĽ (pri chôdzi Valtuc a Milena mu zastali cestu. Keď zbadá Milenu, spamätá sa, teplejšie): Milena, ideme do boja. Porúčam ťa na živého Boha. (Objíme ju.)

MILENA: Už odchádzaš?

KOCEĽ: Áno. (Obráti sa k Valtucovi, ktorý mu stojí po druhej strane.) Požehnaj nás, otče, a modli sa za víťazstvo našich zbraní.

(Milena sa kŕčovite túli ku Koceľovi).

VALTUC: Nech je milé Bohu, čo ideš podnikať, knieža. Požehnávam ťa (robí kríž) v mene Otca i Syna i Ducha svätého.

MILENA: Keď je už nevyhnutné dvíhať zbraň, bojuj, Koceľ, tak, aby si vybojoval večný pokoj pre našu drahú krajinu.

KOCEĽ: Dakedy viesť vojnu je čestnejšie, ako žiť v potupnom pokoji.

Predošlí, posol.

POSOL (príde pri ostatných slovách Koceľových, hneď hlási): Kňaz, putujúci našou krajinou, prosí o svolenie predstúpiť pred tvoju kniežaciu tvár.

KOCEĽ: Náš kňaz?

POSOL: Nie náš, ale reč má našu. Ide s ním sprievod.

KOCEĽ: Nech vojde. (Sadne si na trón.)

(Posol odíde.)

(Všetci okrem Koceľa odídu.)

Koceľ, Konštantín.

(Konštantín príde vážnym krokom v mníšskom rúchu, nesie knihu, v druhej ruke dvojramenný kríž. Ak je technicky možné, nech príde s Konštantínom i Metod, tiež s knihou, a spomínaný sprievod, skladajúci sa aspoň zo 4 — 6 ľudí. Keby to narážalo na ťažkosti, stačí, keď sa na scéne zjaví len Konštantín. Keby sa režisér rozhodol pre davovú scénu, nech si text primerane upraví.)

KONŠTANTÍN: Božia milosť s tebou, knieža.

KOCEĽ: Pokoj s tebou. Kto si, otče?

KONŠTANTÍN: Kňaz Konštantín. A volajú ma Filozof.

KOCEĽ: Odkiaľ si?

KONŠTANTÍN: Zo Solúna.

KOCEĽ: Ktorému ľudu kážeš?

KONŠTANTÍN: Idem kázať slovienskému ľudu na Devín a Nitru.

KOCEĽ: Si z tých, čo mi otca zákerne zavraždili? (Udrie na gong.)

KONŠTANTÍN: Divné privítanie, pane.

KOCEĽ (hovorí už stojačky): Len zlé mi všetci robíte! I ty, i Stremeň, i Svätoslav, i všetci!

KONŠTANTÍN: Nepoznám ich.

Predošlí, Žilic.

ŽILIC (príde): Rozkážeš, knieža?

KOCEĽ: Nech privedú Svätoslava a Stremeňa!

ŽILIC: Svätoslav je v mučiarni, Stremeňa privedú. (Odíde.)

Koceľ, Konštantín, Stremeň, vojaci.

KONŠTANTÍN: Prišiel som s pozdravením naším a riekol som ti: Božia milosť s tebou, knieža. Slúžim Bohu práve tak ako ty.

KOCEĽ: Ale ja mu naozaj slúžim. Telom i dušou.

(Stremeň prichodí, za ním vojaci).

KOCEĽ (ukáže na prichádzajúceho Stremeňa): Poznáš tohoto?

KONŠTANTÍN (najprv si ho dôkladne prezrie): Nepoznám.

KOCEĽ: Nezapieraj! (Obráti sa ku Stremeňovi.) Stremeň! Kto je tento človek?

STREMEŇ (keď zmeral Konštantína): Neviem.

KOCEĽ: Do temnice!

KONŠTANTÍN: Čím som sa previnil, pane?

KOCEĽ: Do želiez!

