ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Po príchode do Pittsburghu som venoval svoju pozornosť najmä nádejnému Národnému slovenskému spolku. Táto idea zaujala popredné miesto v mysli národa. Mojou hlavnou snahou bolo nielen ju udržať pri živote, ale čo najviac ju rozširovať. Nevyšlo ani jedno číslo Amerikánsko-slov. novín, aby v ňom chýbalo povzbudenie k spolčeniu. Nepremeškali sme ani jednu príležitosť v styku s našincami či už písomne, alebo ústne, aby sme neprízvukovali potrebu spoločnej práce, utvorenie centra, z ktorého by bola riadená národná práca.

Ale nespal ani Kossalko a jeho maďarónski kolompoši. Tí sa usilovali všemožne ma zdiskreditovať osobnými nadávkami a strašili ľud „kacírskym učením“. Hneď som si získal podporu Martina Kollára, Richarda Osvalda, Štefana Mišíka, Andreja Kmeťa, naslovovzatých rímskokatolíckych spisovateľov a rodoľubov, ktorí verne podporovali moje snahy a zavrátili maďarónsky škvár Zástavy a blúzneniny Kossalku, Bellu a spol.

„Pod zástavou Kristovou s obrazom apoštolov,“ písal som v stati Naše počiatky, „nachádzal sa celý slovník oplzlých nadávok v plátku vydávanom Kossalkom.“

Tento boj bol však nerovný, lebo kňazská autorita direktne mohla účinkovať na zaostalé masy, vplývať na ľud z kancla a spovednice, ale moje mŕtve litery, čo ako úprimné a horlivé, nemohli zasiahnuť do sŕdc. To ma však pohlo ešte k usilovnejšej práci v osobnom styku s masami.

Keď som prišiel do Pittsburghu, boli už založené dva odbory nádejného spolku — v Hazletone odbor č. 1 a v Plymouthe odbor č. 2.

V prvom odbore boli veľmi činní: Janko Nemeth, Frank Oravec, J. Dvorščak, A. Solenský, Mich. Gajda, Ján Parič, Jozef Skurka, Imrich Skurka, Andrej Hardany, Frank Kuk, Andrej Rusík, Ján Kudici, Ján Novotňak, Ján Tonkay, Ignác a Andrej Markovičovci, Ján Podlesný, Michal Havrila, Jozef Gulik, Ján Havrila, Mike Danič.

V druhom odbore to boli: Anton Š. Ambrose, jeho brat Frank a otec A. A. Ambrose, Štefan Klimko, Mike Kučma, J. Meňovský, otec advokáta Jána Meňovského, Andrej Bujnovský, Ján Vozárik, Ján Hanušovský, Štefan Hanušovský, Jozef Bajtoš, Ján Kertis, Jakub Sopko, Štefan Kužma, Michal Budaj, Michal Puškár, Ján Jelenčík, Ján Matisko, Michal a Pavel Juríkovci, Ján Soltes.

Každý z nich sa stal pravým apoštolom myšlienky a podajední, keď sa presťahovali inam, šírili myšlienku tam a oduševnene sa zasadzovali za jej uskutočnenie.

Ale netreba zabudnúť, že vzdor horlivosti a zaujatosti nevyvieral z nejakého silného národného prebudenia a oduševnenia, pretože takí pokročilí sme ešte neboli. Záujem vzbudil skôr odpor k duchovným, lebo i v Hazletone rev. Jaczkovits (Jackovič) i v Plymouthe rev. Kossalko nielenže viedli škandalózny život, ale ich absolutistické a tyranské chovanie sa voči veriacim prekračovali všetky hranice trpezlivosti a ich mamononárstvo sa spríkrilo i inak veľmi pokornej a poslušnej slovenskej duši. Tento odpor bol hlavnou príčinou, že v oboch mestečkách zaujatosť za slobodnejšie myšlienky Národného slovenského spolku rástla a položila základ prvým dvom odborom.

Po mojom príchode do Pittsburghu som začal organizovať 3. odbor. Prvé porady sme obyčajne mávali cez voľné nedele v dome nášho formana Jozefa Gallíka v Allegheny, na mieste, kde dnes stojí ohromný komplex J. H. Heinz and Co. Tam nás pozývala pani Gallíková na dobrú polievku a plnenú kapustu. Pri pohári piva sme pretriasali národné práce, priateľsky sme si vymenili názory a úplne bratsky debatovali o ďalších krokoch.

