ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Za mnohé cenné informácie k poznámkam v zväzkoch s juhoslovanskou tematikou (VII., VIII. a IX.) a za fotografický materiál ďakujeme dr. Brankovi Nižetićovi, lekárovi v Splite.

Do tohto zväzku sú zaradené Kukučínove cestopisy po juhoslovanských krajoch. Pripájame k nim zlomky cestopisného a zemepisného charakteru, ktoré ostali len v rukopise.

Kukučín začal písať cestopisy po svedomitej príprave. Už v Prahe, v spolku Detvan mal príležitosť poznať literatúru o týchto krajoch, napr. Holečekove diela. (O Holečekovi osobne si utvoril dosť zlú mienku; pozri list Jurajovi Janoškovi z 18. januára 1886, uverejnený v sborníku Martin Kukučín v kritike a spomienkach, Bratislava SVKL 1957, 849.) Po príchode na ostrov Brač sa Kukučín zoznamoval predovšetkým s najbližším okolím. Z písomných dokladov svedčia o tom napr. Kukučínove listy písané na Slovensko (napr. Jurajovi Slávikovi z 29. novembra 1894, Pavlovi Országhovi-Hviezdoslavovi z 29. decembra 1894; uverejnené sú v VII. zväzku Kukučínovho Diela, Bračské motívy, Bratislava SVKL 1960, 189 — 194; atď.}. Svedkom toho sú však predovšetkým umelecky stvárnené dojmy zo života na ostrove Brač, ako ich Kukučín podal v poviedkach i rukopisoch s bračskou tematikou (sú uverejnené v citovanom zväzku). (Literárny archív Národného múzea v Prahe.) Ústavu českej literatúry ČSAV.

Nový kraj sa Kukučínovi zapáčil, rád po ňom cestoval, hoci mu to čas dovoľoval iba zriedka. Napr. v liste z 23. mája 1894 píše Jánovi Cimrákovi: „… Na susednom ostrove Hvaru máš celé lesy pomarančov a citrónov. Príroda je krásna, veľkolepá a menovite more, na ktoré som neobyčajno privykol. Ale málo cestujem po ňom. Teraz v lete si vezmem urlaub na 14 dní a pôjdem na Čiernu Horu, do Mostaru, Bosny a tak cez Zahreb a Fiume domov. Neviem, či sa mi plán nepokazí…“

Prvým rukopisným zlomkom „zemepisného“ charakteru je pravdepodobne opis ostrova Brač. Keď si totiž Kukučín po príchode na Brač pýtal od slovenského ľudovýchovného a poľnohospodárskeho pracovníka v Kraskove, Ivana Ľuba, určité informácie o obrábaní suchej, skalnatej pôdy, aká bola v Selciach, Ľub v liste z 8. októbra 1895 (Literárny archív Národného múzea v Prahe, Menšíkova pozostalosť) odpovedal na otázky a zároveň požiadal Kukučína, aby opísal obyvateľstvo Dalmácie, Bosny, Hercegoviny a Čiernej Hory:

„… Skutočne, zo všetkých známych príhodných rostlín krmných, pre suchopárne vápnaté zeme, najpríhodnejšia rostlina je vičenec (ešpasseta), ktorá v takých zemiach trvá aj cez 15 — 20 rokov; na Kraskove je málo vápnatá zem, preto mne nechce sa dariť vičenec.

Najlepšie darí sa tu bôľhoj. Bôľhojové semeno Vám posielam na pokusy; spôsob rostovania bôľhoja opísaný je aj v 3. č. „Obzora“ r. 1895.

Vďačiac sa Vám touto posielkou, prosím Vás, zavďačte sa nám v „Obzore“ aspoň krátkym opisom dalmáckych ostrovov, s udaním jako sa živí jeho obyvateľstvo, z ktorého koľko % pripadúva na Italcov a iných cudzincov? Keďby bolo možné stručne opísať obyvateľstvo v Dalmácii, v Bosne, v Hercegovine a na Čiernej Hore, s udaním, z čoho sa živia, tým lepšie pre „Obzor“…“

Odpoveďou na Ľubovu prosbu je azda zlomok rukopisu s názvom Ostrov Brač. Túto prácu Kukučín nedokončil a neuverejnil pravdepodobne pre veľké zaneprázdnenie, ktoré súviselo s vykonávaním jeho lekárskej praxe. Neskôr sa asi k rukopisu nevrátil.