(Vojaci chcú sputnať Konštantína, on zdvihne ruku, pod kúzlom jeho osobnosti vojaci náhle ustúpia. Ak je na scéne i sprievod, pokojne sleduje dej, iba v prvom momente reaguje na pohyby vojakov.)

KONŠTANTÍN (pokojne): Knihy nesieme slovienskemu národu vôkol Devína, Nitry a Blatna. Na dvore je brat môj Metod a náš sprievod. (Ak je sprievod na scéne, Konštantín hovorí): Brat môj Metod a náš sprievod čakajú len na tvoje vľúdne slovo, aby sme mohli pokračovať v ceste.

KOCEĽ: Knihy? Aké?

KONŠTANTÍN: Naše — slovienske.

KOCEĽ: Mätieš, blázon! Niet takých kníh!

KONŠTANTÍN: Sám som ich napísal, aby sloviensky ľud vo svojej reči poznal večné pravdy.

KOCEĽ: Vo svojej reči — hovoríš?

KONŠTANTÍN: Počúvaj… (Náhle reflektor osvetlí postavu Konštantína, ktorý si kľakne a odriekava starosloviensky Otčenáš. Pre zvýšenie efektu Konštantín nech začne hovoriť, do jeho slov zapadne sborový spev. Sbor spieva na scéne, ak ho niet, nuž za scénou. Spev musí vyznieť mohutne.) Otče náš, iže jesi na nebesiech, da svjatitsja imja Tvoje, da priidet carstvije Tvoje, da budet volja Tvoja, jako na nebesi i na zemlji. Chlieb náš nasuščnyj dažď nam dnes i ostavi nám dolgy naše, jakože i my ostavljajem dolžnikom našim, i nevveddi nás vo iskušenije, no izbavi nás ot lukavavo — —

(Keby nebolo možnosti sbor nacvičiť, Otčenáš nech odrieka Konštantín celý, ale to len v nevyhnutnom prípade!)

KOCEĽ (keď sa pozvoľna scéna osvetlí, vidieť, že prítomní — i Koceľ — sú veľmi dojatí): Pane Bože, naozaj… Naozaj po sloviensky…

STREMEŇ (ako v snách): V našej reči…

KOCEĽ: Kto si? Odkiaľ si?

KONŠTANTÍN: Bolo sa stalo, že prišlo k cisárovi Michalovi posolstvo z Devína, Nitry a Blatna…

KOCEĽ: To viem. Ale vladyka Michal kňazov neposielal…

KONŠTANTÍN: Posolstvo rieklo: Božou milosťou zdraví sme; i prišli k nám učitelia mnohí, kresťania z Vlách i z Grécka i z Nemiec, učiac nás rozlične. Ale my, Slovieni, prostý ľud sme a nemáme, kto by nás vyučil v pravde a smysel vyložil. Tak teda, vladyka, pošli takého muža, ktorý nám vštepí všetku pravdu.

KOCEĽ: Takto, áno, takto znelo posolstvo. Ale dlho ste nechodili. Podľa dohody mali ste prísť už vlani… Ja som už súdil, že ma Rastislav oklamal. A ty si prišiel…

KONŠTANTÍN: Cisár mi hneď riekol: Treba ti tam ísť, lebo tieto veci nemôže nikto iný vykonať, len ty…

KOCEĽ: Áno… Boh mi ťa posiela, Konštantín.

KONŠTANTÍN: Odvetil som cisárovi: S radosťou pôjdem ta, ak majú písmená v jazyku svojom…

KOCEĽ: Však písmen tých nebolo.