Na poradách sa zúčastňovali: Slovenský, Wolf, Spevák, Grúnik, Osvald, Gallík, Ján Štrba, všetko z redakcie. Ďalej Jozef Štrba, Jozef Barabáš, Alois Lintner, bratia Kvačákovci, Priščak, Blaško, Rudolf Pallan, Adolf Cverna, Matej Palčák, Andrej Ivanko, Ján Šnír, Ján Brem, Bučko, Gustáv Eibner, bratia Legrovci a ich otec, Cipra, A. J. Pirhalla, neskôr hlavný predseda Jednoty, a Pucher, keď prišiel do Pittsburghu.

Takéto priateľské schôdze sme mávali často, raz v dome jedného, raz druhého. Boli sme ako jedna milujúca rodina, ktorá bola nadchnutá vznešeným cieľom — národnou prácou, lebo túto ideu som vštepoval pri každej príležitosti, pri práci i zábave.

Po zorganizovaní tretieho odboru v Allegheny som sa zameral na Cleveland, aby som aj tam založil odbor. Naši priatelia Dr. Francisci, Kolba a jeho švagor Kichorányi, Leščák, Strachovský, Martin Harenčár, horlivý Janko Miller, A. Seman, J. Koštek, Vencko, Holchin, Malučkovci, A. Zemany, A. Strojný, Št. Grajcar, K. Duboš, Martin Klos, Juraj Baláž, Ján Cifra, Štefan Rais, Anton Beliš, Jozef Macho, Jan Stanko sa horlivo chytili myšlienky a i napriek silnej agitácii Theodora Koontza, maďaróna, ktorý zamestnával značný počet našincov vo svojej fabrike, som položil základy 4. odboru.

Vo Freelande pričinením rev. Novomeského, Slujku, Kohúta, Zemanyho, Hudákyho, Karola Malineka, veľmi činného Joz. Mičeka, Michala Velšku, Jána Adamčíka, Eleka Čoláka, And. Salatu, J. Dreveňáka, Jána Petrušku a Emila Hudákyho sme založili odbor č. 5.

Číslo 6 malo patriť odboru v Braddocku.

V januári 1889 založil Janko Rybár Prvý slovenský v nemoci podporujúci spolok sv. Jozefa. V auguste Slovenský, Wolf i ja sme sa stali jeho členmi, dúfajúc, že takto budeme môcť ľahšie pôsobiť na spolok, aby sa pridali za odbor NSS. I Jozef Wolf, i Janko Rybár boli našim snahám naklonení a najmä Janko Rybár s nami úspešne spolupracoval.

No Kossalkova agitácia našla nasledovateľov, ktorí nenávideli „čechizmus Rovnianka a jeho kacírske učenie“. Boli popudzovaní aj tamojším farárom Wiederom, rodeným Poliakom, ktorý sa neskôr stal hlavným predsedom Jednoty. Keď bol Wieder neskôr nútený opustiť faru v Braddocku a odišiel do New Havenu, kde zomrel ako slovenský farár, vyčítal som rev. Gellhofovi, vtedajšiemu hlavnému účtovníkovi Jednoty a nástupcovi na fare v New Havene, že nechávajú hrob Wiedera neoznačený a navrhoval som, aby usporiadali zbierku a postavili mu slušný pomník. To sa napokon aj stalo a ja som prispel veľmi štedrou sumou. Aspoň to nech slúži ako dôkaz, ako som sa choval k sokom, ktorí oľutovali mýlne chodníky a kráčali pravou slovenskou cestou… Wieder bol v posledných rokoch veľmi tolerantný.

Pri najlepšej vôli a vytrvalosti sme nemohli presvedčiť členov Prvého slovenského v nemoci podporujúceho spolku sv. Jozefa rozhodne sa postaviť za Národný slovenský spolok, ale rozhodli sa, že keď bude zvolaná prvá konvencia, vyšlú delegáta, za ktorého bol zvolený Janko Rybár. Spolok sa k Národnému slovenskému spolku pripojil neskôr pod menom Slavian a dostal číslo 21. Podpredsedom odboru bol Juraj Výrostko, ktorý neskôr, možno pod vplyvom duchovných, zo spolku vystúpil a stal sa horlivým stúpencom Jednoty. Medzi prvých pracovníkov odboru patrili: Ján Valeček, Andrej Varga, Ján Čásar, Ján Šibský, Ján Dziak, Ján Šomský, Peter Džmura, Ján Sabol, Ján Šidlovský a Ján Sabol ml.