Ostatné rukopisy, ktoré publikujeme na konci zväzku, autor zamýšľal azda zaradiť k Cestopisným črtám. Takto ostali iba viac-menej samostatnými torzami.

V Dalmácii a na Čiernej Hore

Odtlačené podľa Slovenských pohľadov XVIII, č. 6, 7, 8, 9, 10, 11 z júna, júla, augusta, septembra, októbra, novembra 1898, str. 345 — 350, 377 — 384, 441 — 447, 529 — 539, 578 — 587, 633 — 642 a XIX, č. 1, 2, 3, 4, 5 a 6 z januára, februára, marca, apríla, mája a júna 1899, str. 1 — 11, 81 — 96, 139 — 154, 204 — 218, 249 — 265 a 313 — 338. V Ss XV, I. vydanie 1929, str. 1 — 256, ďalšie vydanie roku 1943.

Z rukopisu sú známe iba dva neúplné koncepty a zápisník s poznámkami. Nad väčšinou kapitol v konceptoch je titul Cestopisné črty. Názov V Dalmácii a na Čiernej Hore je len v knižných vydaniach. Pravdepodobne ho neutvoril autor. Zaužívaný názov nechávame preto, lebo dobre vystihuje obsah cestopisu.

Prvá polovica Cestopisných čŕt, uverejnená v XVIII. ročníku Slovenských pohľadov, bola rozdelená do šiestich kapitol (I. — VI.) a druhá polovica, uverejnená v XIX. ročníku Slovenských pohľadov, tak isto do šiestich kapitol (I. — VI.). V knižných vydaniach sú obe časti spojené do dvanástich kapitol (I. — XII.). Nechávame číslovanie podľa knižných vydaní, lebo ide o jeden nerozlučný celok. I. kapitola druhej časti nadväzuje obsahom priamo na VI. kapitolu prvej časti. Kukučín pri novom číslovaní kapitol druhej časti nemal asi nijaký tvorivý zámer. Nové číslovanie je viacmenej mechanického charakteru a súvisí zaiste s tým, že cestopis vychádzal v dvoch ročníkoch, a druhá časť sa začala odtláčať až po jednomesačnej prestávke (decembrové číslo XVIII. ročníka neprinieslo totiž pokračovanie cestopisu).

Oba neúplne zachované koncepty sa nelíšia podstatnejšie ani jeden od druhého, ani od odtláčaného textu. V konceptoch a napokon i v odtlačenom texte ide zväčša o štylistické zmeny so zámerom zlepšiť umelecko-ideovú hodnotu diela.

Z prvého konceptu (rozmeru 10,5 cm × 15 cm, písané ceruzou; Literárny archív Národného múzea v Prahe, sign. 370/42; 19068) zachovali sa tieto kapitoly:

II. kapitola (bez nadpisu; v knižných vydaniach II. kapitola) má 10 listov, písaných po oboch stranách, t. j. 20 strán. Časť tejto druhej kapitoly v rukopise premiestnil autor do III. kapitoly uverejneného textu.

III. kapitola (s názvom Črty z ciest; v knižných vydaniach III. kapitola) má 7 listov, písaných po oboch stranách, t. j. 14 strán.

IV. kapitola (s názvom Cestopisné črty; v knižných vydaniach IV. kapitola) má 12 listov, písaných po oboch stranách, t. j. 24 strán.

V. kapitola (s názvom Cestopisné črty. Píše M. K.; v knižných vydaniach V. kapitola) má 8 listov, písaných po oboch stranách, t. j. 16 strán.