KONŠTANTÍN: I pohrúžil som sa do modlitieb so svojimi pracovníkmi a skoro sa mi zjavil Boh…

STREMEŇ (ktorý zbožne počúva Konštantína, hlce jeho slová, sotva čujne si opakuje): Boh — — Boh — —

KONŠTANTÍN (pokračuje): … vyslyšajúci modlitby svojich služobníkov, a začal som písať slová evanjelia: Iz prva bie Slovo, i Slovo bie u Boha i Boh bie Slovo…

STREMEŇ (padne pred Konštantínom na kolená, uprie zraky k nebesám, opakuje si): Na počiatku bolo Slovo, a Slovo bolo u Boha, a Boh bol Slovo… (Vstane, ako by sa prebudil.) Toto, toto sme v Nitre hľadali! Pre toto Slovo, pre naše Slovo bývaly medzi nami veľké hádky, pre toto Slovo musel zahynúť i Pribina… (Znovu kľakne, pobozká lem Konštantínovho odevu, pokorne.) Pre toto Slovo ochotne umriem teraz i ja…

KONŠTANTÍN: Vstaň, človeče, a nasleduj Krista…

STREMEŇ (vstane): Aký som šťastný… Aký som šťastný…

KONŠTANTÍN: A keď som poskladal (spraví krok dopredu) písmená a knihy moje boly hotové, vybral som sa so svojím sprievodom na púť, aby som slepým otvoril oči a aby som rozosial v týchto krajoch život. I putujeme, hľa, k bratom slovenským, lebo vieme, že ich srdce sa pred večnými pravdami otvorí dokorán, všetci kľaknú na kolená a budú velebiť s nami Boha…

STREMEŇ: I ja, i ja ho budem velebiť silou tvojho Slova, kňaz Konštantín…

KOCEĽ (spokojne): A budeš zasa zrádzať…

STREMEŇ: Nie! Prisahám na večného Boha, nezradím! Len mi dovoľ počúvať ešte sladkú reč Konštantínovu…

KOCEĽ (položí mu ruku na plece, dlho mu hľadí do očú): Ostaň, Stremeň!

STREMEŇ: Áno… (Dychtivo hľadí na Konštantína.)

KOCEĽ (pristúpi ku Konštantínovi): I ty ostaň u mňa, Konštantín. Hlásaj Slovo Božie po sloviensky medzi ľudom panónskym a zvestuj mu ho v jeho rodnej reči…

KONŠTANTÍN: Nemožno mi teraz ostať, knieža. Ponáhľam sa na Devín.

KOCEĽ: Ešte nikdy mi nebolo Slovo také blízke a také sväté ako teraz, keď si mi čítal zo svojich kníh.

KONŠTANTÍN: Či neprichádza dážď od Boha na všetkých rovnako? Alebo či slnce tak isto nesvieti na všetkých? A či nevieme zo žalmu: Chváľte Boha všetky národy a pochváľte ho všetci ľudia a každý duch nech chváli Hospodina…

KOCEĽ: Nemôžem ťa teda zdržiavať, ale preukáž mi aspoň milosť, že mi prídeš vyučiť kňazov.

KONŠTANTÍN: Na to sa zaväzujem a to i urobím.

KOCEĽ: Ľud vpije sa do velebnosti Písma a v posvätnom roztúžení chváliť bude nebesá, že ho priviedly na cestu večnej spásy.

KONŠTANTÍN: Bohu slúžiť je najmilšia povinnosť človeka.

KOCEĽ: Ešte o jednu milosť prosím: Kým odídeš na Devín, odbav u nás aspoň jednu službu a udeľ nám svoje požehnanie.

KONŠTANTÍN: S radosťou to urobím.

KOCEĽ (ukáže cez oblok na nádvorie, kde už predtým ozýval sa šum): Hľa, tvoj sprievod priviedol na nádvorie zvedavcov. Prehovor k nim, Konštantín.