Hneď po príchode do Pittsburghu som písomne naliehal na Furdeka, jediného duchovného slovenského zmýšľania, aby sa v polemike postavil na našu stranu. Kedykoľvek som navštívil Cleveland, neobišiel som Furdekovu faru a osobne som mu zdôrazňoval potrebu ozvať sa proti Kossalkovým blúzneniam a to aj preto, že už vtedy Sasinek, Kollár a Osvald rozhodne zatracovali Kossalkove správanie a náuku. Furdek obyčajne odvetil: „Nerozumejú sa do našich pomerov.“

Aj Dr. Francisci ho na moje naliehanie neraz navštívil, aby ho presvedčil, ale márne.

Keď sme sa odhodlali zvolať prvú poradu zástupcov slovenských spolkov, osobne som navštívil Furdeka v Clevelande a žiadal som ho, aby sa na nej zúčastnil a uisťoval som ho, že keď na poradu príde, môže spoluúčinkovať, aby v tejto nádejnej organizácii náboženské city každého Slováka boli zabezpečené. Ale Furdek sa neozval a na porade sa nezúčastnil.

V Amerikánsko-slovenských novinách v čísle z 13. mája 1897 píše o tom v Rozpomienkach Július J. Wolf:

Veteráni slovenskí pamätajú sa, že slovenské prisťahovalectvo bolo od začiatku zaznané, držané od amerického ľudu za element zotročený, ktorý nikdy nebude v stave pochopiť ústavu Spojených štátov a ňou zabezpečenú slobodu. Predo mnou ležia čísla niektorých anglických novín z rokov 1884 — 1887 obsahujúce tie najpodlejšie útoky na národnosť slovenskú. Výrazy ako divoši, špinavci, otroci, nevzdelanci a vyhrážky, aby sa takýto kontingent zamedzil, boli na dennom poriadku. Od každého vzdelaného i nevzdelaného bolo urážané slovenské meno a výlučne národnosť slovenská, viere našej neubližoval nikto.

Tá predpojatosť proti slovenskému ľudu, to šliapanie slovenskej národnosti, tá krivda, aká páchala sa na biedou do cudziny hnanom Slovákovi, zavdala myšlienku založenia časopisu, ako najlepšieho prostriedku, ktorý by odolal útokom, ktoré sa robili na národ. Časopis sa stal skutkom a o 4 roky neskôr — roku 1890 — sa založil Národný slovenský spolok ako pevný hrad, ktorého cieľom okrem podpory jeho bratov bolo a je hájiť česť národa slovenského, šíriť povedomie a hrdosť národnú a zdvihnúť prápor slovenskej veci.

Nikto nezatají, že vzhľadom na okolnosti, v akých sa nachádzalo slovenské vysťahovalectvo, bolo prvou povinnosťou každého roduverného Slováka podať pomocné ruky k takémuto vznešenému cieľu a hojná ozvena statných Slovákov zo všetkých končín Spojených štátov je najjasnejším dôkazom, že založenie organizácie a vytýčený cieľ chápali ako prepotrebnú vec. Pod zástavu národnej organizácie hrnul sa zo spánku vyrušený slovenský ľud bez rozdielu viery, lebo veď ho učili, že viera a národnosť môžu kráčať ruka v ruke a slovenský brat nemá vytýkať bratovi vierovyznanie, ktoré práve tak, ako aj národnosť zdedil od svojich rodičov.

Zakladatelia Národného slovenského spolku si preto uložili za prvú povinnosť obranu slovenského národa, lebo to vyžadovali okolnosti v novej vlasti. Naša národnosť bola šliapaná od nepovolaných a vyžadovala rýchlu a statnú obranu. Kto by teda zazlieval, že otázka viery zostala druhoradou, lebo naša viera nebola ohrozená, nikto ju nenapádal — ani jednotlivec, ani korporácie.

Ale žeby zakladatelia Národného slovenského spolku boli voči viere ľahostajní alebo boli dokonca nevercami, to zapieram a dokážem to tým, že všetci vtedajší slovenskí kňazi boli na prvú konvenciu pozvaní. Prečo sa nezúčastnili? Jednoducho preto, lebo väčšina z nich sama hanila národ slovenský, pomáhala šliapať jeho česť, a iní, účinkujúci medzi cudzím živlom, posudzovali ho podľa skúseností tam nazbieraných a v čom sa najmä zhodovali, bolo, že národnosť a viera nemôžu kráčať ruka v ruke.