VI. kapitola (s názvom Cestopisné črty. Píše M. K.; v knižných vydaniach VI. kapitola) má 7 listov, písaných po oboch stranách, t. j. 14 strán.

I. kapitola (s názvom Cestopisné črty. Píše M. Kukučin; v knižných vydaniach VII. kapitola) má 10 listov, písaných po oboch stranách, t. j. 20 strán. Rukopis tejto kapitoly sa líši od uverejneného textu najmä zo štylistickej stránky. Nie je v ňom napr. prirovnanie ku gogoľovským postavám, je v ňom menej miestnych mien z Oravy, menej narážok a prirovnaní z oblasti oravských reálií. V rukopise nie je ani pasáž o Hviezdoslavovi.

II. kapitola (s názvom Cestopisné črty. Píše M. K.; v knižných vydaniach VIII. kapitola) má 11 listov, písaných po oboch stranách, t. j. 22 strán.

III. kapitola (s názvom Cestopisné črty. Píše Martin Kukučin; v knižných vydaniach IX. kapitola) má 12 listov, písaných po oboch stranách, t. j. 24 strán. V rukopise sú niektoré štylistické reminiscencie na Slovensko, ktoré autor v uverejnenom texte vynechal.

IV. kapitola (s názvom Cestopisné črty. Píše Martin Kukučin; v knižných vydaniach X. kapitola) má 13 listov, písaných (okrem posledného listu) po oboch stranách, t. j. 25 strán.

V. kapitola (s názvom Cestopisné črty. Píše M. K.; v knižných vydaniach XI. kapitola) má 13 listov, písaných (okrem posledného listu po oboch stranách, t. j. 25 strán. K rukopisu tejto kapitoly je pripojený list s poznámkami o dejinách Čiernej Hory. V rukopise sú okrem štylistických odchýlok dôkladnejšie rozpracované úvahy o politike na Čiernej Hore (11b). Podrobnejšie je v ňom rozvedená aj pasáž z Kukučínovej lekárskej praxe, rozhovor lekára-autora s chorou ženou:

„Tu je doktor, nech ti predpíše…“

„Nie, nie — mne prejde.“ A ešte lepšie sa schúlila a tvár odvrátila, poliatu jemným rumencom.

„Veď ich pošleme von, ak chceš — ja by ani nechcel pred toľkým svetom,“ prihováram sa jej.

„Nie, ďakujem ti. Zajtra mi prejde. A čo mne medicíny — vidíš v čom som…“

A skutočne už predtým padlo mi do oka, že bude v druhom stave. Ja som jej vysvetľoval, že za to nemusí hneď odbíjať všetky medicíny.

„Nie, mohlo by mi naškodiť. A veď ja sa spotím a bude dobre.“

Zvláštno, ako sú ženské všade jednaké. Ani v Dalmácii by ľahko nenaviedol pospolitú ženu, aby v druhom stave dačo užívala z latinskej kuchyne. Dosť ti je len z ďaleka nadhodiť, že je nie vylúčené, že môže byť v druhom stave a už odopre užívať medicíny a šťastná sa vracia do svojho domu.«

VI. kapitola (s názvom Cestopisné črty. Píše Martin Kukučin; v knižných vydaniach XII. kapitola) má 14 listov, písaných po oboch stranách, t. j. 28 strán.

Z druhého konceptu (rozmeru 10,7 cm × 17,5 cm, písané perom; Literárny archív Národného múzea v Prahe, sign. 370/42; 19068, iba I. kapitola v Literárnom archíve Matice slovenskej v Martine. Zachovali sa tieto kapitoly:

I. kapitola (s názvom Cestopisné črty. Píše Martin Kukučin; v knižných vydaniach VII. kapitola) má 10 listov, písaných po oboch stranách, t. j. 20 strán. Rukopis je veľmi blízky odtlačenému textu. V Literárnom archíve Matice slovenskej sa z tejto kapitoly zachoval i jednolistový zlomok, popísaný po oboch stranách perom, označený I 8. Začína sa slovami: „pozerá. Často im vyčítaš z tváre dosť hlboké opovrženie.“ A končí sa vetou: „Počkajte, ukážem vám i daktoré dediny, kde sú…“ V tomto zlomku sú už všetky reminiscencie na Slovákov. Zmienka o Hviezdoslavovi znie: „Na Golom Vrchu mi sišla na um nemilá vec. Zabudol som čosi sebou doniesť. Nuž a keď som už nadstrkol, tedy poviem, čo. Zabudol som si vypožičať pero od Hviezdoslava. I v našej dedine rastú husi ako i vo Vyšnom Kubíne, ale nijako nemôžeš natrafiť na brko, z ktorého on svoje pero robí. Nuž a tu bez neho si nijako nepomôžeš.“

II. kapitola (s názvom Cestopisné črty. Píše Martin Kukučin; v knižných vydaniach VIII. kapitola) má 11 listov, písaných po oboch stranách, t. j. 22 strán.

III. kapitola (s názvom Cestopisné črty. Píše Martin Kukučin; v knižných vydaniach IX. kapitola) má 12 listov, písaných po oboch stranách, t. j. 24 strán.

V. kapitola (s názvom Cestopisné črty. Píše Martin Kukučin; v knižných vydaniach XI. kapitola) má 12 listov, písaných po oboch stranách, t. j. 24 strán.

VI. kapitola (bez nadpisu; v knižných vydaniach XII. kapitola) má 16 listov, písaných (okrem posledného listu) po oboch stranách, t. j. 31 strán.

Zápisník s poznámkami k črtám o Dalmácii a Čiernej Hore, rozmeru 9,1 cm × 15 cm, má mäkké čierne obálky, kockované listy. Je v ňom 48 nečíslovaných listov, z toho popísaných ceruzou 20 listov, t. j. 20 strán (písané po jednej strane). Z toho sú na osemnástich stranách poznámky a adresy a na druhej strane je začiatok poznámok pod názvom Split. Do zápisníka sú vložené 4 prázdne korešpondenčné lístky a 2 listy, jeden s autorovým podpisom, druhý obsahuje zlomok žiadosti o rakúske štátne občianstvo; Literárny archív Národného múzea v Prahe, sign. 370/42, 19068.

Kukučín si zapisoval stručné poznámky z cesty k jednotlivým dňom od 17. mája 1898 do 24. mája 1898. Niektoré zápisy nie sú datované. Slovenský text je popreplietaný chorvátskymi slovami a zvratmi. V texte je i niekoľko nemeckých citátov. Kukučín nevyužil v umeleckom spracovaní niektoré drobnejšie poznámky zo zápisníka. Podľa niektorých poznámok zo zápisníka možno bližšie identifikovať niektoré postavy cestopisu, napr.: „22. V. 898… Dr. Černý a poslanec Brdlík…; 23. V.… Môj súdruh mladý Ceroviŕ — jeho otec zabil Izmail agu Čengića Drobrjaku, jeho choroba, jako vždy fajčí a motá cigarety…; Tomić, prof. hosp. školy. Rozpomienky na Prahu i štud. život…“

Už v tomto zápisníku sú prirovnania, ktoré čerpajú z oblasti slovenských reálií, napr.: Pekná rovina ako v Jaseňovej roveň…; rovina cetiňská — od Priekopy do Sv. Martina; Rozsiahle ako 2/3 turčianskej stolice; Na velikom ringu, omnoho väčšom než v Brezne… ap.

Z Kukučínovej korešpondencie z tohto obdobia si môžeme utvoriť aspoň čiastočný obraz o tom, za akých podmienok a s akou prípravou pracoval Kukučín na cestopisoch.