KONŠTANTÍN (ide k obloku, žehná zástup): Velebte Boha, Otca nášho! (Káže.) Drahí v Kristu! Ja, kňaz — služobník Kristov, prihováram sa vám slovami Pavla: Prikazujem všetkým vám hovoriť jazykmi, radšej však, aby ste prorokovali, lebo väčší je prorokujúci, ako hovoriaci jazykmi, iba ak by vykladal tak, že by i cirkev poučenie prijala. Teraz však, bratia, ak prídem k vám jazykmi hovoriac, aký úžitok vám učiním, ak vám nebudem hovoriť v zjavení alebo v poznaní, alebo v proroctve, alebo v náuke? Ak nepoznám sily hlasu, budem hovoriacemu ku mne cudzincom a hovoriaci mne cudzincom. Tak i vy, keďže ste horliteľmi duchovného, proste, aby ste ním oplývali ku vzdelaniu cirkvi. A preto hovoriaci jazykom nech sa modlí, aby vykladal. Lebo ak modlitbu činím jazykom cudzím, duch môj modlí sa, ale um môj bez úžitku je. Preto, bratia, usilujte sa prorokovať a nebráňte hovoriť v jazykoch! Náš jazyk je na velebenie Boha dobrý, velebme ho teda z plného srdca na slávu a život nášho pokolenia i budúcich pokolení, ktoré zapustia do tejto zeme korene. Amen.

(Pri celej tejto kázni bol Konštantín osvetlený reflektorom a ostatná scéna bola v tme. Prítomní zbožne počúvali kazateľa.)

SBOR (ak je na scéne, spieva tu, ak nie — spieva za scénou): Hospodi pomiluj ny…

(Noty v prílohe. Pri speve svetlá sa rozožnú, na prítomných je zjavné hlboké pohnutie.)

Predošlí, Milena, Valtuc.

(Milena zjaví sa na scéne pri speve, od údivu nevie sa hnúť. Pozoruje Koceľa a Stremeňa.)

STREMEŇ (hneď po speve): Z celej duše ti ďakujem… (Vystiera spútané ruky oproti Konštantínovi.) Ďakujem ti, Filozof… (Obráti sa ku Koceľovi.) Knieža, dovoľ, aby som pred smrťou prijal krst z rúk svätého človeka…

KOCEĽ: Odpúšťam ti, Stremeň, lebo vidím, že hriech svoj úprimne ľutuješ. (Sníma Stremeňovi putá.) Nech mi Boh odpustí, ak nekonám dobre.

(Stremeň kľaká pred Koceľa, chce mu ruku bozkať, Koceľ ruku odtiahne).

KOCEĽ: Vstaň!

MILENA (zasnená): Zázrak sa stal… Ozajstný zázrak…

KONŠTANTÍN: Pokrstím ťa, vladyka, ešte pred pokračovaním v ceste na Devín.

MILENA (beží k otcovi, objíme ho): Otec môj — —

VALTUC (príde, podráždený): Pane! Vrahovi snímaš s rúk putá?

KOCEĽ: Uveril som, ako mu srdce zaplakalo ľútosťou, a poznal som, že hriechu sa dopustil len preto, lebo bol slepý.

VALTUC: A dovolil si hovoriť cudzincovi bludy.

KOCEĽ: Pán Boh nám posiela služobníka svojho a ten nám preukazuje veľké milosti — —

VALTUC: Či nevidíš, že sa rúha Bohu? Znevažuje Ho, keď Ho nehodnou rečou velebí…

KONŠTANTÍN: Či nehovoril Pán: A každý jazyk vyzná, že Pánom je Ježiš Kristus, v sláve Boha Otca?

VALTUC: Uvrhni ho do väzenia!

KOCEĽ: Nenachodím na ňom viny. Ďakujem Bohu, že prišiel v naše strany, a objímam ho s vrúcnosťou srdca. (Objíme Konštantína.)

MILENA (pustí sa Stremeňa, ukáže na oblok, z nádvoria počuť hlasy): Celý národ ťa bude objímať. Pozrite, ľud je posiaľ na nádvorí a v nemom pohnutí kľaká na kolená…

VALTUC: Knieža! Podkopávaš si život!

KOCEĽ: Oživujem ho!!

KONŠTANTÍN: Zaiste dovolíš, knieža, aby som splnil sľub, daný vladykovi Stremeňovi. Pôjdeme do kostola a ja ho pokrstím v mene Boha Otca i Syna i Ducha svätého — — (Poberá sa odísť. Keď je celkom pred Valtucom.)

VALTUC (zastane mu cestu): Zakazujem!

(Koceľ pokojne ide k trónu, udrie na gong.)

Predošlí a Žilic.

(Žilic príde. Čaká na pokyn.)