Pred uskutočnením prvej konvencie, teda ešte pred založením Národného slovenského spolku, zavítal roku 1889 do kancelárie Amerikánsko-slovenských novín jeden velebný pán (bol to rev. Štefan Furdek, poz. redakcie), kde sa medzi mnou a ním odohral rozhovor:

R. F. (značí rev. Furdek): Teda vy skutočne chcete zakladať Národný slovenský spolok?

P.: Áno.

R. F.: Keď vy zakladáte Národný slovenský spolok, ja založím Katolícku jednotu.

P.: Prečo, velebný pane? Nebadám nikde, žeby viera bola ohrozovaná, ale útoky na národnosť sú na dennom poriadku. Čítate anglické noviny, nezarazíte sa nad nadávkami, ktoré sa Slovákom dostávajú? Či už nie je zvrchovaný čas, aby sme americké obecenstvo oboznámili so slovenskou národnosťou?

R. F.: To je pravda, ale obávam sa, že Slováci urobia podobne Čechom a takýto spolok by sa stal nevereckým, akým je teraz ČSPS.

P.: Poznajúc náš bohabojný ľud, ktorý si ctí vieru, nemám ani najmenšiu pochybnosť, aby sa svojej viery spustil. Inak však, velebný pane, keď sa obávate, prečo by sa členmi cirkevné povinnosti v stanovách organizácie neuložili, práve tak ako národné? Buďte taký láskavý a príďte na konvenciu. O tom sa dá jednať, ale škoda-preškoda roztrhať hŕstku Slovákov v cudzom kraji.

R. F.: Ja neverím, žeby Slováci všelijakého vierovyznania mohli spoluúčinkovať ako jedno teleso ani v otázke národnej veci a ja už len založím Jednotu. Budeme teda kráčať každý inou stranou, aj keby to bolo i na úkor národnej veci.

Len toľko z Wolfových Rozpomienok. Jasne hovoria, aké ústupky sme boli ochotní učiniť, ako zavrátiť obvinenie z neverectva, dokázať, že zmýšľame poctivo, že nám ide o dobro národa, o spolčenie všetkých vrstiev v jeden celok a nie o drobky, ale čo si výlučne vyhradzujeme, je národný ráz takého telesa.

Všetky naše pokyny však boli márne. Náboženská bigotnosť ovládala i inak vzdelanú slovenskú hlavu a rozdelila národ na drobky, čím znemožnila rýchly postup mravného a národného prebudenia.

Rok 1890 zavítal plný nádejí. Rozhodli sme sa zvolať poradu, teda konvenciu. Zbierka, ktorú spustili Amerikánsko-slov. noviny medzi americkou Slovačou na pokrytie výloh spojených so založením spolku, vynášala okolo 320 dolárov. Z tohto obnosu sa kryli výlohy na skromnú miestnosť, dekoráciu, večeru atď. Schôdza bola zvolaná do Waltherovej miestnosti na rohu ulíc Chestnut a Vinial, kde vtedy odbor č. 3 mával svoje schôdze. Bola to skromná miestnosť na druhom poschodí.

To, že sme si zvolili túto nemeckú miestnosť a nie Českú dvoranu na Vinial Street, vzdialenej len pár blokov, bolo preto, že sme nechceli zavdať príčinu kossalkovskej klike, ktorá by nás obviňovala z „kacírstva“, že robíme schôdzu v Českej dvorane, v stánku slobodomyseľných Čechov. Pozvali sme aj slovenských duchovných — Furdeka, Gellhofa a Jaczkovitsa. Nechceli sme poskytnúť ani tú najmenšiu zádrapku.

Schôdza bola zvolaná na 15. februára 1890 a už jestvujúcich 5 odborov vyslalo nasledujúcich delegátov: 1. odbor v Hazletone — Štefana Oravca, 2. odbor Plymouth — Antona Š. Ambroseho, 3. odbor v Allegheny — mňa, 4. odbor v Clevelande — Janka Millera, 5. odbor vo Freelande — L. Novomeského. Ako som už spomínal, váhal sa pripojiť aj Prvý slovenský v nemoci podporujúci spolok sv. Jozefa v Braddocku, až sa napokon rozhodol vyslať svojho zástupcu v osobe Janka Rybára, ktorý bol uznaný za riadneho delegáta.