V liste Jánovi Vávrovi z 18. apríla 1898 (majetok adresáta), teda pár mesiacov pred uverejňovaním cestopisov, Kukučín píše: „… Čo Vám odpovedať ohľadom Vašich nádejí, že idem snáď prekvapiť väčším dielom obecenstvo? Bohužiaľ to nemám v úmysle a ani výhľade zrealizovať. Nieto času, nieto pokoja, nieto príležitosti. Ani jeden lekár, ak má akú-takú prax nemôže pomýšľať vážne na literárnu prácu. Má druhé, ťažké starosti na hlave, ak totiž poníma svoju úlohu vážne. Medicína vyžaduje, ako každé povolanie, ba ešte väčšmi, celého človeka, ak má aký-taký úspech korunovať jeho prácu…“

V máji toho istého roku bol Kukučín na dovolenke v Čiernej Hore, odkiaľ poslal Elene Maróthy-Šoltésovej 25. mája 1898 pozdrav, (Literárny archív Národného múzea v Prahe): „Milostivá pani! Ako vidíte ja som sa náhodou zatrúsil do Podgorice, a aby Ste nemysleli, že som na náš svet už celkom zabudol, posielam Vám i všetkým Vašim úprimný pozdrav…“

Už nasledujúceho mesiaca písal Kukučín prvé črty z ciest (list Škultétymu?; v Janoškovej pozostalosti): „… Ďakujem ti za povzbudzujúce riadky. Rímskych čísel bude toľko, že až zunujete. Veď sú tu i veci banálne, nie bárs veľmi zriedkavé — no ale i dobrá vôľa padá na váhu a tú mám a k tomu sezóna ogurková a prazdnosť redaktorského stolíka…“

V októbri Kukučín dokončil prvú časť cestopisu a chystal sa písať ďalšiu časť. Oznamuje to Jozefovi Škultétymu v liste zo 16. októbra 1898 (Literárny archív Matice slovenskej v Martine): „… Drahý brat môj! S tým som dokončil po Dalmácii a tak do budúceho čísla už nič nepríde odo mňa. To aby si si napred mohol urobiť svoje dispozície. Prosím Ta, ak máš Holečkove knihy o Č. Hore, alebo aspoň ak budeš môcť vynájsť históriu ostatnej vojny, menovite bojov okolo Podgorice, Nikšića a kláštora Ostroga, čo sa nájde v novinách — pošli mi to. Odpusť, že Ťa unúvam, ale ja tu nič takého nemám pri ruke. Pozdravuj mi všetkých…“

S listom z 13. decembra 1898 (Literárny archív Matice slovenskej v Martine) poslal Kukučín Škultétymu prvú časť cestopisu po Čiernej Hore. V liste píše: „… Posielam Ti tedy I. z Č. Hory. Nenie to nič vedeckého, len tak nahádzané sem a ta bez systému. Konečne čo ma po vedeckých výskumoch! Kroniky som prijal a keď sa s nimi odbavím, pošlem Ti ich nazad s poďakovaním. Takýchto kapitol výnde snáď 5 — 6…“

V máji Kukučín poslal Škultétymu s posledným pokračovaním čŕt list — 13. mája 1899 (Literárny archív Matice slovenskej v Martine), v ktorom mu píše: „… Posielam Ti dokončenie čŕt. Roztiahlo sa to priveľmi. Preto ak nebude môcť vôjsť do jednoho čísla, ja som na 9. kartičke položil +, kde by sa táto kapitola dala rozčesnúť na dve, VI. a VII. Ak by Ti ale pasovalo do jednoho čísla, nechže ostane i kapitola v celosti a v tom páde prosím Ťa vytreť, aby ho tam sadzači nevpašovali. Epizódu s Nemcom ak chceš môžeš i vyšmariť, mne na nej veľmi nezáleží. Čo by sa dalo vytreť nájdeš za malým x 17. karty až po x na druhej strane.

Ďakujem Ti za lichotivé prejavy. Len či sú zaslúžené! Mne sa zas celá táto práca zdá rhapsodická a zrovna ma teší, že nepôjde do osobitnej knihy. Nebolo by to umiestne…“

Z porovnania rukopisov však vyplýva, že Škultéty „právomoc“ škrtať nevyužil. Uverejnil črty tak, ako ich Kukučín napísal.