KOCEĽ (vyrovnane): Odveď kňaza Konštantína a vladyku Stremeňa do chrámu a zvestuj ľudu, že som vladykovi odpustil, lebo keď poznal pravdy Kristove, sklonil hlavu pred krížom.

ŽILIC: Stane sa.

(Pokynie rukou Konštantínovi, ktorý odchádza. Za ním ide Stremeň, za Stremeňom odchádza i Žilic.)

VALTUC: Knieža! Prepusť ma, aby som mohol odísť do Soľnohradu a spýtať sa na mienku arcibiskupa o oprávnenosti tvojich rozhodnutí…

KOCEĽ (priateľsky): Choď, Valtuc. A povedz arcibiskupovi, že prišiel v naše strany kňaz, ktorý hovorí rečou našou, ktorý je telom i dušou oddaný Bohu a ktorý nám vyučí kňazov slovenských… A keď budeme mať svojich, vy, čo ste nám vypomáhali v časoch najťažších, pôjdete v tie strany, kde je vaša služba potrebnejšia.

VALTUC (odmerane): Tejto reči nerozumiem ani ja a neporozumie jej ani arcibiskup. (Pokloní sa, odíde.)

KOCEĽ (díva sa za odchádzajúcim, potom uprostred scény chytí za obe ruky Milenu tak, že majú složené lakte na lakťoch): Len keď sme my porozumeli tomu, čo je pre nás užitočné…

MILENA: Hľa, najväčší smútok premenil sa na najväčšiu radosť.

KOCEĽ: Splnilo sa veľa mojich túžob. Len jedna sa nesplnila…

MILENA: Nerepcem…

KOCEĽ: Sľúbil som ti, že sa vrátim na nitriansky hrad a vztýčim na ňom Pribinovu zástavu.

MILENA: Boh chcel inakšie… Tebe nech stačí, že Nitra sama žije a že sláva jej chrámu veky prekoná.

KOCEĽ: Áno… (Zadívaný do výšky velebne pokračuje.)

MILENA: Nezahynie národ náš! Je pracovitý, usilovný. Aký bol pod Pribinom, taký ostal i pod Mojmírom, pod Rastislavom, taký bude i pod Svätoplukom — —

KOCEĽ: Kristus mu bude Cestou…

Predošlí, Žilic, neskoršie Konštantín a Stremeň.

(Žilic sa zjaví pri slovách „Kristus mu bude Cestou…“ aby Koceľ mohol pokračovať.)

KOCEĽ (pokračuje hneď, ako zbadá Žilica): Píš, Žilic, môj odkaz na Devín!

(Pri nasledujúcich slovách zjaví sa na scéne Stremeň a Konštantín.)

Koceľ, knieža panónske, Rastislavovi, kniežaťu Veľkej Moravy. Oddávame do tvojej ochrany osudy nášho ľudu v Panónii. Nech je požehnaná tvoja vláda a nech vzíde z nej sláva pre všetky budúce pokolenia slovenské — —

ŽILIC: Stane sa, knieža…

KOCEĽ: Toto je moja vôľa. Nepoznám veci múdrejšej, ako urobiť to, čo dobre poslúži národu nášmu.

STREMEŇ: Teraz smelo pôjdeme domov, na Nitru!

MILENA (stojí medzi Koceľom a Stremeňom, oboch drží za ruky, šťastná): Domov pôjdeme! Budeme všetci ako jedna rodina!

KONŠTANTÍN: Hospodine, nakloň svoje nebesá a sostúp, dotkni sa hôr, a kúriť sa budú…

(Na scéne postupne tma, osvetlená je len Konštantínova postava.)

Sošli hromobitie a rozptýľ ich; vysloboď nás, vyslyš hlas náš, nakloň uši svojich k hlasu pokorných prosieb našich. Zachovaj nás pri živote, nech meno tvoje vzývame…

(Konštantín kľaká, začína sa modliť Otčenáš, do prvých slov zaznieva znovu sbor, ktorý pomaly tíchne.)

(Opona.)