Prvá schôdza bola 15. februára v nedeľu. Či neskôr bol 16. február označený za deň založenia organizácie preto, že 15. februára bola nedeľa, neviem. Na túto schôdzu sme pozvali aj zástupcov iných jestvujúcich spolkov a všetkých verných synov, ktorým budúcnosť národa ležala na srdci.

V období tuhých konfrontácií, aby sa moja práca, ktorú som konal pri prvom zorganizovaní americkej Slovače, čo najviac zľahčila, podajedni sa usilovali pretlačiť mienku, že idea spojenia — zorganizovanie Slovače — bola stará, jej potreba bola vraj už dlho hlásaná už jestvujúcimi spolkami. Keby to tak bolo, prečo ani jeden jediný z týchto spolkov nevyslal zástupcu na túto poradu? Či také úprimné a hlboké bolo ich nadšenie, že úplne zmizlo, keď sa táto idea uviedla do života? Je nepopierateľným faktom, že predo mnou sa nikomu ani len nesnívalo o zväzku, aký som chcel založiť a akému som položil základy na prvej porade, teda nie podporno-vzdelávací, ale národný. Národné prebudenie a činnosť bola u mňa prvoradým cieľom, podpora len vedľajším.

Miestnosť bola vyzdobená americkými a slovenskými bielo-modro-červenými stuhami a zástavami. Slovenské stuhy a zástavy som dal osobitne vyhotoviť.

Bratia z 3. odboru sa dostavili skoro do jedného, podobne aj oduševnení našinci z pittsburského okolia.

Na poradu som prišiel pripravený. Mal som hotové stanovy, ktoré sme s Wolfom a Slovenským, Franciscim a Pucherom dôkladne niekoľkokrát preštudovali, zaznačili opravy a vsunuli to, čo sme uznali za dobré.

Čítal som niektoré kritiky, ktoré tvrdia, že prvé stanovy NSS boli prevzaté z českých. Prečo nie z nemeckých, anglických alebo maďarských? V čom sa líšia stanovy jednej organizácie od druhej? Okrem vytýčených cieľov je kostra všetkých skoro tá istá. Ten, kto zostavil prvé stanovy, či už to boli Woodmen of the World, alebo Freemasons, či to bol Angličan, či Grék, predsa zostavil najprv kostru, ktorú napodobnila každá nasledujúca organizácia, lebo určité zásadné body organizačnej stavby — členstvo, úradníctvo, povinnosti, výhody atď. — sú skoro v každej organizácii rovnaké.

Prvé stanovy neboli dokonalé a podliehali opravám, čo je pochopiteľné. Spolkový život národov v roku 1890 nebol rozvinutý ako dnes a najmä tých spolkov, ktoré boli podporné.

Možno tieto nedostatky pripisovať na rováš zakladateľov?

Mojím prvotným cieľom založenia NSS nebola podpora, ale čisto národné povinnosti: vzdelávanie sa, prebudenie, podporovanie bratov v starej vlasti a tak „vidieť Slovensko slobodné“, ako som písal v r. 1894 v stati Naše počiatky a pokrok. To som hlásal skoro v každom mojom článku, ktorý sa objavil pod mojím menom za môjho verejného účinkovania. V 100-stranovom konvencionálnom čísle Amerikánsko-slov. novín som 11. júna 1906 v článku Naše povolanie napísal: „Národný slovenský spolok bol prvou organizáciou utrápenej Slovače, ktorý vztýčil národnú zástavu a hrdo vyznával svoju slovenskosť. V skutočnosti pred založením Národného slovenského spolku nebola žiadna slovenská organizácia ani v Tatrách, ani v Amerike. Prvou významnejšou organizáciou Slovače bola nebohá Matica. V skutočnosti boli okolo Matice združení slovenskí inteligenti. Na masy však nevplývala, ani ich nemohla zhromaždiť pod svoje krídla.

Po zničení Matice celý trojmiliónový národ reprezentovalo doma sotva pár jednotlivých spolkov. V Amerike boli tisícky, a to tie najbiednejšie vrstvy, ktoré nemali ani poňatia o spolkoch. A tých našich pár krajových spolkov veľmi sa ostýchalo vztýčiť národnú zástavu, americké masy zase o národnej zástave nevedeli.

Nečudo, že keď sme vztýčili našu bielo-modro-červenú zástavu, dostalo sa nám chladného privítania. Zeleno-bielo-červenou kokardou sa honosilo na stá a stá našincov, ktorí inak vyznávali svoj slovenský pôvod, ale ostýchali sa novôt. Nepriateľská tlač sa na nás vrhla so zúrivou divosťou a popierala oprávnenosť národných slovenských farieb. Tí, čo si o sebe mysleli, že sú niečo lepšie ako ten slovenský sedliačik, od nás bočili. Mnohí našinci zo severovýchodných stolíc pochádzajúci z remeselníckej triedy, považovali za nedôstojné hlásiť sa pod moskálsku zástavu.

Ale naša zásada bola zásadou ľudu, zrodila sa v ľude, láska k nej tlela v jeho srdci a len iskra bola potrebná, aby vzbĺkla. Tá iskra padla a srdcia neskazeného slovenského ľudu zahoreli úprimnou, horúcou, nezištnou láskou voči posvätnej dedovizni, ktorú vrah storočia skrýval pred nimi.

Národný slovenský spolok môže byť skutočne pyšný na to, že ako prvý vyvinul taký hlboký a široko siahajúci kult voči národným farbám, s akými sa dnes stretávame v celom slovanskom svete. Lebo nielen na americkej pôde, ale i v starej vlasti, ako sa dozvedáme, býva smelšie vztyčovaná slovenská zástava, ako bývala pred 10 — 15 rokmi. Dnes v starej vlasti i jednoduchý ľud vie, čo je bielo-modro-červená farba a má ju vo veľkej úcte.

Nuž len smelo, bratia moji, napred, čelá vysoko, prsia hrdo, kráčajme pod naším bielo-modro-červeným štítom. On zosobňuje vysoké, vzletné a posvätné ideály. Na vás zhromaždených okolo Národného slovenského spolku hľadí celý slovenský svet. Niet slovenského zväzku pod holým nebom, ktorý by tak dôrazne a zjavne reprezentoval slovenskú zásadu ako Národný slovenský spolok. Bol založený par excellence ako národný a v ňom je stelesnené a má byť všetko, čo len naša slovenská pravda vyjavuje a čo je s našimi snahami spojené. Členovia organizácie majú byť v prvom rade Slovákmi, oddanými, vernými, obetavými synmi národa a majú konať všetko to, čo sa od ľudí v takomto postavení vyžaduje. Slovenský duch, súhrne povedané, má vládnuť našej duši, srdcu i mysli. Všetky ostatné ciele majú byť a sú vedľajšie. Ako jeden člen majú zahorieť všetci členovia Národného slovenského spolku k posvätnej a pošliapanej slovenskej pravde horlivosťou martýra a majú byť pripravení na akékoľvek obete, keď by si to vyžadovali okolnosti.

Apoštolskú prácu má konať každý jeden člen a tá sa má vykonávať zodpovedne, povznesene a nadšene, hranice slušnosti, práva a spravodlivosti prekročiť nie je dovolené, lebo by sa tým mohlo naštrbiť čestné meno našej organizácie. Národný slovenský spolok má slúžiť ako starostlivý, dôsledný, rozšafný a nanajvyš rozvážny otec, ktorý zvažuje každý svoj čin a každý svoj krok. Má slúžiť ako vzor vo vykonávaní národnej povinnosti nielen pre ostatné organizácie, ale pre celý národ.

Nech ten istý vzletný, nezištný, obetavý duch, ktorý vial pri založení organizácie nad siedmimi mužmi prvej konvencie, nech previeva i nad týmito tristo mužmi, ktorí sa zúčastnia na 10. konvencii. Nech tá istá pôvodná oduševnenosť vládne nad týmito 24 tisíckami, ako vládla nad tými 250 členmi, ktorí položili základ mohutnej organizácie. Nech tú istú nezlomnú oddanosť, ktorá utvorila náš mohutný zväzok, a vernosť k slovenskej zástave, našej pošliapanej pravde, nášmu posvätnému právu členovia trvalo prechovávajú. Nech medzi nami panuje skutočná sloboda, nezištné bratstvo a nerozlučná svornosť. Nech Národný slovenský spolok dokáže svetu, že slovenský národ nie je až taký opustený, že by nemal nikoho, kto by sa ho zastal, ale že má oduševnených, oddaných, obetavých synov, ktorých heslom je: Národ nad všetko!“

L. Novomeský, jeden z delegátov prvej konvencie, napísal pod názvom Národný slovenský spolok a jeho vzdelavateľské ciele toto:

Ja z mojej strany väčšiu váhu kladiem na vzdelanie, poneváč dľa vzdelanosti súdi sa národ. Vzdelanosť je merítkom, dľa ktorého posudzujeme pokrok alebo zaostalosť národa. A keď je vzdelanosť hlavným cieľom Nár. Slov. Spolku, máme ju aj pestovať.

Aby sme teda zainteresovali masy a dali im hmatateľný dôkaz potreby a dobročinnosti spolkov a spolčenia, podporu v prípade nemoci a smrti, pridali sme a určili v prvých stanovách za cieľ, aby sme: Vzdelávaním a podporou národných cieľov dokázali byť hodnými synmi slovenského národa a užitočnými občanmi tejto novej vlasti.

Obviňovanie Kossalku z kacírstva a obavy Furdeka sme zavrátili podmienkou, že členom spolku sa môže stať „ten, kto vie po slovensky a kresťansky zmýšľať“.

V čísle z 13. mája 1897 som v Amerikánsko-slovenských novinách napísal Rozpomienky na prvú konvenciu.

Bola že vám to radosť. Keď rozmýšľam nad tými časmi, chveje sa mi duša ešte dnes a cíti nevýslovné radosti, ktoré zrodila iba túžba po vznešených ideáloch, mladistvý zápal, detinská úprimnosť, nekalé ciele a nezištná oddanosť k svätej veci.

Dnes musíme so skormúteným srdcom uznať, že tieto radosti pominuli. Nemožno ich pocitovať, ani keď sa približujú hody, sviatok Nár. slov. spolku a vítanie valného zhromaždenia. Prečo nie? Sebeckosť, závisť, zmija upodozrievania z nepriateľskej strany, nevďačnosť, bezcitnosť, chlad k posvätným a vznešeným cieľom organizácie zo strany bratstva okradli mnohých o tie duševné radosti, ktoré pocítili pri priblížení a počas prvej konvencie.

Na prvej konvencii nechýbal ani banket. Neodohrával sa v žiadnom skvostnom hostinci, neobsluhovali nás rady čiernych kelnerov, neboli na ňom prítomné vznešené osobnosti iných národností, časopisy neprinášali pochvalné správy o veľkolepej zábave delegácie, bol to síce skromný, ale dôverný priateľský večierok, ktorý, úprimne povedané, mi padol milšie, zažil som na ňom viac radosti ako na skvelých banketoch posledných konvencií. Bolo nás asi 16 — 18. Delegátov bolo spolu 6, ostatní boli statní bratia 3. odboru. Zišli sme sa v skromnom príbytku brata Alojza Lintnera na Taggart Street v Allegheny. Čiperná manželka pána Lintnera sa postarala o náš žalúdok, prichystala chutnú domácu večeru, kapustu so zemiakmi ako národné jedlo, ktoré nesmelo chýbať a o čom sme si s ňou vopred dojednali. Pán Lintner mal na starosti chmeľovinu. Všetci sme sa cítili nenútene a domácky. Žiadna napnutosť a škrobenosť, žiaden nepríjemný, nedôverčivý pohľad, žiadna žiarlivosť a závisť, všetci sme boli jednou šťastnou rodinou.

Cítili sme sa byť vernými bratmi, nadchnutí vznešenosťou idey, vážnosťou diela, svedomitým a nezištným vykonaním kusa dôležitej národnej práce, boli sme si vedomí ťažkostí, s ktorými budeme musieť zápasiť, vedeli sme, že len oddanosť, vernosť a svornosť prinesú zdar. Slovom: do jedného sme boli oduševnení. Z našich sŕdc, zo sŕdc bratov, ktorých sme zastupovali, bol vylúčený červ, ktorý dnes podrýva základy organizácie a je príčinou všetkého zla tak medzi členmi, ako aj navonok, a tým červom je — hmotný zisk. Tento červ splodil závisť a svoje skazonostné dielo šíri ďalej. Nuž chvála Hospodinu — toho červa vtedy ešte nebolo, a preto bola možná priateľská a milá zábava.

Ani netreba spomínať, že nechýbali ani zdravice. Každý, koľko nás len bolo, vedel inakšiu. Pripili sme spolku, Kolumbii, Tatrám, zdaru, ktorý sme očakávali od svornej, hoci úmornej práce.

V družnom rozhovore sme ani nezbadali, že lúče ranného slnka vnikajú do izby a cvengot električiek pripomína, že je už 5 hodín ráno. Necítili sme sa ani ospalí, ani unavení, a tak sme sa rovnou cestou pobrali do kancelárie vybaviť dennú prácu a robiť prípravy na prepravu materiálu na budovu, ktorú sme sa rozhodli postaviť.

Uplynulo sedem rokov. Budova je ohromná, starosti ešte väčšie, ale, žiaľbohu, tým, ktorí položili prvé základy, ktorí obetovali roky práce na jej vystavanie a výzdobu, patrí len nepatrná radosť alebo skoro žiadna, len žiaľ musí zvierať ich srdce nad nevďakom vlastných bratov. Kiežby sa pomery zmenili a tí, ktorí musia alebo sú poverení zúčastňovať sa na valnom zhromaždení, opäť mohli zažiť také radostné chvíle, ako zažili zástupcovia prvého zhromaždenia.

Veru áno, bola to skromná schôdza, ktorá nemala hromadnú účasť, ale všetci do jedného z prítomných, boli oduševnení, nesebeckí, pripravení na obete. Bola to nadšená chasa. Semeno bolo zasiate, potrebovalo pilné ruky na obrábanie, ale bol som presvedčený, že vyrastie, zmohutnie a prinesie túžené ovocie.

Všetky výlohy tejto konvencie činili asi 150 dolárov. Zvyšok zbierky — asi 160 dolárov — sa vložil do „rezervného fondu“, ktorý Nár. slov. spolok vytvoril hneď pri založení tým, že určil: Každý člen pri vstupe do odboru je povinný zaplatiť na základinu Nár. slov. spolku 50 centov. Takto bol Nár. slov. spolok medzi prvými, ktorý si uvedomil význam základiny.

Stanovy tak, ako som ich konvencii predložil, boli až na nepatrné dodatky prijaté a zvolilo sa úradníctvo: P. V. Rovnianek, predseda, L. Novomeský, podpredseda, Július J. Wolf, zapisovateľ a účtovník, Ján Slovenský, pokladník, A. Š. Ambrose, hlavný dozorca, Dr. Miloš Francisci, hl. lekár, Janko Nemeth a Gustáv Slujka, výbor majetku, Janko Miller, Janko Rybár, Štefan Oravec, Albert A. Ambrose, Ferdinand Tachovský a Štefan Čerépy — to všetko bol výbor ustanovený na ochranu a česť mena slovenského národa. Tachovský a Čerépy ani neboli členmi odboru, ale Tachovský, ktorý býval v Phoenixville, sa horlivo ujal myšlienky založenia organizácie, ako aj Čerépy, od ktorého sme očakávali, že sa pričiní, aby sa tamojší spolok pridal k nám. Nestalo sa tak. Ale Tachovský sa skoro po konvencii pričinil o založenie odboru č. 15 v Phoenixville a Čerépy o odbor č. 19 v Passaic, a tak sme sa v nádejach, ktoré sme do nich vložili, nesklamali.

Za heslo organizácie sme si zvolili: Sloboda — Rovnosť — Bratstvo. Sloboda pre nás samých, pre národ. Rovnosť medzi bratmi, ktorí zhodili putá starobylej uhorskej kasty, stali sa seberovní, rovnoprávni. Bratstvo nielen voči spolubratom, ale aj voči spolublížnym akéhokoľvek vyznania a národnosti, nie sebci majúci pred očami len svoje vlastné záujmy, ale srdeční, dobročinní, bratsky sa správajúci voči spolublížnym. Tieto myšlienky, tieto zásady sme vztýčili ako vlajku Národného slovenského spolku, v duchu týchto myšlienok sme na prápor spolku vztýčili heslo: Sloboda — Rovnosť — Bratstvo.

Za odznak pre členov som určil slovenský erb: Tatra — Matra — Fatra a apoštolský kríž. Tento erb sa pekne vynímal v strede križiackeho kríža, symbolu kresťanstva, aby sme zdôraznili, že pravé zásady Nazaretského, najväčšieho a najmilosrdnejšieho Učiteľa ľudského pokolenia sú nám sväté a nehanbíme sa za ne. Pod touto egidou sme zamýšľali vzkriesiť, poučiť, nadchnúť zaostalé masy slovenského národa, ktoré sa vysťahovali do Ameriky, aby ako prebudené, oduševnené a obetavé teleso vplývali na národ v starej vlasti a pomáhali tak strhnúť putá otroctva. Mohutným hlasom som volal k národu: In hoc signo vinces! Tento znak a pod týmto znakom je tvoja spása!